Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Lovkyňa lovcov - 5.kapitola

06.11.2010 (15:30) • Rennesme • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1025×

Už po x-tý raz ma s vychádzajúcim slnkom privítal hlas, ktorý sa postupne menil z detského na dospelý.

„Arin! Vstávaj! Počuješ? Ariiiin!“ kričala Renesmee rútiac sa lesom a hľadajúc ma. Ticho som letela za ňou a usmievala som sa popod nos. Zletela som dolu k nej, takmer som sa jej dotýkala a zrevala som jej do ucha.

„Hej! Počujem!“ Nessie sa mykla a obzrela sa. Skočila na mňa, spadli sme na zem a rozosmiali sme sa. Zacítila som vo vlasoch vietor a obzrela som sa. Priletel k nám zozadu Nair a tváril sa naozaj vážne. Aj ja som sa okamžite prestala smiať. Prišiel deň, ktorého som sa obávala, odkedy som prišla na túto planétu. Deň, ktorý ma mal navždy zmeniť a bála som sa, že k horšiemu. Moje sté narodeniny.

Nessie však, bola očividne v pohode.

„Dnes máš narodeniny! A stovku! Urobím ti takú oslavu, akú ešte ani tento, ani ten tvoj svet nevideli!“

„Vieš, Renesmee,“ začal opatrne Nair, „to nebudú také narodeniny, ako obvykle. To budú výnimočné narodeniny.“

“Hej, ja viem!“ Zasmiala sa. „Ja sa nebojím - ty a Arin ste dobrí. Vy ste možno nervózni, ale ja si myslím, že sa až tak nezmeníte.“

„Ty si nevidela dospelých Nai'wemov,“ povzdychla som si. „To sú netvory, stroje na zabíjanie.“

„Somarina,“ odvrkla. „Toto isté si o sebe mysleli aj dedo Carlisle a ocko, a nemali pravdu. Ja ich mám rada a teba tiež!“

„Kiežby som to aj ja videla tak bezproblémovo...“

Zachytila som nejaký zvuk. Hneď som určila, že ide o všetkých Cullenovcov plus Jacoba, ktorí mne a Nairovi (lebo sme zhodou okolností mali narodeniny v ten istý deň) prišli pogratulovať. Carlisle bude zrejme chcieť zostať aj na premenu. Každý Nai'wem totiž na sekundu, presne sto rokov od svojho narodenia, prešiel akousi premenou. Ja som ju nikdy nevidela, ale videla som dospelých Nai'wemov po nej. Samozrejme, každý Nai'wem bol pekný, ale... mne sa zdalo, že to je dosť hrôzostrašná krása. Navyše naša rasa po stých narodeninách získavala nejakú zvláštnu, individuálnu schopnosť - žiadni dvaja Nai'wemovia nemali rovnakú. Ktovie, čo budem mať ja...

Našťastie, na tomto svete beží čas rovnako ako na Naiwume, takže si to budem môcť odsledovať. Pozrela som sa na hodinky a ustrnula som. Cullenovci sa omeškali k mojej stovke, (som asi o tri hodiny staršia ako Nair) chýbali iba dve minúty.

„Vidím, že meškáme,“ začal Carlisle. Chcel pokračovať, ale ja som ho prerušila.

„Áno, meškáte. Gratulujem, ďakujem, prosím, dovidenia! Nechcem, aby ste boli pri tom, čo sa stane, keď budem mať sto rokov.“

„Ale ja to chcem vidieť!“ protestoval Carlisle.

„Neboj sa, keby sa niečo stalo, snáď ich pred tebou ochránim, alebo s nimi prinajhoršom uletím... aj tak neverím, že ty by si im dokázala ublížiť,“ upokojoval ma Nair.

„Dúfajme,“ zamrmlala som mierne prestrašene. „Choďte aspoň ďalej odo mňa, nechcem vám ublížiť.“

„Dobre,“ zamrmlal Nair, podišiel ku mne a dal mi malý bozk na líce (mimochodom, mali sme sa veľmi radi a takéto ľudské záležitosti nám šli dobre... a nielen takéto...).

Znova som sa pozrela na hodinky a začala som si v duchu odpočítavať. Desať, deväť, bojím sa, sedem, šesť, ajajaj, štyri, tri, už to bude, jeden...

Chrbticou sa mi rozlialo príjemné teplo. Bola by som si ho užívala, keby ma od strachu nemrazilo až do špiku kostí. Čo ak sa zmením? Čo ak budem vrah? Čo ak sa moje myšlienky od základu preorientujú na zlo? Pár sekúnd som nemala v hlave nič iné, len strach, až potom som si niečo uvedomila. Premena, pokiaľ viem, trvá priemerne pol minúty a už po pár sekundách je takmer ukončená, ten zvyšok sú len estetické úpravy podľa myšlienok daného Nai'wema - podľa výzoru bytostí našej rasy sa ľahko dala zistiť ich povaha. Hlavné zmeny sa teda už skončili - a moja povaha mi zostala! Keď som si to uvedomila, pomocou krídel som sa postavila a víťazoslávne som vykríkla. Moje obavy prestali existovať. Zostala som sama sebou.

Uvedomila som si ešte jednu vec. Pol minúty už predsa prešlo - prečo neprestalo to príjemné pálenie? Teda, niežeby som sa sťažovala, ale...

Začula som Nairov vydesený hlas. „Arin! Počuješ? Snaž sa ovládnuť svoju schopnosť! Upíri nie sú odolní voči ohňu a ani Nai'wemovia nie!“

Čože? Oheň? Otvorila som oči a pozrela som sa na svoje ruky. Najprv ma zaskočilo, ako sa zmenili. Pazúry sa vysúvali elegantnejšie, nepôsobili tak strašidelne, aj keď boli ostrejšie a jedovatejšie. Zdalo sa mi aj, že ruky mám trochu menšie. Ich farba sa zmenila na vhodnejšiu na tento svet - vyzerala som ako mierne opálený človek.

Až na druhý pohľad som pochopila, čo Naira vydesilo. Na rukách mi horeli plamene. Nevadili mi, čo ma prekvapilo. Sústredila som sa a zamerala som sa na ne. Najprv sa mi podarilo vytvarovať z nich zaujímavé obrazce. Potom som ich zhasla. Zrejme mám schopnosť ovládať oheň a som aj odolná voči jeho pôsobeniu - perfektné.

Odrazu som znova zmrzla. Ako ma teraz, po premene, budú vnímať Nair a Cullenovci? Otočila som sa k nim s očakávaním v tvári.

Pohľad Naira

„Dobre,“ zamrmlal som, podišiel som ku Arin a jemne som ju pobozkal na líce. Tak veľmi som ju miloval... Neviem, či si to vôbec uvedomovala...

Cullenovcov som opatrne premiestnil asi päťdesiat metrov od Arin. Pre nich ani pre mňa to nebola veľká vzdialenosť a ak by sa náhodou Arinin strach stal skutočnosťou, a chcela by im ublížiť, vedel by som ich v pravý čas dostať preč.

Videl som na nej, ako v duchu odpočítava sekundy. Počítal som s ňou. Keď som prišiel k nule, skrčila sa k zemi. Ktovie, čo jej behalo hlavou. Asi po desiatich sekundách sa zdvihla krídlami a šťastne zakričala. Nevedel som, čo to má znamenať.

Po ďalších pár sekundách som sa strašne vydesil - jej ruky začali oblizovať plamene. Až po čase mi došlo, že to bude jej schopnosť.

„Arin! Počuješ? Snaž sa ovládnuť svoju schopnosť! Upíri nie sú odolní voči ohňu a ani Nai’wemovia nie!“ zakričal som. Najprv sa zdalo, že nechápe. Otvorila oči a obzerala si svoje ruky. Boli, mimochodom, krásne. Celá sa zmenila do krásy... Asi po minúte sa ovládla a plamene z jej rúk zmizli. Myslel som si, že už to bude v poriadku, ale znova sa zatvárila prestrašene. Bála sa seba? Alebo nás? Otočila sa k nám s očakávaním v tvári.

4.kapitola Zhrnutie 6.kapitola

Autor: Rennesme (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Lovkyňa lovcov - 5.kapitola: