Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Let číslo dvanásť - 5. kapitola: Edwardovi neutečiem

24.08.2011 (08:15) • Bubulienka • FanFiction na pokračování • komentováno 12× • zobrazeno 2424×

Let číslo dvanásť

5. kapitola

Edwardovi neutečiem

Perami sa dotkol môjho ucha a zašepkal: „Isabella, nerob problémy, lebo sa odtiaľto nikdy v živote nedostaneš...“

Jeho hlas ma mrazil a zadrhával sa mi dych. On sa iba s úsmevom odtiahol a zapozeral sa na zatiahnutý záves. Premýšľala som o tom, čo mám robiť a čo sa to vlastne deje. Ničomu som nerozumela. Neodvážila som sa pozrieť do jeho tváre. Pozerala som sa pred seba na malú a vypnutú obrazovku. V hlave som cítila pulzovanie krvi a srdce som mala v krku. Ani za svet som nevedela prísť na to, čo ten upír odo mňa chce.

Odhodlane som sa nadýchla a zodvihla hlavu. Sedel, pozeral sa na okno a usmieval sa. Dožieralo ma to, že ja sa tu trápim a on sa baví. Začínal mi liezť na nervy.

„Čo chceš? O čo ti ide?“ precedila som naštvane pomedzi zuby. On iba pozdvihol obočie a hlavu pootočil ku mne.

„A ty si myslíš, že ti to poviem?“ opýtal sa uštipačne, akoby sa bavil s predavačkou o paradajkách. Hodila som po ňom taký nenávistný pohľad, aký som len dokázala.

„Pozri. Poviem ti len toľko, že do lietadla som nastúpil kvôli tebe. Už dlhší čas viem o tvojom živote úplne všetko. Poznám každý tvoj krok. Viem, kde chodíš do školy. Kam chodíš po škole. A že tvoje najobľúbenejšie miesto je v tej najhlbšej tráve - v lese.“

„Poznáš aj Lily a Toma?“ opýtala som sa s riadnou dávkou strachu v hlase.

„Jasné. Kto by nepoznal tých dvoch upírov, ktorí ťa nadovšetko milujú, až tak, že nikomu nechceli prezradiť, kto si. A presne to vadí môjmu nadriadenému. Vadí mu, že nevie, aký druh si. Nepoviem ti nič. Nesmiem. Je jedno, kto to je. Môj šéf nie je iba môj šéf. Je to môj najlepší priateľ a človek, ktorý mi dôveruje. Takže ťa mám odteraz v rukách ja. Budeš robiť to, čo chcem ja a to, čo ti poviem,“ povedal potichu. Bola som z toho úplne odrovnaná.

Otočila som od neho hlavu a pozerala sa iba pred seba. Je to ako jedna veľká skladačka, ktorú neviem poskladať. Vyzerá to tak, že Lily a Tom niekomu nechceli povedať, čo som zač, a tak sa ten dotyčný rozhodol, že za to zaplatím ja. Povedal, že jeho šéf mu dôveruje, takže to znamená, že Edward má moc. Ani nechcem pomyslieť na to, čo bude nasledovať a na to, čo sa bude teraz diať. Vyzerá to tak, že som naozaj v riadnej kaši. A z tejto kaše sa len tak nedostanem...

„Prečo si sem išla?“

„To je moja vec, nie?“ Bolo fajn, že prerušil to ticho, ktoré mi trhalo dušu na kúsky. Ale nemusím byť naňho milá. Ubližuje mi. Nemôžem myslieť na nič iné, ako na Lily a Toma.

„Viem. Ale nechápem prečo. Iba si nám to celé uľahčila. Nahrala si samú seba,“ povedal a nechápavo zakrútil hlavou.

„Netušila som, že keď pôjdem na dovolenku, tak ma v lietadle odchytí nejaký psychopat a bude sa vyhrážať tým, že nechá zabiť mojich najbližších.“ Tak. Toto som asi hovoriť nemala. Jasne som dala najavo slabosť, ktorá je súčasťou mojej osoby.

„Myslíš si, že som psychopat?“ uškrnul sa.

„Áno. Presne to si.“

„Ako myslíš.“

„Myslím.“

Na to už nepovedal nič.

Znova som sa začala zamýšľať nad niečím, čo by mi odtiaľto pomohlo ujsť. Dostala som nápad, a tak som sa rozhodla urobiť všetko preto, aby som sa z tohto dostala. Niekto mi predsa musí pomôcť.

„Edward?“ opýtala som sa odľahčeným tónom.

„Áno?“

„Smiem... Ja potrebujem... Musím ísť na toaletu,“ povedala som. Srdce som mala v krku a modlila som sa, aby neprišiel na to, že klamem.

Chvíľu ma sledoval s privretými  očami, ale nakoniec prikývol a postavil sa. Zdvihla som hlavu a nechápavo naňho zazrela.

„Počkám ťa pred toaletou, aby si nevyviedla nič neočakávané,“ vysvetlil.

Prikývla som. Nechala som ho prejsť prvého a keď som sa do cesty pustila ja, tak som tašku kopla o trochu viac pod sedadlo, aby si ju nevšimol. Nejako nezaregistroval, že mám pri sebe potrebné veci na záchranu, len škoda, že tie veci odpočívali pod sedadlom. Budem si musieť poradiť inak.

Prišiel k toaletám. Boli tam dve. Boli strašne maličké. Otvoril mi jednu a ja som vošla. Keď som chcela zatvoriť, tak si ma ešte raz celú prezrel, a potom privolil. Zamkla som sa.

Začala som pomaly dýchať, aby som nejako upokojila srdce, ktoré bilo šialenou rýchlosťou. Toaleta bola priúzka. Ledva sa tu zmestilo umývadlo so zrkadlom. Opláchla som si v ňom tvár a utrela sa do uteráka.

Keď som bola dostatočne odhodlaná, siahla som do zadného vrecka riflí. Vytiahla som rúž na pery, otvorila ho a začala písať na zrkadlo:

Pomoc! Na sedadle číslo 45 a 43

Vtedy sa dvere toalety prudko roztvorili. Edward ich za sebou rýchlo zatvoril a zamkol. Moje srdce išlo vyskočiť z hrude. Nachytal ma! Prekukol ma!

Hlavu si oprel a dvere a potichu vrčal. Vedela som, že s upírmi sa nemožno zahrávať, ale musela som niečo skúsiť. Aj tak som nechápala, ako sa mu podarilo takto otvoriť dvere, a pritom neporušiť zámok.

Prudko sa otočil, vytrhol mi rúž a odhodil ho niekam do rohu. Vzal servítky a začal utierať to, čo som stihla napísať. Výraz mal tvrdý, naštvaný a neprirodzený. Bála som sa tak, ako nikdy v živote. Dýchala som prerývane a dych sa mi zasekával niekde v hrudi.

Keď to Edward zmazal, tak sa otočil ku mne. Vedela som, že teraz je so mnou koniec. Alebo lepšie povedané – s Lily a Tomom je koniec. Všetko som zničila!

Toaleta bola nesmierne úzka. Boli sme na sebe nalepení. Edward ma chytil za plecia a pritlačil k stene vedľa umývadla. Pozeral mi priamo do očí a jeho tvár naznačovala, že je na mňa nesmierne nahnevaný a ak by ma  mohol zabiť, tak som mŕtva. Jeho ruky na mojich pleciach boli až príliš chladné a cez tenkú blúzku som ich cítila, no až príliš živo.

„Takže slečna poslúchať nebude!“ vrčal mi pošepky do tváre. Iba som prehltla. Neodpovedala som, nemalo to cenu.

„Myslel som si, že som ti jasne naznačil, že nemáš robiť problémy!“ Znova. Žiadna odozva z mojej strany. Iba ticho, ktoré jasne naznačovalo, že je nado mnou a že nemám šancu.

„Ja... Ja...“

„Čo ty? Hmm? Čo ty? Nepovedal som to jasne?“

Pohár trpezlivosti pretiekol a strach ma premohol. Neustále sa ku mne približoval. Bol stále bližšie a bližšie. Čítal mi z očí a tváre slová, ktoré sa zadrhávali v hrudníku. Dýchala som veľmi prerývane a nahlas. Bála som sa toho, čo chce urobiť. Bol až príliš blízko, a tak som ani nemala ako dýchať. Pľúca boli neporušené, ale strach ovládal každučký môj orgán.

Vtedy mi nejako došlo, že ruky mám voľné. Držal ma iba za plecia. Nadýchla som sa a surovo ho odstrčila. Podarilo sa mi to. Stál štyri kroky odo mňa. Nechápavo sa na mňa pozeral.

Ja som to chápala. Využila som svoju silu, pretože ten strach ma úplne premohol. Bola som na seba hrdá, ale vedela som, že ešte sa to neskončilo.

Stál oproti mne, pozeral sa na mňa a zúrivo hádzal oči z mojich rúk na moju hlavu. Snažila som sa nabrať čo najviac dychu, aby som sa tu neudusila. Vyzeralo to, ako z hororu. Stál oproti mne a celý čas ma nepohnuto sledoval. Vedela som, že toto mi spočíta. Neviem kedy a ako, ale spočíta.

Zakrútil hlavou a podišiel ku mne.

„Bella, poznám každý tvoj krok. Ak ešte raz urobíš takúto hlúposť a budeš chcieť upozorniť nejakého smrteľníka na to, že som si po teba prišiel, tak prisahám, že Tom a Lily sa nedožijú rána. A ty sa dostaneš tam, kde by si nikdy v živote byť nechcela. A ako prídavok dostaneš to, že toho smrteľníka zabijem, alebo ak chceš, tak aj celé lietadlo. Súhlasíš?“ hovoril pošepky a chladne. Znelo to ako tisíc bodavých dýk. Pichlo ma pri srdci. Takto som sa na to vôbec nepozerala. Konala som unáhlene.

„Už to neurobím,“ povedala som odhodlane.

Prikývol a očividne si vydýchol. Pozrel sa mi do očí, a potom otvoril dvere. Vyšiel prvý, podržal mi dvere a keď som vyšla, tak ich zavrel. Ten vzduch, ktorý som mohla dýchať, bol úplne úžasný. Opatrne sme prechádzali uličkou.

Edward išiel, samozrejme, za mnou. Išla som so sklonenou hlavou a nepozerala sa na ľudí, pretože by ma prepadla úzkosť. Vedela som, že nesmiem nikoho ohroziť. Neprežila by som, ak by kvôli mne niekto zomrel.

Sadla som si na svoje miesto a Edward sa hodil vedľa mňa. Zapozeral sa pred seba a nad niečím sa zamyslel. Ja som si položila hlavu na druhú stranu, oprela ju o ruku a zatvorila oči.

Začala som premýšľať nad tým, ako to celé skončí. Nechcela som ani pomyslieť na to, že by som Lily a Toma už nikdy v živote nestretla. Radšej budem bojovať.

Edward. Ten ma ešte nepozná. Nevie, čoho som schopná!

Piata kapitola je za nami. Nechcem prezrádzať, čo sa bude diať ďalej, ale môžete sa tešiť na nové plány, úteky, hádky a takisto momenty, keď Edward bude mať rozum. Viem, že zlý Edward je trochu čudný, ale ešte neviete, čo bude ďalej...

Netuším, čo si o tomto môžete myslieť, tak sa, prosím, vyjadrite do komentárov. Ďalšiu kapitolu pridám podľa ohlasu, tak ako vždy. Mám pre vás pripravené tak trochu prekvapenie, ale naozaj nechcem nič prezradiť.  A dúfam, že ste si kapitolu užili.

Autor: Bubulienka (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Let číslo dvanásť - 5. kapitola: Edwardovi neutečiem: