Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Love is everything of you - 5. kapitola

08.03.2014 (12:30) • zeynep97 • FanFiction na pokračování • komentováno 4× • zobrazeno 1037×

„Klaus. Jeho meno je Klaus."

5. kapitola - Čas premien

Ráno som vošla do kuchyne medzi prvými. Neobľubujem tieto zvyky, ale nemôžem Nessie neurobiť radosť. Sadla som si na stoličku a dívala sa von z okna. Včera som Edwarda zaúčala do odvarov a nechtiac mu povedala časť svojho života. Povzdychla som si. Budem mu musieť vymazať pamäť, alebo mu tú spomienku aspoň zablokovať.

Do kuchyne vbehla Nessie s Jacobom a Esme.

„Ahoj, Natália," pozdravila ma.

„Dobré ráno, teta Natália," zamumlala Ness s plnými ústami. Usmiala som sa.

„Dobré ráno, cvrček," usmiala som sa. Ness sa na mňa prekvapene pozrela, ale nechala to tak.

„Mám ju!" ozval sa z hora výkrik. Carlisle už druhý deň hľadal fotku svojho otca. Vošiel do kuchyne a v rukách držal fotku.

„Tu máš," podal mi ju. Zobrala som si ju.

„Vďaka, Carlisle," povedala som.

„Nemáš zač, dúfam, že pomôže," povedal. Ani nevieš ako. Zákerne som sa usmiala. Pozrela som sa na fotku. Bol na nej starší muž okolo štyridsiatky. Mal tmavé blond vlasy a v očiach pohŕdavý výraz. Zamračila som sa. Na sebe mal čiernu róbu a okolo krku biely golier. Pastor.

„Veľmi sa na neho podobáš, Carlisle," povedala som mu. „Až na ten výraz v očiach," povedala som a mračila sa na fotku.
„Tak dobre. Kedy začneme?" opýtala som sa ich. Všetci sa na seba nervózne pozreli. Prižmúrila som oči. O čo im ide?

„Čo sa deje?" opýtala som sa chladne. Stuhli nad mojou zmenou. Nemajú ma strašiť. Usmiala som sa.

„Neviem, asi poobede," povedal Carlisle neurčito. Prižmúrila som oči a zavrčala.

„Fajn," odsekla som a odišla. Všetci sa na mňa prekvapene pozerali. Zavrela som sa do izby a pustila si Debussyho. Vždy ma vedel perfektne upokojiť. Čo si o sebe, dofrasa, myslia? Že ľudia na nich budú čakať? Naštvane som kopla do stola a ten sa rozletel. Prižmúrila som oči. Musím si kúpiť tvrdší a odolnejší materiál. Ozvalo sa klopanie.

„Ďalej," povedala som a pozrela sa na dvere. Do izby vstúpil Edward.

„Ahoj. Nevyrušujem ťa?" pýtal sa ma a obzeral sa po izbe, až mu pohľad padol na rozlámaný konferenčný stolík.

„Ako vidím zlosť si si už vybila. Čo sa stalo?" opýtal sa ma a zatvoril dvere. Prižmúrila som oči a pokrútila hlavou. Nebudem sa mu spovedať.

„K tomu včešrajšku," začal, ale ja som ho prerušila.

„Viac ti o Klausovi nepoviem, tak sa na neho láskavo nepýtaj. Ešte raz sa na neho spýtaj a zabijem ťa!" skríkla som na neho. Edward sa na mňa prestrašene pozrel a prikývol. Usmiala som sa. Prirodzená autorita.

„Nechcel som hovoriť o tom," povedal. Prekvapene som sa neho pozrela.
„Nie, tak o čom?" opýtala som sa ho už úplne pokojná. Edward podišiel bližšie a oprel sa o stenu.

„Chcel som ti poďakovať, že si ma naučila toľko o odvaroch," povedal a usmial sa na mňa. Prikývla som.

„Nemáš začo," povedala som s úsmevom. Úsmev mi opätoval.

„Ale chcem sa ťa niečo spýtať," začal opatrne. Prekvapene som zdvihla jedno obočie. Prikývla som, nech sa pýta.

„Ide o ten kvet života," vysvetľoval. Aha.

„O Elifír?" opýtala som sa. Prikývol. „Čo chceš o ňom vedieť?" opýtala som sa ho.

„No, ako je možné, že existuje?" opýtal sa ma. Zamyslela som sa.

„Najlepšie bude, keď si prečítaš tú legendu," povedala som a vykročila k dverám. Na to potrebujem knihu z Carlisleovej knižnice.

„Ideš?" opýtala som sa ho. Prikývol a nasledoval ma do Carlislovej pracovne. Podišla som ku knižnici a začala čítať názvy kníh pod G. Gallileho objavy, Gemer, Gravitácia, to nič. Prešla som prstom na ďalšiu knihu, Grécka mytológia. Konečne. Vytiahla som hrubú knihu, ktorá mala okolo tritisíc strán. Položila som ju opatrne, aby som ju nepoškodila, na stôl. Otvorila som ju a zavial ma prach a vôňa starého pergamenu. Je to jedno z najstarších vydaní, ktoré existuje. Carlisle ani nevie aké bohatstvo ukrýva. Očarene som pohladila obal knihy. Vydala som sa hľadať v obsahu. Elifír, našla som to a otočila som to na danú stranu a knihu otočila k Edwardovi.

Nahol sa nad knihu a zamračil sa. Nechápavo som sa na neho pozrela.

„Je to v nejakom čudnom jazyku," povedal. Pozrela som sa na knihu. Vážne. Ani som si to neuvedomila. bola písana starými gréckymi hieroglyfmi. Má ešte väčšiu cenu, než som si myslela. Zobrala som knihu opatrne do rúk.

Legenda o Elifíre, kvete života 

... V dávnych časoch za vlády najvyššieho z bohov, Dia, sa odohrala bitka bohov s Titánmi. Boli veľmi veľké straty na oboch stranách. Medzi ranenými bola aj Aténa, bohyňa vojny, Hermes, posol bohov, Afrodita, bohyňa lásky, Poseidon, boh mora. Zeus sa o nich veľmi bál. Jeden z najmladších polobohov vytvoril látku, ktorá dokázala vyliečiť akékoľvek zranenie, bola protijedom na každý jed a mala nevídanú moc. Ten kto ju vlastnil nikdy nezomrel a bol ochránený od nebezpečenstva. Náš poloboh sa volal Elifír a spolu s tou vzácnou látkou sa ponáhľal na Olymp. Zachránili bohov a Elifír sa vrátil na Zem. Ľudia a bohovia žili šťastne a v meri. Elifír si myslel, že je zlo a pohroma zažehnaná. Svoju vzácnu látku ukrýval v koženom vrecúšku vo svojej pracovni. Nikto z bohov netúžil po tejto látke, ale boli šťastní, že ich zachránil, až na jedného boha. Hádesa, boha podsvetia. Zatúžil túto látku vlastniť, nepotreboval nesmrteľnosť, tú mal, ale túžil po moci. Chcel ňou zničiť Dia a ovládnuť Olymp. Ukradol ju Elifírovi a vyhlásil Diovi vojnu. Zeus nemal šancu vyhrať. Hádes zabíjal nevinných ľudí a bral ich do podsvetia. Ničil život a ani Diov blesk mu vďaka tej látke neublížil. Nakoniec sa Diovi podarilo látku vyliať do vody, keď Hádes bojoval s Poseidonom. Hádes zúril, lebo prehral. S veľkým krikom utiekol späť do podsvetia. Elifír bol nešťastný, keď zistil, načo sa jeho vynález používal. Bohyňa prírody sa už na jeho trápenie nemohla pozerať, a tak ho raz v noci navštívila. Povedala mu nech vytvorí veľa takých látok, ale musia byť chránené pred ľuďmi a bohmi, ktorí by ich chceli použiť na zlé skutky, aby sa to, čo sa stalo, už nikdy nezopakovalo. Elifír nadšene prikývol. Okamžite sa pustil do práce. Presedel nad nimi desať dní a desať nocí, spotreboval množstvo pergamenu, ale dosiahol očakávaný výledok. Vytvoril zlúčeninu, ktorá vedela rozpoznať aké má jej nálezca úmysly. Vytvoril ich podľa nej mnoho a odniesol ich bohyni prírody. Bohyňa prírody si ich od neho zobrala a každú latku zakliala do kvetu a porozhadzovala po Zemi. Použila na nich svoju moc. Boli pre ľudí viditeľné, ale vziať ju mohol len ten, kto mal dobré úmysly a čisté svedomie...

Dočítala som a pozrela sa na Edwarda. S úžasom hľadel na knihu. Zavrela som ju a odložila.

„Myslíš, že je to pravda? Myslíš, že tí bohovia naozaj existujú?" opýtal sa ma. Pokrčila som ramenami.

„Neviem, možno, ale jedno viem. Ten kvet existuje," povedala som a vyšla z miestnosti. Vydala som sa do obývačky, odkiaľ sa ozýval zvuk televízora. Na sedačke sedel rozvalený Emmett, ktorý pozeral baseball a v kresle Rosalie, ktorá si lakovala nechty.

„Pozrime sa kto sem prišiel," zahlásil Emmett, keď som vošla. Zamračila som sa a prebodla ho pohľadom. Rozosmial sa. Prižmúrila som oči a nad Emmettom sa objavil mrak, z ktorého sa sputil silný dážď. Emmett bol premočený do nitky a neveriaco na mňa pozeral.

„Tvoja ďalšia schopnoť," ozval sa Jasperov hlas zo schodov. Otočila som sa na neho.

„Áno," povedala som jednoducho a jedným očkom videla ako Rosalie posiela nadávajúceho Emmetta sa prezliecť, lebo bude v noci sám. Nadáva, že neuvidí dôležitý zápas sezóny. Vyprskla som od smiechu. Všetci sa na mňa prekvapene pozreli.

„Prepáčte, ale keby ste vedeli na čo myslí," povedala som a zhora som počula buchnutie dverí.

„Tiež by si mi niekedy nemusela liezť do hlavy," zavrčal na mňa z poschodia. Zaklonila som hlavu a sladko sa na neho usmiala. Milujem, keď ho môžem provokovať. Na príjazdovej ceste sme počuli praskanie pneumatík, ako sa auto snažilo zastaviť. Prekvapene som sa pozrela na dvere. Do domu vošiel Carlisle a Esme.

„Tak, môžeme ísť nato?" opýtal sa ma. Prikývla som. Vyšla som hore schodmi po misku so svetlomodrým odvarom. priniesla som ho do obývačky.

„To je ten odvar zo včera?" opýtala sa Rosalie. Pozrela som sa na ňu a prikývla.

„Z levandule krýmskej, koreňov klinčeka, prášku z nugátového orecha a poliate výťažkom z javorového dreva, však?" ozval sa za mnou Edwardov hlas. Otočila som sa na neho a usmiala sa.

„Nie si zlý žiak," pochválila som ho. Šibalsky sa na mňa usmial.

„A ty nie si zlá učiteľka," povedal s pokriveným úsmevom. Pokrútila som hlavou a zasmiala sa.

„Musíme nájsť nejakú tmavú miestnosť bez okien," informovala som ich. Chvíľu rozmýšľali.

„A čo pivnica?" opýtal sa Jasper. Prikývla som.

„Môžeme to skúsiť," povedala som a vydali sme sa do pivnice. Carlisle si sadol na stoličku do stredu miestnosti. Bola tu tma.

„Tu je ale riadna tma," povedala Rosalie.

„Aby si sa nezačala báť," uťahoval si z nej Emmett. Plesk. Rosalie mu dala pohlavok.

„O chvíľu tu bude svetlo," povedala som. Natiahla som ruku k nádobe na zemi a sústredila sa. Z ruky mi vyšľahol lúč svetla a osvetlil celú miestnosť. Bolo tu vlhko a trochu tu smrdelo. Lúč som nasmerovala do nádoby a misu rýchlo uzavrela. Svetlo ostalo v nej.

„Pripravený?" opýtala som sa Carlislea. Nervózne prikývol. Vytiahla som fotku jeho otca a zadívala sa na jeho tvár. Začala som sa sústrediť. Z tela mi vyšľahol zlatý, zelený a modrý plameň. Vytvorili podobizeň tváre jeho otca. Nasmerovala som ju na Carlisleovu tvár. Vykríkol. Popálilo ho to. Vytiahla som fľaštičku a dala mu tri kvapky na tvár. Razom bola zdravá. Sústredila som sa a miestnosťou preletel červený lúč, ktorý objal Carlisleovo telo. Podišla som k mise s odvarom, zobrala kvet života, nakvapkala dve kvapky a premiešala ho. Začal sa ligotať. Zobrala som misu do rúk a podala ju Carlisleovi.

„Vypi to," nariadila som mu. Carlisle sa nedôverčivo pozrel na misu, ale poslúchol. Vypil to do poslednej kvapky a oblizol si pery.

„To bolo vynikajúce, nič sladšie a lepšie som v živote nepil, čo je to?" opýtal sa ma.

„Edward ti to potom vysvetlí," zastavila som ho, keď sa chcel ešte niečo spýtať. Zosmutnel, ale prikývol. Okolo jeho hlavy sa vytvorila oranžovo-zelená žiara. Červená žiara, ktorá obopínala Carlisleovo telo sa s ňou spojila a oslepila celú miestnosť. Privrela som oči pod návalom svetla, ale zo sústredenia som nepoľavila. Svetlo zmizlo. Carlisle sa na mňa pozeral. Žiadna zmena. Podišla som a rozotrela tri kvapky Elifíru po jeho tvári. Nemohla som prekročiť limit. Dve som dala do odvaru.

„Už?" opýtal sa ma. Pokrútila som.

„Teraz sa prispôsobuje tvojej tvári, o chvíľu prídu vrásky," povedala som. O chvíľu sa mu zjavila prvá vráska, druhá, tretia, až robil dojem muža okolo štyridsiatky. Usmiala som sa. Fungovalo to.

„Nemáš ich veľa, postupom času ti budú pribúdať," povedala som mu. Carlisle ma objal.

„Ďakujem, Natália," zašpekal mi do ucha. Usmiala som sa a objatie mu opätovala.

„Nie je začo, ste moja rodina," povedala som a pozrela sa na všetkých členov rodiny. Všetci mali štastie vpísané v tvári. Usmiala som sa. Oni sú moja nová rodina a ja ich budem chrániť do posledného dychu.

Ospravedlňujem sa, že kapitola pribudla až dnes, ale bola som veľmi dlho preč.

Dúfam, že si ešte niekto na túto poviedku spomenie. :)

Túto kapitolu venujem: Emi28, Jane a všetkým, ktorí na túto poviedku ešte nezabudli a čítajú ju. :D 

Dúfam, že sa vám kapitola bude aspoň trošku páčiť. :) 

Ak by niekto chcel čítať dalšie kapitoly Love is everything of you a Nothing is real, 

nájdete ich na mojom blogu: http://nyx123.blog.cz/

Autor: zeynep97, v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Love is everything of you - 5. kapitola: