Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Malý chlapček - 24. kapitola

26.08.2011 (19:00) • Forevergirl • FanFiction na pokračování • komentováno 35× • zobrazeno 4447×

24. kapitola

„Pozrite, viem, že to každý z vás berie inak...“ začal, ale ja som mu skočila do reči.

„Chcem to dieťatko, Carlisle. Ale ak nie som tehotná, tak som zvládneme aj tak,“ šepla som a Steven mi povzbudivo stisol ruku.

„Budete to musieť naozaj zvládnuť a to presne na deväť mesiacov, no asi menej, keďže bude mať niečo z upírej genetiky,“ oznámil nám a ja som naňho pozerala ako vyoraná myš. Naozaj to povedal? Naozaj som tehotná?

Steven si ku mne zrazu kľakol a objal ma okolo pásu. Tvár si zaboril do môjho brucha a začal sa šťastne smiať. Nedokázala som sa ubrániť slzám, ale ani radosti. Viem, že je to Stevenove dieťatko, cítim to.

„Ľúbim ťa, zlatko,“ priznal sa mi a nežne mi hľadel do očí.

„Ja teba tiež, aj naše dieťatko,“ šepla som pravdivo. Vďačne som sa usmiala na Carlislea.

xxx

„Bella, myslím, že by sme to mohli oznámiť tvojej rodine,“ navrhol mi Steven cestou domov. Tie slová ma vystrašili, Edward sa o tom nesmie dozvedieť.

„Mohli by sme pár týždňov počkať,“ šepla som.

Pozrel sa na mňa trochu rozladene. „Týždňov? Nechceš im to povedať, až keď budeš pred pôrodom?“

Ospravedlňujúco som sa pousmiala. „Nechcem, aby o tom Edward vedel,“ priznala som.

„Bella,“ povzdychol si. „Je to tvoj brat, aj tak by sa to dozvedel. A prečo ti tak prekáža, že by sa to dozvedel?“

Lebo som s ním spala ešte pred tebou. „Ja neviem,“ zaklamala som a hrala sa nervózne s prstami. Čo som mu mala povedať? Pravda by bola najlepšou možnosťou, ale ja ho nechcem stratiť. Správam sa ako nejaká krava. Nezaslúžim si ani jedného z nich.

„Neboj sa, budem s tebou,“ uistil ma a stisol mi ruku.

„Nie, prosím, jemu to ešte nehovorme, ešte nie,“ prosila som ho, ucítila som, ako sa mi do očí vlievajú slzy, ale neplakala som. No mala som k tomu blízko. Jediné, čo ma držalo, bola moja ruka na brušku, keď som si predstavovala, že tam je malý chlapček alebo dievčatko, nútilo ma to k miernemu úsmevu.

„Už sme tu,“ oznámil mi po chvíli. Povzdychla som si, rýchlo pretrela oči a vystúpila, ale predbehol ma, otvoril mi dvere a pomohol von. Mala som chuť utiecť, ale bolo neskoro. No pred domom som nevidela Edwardove auto, možno tu nie je.

„Vieš, Steven, napadlo, že by sme mohli spolu bývať, keď som tehotná. Mohla by som sa k tebe presťahovať,“ vychrlila som roztraseným hlasom.

Chvíľu sa tváril dosť prekvapene. „Tiež ma na to napadlo, ale nevedel som, či budeš so mnou súhlasiť. Mohla by si sa ku mne presťahovať tak o tri mesiace.“

Vystrašene som sa naňho pozrela. „Myslela som, že už niekedy tento týždeň,“ šepla som zahanbene, ale to by bolo najlepšie. Musím ísť odtiaľto čo najskôr a potom by som mu niekedy oznámila, že čakám so Stevenom dieťatko.

„Ešte sa dohodneme, dobre? Už nás čakajú všetci, ale Edwarda nepočujem, tak sa nestrachuj,“ povedal mi a chytil ma za pás, keď som mnou išiel do domu. Cítila som sa strašne nepríjemne, zmätene. Nerozumiem, čím to bolo.

Otvorili sme dvera a už na mňa vybafla Rosalie s Alice. Prikývla som na znak súhlasu. Obidve naraz zapišťali sa vrhli sa mi okolo krku.

„Panebože, Bella, ty budeš mať dieťatko a my budeme tetami,“ pišťala Alice a skákala okolo nás. Steven sa úprimne smial, ale ja som zrazu šťastie necítila. Bolo to zvláštne. Na chvíľu som si všimla aj Alicin smutný výraz, keď ma objímala, len som pokrútila hlavou, aby si nerobila starosti. Musím si to vyriešiť nejako. Ale ako?

„Bella, čo si taká smutná, máš tu skákať s nami,“ povedala mi veselo Rose, ale ja som sa len pousmiala. Steven sa na mňa zmätene pozrel a mračil sa. Pohladila som ho po líci.

„To vieš, zmena nálad počas tehotenstva,“ objasnila som mu s falošným úsmevom. Prikývol s uvoľneným výrazom. Ale pochybujem, že tomu uveril.

„Bella, zlatíčko, gratulujem vám,“ ozval sa nežný hlas Esme. Alice s Rose ju pustili a ja som ju pevne objala. Znova som mala strašnú chuť rozvzlykať sa, ale držala som to. Jasper vycítil moje pocity, ale pokrútila som hlavou, aby to neriešil. Emmett ma takmer udusil svojim objatím, až Stevenove vrčanie ho zastavilo.

„Hej, Edík nám prišiel. Konečne,“ ozval sa Emmett s rehotom. Vystrašene som sa otočila a uvidela ho, ako k nám kráča. Toto je môj koniec.

„Čo sa tu deje?“ spýtal sa. Sklopila som oči a triasla sa od strachu.

„Bella čaká dieťa,“ odpovedal mu Emmett. Zavrela som viečka a zaťala päste, aby som nemusela po Emmettovi skočiť. Debil jeden!

„Čo?“ Jeho hlas bol nesmierne prekvapený a trochu rozladený.

„Áno, budeme mať dieťatko,“ povedal mu Steven hrdo.

„Aha, a koho je to dieťa?“ spýtal sa nevrlým hlasom. Z očí mi skĺzla slza, venovala som mu pekne ublížený pohľad. Jeho výraz sa tiež zrazu zmenil, možno ľutoval to, čo povedal, ale už bolo neskoro.

„Koho by to malo byť dieťa,“ zavrčal po ňom Steven. Toto nemal robiť, Edward si to nenechal, pozrel sa mi do očí a povedal ti slová, ktoré všetko zničili.

„Lebo som sa s ňou miloval ešte pred tebou a bez ochrany,“ povedal mu pokojným hlasom a stále pozeral do mojej zničenej tváre.

Steven sa na mňa pozrel s takou bolesťou, že som sa rozvzlykala. Celá rodina na nás pozerala s pohoršením.

„Prepáč mi to,“ šepla som Stevenovi so vzlykom a rozbehla sa do lesa. Bolelo to, neskutočne to bolelo. Zviezla som sa na zem pri útese a naplno sa rozvzlykala. Nenávidím ho! Steven sa to nemal takto dozvedieť. Mala som mu to ja povedať, už mi to nikdy neodpustí. Ostala som sama, sama s dieťatkom.

xxx

Zaľahla som do postele a stále vzlykala. Nechcela som nikoho vidieť, nikoho som nepotrebovala. Keď tu nebol so mnou on, nechcela som nič. Dlane som mala položené na brušku a vzlykala. Nič iné som nedokázala. Musím ísť na potrat, to je jediná možnosť. Nechcem dieťatko bez ocka. Aj keby bolo Edwardovo, on nemôže byť v takmer sedemnástich otcom. Ale ja ani nechcem, aby bol otcom niekto iný ako Steven.

Zrazu niekto zaklopal. „Choď preč.“ Posmrkla som, bolo mi jedno, kto to je, nechcem nikoho vidieť. Ale dvere sa otvorili a následne zatvorili.

„Povedala som, choďte preč,“ zamrmlala som so slzami.

„Nebol na teba nahnevaný, len povedal, že ti mal venovať viac času a nestalo by sa to. Je len sklamaný, ale či sa vráti, neviem,“ povedal mi Edward a ucítila som, ako sa prehla vedľa mňa posteľ.

Nič som mu na to nepovedala, len som sa rozvzlykala ešte viac.

„Môže byť to dieťa aj moje, však?“ spýtal sa po chvíli. Stiahla som zo seba prikrývku a pozrela sa naňho.

„Prečo si to povedal?“ Bolesť v mojom hlase bola veľmi dobre počuteľná, Edward sklopil oči.

„Milujem ťa, Bella. A o teba aj dieťatko sa postarám.“ Pretrela som si oči a vyjavene naňho pozerala.

„Edward, budeš mať len sedemnásť a nie je to tvoje dieťa, je Stevenove,“ vyprskla som a nahnevane zliezla z postele. Ale Edward ku mne pribehol s bolestným výrazom a pevne ma objal. Nebránila som sa, potrebovala som to. Zaborila som si tvár do jeho ramena a rozplakala sa.

„Bell, prosím, neplač. Všetko bude v poriadku. Som tu s tebou, nemusíš sa ničoho báť,“ uisťoval ma, verila som jeho slovám, keď ich vyslovoval s takou rozhodnosťou. Ale milujem Stevena! Chcem len jeho!

„Ja musím ísť za ním,“ šepla som a uvidela bolesť v jeho tvári. Viem, že ho to ranilo, ale ja chcem byť len so Stevenom. Cítim, že to dieťatko je jeho.

„Bella, už sa nevráti. Zabudni naňho, určite je teraz v nejako hotelovej izbe s krásnou blondínkou a...“ Napriahla som sa a dala mu facku. Toto prehnal.

„Vypadni odo mňa, ty hajzel! Nechcem ťa už nikdy vidieť,“ kričala som po ňom, vykrútila som sa mu z náručia a rozbehla sa von. Nedokážem tu byť. Nie, nedokážem už nič. Som obyčajný zbabelec, som nič.

23. kapitola - 25. kapitola (koniec)

Autor: Forevergirl (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Malý chlapček - 24. kapitola: