Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Memento Mori - 4. diel

28.08.2012 (16:45) • PrincessCaroline • FanFiction na pokračování • komentováno 3× • zobrazeno 1543×

Neďaleko som začula vytie. Zvraštila som obočie. Tu? Vlci sú predsa samotári. Nechcela som to riskovať a pridala som do kroku. Videla som Bellu, ako sedí na verande s Jacobom a nevyzerala šťastná. V tom momente, ako ma zbadala, vyletela na nohy.

„Sophie, kde si, preboha, bola?!“ zavrčala naštvane. Previnilo som pokrčila ramenami.

„Trochu som sa túlala,“ zamrmlala som. Nemala som v úmysle jej povedať, že som si skočila voľný pád. Bola na mňa naštvaná, ale očividne sa jej uľavilo, keď som sa vynorila.

„Poďme domov, začínam byť unavená,“ zahovorila som ďalšie výčitky a zívla som si. Hodila mi kľúče a šla sa rozlúčiť s Jacobom. Odkývala som mu a sadla do auta. Pri jazde domov som si pomyslela, že by som si mala zohnať nejaké auto.

„Sophie, vstávaj!“ zaznel Bellin prekvapený hlas. Strhla som sa zrazu a vystrela na posteli.

Prespala som budík? Hľadala som si mobil zatiaľ, čo Bella šla do kúpeľne. Zamrazilo ma. Nemám mobil. Prečo? Sakra! Včera som predsa letela do mora. Čo keď vyzváňa rybičkám makarenu? Mama ma zabije. Ťažkopádne som si vzdychla a vyšuchtala sa z postele. Potrebujem sprchu, žehličku a vodu. Veľa vody.

„Za desať minút vyrážame,“ oznámila mi Bella a zbehla po schodoch. Tak aspoň tá sprcha...

Pozerala som sa do zrkadla a snažila som si uhladiť vlasy. Stále som vyzerala ako lev. Naštvane som zobrala gumičku a zabarikádovala som ich do copu. Bella sa celou cestou uškŕňala. Musela som sa v tej rachotine maľovať pretože sme nestíhali príchod. Akurát sme prišli do školy, keď som ostala spokojná so svojim vzhľadom. Vystúpila som z auta a už moje plece bolo ľahšie.

„Pomôžem ti,“ navrhol sa Adam, spolužiak, a niesol mi tašku do školy. Bella na mňa hodila veľavýznamný pohľad a zodvihla palec.

„Zabijem ťa,“ naznačila som naštvane a šla za Adamom. Nakoniec mi to vyhovovalo. Adam bol zlatý, modrooký, tmavohnedé vlasy, atletická povaha. Triedny krásavec. Samozrejmosť.

„Tvoja taška je už v triede, ako sa ti páči u nás na škole?“ spýtal sa po chvíli odľahčene a oprel sa o skrinky.  

Prikývla som neprítomne a hľadala Claire. Našla som ju neďaleko, ako s niekým zanietene telefonuje. Čierne vlasy mala zapletené a modré oči jej naštvane tikali do strán. Potľapkala som Adama po ramene a obišla ho. Neviem, čo mi rozprával ale nemala som chuť ho počúvať. Šla som za Claire. Naštvane zložila telefón a usmiala sa na mňa.

„Ahoj, no čo, prvá biológia?“ spýtala sa a snažila sa vyzerať normálne. Prikývla som. Na tej hodine som sedela s Adamom, ktorý na mňa neustále rozprával.

„A počuj o mesiac bude večierok, pôjdeš so mnou?“ Zarazila som sa a pozrela na neho. Bol trocha nervózny.

„Vyzeráš akoby som ťa mala zožrať za to, že sa ma také niečo pýtaš,“ povedala som pobavene. Vlastne ma bavil. Bavilo ma pozorovať ho, aký je zo mňa paf.

„Nemôžem ti dať teraz hneď odpoveď, pretože ma prekliali sudičky a náhodou by som zaspala na večierok,“ povedala som tajuplne. Ostal úplne mimo. Uškrnula som sa a pozrela sa po triede. Polovica dievčenských pohľadov bola na mne prisatých a nevraživo po mne pozerali.

„Ale myslím si, že ak by som tu už na tejto škole o mesiac nebola, nejaké dievča si určite nájdeš na večierok,“ povedala som sarkasticky. Prekrútil očami.

„Myslíš, že ma baví pred nimi utekať? To tam radšej nepôjdem, pretože budú po mne číhať aj na záchodoch,“ zafrflal. Zasmiala som sa. Nanešťastie nahlas.

„Slečna Swannová, vy by ste chceli byť dobrovoľníčkou na darovanie krvi?“ spýtal sa profesor vyčítavo. Vyvalila som oči.

„Pán profesor, len to nie! V bezvedomí by som vám bola na nič,“ povedala som dramaticky a zhlboka sa nadýchla. Profesor pokrútil hlavou a vrátil sa k téme. Super krv. Dúfam, že ju budeme aj testovať na sebe. Adam sa zasmial.

„Si úžasná, vieš to? Milujem takých exotov ako si ty. Prídete sčista-jasna do tohto zapadákova a hneď je viac dôvodov sa tu baviť,“ povedal pobavene. Len som na neho žmurkla a začali splietať plán. Nálada sa mi hneď zvýšila.

„Je to tu. Treba sa ísť riadne rozflákať,“ poznamenala som natešene a rozhodila papieriky po triede. Myslím, že na chvíľu sa môžem aj zabávať.  Videla som, ako sa Claire horlivo rozpráva s Lisou.

„Držím ti miesto,“ ozval sa Kevin, keď som kráčala s obedom k stolu.  Sadla som si k nemu. Z druhej strany sa k nemu natlačila Lisa.

„No, čo, Sophie. Odkiaľ vlastne si?“ spýtala sa Claire pri tom ako si rozbaľovala jogurt.  Všetci upreli oči na mňa. Takej téme som sa chcela vyhnúť.

„Ja som cestovateľ. Z Európy, ale inak z Baltimoru,“ povedala som neurčito.

„Si zadaná?“ spýtal sa Kevin. Lisa pretočila oči a plesla ho po ramene. Pozrela som do svojho šalátu.

„Hm?“ vyzvedal Adam. Zaryto som mlčala a špárala sa v jedle. To by som musela vedieť najprv ja sama nie?

„To asi znamená, že je,“ ozvala sa netrpezlivo Lisa a ozval sa zborový sklamaný vzdych.

„Neotravujte ju s takými vecami. Je to jej súkromná vec,“ obraňovala ma Claire.

„Aspoň, že súkromná. Tvoja je to aj tak vec verejná,“ odfrkla si Lisa. Claire na ňu ostro pozrela.

„Ako to myslíš?“ povedala naštvane. Páni, tu sa nálada zhusťuje.

„Každý vie, že ti Mark zahýba s maturantkami,“ ozval sa Kevin znudene. Claire zazrela zlostne na Lisu a potom sa zodvihla s táckou a odišla.

„Tak čo, kedy to ideme piť?“ spýtal sa Kevin akoby sa nič nestalo. Chladne som na neho pozrela a zodvihla sa s táckou.

„S magorom, ako ty, ma ani nehne,“ povedala som ľadovo a odpochodovala von z jedálne. Vytočilo ma to. Neuveriteľne. Ako si niečo také obidvaja mohli dovoliť?! Nenašla som ju v triede tak som vytypovala záchody. Len, čo som vošla, uvidela som ju sedieť pri umývadlách. Omývala si tvár vodou a oči mala opuchnuté. Ostala som stáť pri dverách a pozerala na ňu. Pozrela na mňa a pokrčila plecami.

„Tak, bohužiaľ, nemáme všetci šťastie na chlapcov,“ zamrmlala a smrkla si. Pretočila som očami a vybrala si servítky. Sadla som si k nej a podala jej ich. Vďačne ich prijala a vysmrkala sa.

„To je v pohode, ja som bola zasnúbená a tiež si ma veľmi necenil,“ nadhodila som ľahostajne. Prekvapene zažmurkala.

„To fakt?“ Prikývla som.

„Netráp sa pre neho. Prídu lepší. Tiež sa tým riadim,“ povedala som veselšie a zatlačila bolestné spomienky dozadu.

„Ukáž, nemôžeš ísť takto medzi ľudí,“ zamrmlala som a vytiahla z kabelky moju kozmetickú tašku. Otvorila som ju a začala sa v nej prehrabávať. Vypleštila na to oči.

„Ty toho máš teda požehnane.“ Uškrnula som sa.

„Keby si vedela, čo mám doma. Myslím, že by sa ti tam páčilo,“ povedala som pobavene a začala jej natierať korektor pod oči.

„Ty nepotrebuješ toľko šminiek, si krásna aj bez toho.“ Zarazila som sa a pozrela na ňu. Keby si tak vedela, ako vyzerám naozaj.

„Sophie, Sophie!“ ozval sa prenádherný hlas, môjho nádherného snúbenca. „Neutekaj mi!“ Jeho hlas znel ľútostne. Brala som schody po dvoch, bola som rýchlejšia ako on.

Slzy mi zahmlievali zrak, no rýchlo som si ich utrela. Po chodbe som míňala stráž. Jeho kroky som počula pár metrov za mnou. Nemohla som tomu uveriť. Najprv sestra a teraz on?! Prečo mi to všetci robia? On a tá nechutná, ľudská špina, ktorá slúži ako potrava! Lomcoval so mnou hnev, minula som balkón, kde mi môj odraz presne poskytol môj príšerný odraz. To, čo som nikdy nechcela byť. To, prečo som teraz tu. Netvor.

„Sophie!“ Zacítila som dotyk a prudko som stočila smer. Preč. Navždy. Zaostal pár metrov za mnou. Vyletela som na balkón. Mala som krásny výhľad na mestečko. To ma však netrápilo. Pod sebou som mala rozsiahli les. Moja sloboda. Zastavil na prahu.

„Nerob to,“ prosil ma. Ešte jeden letmý pohľad a skok. Voľný pád. Moja sloboda. Mrzeli ma tie oči. Tie krvavočervené, neľudské. Oči beštie.

Striasla som sa a pozrela na Claire. Nemala ani poňatia, čo sa vo svete odohráva.

„Si v poriadku?“ spýtala sa ma.

„Samozrejme. Pozri sa na seba. Pristane ti to,“ povedala som jej so sileným úsmevom. Pozrela sa do zrkadla a chvíľu sa neveriaco obzerala.

„To je... brutálne! To ma musíš naučiť, vyzerám... úplne inak,“ jasala nad sebou. Myslím, že som jej zodvihla náladu. Vtom sa zamyslela.

„Myslím, že máš pravdu. Nemám už toľko síl plakať ďalej,“ povedala zrazu a usmiala sa na mňa. „Počuj chceš so mnou sedieť na histórii? Myslím, že Lise nebude vadiť, keď si bude musieť sadnúť inam.“ Prikývla som.

„Prečo nie? Aspoň si dohodneme dátum našej oslavičky.“

Autor: PrincessCaroline (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Memento Mori - 4. diel: