Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Luce della Terra - 14. kapitola

13.07.2010 (11:00) • Mellanie • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 5713×

Ten týždeň ubehol ako voda. Myslím, že nikto sa na príchod nových študentov netešil viac, ako ja. Vkladala som do toho obrovské nádeje, a preto som si dala patrične záležať na prípravách. Stará mama mi prepožičala jednu z izieb, ktorá je približne v strede domu, v ktorej budem bývať ja. Budem to mať blízko všade.

Cez chodbu je moja pravá izba, ktorá je teraz úplne prerobená. Snažila som sa zladiť ju do neutrálnych farieb, ale pri tom živých. Ja vlastne ešte stále neviem, či prídu aj nejakí chalani.

V každom prípade som to riešila tak, aby mal každý svoje súkromie a pohodlie, ktoré zabezpečujú dostatočne veľké postele. No a ešte zostalo miesto aj pre moju obývačku, ktorú som ponechala v pôvodnom stave.

Najviac ma však prekvapila raz starká, keď som prišla zo školy a ona mi hneď k pozdravu tiež pripojila, že by mi chcela ukázať niečo dôležité, vzhľadom k tomu, že budeme mať hostí.

Bola som nervózna, lebo bolo zjavné, že predo mnou niečo tají. No a moja zvedavosť začala narastať ešte viac, keď ma zaviedla do zadnej časti domu, kde takmer nič nebolo.

Prešli sme vysúvacími dverami do maličkej miestnosti, v ktorej nič nebolo. Iba svetlo na strope a zapínanie pri dverách. A tie steny boli zladené v takých zvláštnych vrstvených farbách, ale páčili sa mi.

„Vieš, podobáš sa svojej mame viac, ako si myslíš. Aj ona si spravila v tomto dome taký tajný priestor, ktorý patril len jej. Chvíľu po tom, čo sme sa sem presťahovali si zariadila niečo ako relaxačnú miestnosť, zatiaľ čo ty máš umeleckú. A ja myslím, že prišiel čas na to, aby si začala spoznávať minulosť svojej matky,“ prehovárala ku mne svojim hlasom presiaknutým múdrosťou a mne sa začali gúľať slzy po lícach.

Stará mama podišla k vypínaču svetla. Od spodku nahmatala asi nejaký gombík, alebo niečo také, pretože stena oproti dverám sa začala otvárať a ja som so zatajeným dychom sledovala kovové schodisko, ktoré viedlo pravdepodobne do podzemia.

Bolo tam všetko, posilňovňa, sauna, prekrásny bazén osvetlený žiarivým modrým svetlom, taktiež tam bola mini kuchynka, mála, ale luxusná kúpeľňa, bola tam aj spoločenská miestnosť – v nej sa dal hrať biliard, stolný tenis, stolný futbal, šípky, jednu stenu zaberala knižnička s mnohými mojimi obľúbenými spisovateľmi, čo tiež potvrdilo, že som si s mamou podobná a dokonca tam bola aj trampolína s hudobnými prehrávačmi. Najviac ma však prekvapila akási centrálna miestnosť.

Vlastne tam bol veľký okrúhly sklenený stôl, okolo neho bolo 13 stoličiek. Pri stene boli 2 kožené pohovky, kde by sa dalo aj spať. No a v jednom rohu sa rozprestieral široký výber techniky. Vlastne podľa mojich vedomostí, to boli tri prepojené počítače spolu s projektorom, mikrofónmi, dvoma kamerami, niekoľkými reproduktormi a ďalším zariadeniami, ktorým som na mená už neprišla.

Tá izba ma zaujala najviac preto, lebo bola ako jediná chránená. Všetky ostatné medzi sebou mali priami prechod, ale táto bola posledná a bola zabezpečená alarmom a číselným kódom, ktoré mi prezradila stará mama. Ďalšou záhadou pre mňa bolo, že keď som sa chcela dostať do tej siete, vyhodila ma s tým, že podľa môjho veku nie som kompetentná osoba na preberanie súbor.

Stále mi to vŕtalo v hlave, ale mala som na starosti príchod mojich hostí. Poďakovala som starej mame za všetko a plánovala som, akí budú ohúrení, keď uvidia, čo tu mám. Samozrejme, do tej centrály sa nedostanú. Pousmiala som sa nad tým názvom...

Už dnes prídu tí noví študenti a ja som naozaj nadšená.

Ráno som polhodinu postávala v šatníku a premýšľala, čo si na seba vezmem. Musím vyzerať priateľsky a moderne.

Nakoniec som si zobrala jeden štýlový komplet, ktorý mi pripadal ako priamo z NY, teda z veľkomesta. Naposledy som sa skontrolovala v zrkadle a vyrazila som do školy.

Rozlúčila som sa so starou mamou a o niekoľko sekúnd som už túrovala motor na mojom autíčku.

Pred školou som bola medzi prvými, ale parkovisko sa rýchlo zaplňovalo. Do 15 minút tu boli hádam všetci, vrátane učiteľov a riaditeľa. Dokonca sa na nových obyvateľov Forks prišli pozrieť aj ľudia, ktorých som ešte nepoznala, ale zrejme to boli rodičia študentov.

Práve začínali prichádzať autobusy, keď riaditeľ oznámil, že všetci sa musíme pohotovo dostaviť do telocvične a jediný, kto zostane na parkovisku budú učitelia, aby to mohli zorganizovať. A aj keď neochotne, ale predsa sme tam išli, pretože sme nechceli rušiť program.

„Tak Vás vítam, milí moji študenti. Nastal ten veľký deň, kedy si rozšírite obzory a spoznáte nových priateľov, no nechcem tu viesť samo dlhý monológ, a preto pristúpme k veci.

Budeme hovoriť mená študentov a oni budú v takom poradí odchádzať na parkovisko a preberať študentov. Dnes sa učiť nebude, lebo je dôležité, aby ste svojich hosťov náležite privítali a pozdvihli meno našej školy. Je na vás, ako to urobíte, ale prosím, v rámci slušnosti,“ začal hovoriť riaditeľ po tom, čo sme sa usadili.

„A ešte aby som nezabudol, tri dni pred ich odchodom sa usporiada ples. Ešte nie je rozhodnuté, v akom štýle bude, ale budú sa tam predvádzať aj talenty. Oni budú mať hlavné čisla a, samozrejme, dobrovoľníci z našich radov sú vítaní,“ dodal ešte ku tomu všetkému a ja som už začala zvažovať, aká by to mohla byť zábava.

No veď sa uvidí, koho vôbec dostanem a ako s nimi budem vychádzať. Riaditeľ už začal čítať mená zo zoznamu a ja som si povzdychla, keď dom zistila, že ide podľa abecedy! No nič. Počkám si.

Asi po polhodine na mňa konečne prišiel rad. Celá natešená som cupkala k východným dverám. Pomaly som ich otvorila a uvidela skupinku zostávajúcich študentov.

Pred nimi sa týčil sympatický profesor, s ktorým som nemala hodiny. Možno aj preto mi bol taký sympatický. S úsmevom na perách som k nemu vykročila.

„Takže ty budeš Isabella Swan, mám pravdu?“ opýtal sa ma na úvod. Ja som len prikývla.

„Fíha, si druhá, čo si berie troch študentov. A to som si myslel, že Cullenovci budú jediní,“ mrmlal si popod nos, ale ja som ho počula. Takže aj tá čudná rodinka má záľubu v ľuďoch? Nezdá sa, že by boli nejakí spoločenskí, ale zase ani o mne sa to nedalo povedať.

Učiteľ ukázal na troch žiakov postávajúcich na kraju celej skupiny. Vyzerali, že si držia odstup od ostatných, no napriek tomu sa zabávali. Profesorovi som prikývla a išla sa zoznámiť s mojou novou návštevou.

Stáli tam dve dievčatá a jeden chalan, ktorý nenápadne držal za ruku dievča s čiernymi vlasmi. Tá druhá ich mala ohnivo červené. Vyzerali celkom milo, teda tak som to usudzovala z ich správania sa medzi sebou. Som zvedavá, ako budú reagovať na mňa. Pozbierala som všetky časti odvahy, ktorá mi niekam odišla dostala zo seba prvú vetu, ktorá našťastie dávala zmysel.

„Ahoj, ja som Bella. U mňa budete bývať nasledujúci mesiac,“ privítala som ich a predstavila sa zároveň. Dúfala, že oni urobia to isté. Na moje prekvapenie mi podala ruku tá červenovláska.

„Teší ma. Ja som Sandra, toto je môj brat Kevin a moja najlepšie kamarátka Amanda,“ prehovorila ku mne a ukazovala pri tom na menované osoby. Tiež ma pozdravili, a keďže sme už mali úvod za sebou, mohli sme sa vydať domov.

Kevin zvýskol pri pohľade na moje auto, na čo schytal pohlavok od Amandy a dusený smiech od Sandry. Som zvedavá, ako sa bude správať, keď uvidí, kde bývam. Myslím, že si s nimi užijem ešte kopu zábavy.

Predošlá kapitola

Zhrnutie

Nasledujúca kapitola

Autor: Mellanie (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Luce della Terra - 14. kapitola: