Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Lovec - 1. kapitola

27.05.2013 (20:30) • BellaDemetri • FanFiction na pokračování • komentováno 3× • zobrazeno 1209×

Keď ste na úteku pred niekým, koho ste mali radi a kto by vás prijal, neviete, čo robiť. Násilie. Áno, to bolo to kľúčové slovo, ktoré vyjadrovalo, ako kto niekoho dostáva.

A to sa mi práve teraz deje. Utekám, ako celé roky. Pred niekým silným. Ale ako chutí zrada? Trpko, horko.

Zastavila som sa. Rozhliadla som sa okolo. Nikto tu nebol. Hlavu som otočila na druhú stranu, pričom mi vlasy padli do tváre a telom sa pootočila.  

„Dobré ráno, slniečko," ozval sa niekto za mnou sladko a ja som sa s híknutím a rýchlosťou blesku otočila k majiteľovi toho hlasu.

„Ale, ale, prečo tak sama?" Zasmiala sa daná osoba a predo mňou sa rozprestrelo všetko v jasne krvavo červenom odtieni. 

Na tvári mu pohrával úškľabok, ale v očiach mu bolo vidieť strach. A s tým som ja bola spokojná. Nebol to lovec. Ale bol to upír. A vlastný druh zabiť nemôžem. Nejde to ľahko, ako pri ľudoch alebo meničoch.

„Vieš, s kým hovoríš?" narovnala som sa s vrčaním.

Prekvapene ku mne zdvihol pohľad.

„S mojím druhom, a?" ozval  sa chladne.

„S lovcom," dodala som a on prekvapením rozširil oči, a v tvári sa mu zračil úžas.

„Aro z teba bude mať radosť," počula som niekoho za ním sa dohadovať, koho som si doteraz nevšimla. Koľko ich tu, dopekla, je? A kto je Aro?

„Kto?" zahučala som a natiahla krk, aby som na nich spoza neho videla.

„Spoznáš ho." Medovo sa na mňa usmiala blondína, ktorá vyzerala byť na... bola mladá. Aspoň, ako by to povedali ľudia.

Oči sa mi rozšírili strachom, brada mi jemne klesla a zhypnotizovane som na ňu hľadela. Neviem, čo ma k tomu prinútilo. Zatriasla som hlavou a mala chuť si nafackovať.

„Bolesť," zapriadla, ale to som už doslova letela lesom. Tú som poznala. Jane Volturi. Ale ja do gardy nechcem!

Niekoho z nich som mala v pätách. Jane to nebola. Neboli to ľahké kroky, ale silný dupot do zeme.

„Počkaj!" zvrieskol za mnou, ale ja som sa to snažila ignorovať. 

Dotyčná osoba mi skočila na chrbát a ja som dopadla temenom hlavy k zemi.

„Mám ju!" povedal už normálne a ja som sa mu snažila vyšmiknúť, čo sa mi úspešne nedarilo. 

Vykopla som ho nohou do vzduchu a postavila sa. Oprášila som zo seba imaginárnu špinu a rozbehla sa.
Kým stačil dopadnúť k zemi, spamätala som sa a v pätách s ďalšími sa rozbehla na sever. 

Asi v polovici behu mi niekto zozadu podkopol nohy a ja som spadla na zem. Priplazila som sa k stromu a vstala. 
A uvedomila som si, že už nemám na výber. Musím s nimi. Po zlom alebo po dobrom. Bola som nimi obkľúčená. Predo mnou bola Jane a prepaľovala ma krutým pohľadom. Ustúpila som pár krokov dozadu a narazila do stromu. Rozbehla som sa naľavo, jednému magorovi podkopla nohy a on odletel na druhého idiota, a následne spadli na zem. Znovu som sa rozbehla. Za mnou sa ozývalo vrčanie. Naštvala som ich ešte viac. Úžasné. Dobehla som k vodopádu a skočila dolu. Pristála som na kameni, ktorý troch zapraskal a skočila cez tečúcu rieku. Tento krát sa to nepodobalo behu, ako na olympiáde, ale len ľahká rýchla chôdza. Vedela som, že tu nie sú. Aspoň nie viacerí. Išla som už iba chôdzou, až som sa zastavila a poobzerala po okolí.

Než som stihla niekoho zaregistrovať, tak ten niekto ma chytil za zátylok a jedným rýchlym pohybom prirazil ku stromu. Prudko som zavrčala a odkopla som ho od seba. Čo ma prekvapilo, bolo to, že sa nebránil.

„Hlavne buď ticho!" Prižmúril oči a ja som ostala stáť ako obarená.

„Sklapni!" oborila som sa na neho a pristúpila o krok. Prekvapene na mňa pozrel.

„Ale, ale." Uškrnula som sa pre seba. „Koho to tu máme? Samotný Alec Volturi. Najhlavnejší člen gardy. Aro zo mňa bude mať teda radosť."

„Hovoril som ti, že..." začal otvárať ústa, ale keď uvidel, ako sa tvárim, pekne ich zavrel.

Nenápadne som pozrela k útesu, čo bol neďaleko a v mysli plánovala stratégiu, ale všimol si mojich plánov.

„Nie!" Premeral si ma pohľadom a podišiel ku mne. Pfm...

Využila som môjho starého dobrého nápadu a rozbehla sa k nemu. Chňapol po mne rukou, ale stihla som skočiť a dopadnúť tvrdo na zem. To bolo fakt vysoko. Plánovala som ísť ďalej, ale znovu ma zastavil on.

„Prosím," povedal, a to ma dosť prekvapilo. Zastavila som sa v pohybe a otočila sa k nemu. Tváril sa vážne.
Počula som dobre? On vážne prosí?

„Fajn," povzdychla som si. Ani som sa nespoznala. Povolila som rýchlo.

„Môžeme začať znovu?" spýtal sa. Po krátkom zamyslení som prikývla. 

„Alec," povedal a spýtavo sa na mňa zahľadel. Aha...

„Reese," odpovedala som.

„Prečo si tu?" Posadila som sa oproti nemu a on môj pohyb napodobnil.

„Zdáš sa mi byť iná, ako ostatní... lovci. Už 300 rokov som so žiadnymi nehovoril."

300 rokov? No, popravde... 1 mesiac. Ale toto mu nezhltnem.

„Myslela som to vážne." Oprela som sa o strom.

„Podobáš sa na Jane." To mám brať ako výzvu? Ja a ona? Cynicky som sa zasmiala.

„Prečo sa k nám nechceš pridať?" dobrá otázka.

„Nechcem žiť s inými. Som lovkyňa. Ja inak, ako nomád, žiť neviem." Pohodila som plecami.

Načo klamať, že áno? Do Volterry by som nikdy nezapadla. Nepodarilo by sa mi to. Nikdy by som nezapadla. Jane by ma do smrti neznášala, Caius... Toho pozná každý, pre Ara by som bola ďalšia do zbierky a zvyšok gardy... Negungovalo by to. Vyčnievala by som, nikdy by som nezapadla. Stačí im to, čo im stačí. Majú Jane, Aleca a Demetriho, preboha. Načo im budem ja?

„Aro ťa chce do gardy," zašepkal zúfalo.

„On ma pozná?" Plná očakávania som naňho zahľadela. Vzdychol si.

„Vás, lovcov, je málo. Aro väčšinu z vás pozná. Má svoje zdroje." Uchechtol sa.

„Ja tam nechcem," mrzuto som odpovedala.

„Viem. Ale aj tak si ťa nájde..." Zlostne som naňho zavrčala. „Proste... si dávaj pozor."

A bol preč. Čo to malo znamenať? Prečo práve on? 

Pomalými krokmi som sa vydala za ním. Do Volterry. Skvelé. Teraz ma prezradí, ja budem v garde na posmech a nebudem sa môcť vrátiť späť. A to nechcem. 

***

Už som bola pri bráne. Vošla som dnu a išla schodmi hore. Zabočila som na jednu chodbu a uvidela recepciu. Sedela tam žena v červených šatách a vlasy mala spletené do zložitého účesu. Vyzerala dosť znudene. Podišla som k nej.

„Dobrý... chcem hovoriť s Arom!" Zdvihla ku mne zamyslený pohľad.

„Máte dohodnutú..."

„Nie, nemám, ale je to dôležité," mrzuto som ju prerušila. A to nechcem. Zvedavo na mňa pozerala a premeriavala si ma pohľadom.

„Prosím," z môjho zvučného slova znel hnev.

Vtom som začula hlasy zo sály a ja aj ona pozrela na prázdne dvere, akoby sme mali cez ne vidieť, čo sa tam deje.

„Hovoril som ti, Alec..."

„Ale to nie je podstatné!"

„Dal som ti tu výchovu, tebe s Jane som vám zachránil životy a ty sa mi takto odvďačíš?" Nastalo ticho. „Porušovaním zákonov?"

„No, áno." 

„Tak, prosím, zaslúžiš si..."

„To rovno odídem," prerušil ho, ako som zaznamenala, Alec.

„To ťa radšej dám zabiť." Trpko sa zasmial, asi Aro.

Nie!

„To nemôžeš," zhrozene mu odpovedal.

„Myslíš? Stačí povedať, a..." ďalej nepokračoval.

„Ale to..."

„Felix, Demetri, Jane!" zavolal a moje najhoršie obavy sa vyplnili.

Zvnútra boli počuť nejaké zvuky a údery.

„No, prepáč!" Prižmúrila som na recepčnú oči a ona na mňa zhrozene pozrela. Prevrátila som oči.

Pristúpila som k dverám a otvorila ich. „A dosť!"

S tými slovami som vrčiac skočila na Jane. Bola prekvapená, takže som mala prevahu. Ale iba na chvíľu...

Autor: BellaDemetri (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Lovec - 1. kapitola: