Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Memento Mori - 2. diel

01.11.2010 (14:30) • PrincessCaroline • FanFiction na pokračování • komentováno 1× • zobrazeno 1668×

Keď mi začal vyhrávať budík, mala som sto chutí ho hodil cez okno, ale mama by mi už nový nekúpila. Teda, ako keby som od nej musela pýtať peniaze. Hlasno som si vzdychla a vyvalila sa z postele. Všetci ešte spali. Zatvorila som sa v kúpeľni a pustila na seba vodu. Stála som, len tak pod sprchou a zhodnocovala situáciu. Nemala som bohvieakú náladu a nechcela som ani vedieť ako je Belle. Trochu som sa tešila. Nový ľudia, neznámi učitelia, všetko je tu nové. Pozrela som sa do zrkadla, a potom von cez okno. Na to, že tu žije približne tri a pol tisíca ľudí, som pochybovala, že v takomto zapadákove sa musím maľovať ako na fotenie titulky. Chcela by som splynúť s davom, ale ja som bola iná. Od narodenia. Aby som sa zbavila myšlienok, začala som sa maľovať. Prečo som sa vlastne zbavovala myšlienok? Trvalo mi to dlho, kým som toho bola schopná a len vďaka tomu som sa na nič nemyslela. Pripadala som si trochu, ako prázdna schránka, no aspoň ma neprenasledovala minulosť. Ted, nie neustále. Počula som lomoz v druhej izbe a buchli dvere na kúpeľni. Nebodaj by sa šla maľovať. Vtom sa však otvorili moje dvere a v nich stále v rifliach a pulóvri. Nenamaľovaná. Šokovane sme na seba pozerali. Ja kvôli jej vkusu a ona?

„Za desať minút vyrážame,“ oznámila potichu a zavrela mi dvere. Pokrčila som plecami a otvorila kufor. Vybrala som si fialový svetrík a pod to košeľu. Rýchlo som na seba natiahla úzke džínsy a hľadala čižmy. Zbehla som po schodoch dole. Namiesto Belly ma čakal Charlie. Pozeral na mňa šokovane, či prekvapene? Zneistela som.

„Čo je? Nie je to dobré? Mám sa ísť prezliecť?“ spýtala som sa rýchlo.

„Nie, nie!“ zvolal Charlie. „Len je to veľký rozdiel medzi tebou a Bells.“ Uškrnula som sa a natiahla si čižmy.

„Bella tu nie je?“ spýtala som sa zvedavo a zapínala bundu. Otvoril mi dvere.

„Prišiel pre ňu kamarát. Dnes ťa zveziem ja,“ povedal a do rúk mi strčil kľúče. Cestou mi vysvetľoval kam mám ísť, len čo ma vyloží. Zbadala som veľkú budovu. Teda bol to domček oproti tým mestským školám. Zastal mi ďalej.

„Myslím, že nestojíš o odvoz do školy policajným autom.“ V jeho hlase zaznela irónia. Zasmiala som sa.

„To naozaj nie. Ďakujem.“ Rozlúčila som sa a vystúpila do pochmúrneho počasia. Vytiahla som si zips až ku krku a prehodila cez rameno veľkú kabelu. Vstúpila som na parkovisko a zvedavo som sa rozhliadala po autách.

„Bože, nech tu aspoň nie som za šaška,“ pomyslela som si sarkasticky a začula telefón v kabele. Zamračila som sa a začala šmátrať v kabele. Kde je, sakra, ten mobil? Na odpoveď som ani nestihla pomyslieť, keď som zrazu do niekoho vrazila až ma skoro odhodilo na zem. Teda vlastne som na zemi skončila. Začula som buchnutie kabely na zem a prekvapene som zažmurkala. Zrazu ma chytili dve veľké ruky a postavili ako pierko. Pozrela som hore a zbadala som šibalské čokoládovohnedé oči. Chvíľu som tam na neho zízala kým som si uvedomila, že by ma mal pustiť. Odkašlala som si a narovnala sa. Chlapec sa zohol po tašku a ja som si ho prezrela. Bol vyšší odo mňa a čierne vlasy mal v cope. Indián?

„Veľmi sa ti ospravedlňujem. Vôbec som netušil, že niekto za mnou je,“ povedal a vytasil široký úsmev. Pokrútila som hlavou a oprášila si rifle.

„Nič sa nestalo. Bola som slepá,“ povedala som s úsmevom a porozhliadla sa po areáli. Jediné šťastie, že väčšina ľudí bola vo vnútri. Začula som zvonenie.

„Prepáč, ja musím ísť,“ vyhŕkla som rýchlo. Počas trasy do riaditeľne som vylovila mobil a pozrela zmeškaný hovor. Mama. Vzdychla som si a mobil hodila naspäť.

„Neskutočný trapas,“ zamrmlala som si znechutene. Na chrbte som cítila jeho pohľad.

Pomaly som kráčala na prvú hodinu. Moja nálada po pohovore s riaditeľkou klesla až na úplný na bod mrazu. Bola to veľmi živá a príjemná pani, kým neuvidela zoznam mojich škôl. Značne dostala infarkt a nakoniec si neodpustila otázky ohľadom striedania škôl. Navlhnuté rifle na zadku a narazená kostrč mi na nálade tiež nepridali. Začula som tichý hlas učiteľa, ktorý vychádzal o pár tried predo mnou. Zafunela som a zastala pred dverami. Nemala som rada tieto začiatky. Vlastne, celú školu som nemusela. Ešte raz som sa nadýchla a otvorila dvere. Učiteľ prestal rozprávať a uprel zrak na mňa. Vošla som do vnútra a porozhliadla som sa po triede. Zbadala som akurát tak tucet očných buliev, ktoré ma začali terorizovať a tichý šepot. Rýchlo som si prezrela tie nové tváre a v duchu prehodnotila, že na malé mestečko to nebolo stratené. Asi pozerajú módu na internete. No, niektorí si ich zjavne pomýlili s minulým storočím. Pán Hawkins, ako som si prečítala na papieri, bol dobre senilný starec. Stála som tam oproti nemu a on na mňa zízal. Ešte sliny z úst a bingo! Dnes je tvoj skvelý deň, Sophie! Vtom, akoby ho kopla múza sa zasmial do ticha a žiarivo ku mne podišiel.

„Prepáč, drahá, zabudol som. Žiaci, privítajte vašu novú žiačku Sophie Swan,“ povedal celej triede a porozhliadol sa po triede aby mi našiel voľné miesto. Pretočila som očami a začula som tichý chichot. Na mňa? Nájdem si ťa, ty mrcha! Jediné voľné miesto bolo v stredom rade vpredu. Vykročila som k miestu a hodila kabelu na zem. Už len to mi chýbalo, byť vpredu. Hodinu sa mi podarilo skoro prespať. Vážne uvažujem, či tu naozaj skončím ročník. A to bol druhý polrok. Pri zazvonení mi vyletela hlava do vzduchu. Konečne! Pozrela som na papier. Prírodné vedy. V pláne som zistila, že učebňa je niekde - v neznámych končinách. Poobzerala som sa po skupinkách, ktoré sa medzi sebou bavili. Cítila som sa tak trochu divne, ale veľmi mi to nevadilo. Ešte raz som sa obzrela a zbadala som dve dievčatá, ako debatujú neďaleko mňa. Nadýchla som sa a zamierila rovno k nim.

„Ahoj, prosím vás, viete mi poradiť kadiaľ sa dostanem do učebne 205A?“ spýtala som sa s ukážkovým úsmevom. Blondína tupo zaklipkala očami a čiernovláska sa na mňa tiež obrátila.

„No, jasné. Ideme tam tiež. Pôjdeš s nami,“ povedala mi čiernovláska prívetivo. „Ja som Claire a toto je Lisa,“ predstavila aj je kamarátku.

„Teší ma,“ povedala som milo a zozadu sa ozval hurhaj.

„Sophie! Čau, ja som Adam,“ ozvalo sa za mnou spolu s chlapčenským smiechom a hlasmi. Trochu prekvapene som sa otočila a zbadala polovicu triedy natlačenú pri mne. Všetci sa priateľsky usmievali.

„Ja som Frank!“ skríkol niekto zozadu. „Hej, pusti ma! Ja som bol v rade pred tebou!“ Trpiteľsky som pozrela na Claire. Pobavene pokrčila plecami a potiahla ma za ruku. Cestou do učebne som sa učila naspamäť skoro všetky mená v triede. Charlie mal pravdu, títo ľudia boli naozaj priateľskí. Niekedy aj vtieraví. V učebni si ku mne sadla Lisa a celú hodinu sa jej ústa nezatvorili. Myslela som, že zošaliem. Bola som nehorázne rada, že nemáme všetky hodiny spolu. Prišla by som pri nej o rozum. Možno aj o uši. Pozornosť som zameriavala na Claire. Bola strašne milá ale dostať sa do jej blízkosti bol ťažký oriešok. Mala strašne pekné hnedé oči. To mi pripomenulo toho chlapca na parkovisku. Ešte som ho nestretla na chodbe. Možno sem ani nechodí. Cez prestávku som šla s Lisou na záchod. Každý druhý človek sa na mňa pozeral. Dobre, som tu nová a čo? Neďaleko záchodov stála Bella s nejakým dievčaťom. Zakývala mi a ja som šla za nimi.

„Sophie, toto je moja spolužiačka Angela. Angela, toto je moja sesternica Sophie,“ predstavila nás hneď na začiatok.

„Ahoj,“ pozdravila ma Angela potichu. Usmiala som sa na ňu a kývla jej hlavou.

„Ako sa ti páči prvý deň v škole?“ spýtala sa Bella so záujmom. Než som však stihla otvoriť ústa, cez chodbu sa prevalili moji spolužiaci.

„Sophiee! Na ďalšiu prestávku ti držím miesto na obede!“ zvolal Adam a zmizli niekde v chodbe. Vzdychla som si.

„Cítim sa ako chleba, ktorý prechádza Somálskou dedinou,“ povedala som sarkasticky. Angela sa zasmiala.

„Stále lepšie chleba, ako steak,“ povedala s úškrnom Bella.

„To máš jedno,“ kývla som rukou.

„Dnes ťa niekam po škole zoberiem,“ povedala nadšene. Zmetene som na ňu pozerala.

„Kam?“

„Do indiánskej rezervácie. Sľúbila som Jacobovi, že dnes sa stavím. A teba nenechám doma.“ Prekvapene som sa usmiala. Predstaví mi toho Jacoba, ktorý ju trocha vzkriesil. Áno, priznávam sa. Čítala som u Renée e-maily. Zbadala som Lisu, a tak som sa rýchlo rozlúčila a zamierila na matematiku. Fuj! Neznášam z duše matematiku! Vošli sme do triedy, kde vládol totálny chaos. Chlapci urobili z triedy detské ihrisko. Hrali futbal. Papierová lopta poletovala krížom krážom po triede. Adam ju kopol Markovi do brány.

„Gól!“ zreval a začal tancovať. Lisa na neho povýšene pozrela a otočila sa k lavici.

„Deti,“ zašomrala pobavene. Uškrnula som sa. Ako som predpokladala, učiteľka mi bola rovnako protivná ako predmet. Na konci hodiny sa ku mne otočil Adam a niečo mi hovoril. Vôbec som nevnímala jeho existenciu, až kým neprišiel k mojej lavici.

„Sophie.“ Zamával mi rukami pred očami. Vyľakane som sa strhla a pozrela na neho.

„Ideme na ten obed, nie?“ spýtal sa pobavene a zobral mi skriptá.

„Ideme na obed, ideš tiež?“ začula som Lisin hlas. „Aj ty ideš?“ spýtala sa nezaujato Adama akoby nepočula, čo sa ma pýtal. Bez slova sme na seba pozreli a prikývli. Kúpila som si nejaké jedlo a Adam mi držal miesto. Milo som sa na neho usmiala, a v tom som začula Lisine zakašlanie. Otočila som sa k nej.

„Vy ste s Bellou Swanovou rodina?“ spýtala sa ma zvedavo.

Prikývla som. „Sesternice,“ vysvetlila som. Lisa sa uškrnula.

„Nie je trocha divná? Odkedy ju opustil jej priateľ?“ Už ma aj chuť prešla.

„Poznáš ju?“ spýtala som sa jej odmerane. Lisa sa zarazila nad zmenou môjho tónu.

„Nie, ale..“

„Neznášam takéto reči. Ak chceš niekoho ohovárať, mne sa vyhni,“ povedala som chladne a bez slova som vstala. „Vidíme sa v triede,“ prehodila som cez plece a šla odložiť tácku. Nehorázne ma to naštvalo. Neznášala som také typy ako je ona. Kriste! Ako strašne som neznášala ľudskú hlúposť. Šla som na záchody a hodila kabelu na pult. Našťastie bolo prázdno. Predychávala som  hnev a pozerala sa na seba do zrkadla. Ruku sa mi nepatrne triasli a moje zreničky sa nebezpečne mihali. Nechápala som ako ma môže vytočiť jedno decko. 

Poslednú hodinu so mnou skoro Lisa ani neprehovorila.

Autor: PrincessCaroline (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Memento Mori - 2. diel: