Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Luce della Terra - 5. kapitola

29.04.2010 (08:15) • Mellanie • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 2467×

Škola

Bella:

V pondelok ráno som sa zobudila na bubnovanie daždových kvapiek na oknách. Ako veľmi sa mi nechcelo ísť do školy, ale zároveň som sa aj tešila. Vstala som o dve a pol hodiny skôr ako sa začínala škola, ale mne to bolo jedno, vedela som, že ten čas dokážem využiť.

Išla som do kúpeľne a dala si osviežujúcu sprchu. Moje telo sa úplne odreagovalo a ja som už necítila žiadnu únavu. Po polhodine som odtiaľ vyšla a vydala sa k šatníku. Už som tam nemala len čierne veci. Samozrejme, nebola to veľká zmena, lebo som tam stále mala tmavé odtiene, ale ja som aj tak nikdy nebola na ružové minisukne, tak čo na tom.

Bola som už oblečená, vybrala som si fialové nohavice a tričko rovnakej farby. Na to som si dala čiernu mikinu, ktorá ma zaujala svojim nápisom "upírska párty", už v obchode vyzerala zábavne a ja som jej nemohla odolať. Na nohy som si dala obyčajné topánky a keďže som mala ešte hodinu a pol rozhodla som sa, že ju strávim vo svojej umeleckej miestnosti.

Vybehla som schodmi  do podkrovia a otvorila dvere. Steny som si maľovala sama. Na bledom podklade som sa vybláznila farbami. Je pravda, že som sa už nesnažila toľko nemyslieť na mamu, ale aj tak sa mi to nepodarilo a použila som hlavne čierne a červené odtiene. Presnejšie povedané, vyzeralo to ako v nijakom horore.

Na stenách bolo čiernou farbou namaľovaných niekoľko desiatok očí rôznych veľkostí, ktoré boli podliate karmínovo-červenou farbou. Tú červenú som použila aj pod niektoré oči, ale iba ako kvapky, takže to vyzeralo, akoby tie oči plakali krv, určite by to každého vydesilo, ale ja som na seba bola hrdá.

Podlaha bola pokrytá hustým  belasým kobercom s dlhými vláknami, takže v ste sa tam mohli kĺzať alebo robiť kotrmelce ako na obláčiku. Ten koberec dosť kontrastoval so stenami, preto som rovnakou farbou namaľovala aj plafón.

V rohu miestnosti sa týčil klavír, ktorý som si pred pár dňami kúpila. K hraniu ma priviedla moja mama. No a zase som si na ňu spomenula. Ona mala vždy rada klavír a keď videla, že aj ja ho ako dieťa počúvam, prihlásila ma na hodiny a ku podivu sa mi v tom darilo.

Oproti som mala vežu a naokolo v poličkách niekoľko cédečiek. Stred miestnosti zostal prázdny, pretože som potrebovala miesto na tancovanie. Tancovať som sa začala sama. Keď som mala šesť rokov, videla som film Smiem prosiť? Atak to začalo. No a oproti dverám som mala mini chladničku s nápojmi a na nej boli poháre. Pre prípad, že budem zadýchaná a vyčerpaná. Bývala som tu častejšie ako vo svojej izbe...

Do tejto úžasnej miestnosti som si dala aj závesy pre vylepšenie akustiky. Sadla som si za klavír a začala hrať (skladba). Vedela som, že starej mame nevadí, keď hrávam, a že je už aj tak hore. Nechápala som to, ale nevadilo mi to. Hrala som skladby svojich obľúbených skladateľov a vtedy som dokázala zabudnúť na to, čo sa mi v poslednom čase všetko stalo. Svoje pocity som odrážala v melódii, ktorá v tomto dome ešte neznela inak ako smutne.

Keď mi zostávalo už len 15 minút schmatla som tašku a ponáhľala sa do auta. Išla som najrýchlejšie ako sa dalo, preto som tam došla ešte päť minút pred zvonením.  Parkovisko bolo plné, a aj napriek tomu, keď som zaparkovala, život akoby zastal. Nechápala som to. Vystúpila som a rozhliadla sa okolo. Keď som videla tie ich, no autá, ak sa to tak dalo nazvať, bola som prekvapená aj ja.  Vzala som si veci spolu s mapkou školy a nijakými kartičkami, ktoré mi stará mama zohnala, takže som sa celkom úspešne trafila do budovy C, na hodinu matematiky.

V triede sa tiež rozhostilo ticho hneď ako som vstúpila. Už som si začínala pripadať ako atrakcia. Sadla som si do kúta triedy k oknám.  O pár minút konečne zvonilo a do triedy vstúpila asi tridsať ročná učiteľka. Oblečený mala krémový kostým a čierne vlasy mala napevno stiahnuté v štipci. Vyzerala dosť prísne, ale mne to bolo jedno.

Vstala som a podišla ku katedre. Pozrela sa na mňa tak povýšenecky, že mi prišlo zle. Podala som jej papiere rovnakým pohľadom, aký ona venovala mne. Nanešťastie si to všimla a s odporným úsmevom na tvári mi povedala: „Tak, slečinka, myslím, že by ste sa nám mohla predstaviť.“ Myslela som, že jej tie papiere otrieskam o hlavu, no namiesto toho som sa tiež usmiala a otočila sa k triede.

„Volám sa Isabella Marie Swan. Prisťahovala som sa sem z Floridy a teraz žijem na okraji mesta s mojou starou mamou, hrám na klavíry a taktiež chodím na rôzne tanečné súťaže.“ Hádam im tu nebudem hovoriť o tom, že som bola druhá na svetovom kole v latinsko-amerických tancoch, otočila som sa k učiteľke s vraždiacim pohľadom a dúfala, že viac odo mňa nebude chcieť. Vytrhla som jej papiere z rúk a bez akéhokoľvek ďakovného slovíčka si sadla na miesto.

Našťastie si ma dokonca hodiny už nevšímala. Sedela som potichu a kašľala na hodinu. Neviem ako, ale začula som, ako sa dve lavice predo mnou rozpráva nijaký chalan so svojou spolu sediacou.

„Je zvláštna, to ako sa pozerá na veci okolo seba, ako by bola duchom neprítomná. Počula si ako sa predstavila? Určite je pyšná, keď hneď na úvod rozhlasuje, že sa zapája do tanečných súťaží,“ povedal jej to s takým odporom až ma zamrazilo.

Skľúčene som si uvedomila, že hovoria o mne. Neviem prečo skľúčene, ale možno to bolo tým, že takto o mne nikto nehovoril. Ani v predchádzajúcej škole. Nevravím, že tam boli svätci, ale mala som tam priateľov, zatiaľ čo to tu nemám nič.

Sedela som tam a dívala sa do prázdna, ani neviem koľko času prešlo a konečne zazvonilo. Veci, ktorých som sa cez hodinu ani nedotkla som si napratala do tašky a vyrazila na druhú hodinu. Nanešťastie som si akosi pomýlila budovu a všimla som si to akurát včas, aby som dobehla na Dejepis. Keď som konečne našla triedu, zarazilo ma, že je skoro plná. Vlastne jediné miesto bolo vedľa blondiaka s vlasmi po plecia a mrazivo bielou pokožkou.

Neriešila som to a zamierila si to rovno k nemu. Vyzeral, ako by bol chorý. Pozrela som sa naňho s obavami v očiach a spýtala sa ho: „Môžem si k tebe sadnúť?“ Viem, blbá otázka vzhľadom k tomu, že iné miesto tu nie je, ale čo už. Pozrel sa na mňa s bolesťou v očiach a nakoniec len prikývol.

Znova som sedela pri okne, ale v tretej lavici. Povzdychla som si a zadívala som sa von. Zase pršalo, ako inak. Vlastne mi to bolo jedno, v poslednom čase mi na mnohých veciach nezáleží. A pritom ja som taká nikdy nebola. Vždy som sa snažila a chcela spraviť radosť mojej mame.

Spomenula som si na to, ako ma učila jazdiť  na bicykli. Mala som štyri roky a bolo to ešte pred tým, ako môj otec odišiel. Boli sme v parku a mne to naozaj nešlo. Už som plakala a chcela ísť domov. „Ja sa naozaj snažím, ale nejde mi to,“ pišťala som mame v náručí zatiaľ čo nás otec nahrával na kameru. Keď bol triezvy a nemal pri sebe tých svojich kamarátov, tak sa dal považovať za otca.

Pocítila som neuveriteľnú bolesť v srdci, lebo som si uvedomila, že vtedy v parku sme spolu boli posledný krát ako rodina. Ešte v ten večer sa mama dozvedela, že ju podvádza a keď prišiel domov znova opitý bolo to na nevydržanie.

Ja som sa vtedy skryla za gauč pri stene, kde som nerušene plakala a ubíjala sa v bolesti. Nevedela som si o vysvetliť, ale cítila som sa za to zodpovedná. Vždy keď som si pozerala ich fotoalbumy tak boli šťastný, no keď som na svet prišla ja, začali sa hádať a prišli všetky tie problémy. Moja mama vedela, čo si o tom myslím, a aj keď ma prehovárala o opaku, nikdy nezmizol ten odporný pocit, že za ich nešťastie som zodpovedná ja.

Umlčala som svoje spomienky a myslela len na to, ako som sa cítila, keď som tam zbadala ležať mamu mŕtvu. Viem, že to nebol dobrý nápad, ale nemohla som si pomôcť, bolo to posledný krát, čo som ju videla, lebo na pohrebe som si tú možnosť odoprela. Môj posledný pohľad na ňu. Musela vedieť, čo mi to spôsobí, no napriek tomu sa rozhodla to ukončiť. Nemala som už v sebe ani slzy, pretože tie som vyplakala včera v sprche pri podobnom spomínaní a tak som si teraz mohla dovoliť premýšľať s prázdnou hlavou.

Vtedy som si všimla, že ten chalan vedľa mňa sa celý napol a stuhol. Už som si o neho vážne začínala robiť starosti: „Si v poriadku?“ spýtala som sa ho so starosťou v hlase, ale vtom zazvonila a jeho už nebolo. Zazrela som len jeho chrbát vo dverách, toľko k jeho slušnosti.

Ani som si nevšimla, že hodina tak rýchlo ubehla s nádejou, že tak prejde aj zvyšok dňa som sa vybrala na ďalšiu hodinu- chémiu. Bŕŕ, neznášam ju už od základnej školy. Zase som vkročila do triedy so zvonením a rozhliadla sa okolo. Niektorí sa ani nesnažili zakryť to, že ma sledovali a iným som bola ľahostajná ako oni mne. No super, zostali už iba dve voľné miesta.

Jedno bolo vedľa baby, ktorá sa pokožkou aj správaním podobala na toho chalana z dejepisu. Ale potom, čo som videla, že to druhé miesto je vedľa toho idiota, ktorý ma ohováral na prvej hodine som si to predsa zamierila k tej bledej kráske. Usúdila som, že by bolo dobré sa na začiatku sa aspoň predstaviť, čo keď ma pošle sadnúť si k nemu? Snažila som sa také myšlienky vyhnať.

Na tvári mala kŕčovitý úsmev, no aj tak som začala: „Ahoj, ja som Bella, mohla by som s tebou sedieť?,“ vybalila som to na ňu rovno.

„Ja som Alice, rada ťa spoznávam, máš peknú mikinu,“ podala mi ruku a ja som ju priala. Zdalo sa mi zvláštne, že jej pokožka má teplotu ľadu, ale nakoniec som to nechala tak a svoje prekvapenie som nedala nijako najavo.

Chcela som sa jej ešte poďakovať, ale vtom prišla do triedy učiteľka, skoro ma porazilo, vyzerala ešte horšie ako tá z matematiky. Táto mohla mať okolo 50 rokov. Na čele jej bolo vidieť vrásky a už z jej pohľadu sa dalo jasne vyčítať, že už dávno rezignovala. Vysvetľovala nám niečo o hydroxidoch a ja som znovu nič nepochopila.

Po nudnom doobedňajšom vyučovaní som mala namierené do jedálne, ale v poslednej chvíli som sa otočila a zamierila si to na parkovisko. Do ďalšej hodiny zostávalo ešte dvadsať minút a tak som si sadla na lavičku, keď v tom mi výhľad na tie mračná zatienil nijaký pako.

Odkašľal si a ja som si až vtedy všimla, čo je to za chalana. Ten somár čo ma ohováral v mojej prítomnosti ma ešte aj otravuje. Už som po ňom chcela začať vrieskať, keď sa ozval jeho detský hlások: „Ahoj ja som Mike Newton,“ vyškieral sa na mňa. Nechápala som na čo chce, aby som vedela jeho meno.

„Hmm, ja som Bella,“ odvetila som mu s poriadnou dávkou nevôle, že sa s ním bavím. Začal sa škeriť ešte viac a mne prišli zle. Po niekoľkých sekundách zo seba konečne dostal dôvod prečo prišiel.

„No, nechcela by si so mnou ísť na večeru a do kina?“ vybalil to na mňa rovno a ja som sa jednoducho nestačila čudovať. Čo za ľudí to tu žije? Už som naňho bola skutočne naštvaná a tak som sa neovládla.

„To si uhádol, že nechcela,“ odvrkla som mu a odišla. Ani som sa neobzrela, ale bolo jasné, že je prekvapený. Má až príliš veľké sebavedomie.  Našťastie som mala už len jednu hodinu biológie a potom hurá domov.