Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Malý chlapček - 13. kapitola

04.08.2011 (15:45) • Forevergirl • FanFiction na pokračování • komentováno 28× • zobrazeno 3870×

13. kapitola

Bella:

„Myslím, že toto si nemal robiť,“ šepla som so stále privretými viečkami. Cítila som na sebe jeho pohľad, ale nedokázala som sa prebrať z toho krásneho zážitku.

„Nepáčil sa ti ten bozk?“ spýtal sa, začula som z jeho hlasu neistotu, ale snažil sa ju zakryť. Pomaly som otvorila oči a zahľadela sa do jeho anjelskej tváre.

„Ako ťa to, preboha, napadlo,“ odvetila som mu ako zmyslov zbavená. „Musím priznať, že ten bozk nemám s kým porovnať, ale myslím, že krajšie to ani nemôže byť. Nie, viem to.“

Steven sa blažene usmial, no mne vtedy došlo, čo som povedala. Odkiaľ sa to vo mne zobralo? Odpoveď je jasná, je to ním.

„Môžeme to pokojne zopakovať,“ šepol a nahol sa ku mne. Zachvela som sa.

„To je krásny nápad, ale ak nechceš, aby som skolabovala, tak sa drž na mieste.“ Veselo sa zasmial. Natiahol ku mne ruku a palcom mi prešiel po dlani. Jeho dotyky boli neskutočne príjemné.

A vtom zazvonilo. Hlava mi vyletela smerom do jedálne, bolo tam len pár deciek, ktoré utekali do tried.

„Sakra, mám telesnú, nestíham sa prezliecť,“ povedala som takmer hystericky. Prudko som sa postavila, schmatla tašku a rozbehla som sa. Ale zastavila ma jemná ruka. Rýchlo sa ku mne sklonil a mojim perám venoval nežný bozk. Omámene som vzdychla.

„Už by si mala naozaj ísť,“ poznamenal pobavene. Pokrútila som hlavou, aby som sa vrátila do reality a vystrelila som do šatní. Mala som to šťastie, že tam ešte bolo pár dievčat.

„Mám ťa počkať?“ spýtal sa ma tenký hlások. Obliekla som si rýchlo kraťase a zdvihla hlavu. Stálo tam dievča s hnedými vlasmi a milým úsmevom, už som ju videla na pár hodinách.

„Budem ti veľmi vďačná. Mimochodom, ja som Bella,“ predstavila som sa jej a nazula som si tenisky.

„Angela.“ Ešte som si stiahla vlasy do uzla a postavila sa.

„Teší ma, myslím, že už by sme mali ísť,“ popohnala som ju a bežali sme rýchlo do telocvične. Tréner stál pri lavičkách a dievčatá už mali rozcvičku.

„Prepáčte, ale ešte sme sa prezliekali,“ vychŕlila som na trénera. Ten na nás uprel pohľad, ktorý neboj príliš veselý.

„Možno by ste sa mali doma učiť rýchlejšie obliekať,“ poznamenal zamračene. „Dajte si desať kolečiek a pripojte sa k dievčatám. Steven, poď mi pomôcť s tými loptami.“

Zmätene som sa otočila na miesto, kde pozeral tréner. Stál tam. Stál tam môj osobný anjel a veselo sa usmieval. Mrkol na mňa a mne sa rozbúchalo srdce.

„Slečna Cullenová, na čo čakáte?!" zhúkol po mne tréner. Prevrátila som oči, čo dosť pobavilo Stevena a rozbehla som sa za Angelou, ktorá už behala. Na beh som sa nedokázala sústrediť, strašne ma zaujímalo, čo tu robí Steven, ani mi nepovedal, že tu bude. Keď sme s Angelou dobehali, vrátil sa aj tréner so Stevenom. Obaja ťahali košíky s volejbalovými loptami, len vtip bol vtom, že tréner ho ťahal obomi rukami a Stevenovi stačili dva prsty, bolo to dosť komické.

Ale najviac ma štvalo, ako si všetky baby prezerali Stevena a takmer vzdychali pri pohľade naňho. Bolo to jasné, žiarlila som, nedalo sa nepriznať si to.

„Poďte sem, dám vám pokyny na túto hodinu!“ skríkol tréner a všetky sme sa nahrnuli k nemu. Angela sa držala pri mne, za čo som jej bola vďačná.

„Takže, dnes začneme s volejbalom. Na dnešnej hodine sa naučíte používať zatiaľ len prsty, rozdeľte sa do dvojíc. Steven mi bude pomáhať, keďže je zo štvrtákov vo volejbale najlepší a súhlasil, že mi pomôže,“ oznámil nám. Nad tou vetou, že je Steven najlepší vo volejbale, som pobavene zdvihla obočie. Čo by nebol, keď je upír.

„Budeme spolu?“ spýtala sa ma Angela trošku hanblivým hlasom.

„Jasné, veľmi rada,“ odpovedala som jej s úsmevom. Zobrala som loptu a postavili sme sa oproti sebe do samého rohu telocvične. Angele to veľmi nešlo, ale nevadilo mi to. Medzitým som si stihla všímať, ako chodí Steven aj tréner po jednotlivých dvojiciach a sleduje ich hru, prípadne ukáže, ako majú hrať. Keď sa k nám začal Steven približovať, snažila som sa sústrediť na hru, ale veľmi mi to nešlo.

Vtom Angela bolestne vypískla a chytila si prsty na pravej ruke. Rýchlo som k nej pribehla.

„Si v poriadku?“ spýtala som sa jej naliehavo. Tréner k nám rýchlo pribehol.

„Čo sa stalo?“ opýtal sa a pristúpil k Angele, ktorej z oka stiekla slza.

„Myslím, že som si zlomila prsty,“ kňukla Angela bolestivo. Tréner sa jej pozrel na prsty a zamračil sa. Chytil ju okolo ramien a vyšiel s ňou z telocvične, išli asi za sekretárkou. Sadla som si na lavičku a chytila tvár do dlaní.

„Nechceš dvojicu?“ ozval sa vedľa mňa ten najkrajší hlas na svete. Zdvihla som hlavu a pozrela sa naňho. Šibalsky sa usmieval a v ruke držal loptu.

„Rada.“ Postavila som sa oproti nemu, ale keď som si uvedomila, že mám na sebe tie voľné tepláky s tričkom a zopnuté vlasy, hanbila som sa trochu, asi to vycítil.

„V tom úbore vyzeráš nádherne,“ poznamenal s takou úprimnosťou, že som ani nedokázala prostestovať proti tým slovám.

„Prečo si nepovedal, že budeš na tejto hodine?“ spýtala som sa ho uprostred hry.

„Bol som príliš zaneprázdnený jednou kráskou, že som ti to zabudol povedať,“ odpovedal laškovne. Zavrčala som a použila som trochu viac sily. Ak by nebol upír, asi by schytal peknú ranu do tváre.

„Tak ju odo mňa pozdravuj,“ odvrkla som.

Zasmial sa a odrazil loptu. „Mám ťa pozdravovať,“ povedal mi okamžite tak nežne, až som takmer neodrazila loptu, lebo som sa na ňu ani nesústredila.

„Naozaj vieš hrať najlepšie volejbal v ročníku?“ opýtala som sa ho laškovne.

„Nie, už mám konkurenciu v podobe tvojho brata.“ Zaškeril sa. „Poďme si radšej sadnúť.“

Posadil sa na lavičku, tak som sa pridala hneď k nemu. Otočil hlavu ku mne a zahľadel sa mi do očí, nedokázala som od neho odtrhnúť pohľad. Pomaly sa ku mne sklonil a perami sa mi otrel o spánky. Slastne som privrela viečka a snažila sa upokojiť. Nedokázala som myslieť na to, že tu je okrem nás ďalších dvadsať dievčat, boli sme akoby v malej bubline a nič okrem neho som nevnímala. Bolo to tak intenzívne, iskrilo to medzi nami a moja zaľúbenosť sa ešte viac stupňovala.

„Mala by si sa upokojiť, lebo tvoje srdce sa zblázni,“ poznamenal Steven so smiechom. Začervenala som sa ako repa, čo uňho vyvolalo ďalší smiech. Ale zrazu zazvonilo. Našťastie, sme mali len šesť hodín, lebo je len začiatok roku, tak sme už teraz končili. A to znamená, že o pár hodín mám ozajstné rande.

„Už končíš, však?“ spýtal sa ma, keď sme poslední odchádzali z telocvične.

„Áno.“

Vtom sa postavil predo mňa a chytil mi tvár do dlaní. „Viem, že by som ťa ešte nemal bozkávať, ale nemôžem si pomôcť,“ šepol a nežne ma pobozkal na ústa.

„O piatej po teba prídem,“ sľúbil mi a odtiahol sa od mojej tváre. Ešte na mňa mrkol a šiel na svoju hodinu. A znova som bola omámená, pomalými krokmi som kráčala do šatne, prezliekanie mi trvalo tak desať minút. Edward bude asi zúriť, má ma čakať pri aute. Keď som sa konečne prezliekla, bežala som na parkovisko, aby nebol príliš nervózny, ale čakalo ma tam menšie prekvapenie. Opieral sa o moje auto a veselo sa zhováral s nejakou malou blondínkou, vyzeralo, že majú k sebe blízko. Nechcela som ich rušiť, ale Edward ma uvidel, tak som išla za nimi. Zrazu sa mi zdal nejaký nervózny. Milo som sa usmiala na to dievča, bola veľmi pekná a vyzerala príjemne.

„Bella, toto je Nicole. Nicole, toto je moja nevlastná sestra Bella,“ predstavil nás. Podala mi ruku, s úsmevom ju prijala.

„Veľmi rada ťa spoznávam,“ odvetila som.

„Aj ja teba, no už by som mala ísť.“ Vyzeralo to, že sa trochu hanbí, nemala prečo.

„To je v poriadku, pokojne pokračujte.“ Ale Nicole zakrútila hlavou.

„Edward, uvidíme sa zajtra, zatiaľ sa maj,“ povedala môjmu bračekovi a nežne sa naňho usmiala.

„Ahoj,“ odpovedal jej Edward a rýchlo naskočil do auta. Zvláštne. Posadila som sa za volant a naštartovala. Edward celú cestu mlčal. Akoby sa hanbil, alebo cítil trápne.

„Nicole je veľmi pekná,“ poznamenala som cestou.

„Hm.“ Super, skvelá odpoveď.

„Páči sa ti?“ spýtala som sa ho narovinu. K nemu by sa presne hodilo také dievča ako je Nicole, ale niečo vo mne mi hovorilo, že nechcem, aby mal už vážny vzťah.

„Neviem,“ odvrkol. Tak fajn, znova mu niečo je a ja sa to určite nedozviem.

Venované kikuske. :)

12. kapitola - 14. kapitola

Autor: Forevergirl (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Malý chlapček - 13. kapitola: