Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Ludus quum fatalis 2.kapitola

31.08.2009 (20:00) • ClairdeLune • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 998×

Ludus quum fatalis

2.kapitola

Súčastnosť

Edward:

Keď odišla aj Jane s Alexom ku mne do izby došiel vysmiatý Felix s dvoma cestovnými kabelami. Škodoradostne mi ich hodil na posteľ. No keď som sa na neho pozrel dosť škaredým pohľadom, úsmev mu zamrzol.

„Ale Ed, nebude to zlé! Náhodou je celkom fešanda.“

„Áno veľká fešanda. Má prsia väčšie ako Pamela Anderson, postavou sa rovná Kate Moss, vyzerá ako Eva Longoria. Čo viac si môžem priať?!“ povedal som ironicky.

„Ale Ed, náhodou! Postava, celkom pekná, vlasy po pás, mahagónové hnedé, tváričku má hladkú ako detskú prdelku a plné pery, hlboké hnedé očí a má pár dní po cykle takže ak an to hupnete budete to mať čo skoro za sebou.“ Zavrčal som a hodil po ňom prvé čo som mal po ruke, vázu.

„Felix! Ja s ňou spať nebudem!“

„Ale áno budeš musieť!“

„Nič nemusím! Som princ!“

„Áno si princ. Ktorý potrebuje dediča a ty ho nemáš. Budete mať na to dva roky.“ Skoro mi vypadli oči z očných jamiek.

„A čo keď to nepôjde?“

„No tak sa budete musieť snažiť viac. A inak. Vieš o tom, že to bude vlastne tvoja manželka?“

„Moja čo?!“

„Áno Markus to Arovi práve poslal myšlienkou, keď som odchádzal no a keď ti dá dediča tak to asi inak nepôjde iba ju premeniť ale tvoj otec a tvoja matka sa zhodli, že sobáš bude celkom dobrý, pretože má aj veľmi latentný talent.“

„Bože! Bože! Čo som ti spravil?!“ hodil som sa na posteľ. Felixove myšlienky ale na ňu neukazovali, aha nesmiem ju vidieť skôr.

„Edward! Ona je ale naozaj pekná! A je milá, dobrá, srdečná, tichá, priateľská, srdečná, milosrdná, je to úžasný človek. Nemusíš sa báť.“

„Chcem byť sám.“

„porozmýšľaj! Ja sa idem pozrieť na tvoju nevestu.“ Skôr ako som mu stihol odvrknúť, odišiel.“

Minulosť

Bella:

Cullenovci mi všetko o sebe prezradili. Od toho, že nepijú ľudskú krv až po všetky tie povery, ktoré neboli pravé. Alice má vidiny do budúcnosti a Jasper.

Celý večer sme sa bavili. Porozprávali mi celý osud ich rodiny. Až okolo desiatej kedy prišiel Charlie z práce a Cullenovci odišli...

Súčastnosť

Edward:

Zúrivo som hádzal oblečenie do kabele. Bolo mi jedno čo tam hádžem len nech otec nepovie, že nič nerobím. Tričko, tričko, nohavice, nohavice a ďalšie blbosti, zubná kefka, atď.

Keď došla do mojej izby Jane.

„Vybavené! Nebude tvoja manželka, ale ak nebudete mať do dvoch rokov dediča. Automaticky strácaš korunu a na trón zasadne Leonard, čo je stratený syn, o ktorom sme nevedeli.“ Povedala Jane a sadla si vedľa kabele na moju posteľ.

„No to je teda skvelé! Môžeme si otvoriť šampanské!“ znova som ironicky poznamenal.

„Ach, Ed! Ty si nemožný! Vieš, povedala by som, že je krásna ale ja som tu krásna takže je len pekná.“ Povedala a prehodil svoje bloňďavé vlasy. Musel som sa zasmiať.

„Jasné Jane, aj ja by som povedal, že si krásna ale to by si musela krásna naozaj byť.“ Zasmial som sa nad svojim vtipom. Chcela ma prepáliť pohľadom ale riskovať, že stratí svoju moc nechcela. Keby mi ublížila otec jej vezme moc.

„Nebuď zlý!“

„Ale ja budem zlý!“

„Fajn!“ povedala a hrdo vystretá vykročila k dverám. Tak rád ju podpichujem a robím jej zle!

„Jane, nezdvíhaj tak vysoko nos! Zakopneš!“

Do mojej izby prišiel Alec s vážnou tvárou.

„Edward, ona už o tom vie. Prijala to a teba teraz odnesieme tam kde budeme bývať, to sú rozkazy tvojho otca.“

Smutne sa na mňa pozrel.

„Dobre. A otec?“

„Príde hneď po vašej prvej noci, idete tam aj s Lindou, to jelekárka, ktorá ju vyšetrí, hneď po no vieš čom.“

„Dobre, poďme.“ Zamrnčal som a nešťastne sa vliekol chodbami.“

Minulosť

Bella:

„Bella! Bella, stávaj!

Triasla mojim ramenom Alice. Stáli nad mojou posteľou s škatulami, vrecami od oblečenia.

„Nie Alice! Nič na mňa nenavlečeš!“ zahrabala som sa pod periny hlbšie. Roaslie sa melodicky zasmiala.

„Ale áno Bella, navlečem!“ povedala a strhla perinu z mojej hlavy.

„Nie!!, prosím! Rosalie zachráň ma!“

„Bella! Aj ja ťa chcem obliecť!“

„Nie Rosalie! Si zradkyňa!“

Samozrejme, že oproti dvom upírkam som nemala šancu a ony to vedeli.

Obliekli ma, namaľovali ma, učesali a potom aj raňajky spravili. Mala som výborný koláč od Esme. Divila som sa aké je to dobré keďže je upírka a odkiaľ vie variť.

A do školy ma tiež odviezli...

Toto som musela absolvovať každý deň. Alice s Rosalie sa so mnou učili alebo sme sa bavili. Na víkendy keď boli doma sme robili pyžamové večierky alebo sme s ostatnými hrali spoločenské hry. Keď boli na love tak som sa mohla konečne obliecť sama. Teda na vtedy, Rosalie a Alice mi nechali presne všetko nakôpkované aj kozmetiku som mala nachystanú.

Niekedy teda skoro stále sme brali do babskej skupiny aj Angelu. Zo začiatku bola taká tichá ale teraz sa háda aj ona. V škole zásadne chodíme spoločne. Emmett vždy brble, že už pomaly sme Rosalienin manžel my a nie on. Ale niekedy sa mu Rosalie venovať musela. Tak sme boli nakupovať. To bola ešte horšia nočná mora. Aj keď sme nevládali, museli sme, Alice nám uťahala skoro až k smrti. Vtedy som si uvedomila, že slovo večnosť nemôžem používať len tak. Začala som si uvedomovať čas. Ako plynie. Každý deň som sa pozerala do zrkadla a hľadala som stopy starnutia. Každý deň som si opakovala, že starnem pomaly, pomaličky ale to mi nestačilo. Bála som sa starnutia. Chcela som ostať s rodinou, ktorá am milovala. Esme mi veľa krát hovorila, že som jej dcérenka, to oslovenie som milovala. Tak mi hovoril aj Charlie. Všetci ma brali ako člena rodiny. Charle mi bol otec, milovala som ho. Bolo mi ľúto, že o mňa prichádza ale nejako si to nevšímal. Skoro ráno odišiel a večer neskoro prišiel. Ale niekedy sme si našli čas a spoločne sme si pozreli zápas. To došiel aj Emmett s Jasperom a a Carlislom. Emmett často vyhodil poistky a vyhorela im televízia. Vtedy som sa viac smiala ako pozrela zápas...

Po troch mesiacoch

Všetko išlo ako malo. Teda až na to, že som každú sobotu absolvovať nakupovací maratón. Alice mi s Rosalie všetko platili a ak som protestovala tak Rosalie ma zabavila a Alice to zaplatila tak to robili aj pri Angele. Nič sa nemohlo pokaziť. Všetko bolo skvelé. Carlisle mi sľúbil, že ma po maturite premení. Bola som naozaj šťastná. Charlie sa znova zaľúbil a Renné si adoptovala malé dievčatko takže každý mal náhradu za mňa. Angela si našla Bena a ja som bola sama. Ale to mi nevadilo. Mala som knihy a Alice s Rosalie.

Ako každý deň som sa zobudila na Alicin krik od mojej skrine, že nič nemám.

„Bože veď ty máš len päť sukní! To je nemožn...“ nedokončila vetu. Rosalie s ňou triasla.

„Alice! Alice! Čo je s tebou?!“

Zdvihla som sa z postele aby som na nich videla. Ten pohľad som na Alice poznala. Pozerala do budúcnosti.

Asi desať minút pozerala do blba. Po desiatich minútach, si kľakla na zem a zmučene vykríkla. Okamžite sme boli pri nej.

„Alice! Alice!“

Skríkla znova.

„Musíme, musím ísť za Carlislom.“ Povedala a ako nemohúcu sme ju držali pod pažou. Hodila sa som na seba nejaké veci a odišli za Carlislom. Odviedli sme Alice na zadné sedadlo Rosalienineho BMW M3. Rosalie jazdila ako blázon, za päť minút sme boli pred nemocnicou. Alice sme držali za ramená. Ja z jednej strany a Rosalie z druhej. Bola som vystrašená! Alice niečo videla. Niečo strašné! Muselo to byť naozaj zlé. Niečo čo ju dostalo do tohto stavu. Keby som nevedela, že nemôže zblednúť tak by som prisahala, že je ešte bledšia, skoro priesvitná. Pery mala vo farbe pokožky. Oči prevrátene a stále pozerali do budúcnosti. Vždy keď sa pozrela do budúcnosti a vrátili sa do reality vykríkla. Vykríkla tak strašne až ma to bolelo. Hneď na recepcii sme si vyžiadali Carlisla. Nevedela som čo robím, fungovala som ako robot. Bála som sa o svoju rodinu. Toto sa ešte nestalo. Muselo niekomu hroziť niečo strašné. Hneď ako nás Carlisle uvidel, rozšírili sa mu oči. Zaviedol nás do kancelárie. Alice sme posadili do kresla. Schúlila sa do klbka a hojdala sa z boka na bok.

„Alice! Čo ti je?“ Carlisle pozrel najprv na Rose a potom na mňa ja som nevedela nič, v mozgu som nemala nič.

„Carlisle, ja neviem. Boli sme ako každé ránu u Belly a Alice jej niečo vyberal v skrini zatiaľ čo som ju ja budila a potom Alice sa zrútila. Musela niečo vidieť.“

Carlisle pristúpil k Alice. Zobral ju do náruče a objal.

„Alice, čo si videla? Povedz nám to, môže to byť pre nás nebezpečné.“ Alice sa na neho pozrela a mňa zabolelo pri srdci.

„Volturiovci!“ povedala a Carlisle zamrzol.

„Kto sú Volturiovci.“

„Neskôr Bella.“ Zakývala som hlavou. Toto bolo hlavnejšie než moja zvedavosť.

„Čo je s nimi?“

„Chcú Bellu.“ Rosalie padla k zemi, Carlisle zamrzol a ja som nechápavo na nich pozerala.

V tichosti sme došli domov, k nim domov. Carlisle zavolal všetkých domov. Rosalie sa prebudila ako aj Alice. Došli sme a pri mne bola okamžite Esme. Mne bolo dobre len som nič nechápala.

Sadli sme si do obývačky. Carlisle s vážnym výrazom prehovoril.

„Bella, Volturiovci sú niečo ako šlachta. Zariaďujú aby sme my, upíru, nerobili zle, aby sme sa neprezradili.“ Povedal mi a ja som si predstavila upírov v kráľovských šatách a na trónoch, kývla som, že ako tak rozumiem.

„Prečo? Alice, chcú Bellu?“ Alice sa na neho zronene pozrela.

„Bella má latentný talent a ešte je.“ Prerušila to a oprela hlavu do Jasperovej hrude.

„Alice.“

„Bella je podľa nich plodná.“

„plodná?!“ zakričala Rosalie aj s Esme a Carlisle vyvalil oči.

„áno, Arov syn Edward nastúpi na trón ale potrebuje dediča a keďže Volturiovci vedie o tom, že Bella vie o nás a tak sa to rozhodol využiť aby jeho syn ostal na tróne.“

„Ja som plodná?!“ zdesene som povedala. Nevedela som si predstaviť ako kočíkujem dieťa alebo ako s niekým spím. Renné mi tľkla do hlavy, že manželstvo až po tridsiatke.

„A načo im bude moja plodnosť?“

„Budeš mu musieť dať dediča.“

„Koho?“ priškrtene som povedala. Nedokázala som myslieť, nič som necítila, ako keby som bola iba prázdna skrinka.

„Ak ju my neprivedieme do Volterry do dvoch dní, prídu si sem a nás zabijú a ju odnesú.“

Ich zabijú. Viac som nepočula zviezla som sa na zem a pred očami som mala tmu....

Autor: ClairdeLune (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Ludus quum fatalis 2.kapitola: