Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Mamička pod stromček - kapitola druhá

09.12.2013 (11:45) • GCullen • FanFiction na pokračování • komentováno 6× • zobrazeno 2412×

Mamička pod stromček

Prekvapivé stretnutie 

2. kapitola

Viem, že bolo márne opäť sa pokúšať otočiť kľúčikom. Už ten podivný dym, ktorý vychádzal spod kapoty, mi to naznačoval. A tak som radšej vybrala kľúč zo zapaľovania, vzala svoju kabelku a vystúpila von. Hneď ma ovial mrazivý vietor, ktorý fúkal už od rána. Pritiahla som si kabátik tuhšie k sebe, pevne stiahla pás a golier vyhrnula v snahe, že tak zabránim vločkám, ktoré jemne poletovali okolo, dostať sa mi za krk.

Prešla som pred auto a otvorila kapotu. Štipľavý dym spod nej sa mi hneď dostal do očí a tie sa zaliali slzami.

„Prečo mi toto robíš, miláčik?“ smutne som sa prihovorila môjmu Chevymu. Milovala som to auto, hoci som si na jeho adresu posledné roky vypočula už niekoľko výčitiek zo strany otca i Jacoba. Lenže to auto akoby rástlo spolu so mnou. Dostala som ho od otca ako dar, keď som nastúpila na strednú školu. Dokonca ho kúpil od Jacobovho otca a Jacob sa mi v tom čase ponúkol ako automechanik, keď sa mi na ňom niečo pokazilo. Lenže tie časy už boli dávno preč. Jacob ako šéf marketingového oddelenia v reklamnej agentúre už dávno opravy na aute nerobil. Bolo by to už pod jeho úroveň, hoci to ešte na výške bral ako svoj koníček.

Vedela som, že nemám šancu dostať sa na tomto aute teraz domov, a tak mi nezostávalo nič iné, len zodvihnúť telefón a požiadať niekoho o pomoc. Lenže kto to bude? Ak zavolám otcovi, možem sa s autom rozlúčiť, pretože naša prvá cesta by bola na vrakovisko. Ak by ho tam vôbec bol ochotný odtiahnuť a nerozhodol by sa ho radšej nechať na pospas osudu na tomto mieste.

Bezradne som sa obzrela okolo seba. Nikde nič, len les. Úbohé posledné miesto odpočinku pre môjho miláčika.

Nie. Otcovi určite volať nemôžem.

Čo mama? Nie, zamietla som to ihneď. Tá má teraz plnú hlavu príprav na svadbu. A čo tá zmôže s pokazeným autom.

Smutne som si povzdychla. Jediný, kto prichádzal do úvahy, bol Jacob. Nič sa nedá robiť, bude to musieť byť on. U neho som mala aspoň akú takú šancu, že dá na môj smutný pohľad a nezbaví sa môjho miláčika v okamihu sekundy.

Neochotne som teda zahrabala v kabelke a vytočila jeho číslo. Jacobov hlas sa ozval po dvoch zvoneniach.

„Ahoj, Bella.“

„Ahoj, Jacob, ja...“ jachtala som plná obáv, ako bude reagovať.

„Stalo sa niečo?“ pýtal sa automaticky. Áno, až príliš ma poznal. Nemusel sa na mňa ani dívať, aby pochopil len po hlase, že som v maléry.

„Vieš, veteránik štrajkuje,“ vysvetlila som na rovinu a použila pri tom Jacobovu obľúbenú prezývku môjho autíčka.

„A čo že sa mu stalo?“ pýtal sa hneď so smiechom, keď pochopil, o čo sa jedná. „Nebodaj ťa odmietol vziať na nákupy?“

„Ehm... Skôr ma odmieta dopraviť domov. Miesto toho sa tu na mňa rozkašľal a finguje nádchu, simulant jeden.“

„Čo že sa?“ reagoval hneď Jake. „A kde vlastne si?“

„Som...“ znovu som sa obzrela okolo seba, aby som mu mohla popísať miesto, kde ma môj miláčik nechal v núdzi, ale okrem snehom pokrytého lesa, som nič známe nevidela. „Šla som už z Port Angeles a musím byť niekde tesne pred Forks, len neviem, kde presne,“ odpovedala som bezradne a chystala sa na salvu výčitiek.

„Mal som ťa radšej zviesť,“ začula som Jacobovo zamrmlanie. „Dobre, počkaj tam. Hneď idem pre teba.“

„Ďakujem, Jacob,“ pípla som nesmelo a chcela to položiť, keď sa ešte ozval Jacobov hlas.

„A Bella?“

„Áno?“

„Radšej sa od neho drž ďalej. Mám pocit, že to jeho kašľanie by mohlo byť nákazlivé. Tak, aby si ho nechytila,“ dodal, ale neznelo mi to príliš ako vtip. Strelila som pohľadom po dymiacom motore a relfexívne ustúpila o krok ďalej.

„Uhm,“ odpovedala som už do hluchého telefónu, vypla ho a odložila do kabelky.

„Fajn. A čo teraz?“ zamrmlala som si sama pre seba a prestúpila z nohy na nohu. Začali ma už oziabať a to som tu bola sotva pár minút. Ak mi nemali úplne odmrznúť, mala by som sa pohybovať. A tak som začala chodiť tam a späť pred autom. Dva kroky, otočka, ďalšie dva kroky a znova otočka. Občas som strelila pohľadom k motoru, kde sa už dym pomaly rozplýval. Nevyzeralo to tak, že by sa chystal vznietiť, ako som pochopila z Jacobovho varovania, a tak som nechala to chodenie a pristúpila bližšie k otvorenej kapote.

Linulo sa z nej okrem zápachu i príjemné teplo. Inštinktívne som natiahla ruky a slastne vzdychla, keď som zacítila teplo na svojich skrehnutých prstoch.

„Ach,“ rozplývala som sa. Po pár minútach som mala ruky príjemne prehriate. Ale čo s nohami? Premýšľala som a usúdila, že teraz, keď nehrozí, že by som v tom aute zhorela, mohla by som si sadnúť dovnútra a nohy prehriať trením. Práve som sa chystala obísť kapotu a sadnúť dnu, keď sa okolo mňa prehnalo nejaké auto. Že by to bol už Jacob?

Až keď som sa za tým autom otočila, zistila som, že prišlo z úplne opačnej strany, ako som čakala Jacoba a teraz bolo ďaleko za mnou pred zákrutou. Šialenec. Ako môže v tomto nečase a ešte na zasneženej ceste takto letieť?
Než som si to stihla domyslieť, auto prudko zabrzdilo. Chvíľu sa nedialo absolútne nič. Až po minúte sa na aute rozsvietili svetlá spiatočiek a auto začalo ku mne cúvať.

Na okamih som sa potešila, pretože som v tom videla záchranu, ale hneď na to som dostala strach. Čo keď je to nejaký šialenec? Už len tá jeho jazda... Bolo však neskoro niečo urobiť, či nad niečím premýšľať, pretože auto zastalo hneď predo mnou a dvere sa otvorili...

Srdce sa mi rozbehlo rýchlosťou maratónskeho bežca. Čo budem robiť?

... Zahliadla som chrbát muža. Príliš vysokého muža. A príliš mohutný chrbát. Tak široké plecia nemá ani Jacob a to je odo mňa skoro o dve hlavy vyšší...

Som mrtvá. Neviem prečo, ale mala som pocit neskutočného strachu. Vnímala som jeho približujúcu sa siluetu. Nič iné som nevidela, pretože ma strach tak ohromil, že som nebola schopná vnímať okrem neho nič iné. Cítila som, ako sa mi hrudník dvíha až prirýchlymi nádychmi. Prudko som do seba nasávala vzduch a ešte prudšieho ho vydychovala. Úplná panika. Tak by sa dal nazvať ten stav, v ktorom som sa ocitla, hoci som netušila prečo.

„Potrebujete pomôcť?“ ozval sa zrazu prekrásny sametový hlas, ktorý mal úplne iný účinok, ako pohľad na jeho postavu. Akoby panika a strach začali v tom momente ustupovať. Rozplývali sa a nahrádzal ich iný pocit. Pocit bezpečia. Tentokrát som mala pocit, že ten šialenec som ja. Čo sa to so mnou deje? Ako sa môžem z pohľadu na jeho mohutnú postavu najprv vydesiť a potom, po počutí jeho hlasu, zrazu tak upokojiť? Nechápala som to. Lenže môj zrak bol stále rozmazaný, a tak som párkrát zamrkala, aby sa vrátil do normálu a ja som si mohla toho muža obzrieť.

„Máte problémy s autom?“ spýtal sa a pristúpil bližšie. Ešte stále som nenabrala odvahu pozrieť sa mu do tváre. Len som nebadane prikývla na jeho otázku. „Pozriem sa na to.“ Všimla som si, ako rukou ukázal k už len nepatrne dymiacemu motoru. Naklonil sa naň a ja som konečne zdvihla pohľad, aby som si ho poriadne obzrela.

Ako prvé mi do očí padli jeho vlasy. Boli bronzovej farby a trčali na všetky strany. Jeho tvár som videla len z profilu, ale všimla som si, že je veľmi bledá. No i tak vyzerala okúzľujúco. Pohľad mi klesol po jeho paži v drahom kabáte až k veľkej dlani, ktorou sa opieral o auto. Tiež ma prekvapila svojou belosťou.

„Tu sa s tým asi nebude dať nič robiť,“ prerušil ma v obhliadaní jeho hlas a mierne mnou trhlo, keď sa opäť narovnal. Nesmelo som sa pousmiala a dovolila si pohliadnuť do jeho tváre. Mal prekrásne krojené plné pery, na ktorých sa skvel jemný úsmev. Dodalo mi to odvahu, a tak som sa po jeho tvári posunula vyššie. Cez rovný nos, vystupujúce lícne kosti až k jeho očiam.

Akoby sa v tom momente zastavil okolitý svet.

Pozerali sa na mňa dve hlboké jantárové studnice. Prekvapene som zamrkala v nádeji, že len zle vidím, ale keď som sa do nich znova pozrela, stále boli tej istej farby. Zlaté? Karamelové? Ako to je možné?

Díval sa na mňa, v očiach tiež prekvapenie, a akoby ma svojim pohľadom spútaval. Nebola som schopná neopätovať mu ho. Dokonca som túžila, nikdy sa toho pohľadu nevzdať. Spôsoboval mi príjemné teplo po celom tele. Hladil ma ním. Mala som pocit, že klesám na kolená a on tam klesá spolu so mnou. Ruky ovíja okolo môjho pása, aby si ma mohol pritisnúť bližšie k sebe. Neustále sa mi díva do očí a spolu s tým pohľadom ku mne vysiela slová lásky, ktoré som nikdy nepočula.

Cituje starých básnikov, aby opísal moju krásu. Ospevuje obrazy slávnych maliarov, aby hneď na to poukázal, že ich krása sa ani len nedotkla tej mojej. Rozpráva ako vonia more, ale ani náhodou to nieje tak prekrásna vôňa ako tá moja...

Netuším, ako dlho sme tam tak stáli a dívali sa do očí. Netuším, či to všetko, čo som počula, bola pravda, alebo len výplod mojej fantázie, ale zrazu ma vytrhol zvuk približujúceho sa auta. Potichu som zaúpela, pretože jeho pohľad sa odo mňa odtrhol a obzrel sa za seba. Akoby som tušila, že je koniec. Koniec našej prekrásnej chvíle. Ale ja som to nechcela. Nehodlala som sa ho vzdať. A tak aj keď sa pri nás niekto objavil, svoje oči som nechala na jeho tvári.

Vnímala som, že sa s niekým rozpráva, zaznamenala som, že si s niekým podal ruku. Na tvári sa mu objavil prekrásny úsmev, ktorý venoval len mne, pretože jeho oči sa opäť ponorili do tých mojich.

Na okamih sa ma zmocnil strach. Ten úsmev, hoci bol prekrásny, bol lúčením. Lúčil sa ním so mnou a zanechával ma tu samu. Srdce sa mi rozbúchalo, tĺklo mi v hrudi, akoby to bolo z posledných síl. Nevládala som sa nadýchnuť a bolesť, ktorá sa objavila, keď sa jeho chrbát vzďaloval, aby celkom zmizol v jeho aute, bola neznesiteľná. Rozpínala sa vo mne a akoby ma celú zvnútra trhala na kúsky. Oči ma začali páliť. Môj zrak sa opäť zahmlil, a tak som ani nevidela, ako jeho auto zmizlo za zákrutou.

Chcela som kričať, ale môj hlas ma zradil. Chcela som za ním bežať, ale moje nohy sa ani nepohli. Chcela som urobiť len niečo, čím ho zastavím, ale nešlo to.

Zaznamenala som pohyb. Niekto prešiel predo mnou a naklonil sa nad auto. Trhla som sebou v nádeji, že som si ten jeho odchod vymyslela, ale môj pohľad neskončil na jeho prekrásnej tvári. Dívala som sa na tmavé vlasy a tá tvár mi bola nejaká povedomá. Pretrela som si dlaňou oči a pred sebou som videla Jacoba. Kde sa tu vzal? A kam zmizol ten neznámy. Kde som vlastne bola posledné minúty?

„Ty si mu teda dala!“ začula som Jacobov hlas, ktorý ma vrátil do reality. Potrepala som hlavou a znova sa pozrela na Jacoba. O kom to vraví?

„Komu?“ zachrapčala som. Odkašlala som si, aby som našla stratený hlas a zopakovala: „Komu som dala? A čo?“ Jacob si ma obzrel od nôh až k hlave. Mojej tvári sa venoval o sekundu dlhšie ako zbytku tela.

„Je ti niečo?“ spýtal sa a jeho obočie sa zvraštilo do jednej linky. Jeho otázka mi pripomenula bolesť, ktorá nie a nie ustúpiť. A teraz, keď už som bola celkom v realite, akoby bola ešte väčšia. Zhlboka som sa nadýchla, mysliac si, že mi to pomôže a bolesť ustúpi, ale ten jediný nádych, akoby stlačil moje vnútornosti neviditeľnou rukou a drvil ich na prach. Musela som sa vzchopiť, a tak som zahnala bolestný úškľabok a pokúsila sa o úsmev.

„Som v poriadku,“ ubezpečila som ho, aj keď som o tom sama nebola presvedčená. Niečo bolo zle. Veľmi zle. Len som netušila, čo to je a hlavne, čo to spôsobilo. Jacob ku mne pristúpil a objal ma. Čakala som, že teraz príde úľava. Vždy to tak bolo, ale teraz... Miesto toho, aby som sa upokojila, prešla mnou triaška.

„Je ti zima,“ skonštatoval Jacob, hoci bol úplne mimo. To jeho dotyk spôsobil to chvenie. Bol to úplne iný dotyk ako doposiaľ. Pokývala som nesúhlasne hlavou. Bola to reakcia na pocity, ale Jacob to znovu nepochopil. „Celá sa trasieš. Poď! Pôjdeme domov. Po ceste zavolám Paulovi, nech príde tvoje auto odtiahnuť.“

Nechala som sa Jacobom odvliecť do jeho auta, kde ma posadil a dokonca aj pripútal. Potom si vypýtal moje kľúče od auta a na okamih sa vzdialil. V spätnom zrkadle som pozorovala, ako telefonuje, zamyká moje auto a až potom, keď ukončí hovor, nasadá na miesto vodiča vedľa mňa.

„Paul tu bude do pol hodinky. Môžeme ísť?“ Už som mu chcela prikývnuť, keď som si spomenula, že v kufri auta mám zopár darčekov, ktoré som dnes nakúpila.

„Môžeš ešte vybrať tie tašky z kufra? Nechcem, aby sa stratili,“ pípla som s pohľadom upretým na svoje trasúce sa ruky spojené na kolenách. Nechápala som, prečo sa tak chovám. Prečo cítim k Jacobovi odstup. Ale hlavne prečo sa celá chvejem. Nebola mi zima. Ani tam vonku a už vôbec nie v teple Jacobovho vyhriateho auta.

„Jasne,“ odpovedal mi Jake a znovu sa vybral von. Už som ho vôbec nesledovala. Vôbec ma nezaujímalo, či pre tie darčeky naozaj pôjde. Miesto toho sa moja myseľ túlala niekde úplne inde. Pred sebou som videla karamelové oči, ktoré sa na mňa najprv dívali s ohúrením a prekvapením, potom ako by sa v nich objavila láska a napokon boli smutné a lúčili sa.

„Teraz už môžeme?“ Vytrhol ma opäť Jacob. Súhlasne som prikývla. Začula som motor a potom cítila ako sme sa pohli. Nebola som schopná vnímať nič okolo seba. Jediné, čo som chcela, bolo vybaviť si, čo presne sa stalo. Musela som sa rozpomenúť.

Opäť som sa videla stáť pred svojim autom a pozorovať cudzie auto, ako cúva smerom ku mne. Vybavil sa mi podivný strach, ktorý ale zmizol hneď, ako ma neznámy oslovil. Potom som cítila už len teplo, ktoré ma celú obklopovalo. Znovu jeho sametový hlas a tie oči. Kto má zlaté oči? A potom... Musel tam prísť Jacob. A museli sa spolu pozdraviť, potriasť si rukami. Museli spolu hovoriť. Poznajú sa?

„Kto to bol?“ vyhŕkla som nečakane bez rozmyslu.

„Kto?“ vrátil mi Jacob. Pozrela som naňho. Bol prekvapený mojou otázkou a netušil, na čo sa pýtam.

„Ten chlap. Poznáš ho? Zdravili ste sa,“ vysvetlila som mu aspoň to, na čo som si spomenula. Jacob nesúhlasne pokrútil hlavou. 

„Nepoznáme. Teda, videl som ho prvýkrát,“ začal Jake a pozorne sledoval cestu. „Predstavil sa ako... Cullen? Tak nejak. Vraj sa sem pred dvoma dňami nasťahoval s rodinou. Išiel práve okolo, keď si ťa všimol a chcel ti pomôcť,“ dokončil. To všetko si stihli za ten okamih povedať? Ako to, že som nič nepočula?

„Aha.“ Veľmi duchaplná odpoveď.

„Si nejaká divná,“ konštatoval Jacob a pozorne si ma obzrel. „Niečo ti povedal? Alebo urobil?“ pýtal sa a zdalo sa mi, že v jeho tvári vidím hnev. Musela som rýchlo zareagovať.

„Nie. Nič mi neurobil. Ani nepovedal. Ja... Vlastne som ho ani nevnímala. Bude auto v poriadku?“ zmenila som rýchlo smer rozhovoru. Jacob pomykal ramenami.

„Neviem. Paul sa ti ozve hneď, ako sa naň pozrie.“ Teraz som už odvrátila pohľad od Jaka a zahľadela sa na krajinu okolo. Boli sme už v meste. Takže som naozaj musela byť tesne pred Forks. Zvyšok cesty sme už nehovorili a do pár minút Jake parkoval pred našim domom.

Vystúpili sme a spolu preniesli veci z kufra do domu. Všetko som nechala na chodbe za dverami. Ani náhodou som nemala chuť ťahať sa s tým teraz a upratať to.

„Idem sa dobaliť,“ prehodil Jake a vybral sa k schodisku, kde sa však otočil a opäť si ma skúmavo prezrel.

„Naozaj ti nič nieje? Nemám zostať doma?“

Ani som sa naňho neotočila, keď som odpovedala: „To nieje nutné. Je to tvoja práca. A ja nie som malé dieťa, aby som tu pár dní bez teba nevydržala.“ Zavesila som si kabát a vykročila do obývačky. Ďaleko som sa však nedostala, pretože ma uväznili Jakeove ruky. Objal ma zozadu a tvár zaboril do mojich vlasov.

„Nie som si tým istý. Si nejaká... Vážne to tu zvládneš?“ Jeho obavy ma donútili pousmiať sa. Konečne nejaká známa reakcia.

„Budem v poriadku,“ upokojila som ho a pohladila po rukách spojených na mojom bruchu.

„Fajn,“ odpovedal, pustil ma a rozbehol sa po schodisku hore. Otočila som sa za ním a zahliadla už len jeho chrbát miznúci na vrchole schodiska. Zrazu sa ten pohľad zmenil a ja som videla úplne iný chrbát nastupujúci do auta, ale tiež mi miznúci z dohľadu.

„Ach, nie,“ zaúpela som, keď sa opäť vrátila tá neznáma bolesť. Radšej som sa rýchlo otočila a vošla do kuchyne, kde som si hodlala pripraviť horúci čaj. Lenže myšlienky na neznámeho sa ma nechceli pustiť. Musela som niečo robiť, musela som sa nejako zabaviť, aby to prestalo.

Vybehla som na poschodie a zastala vo dverách do spálne, kde som sa bokom oprela a pozerala na baliaceho sa Jacoba. Cítila som sa divne. Ešte včera som mu plakala na ramene, že ten týždeň to bez neho nevydržím a teraz mala som sto chutí vykopnúť ho z domu, aby som čo najskôr zostala sama a mohla o tom, čo sa dnes stalo, premýšľať.

„Nechcela by si mi trochu pomôcť? Meškám a taxík tu bude čo nevidieť,“ oslovil ma Jake, keď ma zaregistroval medzi dverami.

„Mohla som ťa odviesť,“ prehovorila som, keď som sa posadila na posteľ a začala skladať jeho košele.

„To áno, ale už som im volal. Nechám ti zatiaľ moje auto. Len sa oň, prosím, staraj lepšie ako o to svoje,“ dodal s úsmevom. Neubránila som sa a s odutými ústami som ho pretiahla košeľou po hlave, na čo sa Jake rozrehotal na plné ústa.

„Si hnusný,“ ohradila som sa a vstala. „A vieš čo? Dobaľ si to sám!“ Otočila som sa na opätku a hodlala odísť, keď ma Jake zachytil.

„Poď sem, ty blázonko.“ Privinul si ma do náruče a pobozkal. Čakala som, že ten bozk bude ako tie ostatné, ktoré som od Jaka dostávala, ale napriek tomu, že on sa choval stále rovnako vášnivo, ja som sa cítila, ako by ma pobozkal brat. Vášeň bola preč. Nechcela som, aby si Jacob toho všimol, a tak som sa rýchlo odtiahla.

„Poďme radšej baliť, lebo inak to lietadlo nestihneš,“ vyhovorila som sa a opäť začala skladať košele a tričká. Jacob pristúpil ku skrini a prihodil mi ich tam ešte zopár. Potom si začal baliť laptop a dokumenty, ktoré mal na stole. Všetko som úhľadne uložila do kufra, ktorý potom Jake zapol. Už si ma opäť chcel privinúť k sebe, keď sa dolu ozvalo trúbenie.

„Máš tu odvoz.“ Jake prikývol, vzal svoj kufor a príručnú tašku. Pomaly som šla za ním a dolu som pozorovala, ako si oblieka kabát a obúva drahé zimné topánky.

Keď už bol hotový a obzeral si svoj výzor v zrkadle, začala jeho prednáška:

„Dávaj na seba pozor! Nie, že niečo vyvedieš! Ozvem sa ti hneď po pristátí a potom budem volať každý večer.“

„Áno, ocko,“ prikývla som a usmiala sa.

„Nerob si z toho vtip. Mám strach, nechať ťa tu samu,“ ohradil sa a stiahol si ma k sebe.

„Budem v poriadku, Jake,“ obezpečila som ho. „Vieš, že musím pomôcť mame so svadbou. Zaberie mi to kopu času a na vylomeniny už ho veľa nezostane.“

„Aj tak sa bojím.“ Jacob mi vtačil bozk na čelo a potom sa odtiahol, pretože sa vonku opäť ozvalo trúbenie.

„Tak ahoj,“ rozlúčil sa, vzal si veci a odišiel do mrazivého dňa. Zostala som stáť medzi dverami, až kým mi taxík nezmizol z dohľadu. Až potom som zatvorila dvere a spokojne si vydýchla.

„Teraz je konečne čas na čaj,“ spokojne som vzdychla a pobrala som sa do kuchyne. Kým mi zovrela voda, zohriala som si večeru z predchádzajúceho dňa. Vzala som tanier, aj šáklu a odniesla si to do obývačky, kde som sa pohodlne usadila a zapla si televízor.

Cítila som sa ako tínedžer, ktorého rodičia po prvýkrát nechali samého doma. Mám celý dom pre seba a môžem si robiť, čo sa mi zachce. V skutočnosti sa mi však nechcelo robiť absolútne nič. Chcela som len tak sedieť a hlavne na nič nemyslieť. Vedela som, že keď sa ponorím do spomienok, bude to bolieť ešte viac ako doposiaľ a bude v nich On. A tak som sa pustila do jedla a pri tom som prepínala programy.

Na okamih ma zaujala vedomostná súťaž, ale nedokázala som sa plne sústradiť na to, aby som odhadla správne odpovede, tak som to prepla na ďalší program, kde šiel nejaký sitcom. Chvíľu som ho pozerala, ale dej ma príliš nezaujal. Až keď som natrafila na nejaký kriminálny seriál, kde som spoznala hlavných hrdinov, dokázala som sa na to sústrediť.

Práve som premýšľala o tom, kto z podozrivých môže byť vrahom, keď sa ozvalo buchanie na dvere. V prvom momente som sa strhla a dostala strach. Ale potom som si uvedomila, že som doma, vo Forks, a tu sa nič nekalé nedeje. Vstala som a prešla k dverám a keď som ich otvorila zostala som prekvapene hľadieť na osobu, ktorá stála na prahu.

„Ang?“ nechápavo som dostala zo seba. „Čo tu robíš?“ pýtala som sa mojej najlepšej kamarátky už z čias strednej a mojej budúcej hlavnej družičky.

„Ou, vidím, že si nadšená,“ ohradila sa. „Tak, tvoja hlavná družička si vybavila voľno, aby ti pomohla vybrať šaty a ty sa tváriš tak nadšene, keď ju uvidíš?“

„Bože, Angela, poď dnu,“ ťahala som ju za rukáv a zatvorila dvere. Zovrela som ju v náručí a so slzami v očiach dodala: „Som taká rada, že ťa vidím, Ang. Ani si nevieš predstaviť ako rada. Lepšiu dobu si si ani vybrať nemohla.“

„Toto je už lepšie,“ zachrapčala v mojom objatí. „Ale dusíš ma.“

„Och, prepáč, ja len...“ Odtiahla som sa na dĺžku paží. „Ako to, že si už tu? Mala si prísť až o týždeň,“ čudovala som sa. Angelu som prehovárala, aby prišla skôr, ale mala pracovné povinnosti, a tak sa nemohla dostaviť skôr ako týždeň pred svadbou. A teraz? Teraz je tu a do svadby zostávajú ešte dva týždne. Nemohla som tomu uveriť.

„Ani nechci vedieť, čo všetko ma to stálo. Musela som šéfovi sľúbiť, že budem pracovať aj odtiaľto, až potom mi dovolil odísť skôr. A ja som musela prísť. Mala som taký divný pocit, že ma budeš potrebovať.“
Znovu som ju objala.

„Ani netušíš ako veľmi. Je toho príliš. Tá svadba a...“ zasekla som sa, pretože som nevedela, ako Angele opísať svoje podivné pocity.

„Neboj sa. Už som tu a spolu to všetko zvládneme,“ vrátila mi objatie a potom si ma obzrela. „Páni, nemôžem tomu uveriť. Ty si sa od strednej vôbec nezmenila.“

„Za to ty vyzeráš očarujúco. Veľkomesto to prospieva,“ vrátila som jej a neubránila sa zvlhnutiu očí. „Poďme do obývačky. Musíš mi všetko porozprávať. Čo Ben? Ten prišiel tiež? Šéf ťa asi poslúcha, keď ťa pustil. A už ste sa nasťahovali do toho nového bytu?“ chrlila som na ňu všetko, čo ma napadlo, len aby som odpútala pozornosť od seba.

„Počkaj! Trochu pomalšie,“ brzdila ma Angela, keď sme sa spolu usadili na pohovku. „Najprv si niečo nalejme, mám chuť sa opiť a pospomínať na staré časy. A potom sa pustíme do prítomnosti.“

„Fajn. Otvorím víno,“ odpovedala som a odbehla do kuchyne pre fľašu ružového, nášho obľúbeného. To, že sa tu objavila Angela, bolo veľké prekvapenie, ale bola som nesmierne rada. Po babičke to bola moja veľmi blízka osoba. Poznala Jacoba a hlavne veľmi dobre poznala mňa. Ak mi mal niekto pomôcť, bola to práve Angela, kto bol toho schopný. Vedela som, že jej môžem povedať všetko a ona ma pochopí.

S úsmevom na tvári som sa vrátila do obývačky, naliala nám obom víno a pohodlne sa usadila k Angele.

„Tak, na naše stretnutie!“ Štrngli sme si a potmehútsky sa na seba usmiali. Obe sme totižto vedeli, že nás čaká dlhá noc a zajtra sa nám bude dosť zle vstávať s boľavou hlavou.

Autor: GCullen (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Mamička pod stromček - kapitola druhá: