Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Luce della Terra - Prológ

05.04.2010 (13:00) • Mellanie • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1876×

Bella:

Bežala som dole schodmi, pretože som sa ponáhľala do školy, už aj tak som  meškala.  V kuchyni na mňa čakala mama s raňajkami. Zarazila som sa hneď vo dverách, pretože vyzerala hrozne. Pod unavenými očami mala kruhy z nedostatku spánku, bola bledá, jej pery stratili akúkoľvek farbu, a vrásky na čele neveštili nič dobré.

„Mami, čo sa ti stalo?“ dostala som zo seba. Zdvihla hlavu od stola a pokúsila sa na mňa usmiať, avšak ani to jej nevyšlo. Muselo sa stať niečo vážne. Moja mama sa vždy usmievala a vtipkovala. Ešte som ju v takomto stave nevidela, dokonca ani po tom ako nás opustil môj otec, pretože si našiel inú ženu.

„Nič, zlatíčko, ja som v poriadku. Mala by si sa ponáhľať do školy,“ snažila sa zmeniť tému, ale ja som zvažovala, že zostanem doma. Prišla na to, čo zamýšľam ešte skôr ako som to stihla vysloviť, tak dobre ma pozná.

„To nech ťa ani nenapadne. Do školy pôjdeš, je to tvoja povinnosť. A navyše mne nič nie je,“ povedala mi nahnevane, ale mne sa zdalo, že sa jej lesknú oči. Určite sa mi to iba zdalo, pretože moja mama nikdy neplače.

Urazene som si zobrala desiatu, ktorú som chcela zjesť po ceste, ale pri dverách som sa zastavila. Skoro som zabudla na môj zvyk. Totižto po odchode môjho otca som prisahala, že neprejde jediný deň, aby  som mojej mame nepripomenula ako ju mám rada a tým jej dokázala, že mi nič nechýba.

Vrátila som sa k nej: „Ľúbim ťa mamička,“ zašepkala som jej do ucha a dúfala, že jej naozaj nič nie je. A tak som vyšla z domu a nastúpila do svojho auta. Nebolo nijak úžasné, ale nebol to ani šrot.  Dlho po tom, ako môj otec odišiel sa ťahali súdy a nakoniec sa rozhodlo, že na mňa bude musieť prispievať kopou peňazí, pretože som študovala a zapájala sa do mnohých organizácii.

V škole som bola úplne vedľa, našťastie ma žiadny učiteľ nevyvolal. Po obede bol konečne čas na odchod. Ponáhľala som sa najrýchlejšie ako sa dalo. A to, čo som doma našla ma naozaj zdesilo.

Moja mama ležala na kuchynskom pulte a v srdci mala zabodnutý nôž. Oči mala otvorené, ale nemala v nich nijaký lesk, nebol v nich život. Hneď ako som to pochopila, podlomili sa mi kolená a zabudla som dýchať.  Cez slzy v očiach som nič nevidela a tak som sa ich pokúsila zotrieť, bežala som k matke a plakala ďalej.

Napriek tomu, čo sa stalo, môj mozog bežal na plné obrátky. Vybrala som si z vrecka mobil  a zavolala záchranku. Pokúsila som sa im vysvetliť situáciu a do piatich minút prišli spolu s políciou. Medzitým som si všimla pri jej ruke obálku s mojím menom a tak som si ju uložila do vrecka, ale nemyslela som na to, čo je vo vnútri. Všetko sa zbehlo neuveriteľne rýchlo. Nasilu ma odtrhli od maminho tela a začali vypočúvať, zatiaľ čo ju zabaľovali do čierneho vreca.

Na policajnej stanici som im povedala, ako sa správala ráno a ako vyzerala. Povedala som im aká bola, aj keď ma každé jedno slovo neuveriteľne bolelo, lebo som si stále uvedomovala, že sa už nevráti. Na základe môjho opisu z rána si zavolali jej doktora a ten im povedal, že včera jej oznámil, že má rakovinu pľúc spojenú s ďalšími vírusovými  ochoreniami bránice a dýchacích ciest.

Vraj sa mu zdôverila, že už dva roky fajčila. Nemohla som tomu uveriť, hlavne po tom, aká bola vždy odvážna a ako som ju obdivovala. Povedal jej, že umiera, a že sa nedožije ďalších narodenín. Z toho polícia usúdila, že  spáchala samovraždu.

Keď mi to oznamovali, cítila som, akoby ten nôž zabodávali aj do mňa. Veď ona ma nemohla opustiť, nie takto. Nemohla ma tu nechať napospas osudu, úplne nechránenú. Nemohla utiecť. Prečo, prečo by to robila. Prečo sa ma vzdala, prečo odišla? Mala som množstvo otázok a žiadne odpovede.

Ešte stále som plakala, nešlo to zastaviť. Po chvíli za mňou prišla nijaká pani a mňa znova pichlo pri srdci, keď som si uvedomila, čo je dôvodom jej návštevy.

„Musíme vyriešiť, čo s tebou bude,“ prihovorila sa mi vľúdnym hlasom, ale v jej očiach som videla čistú ľútosť. To bolo ešte horšie ako keby sa mi vysmievala. Chvíľu som premýšľala na tým, čo povedala, ale jedným som si bola istá. K otcovi nepôjdem. Po tom, ako som si prehrávala veci čo sa stali, som si spomenula, že ten doktor vravel, že fajčila už dva roky. To znamená, že s tým začala po otcovom odchode. Teraz sa mi hnusil ešte viac, pretože to on vlastne mohol za jej smrť.

„Chcem ísť k starej mame,“ vyhŕkla som, keď som si spomenula, že mama mojej mamy ešte žije. Bývala vo večne daždivom mestečku Forks.  Ešte lepšie, aj to počasie bude vyjadrovať môj smútok. Dúfala som, že to nebude problém, a že nespomenie môjho otca.

„A čo tvoj otec?“ spýtala sa ako naschvál. Keď videla, koľko nenávisti sa mi zjavilo v uslzených očiach, okamžite stíchla a ukončila rozhovor tým, že sa to pokúsi vybaviť.

1.kapitola

Autor: Mellanie (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Luce della Terra - Prológ: