Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Memento Mori - 3. diel

06.11.2010 (16:45) • PrincessCaroline • FanFiction na pokračování • komentováno 5× • zobrazeno 1711×

Opierala som sa o múr pri autách a čakala na Bellu. Odkývla som už asi na miliónte „ahoj“. Konečne sa vynorila. Spoločne sme šli k jej autu. Bez slova sme nasadli.

„Ideme tam teraz alebo sa zastavíme ešte doma?“ spýtala som sa zo záujmu.

„Teraz. Potom ma Charlie bude mučiť domácimi úlohami,“ povedala znechutene. Zasmiala som sa.

„Skôr ty mňa.“ Usmiala sa na mňa. Cestou sme prevažne počúvali rádio a pozorovala som ju. Vyzerala spokojnejšie.

„Ten Jacob, to je ten chlapec, ktorý ťa dáva do poriadku?“ Myslím, že som ju zaskočila nečakanou otázkou, ale nemohla som si ju odpustiť. Pevnejšie stisla volant.

„Áno!“ Bez slova som sa otočila k oknu a sledovala cestu. Bolo mi jasné, že z nej nič nevytiahnem.

„Ďakujem ti,“ ozvalo sa z jej strany. Prekvapene som pozrela na ňu.

„Začo?“

„Za to, že si prišla. Za to, že si moja rodina.“ Jej úsmev hovoril za všetko. Určite to bola ona, kto mi vylepšil náladu na celý deň. Prešli sme cez bránu do rezervácie, ktorú obklopoval hustý les. Ostala som skoro nalepená na skle. Jedným slovom: krása. Tá rezervácia  bola stelesnená slobodou a prírodou.  Bolo to tak odlišné od mesta. Uchvátilo ma to. Zoskočila som z auta a nadýchla sa vzduchu, ktorý voňal po mokrom dreve, ihličí a mori. Mňa, dievča z veľkomesta, si podmanila indiánska rezervácia. Pocit bezpečia ma upokojoval. Za mnou buchli dvere a počula som Bellin smiech. Otočila som sa a uvidela chlapca z rána. Bola som rada, že tak debilne nezízam jediná.

„Sophie, toto je Jacob, Jake, toto je moja sesternica Sophie,“ počula som a zaklipkala očami, aby som sa prebrala. Toto bol Jacob?

„Ahoj,“ pozdravila som ho trochu zarazene. Jake sa usmial.

„Rád ťa spoznávam, sesternica Belly.“ Usmiala som sa. Pozrel na Bellu.

„Tak čo, ideme dokončiť ten diabolský plán?“ spýtal sa naradostene. Prikývla.

„A čo Sophie? Nepovie to Charliemu?“ spýtal sa a pozrel na mňa, akoby rozmýšľal či mi to povie. Bella sa uškrnula.

„Ona nie je žiadny anjelik.“ Obdarila som ju len pobaveným úsmevom a nasledovala som ich smerom k menšej budove, ktorá  bola hneď za domom. Zistila som, že je to garáž. Vzadu bolo odstavené nejaké staré auto, ale hlavné boli dve rozobraté motorky, ktoré ležali v strede garáže. Jacob sa väčšinou zvŕtal pri motorkách a Bella ho pokojne sledovala. Vyzerali ako dobre zohratý pár a cítila som sa tu zbytočná. Jake bol kus na svoj vek.

Bella, tohto si musíš pripnúť už na remeň, aby ti náhodou nezdrhol. Pomyslela som si a vstala som.

„Idem sa poprechádzať po okolí,“ predbehla som zvedavé otázky a skôr, ako ma jeden z nich skúsil zastaviť, zdrhla som. Oni dvaja nepotrebujú pomôcť.

„Ako sa hovorí, netreba nosiť drevo do lesa,“ zašomrala som si veselo pod nos a vybrala sa k hustému lesu. Čo tam po vlkoch, grizlym a ostatným hovädách, ktoré ta možno číhajú. Pozorovala som malé domčeky tehlovej farby, z ktorých vychádzal smiech a hlasy. Páčilo sa mi to tu. Divila som sa, že je pekné počasie. Teda, ak pokladáme za pekné tmavé mračná, tak prečo nie. Hlavne, že nepršalo. Na hlavu som si však natiahla kapucňu, aby mi neomrzli uši. Prechádzala som okolo posledného domčeka a uvidela som mladé dievča. Šla do vnútra a v tom ma zahliadla. Na stotinu zamrzla na mieste a chvíľu ma pozorovala. Potom sa prudko otočila a vbehla do domu. Zmetene som sa chvíľu pozerala na dom, no hodila som tú situáciu za hlavu. Veľa cudzincov sem asi neprichádza. Zaplietla som sa medzi stromy a užívala si ticho. Úplné ticho. Sem tam,  pár vtáčikov a vzdialený šum mora. Vybrala som sa za tým zvukom, až kým som sa po chvíli neocitla na útese. Do nosa mi udrela slaná vôňa mora a silný vietor mi sfúkol kapucňu. Moje vlasy lietali vo vzduchu, akoby sa chceli vymaniť od mojej hlavy.  Dole som zbadala vyľudnené pláže. Zatriasla som sa a vytiahla zips vyššie. Vtom sa za mnou ozvalo zavrčanie. Kristepane! Ak to bude yeti, skočím voľný pád! Vyľakane som sa otočila a zbadala krčiaceho sa chlapca, ako na mňa nepriateľsky zazerá. Naozaj vrčal. Vyľakane som zaspätkovala a vtom sa jeho pohľad zmenil na prekvapený. Nie. Bolo to... Vystrašenie? Asi som to aj následne pochopila, keď som zrazu nohou stúpila do prázdna a moja váha sa presunula. Moje srdce vynechalo asi dvesto úderov a ja som padala. Zacítila som tvrdý pád.

„Žije?“ ozval sa hlas pri mne. Som mŕtva alebo živá. Byť, či nebyť? To je otázka. Ako dopadol môj pád? Počula som rôzne hlasy a hlavne tie nahnevané. Chcela som sa pohnúť, ale moje telo sa mi odmietalo podriadiť. Viečka som mala ťažké. Fajn, nie som mŕtva. Na to som cítila až príliš ostrú pulzujúcu bolesť v chrbtici. To sa snáď nedá vydržať!

„Mohla zomrieť! Bohvie, či žije!“ zaznel rozzúrený výkrik.

„Nechcel som ju tak vystrašiť! Len jej vlasy ma vyviedli z rovnováhy.Však sa pozri ako vyzerá!“ To bol ďalší. Všetci boli takí rozčúlení.

„Mohol si zabiť nevinného človeka!“

„Jared, neplač! Počuješ, že žije,“ ozval sa sarkastický hlas, ale postrehla som nervozitu.

„Áno, žije ale otázkou je, či si nepoškodila chrbticu. Pád z takej výšky je to isté, ako keby padla na betón,“ ozval sa tichý dievčenský hlas a všetci stíchli. To ticho bolo pre moju boľavú hlavu ešte neznesiteľnejšie. O čom to vlastne hovorili? A kde som?

„Ale je to drsniačka. Mala by patriť do bandy, keď skáče z rovnakej výšky,“ zaznel pobavený hlas.

Bojovala som tvrdo sama so sebou a konečne sa mi podarilo prehovoriť svoj tvrdohlavý mozog, aby otvoril oči. Prudko som otvorila oči a znovu ich zavrela. Pálili ma od slanej vody. Pomaly som si preťahovala nohy, ale bolesť v chrbtici neprestávala. Znovu som otvorila oči a a zaostrila na tmavý strop. Kútikom oka som zaregistrovala pohyb a vystrašene som sa otočila. Vyľakane na mňa pozeralo čiernovlasé dievča. Pravú stranu mala znetvorenú, ako po útoku zvieraťa. Snažila som sa nezízať na ňu, preto som sa nadýchla a na sekundu zatvorila oči. Ju som videla vtedy pri dome.

„Si v poriadku?“ ozvala sa potichu a cítila som jej dlaň na mojom čele. Bez slova som prikývla.

„Nebolí ťa niečo?“ Pokrútila som hlavou.

„Už je hore,“ začula som rozrušený hlas a dovnútra sa dovalili traja chlapci. Hneď som spoznala jedného z nich, ktorý ma na útese prepadol.  To si ešte vyžerie! Vtom som si všimla, že sú len v krátkych nohaviciach a teniskách. Zima im nič nehovorí? Všetci vyzerali, ako bratia. Najstarší z nich pristúpil bližšie a stúpol si za dievča.

„Si v poriadku?“ Trpezlivo som sa nadýchla.

„Kde to som?“ Ja viem, nepatrí sa odpovedať otázkou na otázku. Dievča sa usmialo.

„Neboj, ešte stále v La Push. Som Emily a toto je Sam,“ predstavila chlapca za sebou, ktorý jej láskyplne zvieral rameno. Emily mi pomohla posadiť sa. Vtom som si všimla, že nie som vo svojom oblečení.

„Všetko si mala mokré, tak som si požičala svoje,“ predbehla ma milo a vzápätí sa vražedne pozrela na chlapcov.

„Ja som Jared a ten magor, čo ťa zhodil z útesu, sa volá Paul,“ chytil sa slova Jared a ospravedlňujúco sa usmial.

„Ja som ju z neho nehodil!“  povedal naštvane Paul. Skoro sa mi rozletela hlava od hnevu. 

„Ty nie si magor! Ty si úplný kretén! Vrčíš na mňa ako besný pes a potom ma skoro zhodíš z útesu? Ranila by ťa snáď mŕtvica, keby si sa neurazil?“ zavrčala som na neho naštvane. Paul vyvalil oči a tupo na mňa pozeral. Jared sa uškŕňal.

„Ako sa voláš? Nikdy v živote som ťa tu nevidela,“ ozvala sa Emily. Spustila som prepaľujúci pohľad z trasúceho sa Paula a pozrela na ňu.

„Sophie Swann.“ Jared vybuchol do hurónskeho rehotu a Paulovi klesla držka.

„Isabella má aj sestru?“ spýtal sa prekvapene Sam. Pokrútila som hlavou.

„Sesternicu určite,“ prehodila som stručne. Jared sa váľal po gauči.

„Nech zožeriem kefu! Paul skoro sundal šerifovu neter! Tešíš sa na svojich spolubývajúcich na cele? A na mydlo v sprchách?“ Miestami mu došiel dych.

„Tebe už dlho nikto nenakopal tú smradľavú riť!“ zavrčal Paul a naštvane sa po ňom zahnal. Jared sa šikovne uhol a vážne sa pozrel na Paula.

„Ty nazývaš moju riť smradľavou? Nabudúce ti natupírujem chvost!“ vyhrážal sa mu dotknuto. Ich doťahovanie som počúvala trocha neveriaco. Emily ma súcitne chytila za plece.

„Ja to tu mám každý deň,“ povedala naoko smutne a potiahla ma do kuchyne.

„Určite si z tých bláznov vyhladla. Je mi tak veľmi ľúto, čo sa stalo. Normálne sa hanbím za Paula.“ Pokrútila som hlavou a sadla som si k stolu.

Povedala by som, že sa nič nestalo, ale neviem či nebudem vyzerať ako blázon. Povedala som so slabým úsmevom a pozorovala Emily. Veľmi ma zaujímalo, čo sa jej stalo. Veľmi rýchlo mi padla do oka. Aj cez svoj výzor bola stále milá, veľmi energetická a dobre naladená. Uvarila mi čaj a chystala mi niečo na jedenie. Pomaly som sŕkala čaj, aby som sa zbavila tej nechutnej slanej vody, ktorá ma drhla v krku. Všimla som si, že Emily chodí so Samom. Jeho láska k nej bola snáď neprehliadnuteľná. Emily urobila obrovský počet praženíc, no ledva som do svojho boľavého hrdla natlačila polovicu jednej. Chlapci sa ku mne pridali, akoby sa nechumelilo a tlačili do hlavy.

„Hmm, ten posledný kus je môj,“ povedal lenivo Jared a natiahol sa k tanieru.

„Nech ťa to ani nenapadne,“ výhražne zavrčal Paul. Jared sa uškrnul.

„O čo sa stavíme?“

„ O tvoju hlavu!“ Paul sa začal triasť. Jared znechutene mľaskol a vstal od stola.

„Si nenažraté hovädo,“ zafrflal a so smútkom sa pozeral, ako praženica mizne. Pobavene som počúvala ich doťahovanie. Už som nebola vyľakaná a vlastne ani som sa nehnevala.  Cítila som sa s nimi príjemne. Celá atmosféra bola taká rodinná. Teda nahnevala som sa vždy, keď sa na mňa Paul sebavedomo usmial. Pozrela som sa na hodinky a od hrôzy skoro vyskočila.

„Preboha, Bells ma zabije!“ povedala som šokovane. Emily ma nechala prezliecť sa v spálni. Bolel ma celý človek. Počula som, ako sa dohadujú vo vedľajšej izbe.

„Čo som ja donášková služba?“ začula som Paula. Na to niekto niečo zavrčal.

„Je to tvoja vina a preto je aj tvoja povinnosť, aby sa dostavila odtiaľto celá.“ To bol Sam. Jared sa zasmial.

„Nie je šanca, aby sa pri nej Paul ovládol. To sa skôr ja premením na slimáka.“ Prudko som otvorila dvere. Všetci zmĺkli. Obula som sa a rozlúčila s Emily.

„Príď zas, ale samozrejme pri vedomí,“ uťahoval si zo mňa Jared. Ľahko som ho buchla po ramene a vyšla von.

„Dobre,“ ozvalo sa znechutené zasyčanie a ku mne sa približovali kroky. Šiel hneď za mnou. Hneď, ako sa mi stratil dom z očí zastavila som a prudko sa otočila.

„Ja nestojím o to, aby si ma odprevadil. Môžeš si to odkráčať naspäť,“ povedala som chladne. Prižmúril oči.

„Fajn, iné som si ani neželal,“ odfrkol arogantne a otočil sa na päte. Zaťala som päste.

„O to lepšie. Táto cesta je totiž malá pre teba a tvoje veľké ego. Maj sa hrdina,“ vrátila som mu to a pre zmenu sa otočila ja. Nestačila som však ani vykročiť a počula som, ako zastal.

„Skôr sa tam nezmestíš ty s tou tvojou veľkou hubou,“ ozvalo sa za mnou. Zalapala som po dychu a prudko sa otočila. Začal sa smiať na mojom výraze, až krochkal.

„Ty si teda veľký hrdina. Stavila by som sa, že aj veverička je nebezpečnejšia ako ty,“ zasyčala som naštvane. Zmĺkol a pozrel na mňa.

„Neviem kto z nás dvoch spadol z útesu,“ odvrkol naštvane. Kruto som sa uškrnula.

„Zaostalý tupec. Tu vás asi neučia ako sa správajú kultivovaný ľudia.“  Zvraštil obočie a začal sa chvieť.

„Ani nevieš, ako rád by som ti vylomil krk,“ povedal naštvane. Nedala som sa vyviesť z rovnováhy.

„Myslí, že na tom sa zhodneme.“ Zvrtla som sa na päte a naštvane kráčala k Blackovcom.

„Pošahaný debil,“ zašomrala som si sama pre seba. Počula som, ako sa vydal opačným smerom. Na jednej strane som bola veľmi rada, že som sa zbavila toho arogantného pajáca, no na tej druhej strane by som najradšej hodila otočku a šla naspäť k Emily.

Autor: PrincessCaroline (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Memento Mori - 3. diel: