Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Malý chlapček - Prológ

04.06.2011 (20:00) • Forevergirl • FanFiction na pokračování • komentováno 41× • zobrazeno 7598×

Prológ

Bella:

Znova a znova sa opakovalo to isté. Sedela som vo svojej izbe a počula svoju rodinu v tých najintímnejších chvíľach, keď si vyznávali a dokazovali lásku. Každý z nich mal svoju druhú polovičku, za ktorú by položil svoj život. Ja som bola len obyčajná poloupírka. Už vo svojom ľudskom živote som túžila po milujúcom manželovi a našom dieťatku, ktoré by nám prinášalo do života šťastie a radosť.

„Bella,“ ozval sa Jasper z vedľajšej izby.

„Prepáč,“ ospravedlnila som sa mu, keďže ho znova otravovali moje depresívne nálady. Radšej som sa zdvihla z postele, skočila z okna a bežela na svoje obľúbené miestočko pri mori.

Milovala som beh. Chladný vánok mi vial do tváre a príjemne ma chladil. Mala som to šťastie, že som bola polovičný upír. Aspoň mi bilo srdce a nežiarila som na slnku ako moja rodina. Vlastne ani nikto nevedel, ako sa to stalo. Keď ma Carlisle premenil, ostalo mi niečo aj z ľudských vlastností.

Nevybrala som si tento život. Carlisle mi zachránil život premenou, keď som liezla po jednej skale a spadla som dolu. Milovala som horolezectvo, a to sa mi stalo osudným. Stalo sa to v jednom malom meste na juhu Aljašky, kde vtedy Cullenovci žili. Neviem, či by som mu mala ďakovať za to, ale nevidela som žiadne výhody v tomto živote. Bola som síce nesmrteľná, ale k čomu mi to bolo?

Skočila na jeden útes, z ktorého bol výhľad na krásu tohto okolia, sadla som si na samý koniec a nohy som si prevesila tak, že mi viseli zo skaly. Slabé, jarné slnko ma jemne hrialo na tvári a kochala som sa výhľadom na okolie. More sa divoko vlnilo pod mojimi nohami, stromy sa pod ťarchou vetra prehýbali...

Vždy som na tomto mieste premýšľala nad svojim životom. Môj ľudský život bol... skvelý, ale vždy mi niečo chýbalo. Všetko si ešte veľmi dobre pamätám, predsa len to nebolo tak dávno, takých dvadsať rokov dozadu. Mala som množstvo priateľov, bohatých, no milujúcich rodičov. Mojim snom bolo ísť na Yale, ale ten osudný pád mi to pokazil. Mala som len devätnásť. Keď ma Carlisle premenil, chodila som tajne sledovať svojich rodičov takmer každý týždeň. Boli zničení z mojej smrti. Tak veľmi som ich chcela uistiť, že žijem, ale nemohla som. Pred tromi rokmi zomreli pri tragickej nehode. Teraz beriem Esme a Carlislea ako svojich rodičov, ale nikdy nezabudnem na svoju pôvodnú rodinu.

„Bella, si v poriadku?“ ozval sa za mnou Carlisle. Otočila som sa k nemu a sadla si do tureckého sedu.

„Áno,“ odpovedala som mu, ale neznelo to príliš presvedčivo.

„Myslíš na svojich rodičov?“ spýtal sa ma a sadol si oproti mne. Poznal ma už veľmi dobre, bol to skvelý ocko.

„Áno, ale som naozaj v poriadku,“ uistila som ho.

Carlisle sa pousmial, no trápilo ho niečo. „Bella, už dlho vidím, že ťa niečo trápi.“

„Ja len... len by som tiež chcela niekoho, kto ma bude milovať. Bola som jedna z mála dievčat, ktorá už vo svojom veku túžila po dieťatku a v tomto živote už tú možnosť nemám,“ šepla som mu pravdu a sklonila hlavu. Vtom som cítila, ako si sadol ku mne a objal ma. Zaborila som mu tvár do ramena. Cítila som sa pri ňom v bezpečí. Vedela som veľmi dobre, že som pre nich ozajstnou dcérou a dávali mi to najavo každý jeden deň.

„Bella, už by sme mali ísť. Esme bude mať o teba strach,“ povedal po hodnej chvíli ticha Carlisle. Odtiahla som sa od neho a pozrela sa do jeho starostlivých očí.

„Dobre, poďme,“ šepla som a chytila ho za ruku ako malé dievčatko. Carlisle sa usmial a pomaly sme šli domov.

„Myslíš, že nájdem niekedy muža, ktorého budem milovať?“ spýtala som sa ho nesmelo po chvíli.

„Bella, si úžasná žena, viem, že nájdeš niekedy svoju polovičku, ktorú budeš milovať.“ Usmiala som sa nad jeho slovami, no určite to chce čas. Ešte som nestretla upíra, ktorý by sa mi páčil. Nehovorím, že nemal nikdy o mňa záujem, očividne som príliš náročná.

„Mohla by som si ešte skočiť na lov?“ spýtala som sa ho.

„Samozrejme, počkám ťa,“ usmial sa.

Rozbehla som sa hlbšie do lesa, aby som si našla nejakú pumu. Jedla som síce aj ľudské jedlo, ale nedalo mi toľko sily ako zvieracia krv. O chvíľu som zacítila dve pumy, ktoré boli pár metrov odo mňa. Pridala som na rýchlosti, skočila som a zahryzla sa do jej krku. Teplá krv sa mi rozliala telom, upokojila ma. Vtip bol vtom, že keď som bola človek, nenávidela som každého, kto zabíjal zvieratá a ja som teraz jedna z nich, proste irónia osudu.

„Bella, poď rýchlo sem,“ ozval sa naliehavý hlas Carlislea z diaľky. Rýchlo som zakopala pumu do zeme a rozbehla sa za ním.

Vtom som začula tichý tlkot srdca, o chvíľu aj vôňu človeka. Zmätená som bežala k nemu. Čo sa stalo? Už sme boli takmer pri našom dome, len málokedy sa tu objavil nejaký človek. Carlisle stál ku mne chrbtom a k niečomu sa skláňal.

„Čo sa deje?“ spýtala som sa ho zmäteným hlasom.

Vtom sa ku mne otočil a na rukách držal malé bábätko. Preboha!

„Čo...?“ Nevedela som, čo povedať. Moje oči patrili len tomu malému batôžteku v jeho náručí. Bol to chlapček, podľa všetkého len maličké novorodeniatko.

„Bolo tu samo v kočíku,“ povedal a v druhej ruke držal nejaký papier. Opatrne som podišla k nemu. Ten malý chlapček spinkal, ešte som nič krajšie nevidela. Mal kratučké bronzové vlásky, jeho tvár bola tak maličká. Ružové pery sa mu nepatrne hýbali, mal trochu bledšiu pokožku, bol krásny. Po tvári sa mi rozlial blažený úsmev. Ach, naozaj som ešte nič také nádherné nevidela. Takmer som slintala pri pohľade naňho.

Zobrala som Carlisleovi z ruky ten papier. Boli tam písané len dve vety:

Prosím, postarajte sa mi oňho. Jeho meno je Edward Masen, prosím, nechajte mu ho, je to po jeho otcovi.

Zmätene som sa pozrela na Carlislea, ktorý jemnučko pohladil Edwarda po líčku. Pozrel sa mi do očí a zoširoka sa usmial. Znamenal to súhlas, že si ho necháme?

1. kapitola

Tak čo? Chcete pokračovanie?

Autor: Forevergirl (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Malý chlapček - Prológ: