Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Luce della Terra - 15. kapitola

16.07.2010 (17:45) • Mellanie • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1603×

Kapitolu by som chcela venovať JaneVolturi1111, mo a jaane.

Kevin zvýskol pri pohľade na moje auto, na čo schytal pohlavok od Amandy a dusený smiech od Sandry. Som zvedavá, ako sa bude správať, keď uvidí, kde bývam. Myslím, že si s nimi užijem ešte kopu zábavy.

Mala som pravdu. Ešte na ceste sme sa rozprávali a ja som zistila, že Kevin hrá na bicie, tancuje break – dance a príležitostne hrá na gitare. Amanda, ktorá s ním mimochodom chodí hrala na husle, a tiež spievala. No a Sandra, ktorá si toho pravého ešte stále hľadala, sa plne venovala štúdiu. Preto spievala, hrala na violončelo, flautu, harfu a klavír. Príležitostne sa venovala muzikálom, takže ovládala aj spev a základy tancov. Keď videli, ako sa tvárim, všetci sa rozosmiali. Ja som jednoducho nedokázala pochopiť ako to môže zvládať.

„Ono je to tak. Keď mala Sandra 5 rokov, začala si všade udávať rytmus. Vtedy ju naša mama prihlásila na talentovú školu a tam sa asi najviac prejavil jej talent. Odtiaľ bola cesta jasná. Talentové konzervatórium. Už vtedy toho síce mala veľa, ale ona bola vždy tvrdohlavá a poriadne na sebe pracovala. V dnešnej dobe je najlepšia žiačka na celej škole,“ vysvetlil mi to Kevin s úsmevom a na dôvažok svojej sestre rozcuchal vlasy.

Našťastie sa mi podarilo zavrieť ústa, aj keď som bola stále ohúrená. Amanda, ktorá sedela vedľa mňa navrhla, že by sme si mohli pustiť rádio. Ani nečakala na súhlas a už prepínala rôzne stanice. Mne to však nevadilo, lebo po chvíli sa rozoznel jej prekrásny hlas, ktorý nádherne ladil s celou piesňou. Zase som bola úplne ohúrená, ale musela som sa sústrediť na cestu. Rýchla jazda im očividne nevadila a tak sme stáli pred domom práve vo chvíli, keď dohrala pesnička.

Stará mama stála na verande s úsmevom na tvári. Len nás privítala, zaželala im krásny pobyt. Ku koncu so smiechom dodala, aby sme boli slušní a viac nás vraj nechce obťažovať. Bolo mi to síce blbé nechať ju ísť, ale nemohla som ich tu nechať samých.

Otočila som sa k nim, a aj keď sa snažili, ja som si všimla ako im žiaria očká pri pohľade na dom. Keby len vedeli, čo je vo vnútri. Zasmiala som sa nad tou myšlienkou a otvorila im dvere. Spolu s ich kuframi som ich odprevadila k ich izbe.

„No nie je to síce nič moc, lebo som nevedela, kto príde a ani aké máte radi farby, ale zajtra môžeme zájsť na nákupy do Seattlu, a tam si môžete vybrať niečo iné.“ Oči mali už natoľko otvorené, že som myslela, že im tie kukadlá vypadnú z jamiek.

Ukázala som im dvere na kúpeľňu. Schody som však akosi vynechala, ale Amanda sa na ne spýtala, preto som išla hore a otvorila, pre tento krát zamknuté dvere. Za radom vstupovali dnu a ja som za nami zavrela dvere.

„A toto je čo za miestnosť?“ spýtal sa ma Kevin dosť prekvapene. Mykla som plecami.

„No, niečo ako moja skúšobňa.“ Zasmiala som sa na tom výraze. „ Ja totiž to hrám na klavíri a tancujem latinsko – americké tance.“ Zase boli prekvapení, ale ja som to brala s nadhľadom. Sadla som si za svoj klavír a začala hrať jednu melódiu, ktorú som sama zložila. Zase boli prekvapení a tak som radšej skončila.

„No čo, to nie je nič vzhľadom k tomu, čo viete vy.“ Usmiala som sa na nich. Prehovorila ku mne až Sandra, ktorá hrala na klavír tiež.

„To bola nádherná skladba, kto ju zložil? Ešte som ju nepočula,“ spýtala sa ma zvedavo.

„Ja,“ zašepkala som so sklonenou hlavou, ale určite ma počula, lebo nahlas vydýchla.

„Čím sme si zaslúžili, že sme v tomto dome a navyše s takým talentom ako si ty? Ja som sa sem pôvodne bála ísť lebo som si myslela, že v takom zapadákove nemôže nič byť, ale toto je zatiaľ lepšie ako v New Yorku,“ šepkala si asi sama pre seba, ale ja som ju počula a aj jej odpovedala.

„Za to môžeš zrejme ty. Ja som totižto na tejto škole nová. Riaditeľ mi síce ponúkol, že by som k sebe nemusela priať nikoho, ale vzhľadom k tomu, že sa mi tiež zmienil o tom, že príde príliš veľa študentov, som mu s radosťou oznámila, že by som si k sebe mohla zobrať troch študentov vzhľadom k tomu, v akom dome žijem. On bol očividne ešte šťastnejší ako ja. A tak mi sľúbil, že ku mne pridelí tých najlepších študentov. A keďže si ty vraj tá najlepšia, tak ste tu,“ dohovorila som k nej a zrejme jej to nevadilo, lebo bolo vidieť, že je naozaj rada, že je tu.

„Určite máš veľa kamarátov, ale dúfam, že ti nebude vadiť, ak sa my nebudeme baviť s nikým zo školy. Sme totiž dosť odlišní. Ja s mojou sestrou sme boli vždy terčom novinárov celého mesta, pretože naša mama je dosť známa speváčka. Podporuje nás v škole a máme v NY aj vlastný byt, ale vzhľadom k tomu, že chodí stále na turné a koncerty sme sa o seba vlastne starali samy. Otec by ju nikdy nepustil sám, aj keď nás ma tiež rád,“ prehovoril ku mne Kevin a ja som bola dosť vyvedená z miery tým, koľko mi toho o sebe a svojej rodine povedal, ale predsa len spolu strávime nasledujúci mesiac, tak by bolo blbé, keby som  ich neskôr otravovala s tým, že prečo sa s nikým nebavia.

To si asi myslel on. Pretože ja som tiež nebola rada v centre pozornosti od toho incidentu s mojou mamou. Pichlo ma pri srdci, keď som si na ňu spomenula, ale nedala som na sebe nič vedieť, namiesto toho som mu odpovedala.

„Jasné, že mi to nevadí, a to s tým, že mám veľa kamarátov nie je vôbec pravda. Ako som povedala, prisťahovala som sa sem pred nedávnom. Prišla som sem z Miami. No a tunajší ľudia ma nemajú príliš v láske a vlastne ani ja ich. Keď som prišla a predstavovala sa, tak som len okrajovo spomenula, že hrám na klavíri a tancujem, a oni si hneď začali šepkať, že aká som namyslená a tak ďalej. Takže vám nebudem mať za zlé, keď sa s nimi nebudete baviť,“ usmiala som sa na nich, ale samozrejme som sa cítila aj dosť blbo, lebo som mala zlý pocit z toho, že ich ohováram, aj keď ich nepoznám, ale predsa len sa oni zachovali zle ku mne.

Ešte sme sa dosť dlho rozprávali o našich životoch a dohodli sme sa, že tento mesiac si poriadne užijeme. Oni si vytiahli niektoré svoje hudobné nástroje a tak sme si začali hrať. Ja na klavíri, Kevin na gitare, Amanda hrala na husle a Sandra začala hrať na harfe a musím povedať, že som ešte nepočula krajšiu melódiu.

Normálne by som si myslela, že nástroj ako harfa sem vôbec nebude zapadať, ale opak bol pravdou, pretože Sandra prepletala tie prsty tak, že to do seba dokonale zapadlo.

Zo začiatku sme hrali tanečné melódie a ja som mala problém udržať sa na stoličke, kvôli tomu rytmu. Jednoducho som chcela tancovať. Potom sme hrali pomalé, ale nakoniec sme si zapli hudbu z prehrávača a začali tancovať.

„Nie žeby mi s vami nebolo dobre, ale mohli by sme vybehnúť niekam do mesta, niečo si zahrať alebo tak,“ prehovoril k nám Kevin, keď už bolo naozaj vidieť, že je unavený, ale ja som to vlastne čakala.

„Chceš ísť tancovať do nejakého klubu, alebo si chceš len s nami niečo zahrať?“ spýtala som sa ho s iskričkami v očiach.

„No tak tancovali sme teraz, takže hrať, ale pochybujem, že tu máš aj herňu,“ odpovedal mi na predošlú otázku a začal sa smiať, aj keď ja som tak celkom nepochopila, že na čom.

„Dobre, vzhľadom k tomu, že dnes je už dosť neskoro, tak môžeme hrať v mojej súkromnej herni. No a na zajtra by som pre vás mala pripravenú prehliadku Forks, aby ste vedeli, čo sa asi kde nachádza a tiež by sme mohli zájsť na nákupy do Port Angeles. Myslím, že by sme tam boli dosť dlho, takže večer by sme tam mohli zaisť aj do nejakého klubu. No a v nedeľu by sme si spravili relaxačný deň? Súhlasíte?“ spýtala som sa ich nevinne.

„Ty tu máš aj súkromnú herňu?“ spýtal sa ma Kevin.

„Na tie nákupy sa teším,“ odpovedala mi Sandra.

„Som zvedavá na tunajšie kluby,“ zasmiala sa Amanda.

No a ja som sa rozosmiala ešte viac, pretože to povedali súčasne.

„Som rada, že súhlasíte. A áno, mám tu aj takú mini herňu, takže poďte za mnou,“ povedala som ich a viedla ich k novo nadobudnutému centru zábavy. Po ceste som im ešte ukazovala, kde čo je.

Znova som mala pravdu. Boli všetkým nadšeným. Zo začiatku ich bavili tie stolné hry, ale okolo polnoci aj tak všetci poskákali do bazénu. Akosi som sa tam dostala aj ja.

Hrozne sme sa bavili a vtedy by nikto z nás nepovedal, že to môže niečo pokaziť. Vtedy sme nevedeli, koho stretneme na ďalší deň a vôbec ako to bude v škole, ale netrápilo nás to. Na čo aj? Veď sme sa mali skvele...

Spať sme šli okolo druhej ráno. Ja som zaspala hneď ako som zaľahla do postele.

Stála som na vode. Bola som uprostred jedného z kanadských jazier. Stála som tam v prekrásnych modrých šatách. Vôkol mňa bola len príroda.

Cítila som sa inak. Vedela som, že sa niečo deje. Že sa deje niečo, čo nedokážem zastaviť. Začalo svitať, slnečné lúče sa odrážali od vody v jazere. Rozhodla som sa. Vedela som, že niet cesty späť. Vedela som to už od začiatku, no napriek tomu som mala strach. Rozhodla som sa zomrieť.

Autor: Mellanie (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Luce della Terra - 15. kapitola: