Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Memento Mori - 5. diel

30.08.2012 (13:45) • PrincessCaroline • FanFiction na pokračování • komentováno 6× • zobrazeno 1472×

Lisa bola veľmi prekvapená, keď som jej obsadila miesto. Bez slova sa však otočila a sadla si ku Kevinovi. Áno, táto škola sa mi bude páčiť. Claire mi rozpustila tú hrivu a zaplietla mi zložitý cop. Tešila som sa ako malé decko.

„Zajtrajšok bude dobrý. V piatok sa väčšina školy stretáva v bare v meste. Tam by sme mohli ísť,“ navrhla Claire a Adam vpredu prikývol. Dohodli sme sa, že prespím u Claire. Zdalo sa mi, že to berú priveľmi nevinne. Cítila som sa natešene, že absolútne netušia ako ich skazím.

„Bella!“ zvolala som na ňu pred školou. Šla s Angelou k autu. Otočila sa a počkala ma.

„Počuj, Sophie, keď chceš ísť domov, tak poprosím Angelu nech ťa hodí. Ja sa beriem do rezervácie,“ povedala mi neisto. Vytiahla som obočie.

„Okej, tak idem s tebou,“ vyhlásila som ľahostajne. Udivene na mňa pozrela.

„Nejako sa ti tam zapáčilo,“ prehodila a rozlúčili sme sa s Angelou.

„No nie až tak...“ zašomrala som a nastúpila som. Možno mám telefón u Emily. Jacob už stál na verande, usmiaty ako slniečko. Zarazene na mňa pozrel.

„Pozrime sa, pijavica,“ zamrmlal na pozdrav pobavene.

„Veľmi sa neposer,“ odvrkla som mu a hneď som sa stočila do lesa.

„Budem ti volať!“ zvolala za mnou Bella.

„Keď sa dovoláš,“ zamrmlala som si popod nos. Celá tá pokojnosť lesa a scenéria ma zahriala na duši. Bol to liek na moju bolesť. Zrazu som začula výkrik.

„Pozrime sa, morská panna,“ zvolal hlas a zrazu ma niekto chytil. Zvýskla som a zakopala nohami.

„Ale pozrime sa, kde máš plutvy?“ ozval sa Jared a položil ma na zem.

„Jared, vy sa fakticky neviete správať?“ zvolala Emily pohoršene od dverí a zakývala mi.

„Tak sorry, ak som ťa vystrašil,“ zamrmlal Jared a štuchol do mňa. Škaredo som na neho pozrela a štuchanec vrátila.

„Au!“ Zatváril sa ublížene a rozbehol sa po mne. Zasmiala som sa a rozbehla som sa k domu. Predbehol ma a otvoril mi dvere. Sám sa musel skláňať. Až teraz som si všimla, aký je obrovský. Akí sú všetci veľkí. Snažila som sa toľko nepozerať.

„Myslím, že som si tu niečo zabudla,“ povedala som a odtrhla som oči z Jareda.

„Niečo ako toto?“ ozval sa hlas od vedľa. Zbadala som Paula ako sa vyškiera a drží môj mobil. Vzdychla som si.

„Prečo práve ty?“ spýtala som sa rezignovane.

„Odplata,“ povedal a žmurkol na mňa. To ma naštvalo. Šla som k nemu.

„Daj mi ho,“ povedala som pokojným hlasom a natiahla som sa po neho.

„No, no. Nie tak rýchlo. Niečo si zabudla,“ povedal a uhol mi aj s mobilom. Ako som ho neznášala. Oprel sa o trám a pobavene ma pozoroval ako sama so sebou zápasím.

„Prosím,“ zavrčala som. Pokrútil hlavou.

„Nie takým hlasom,“ napomenul ma. Zrejme si to užíval. No to mne už odletel dekel. Naštvane som sa na neho vrhla. Veľmi to nečakal pretože prekvapene zaspätkoval. Bola som oveľa rýchlejšia ako si myslel a vytrhla som mu mobil z ruky.

„Ďakujem,“ odvrkla som a otočila som sa mu chrbtom. To už sa Jared krčil pri kuchyni. To veľké víťazstvo ma hrialo na duši.

„Ja... asi... ja to dnes neprežijem,“ fučal Jared a sklátil sa na stoličku. Utrel si slzy a pozrel na mňa.

„Máš moju priazeň, vždy som chcel byť ten, čo ho úplne rozzúri, ale za to by ma asi rozkúsal.“ Nechápala som tieto vtipy. Cítila som sa vytrhnutá z kontextu.

„Máš sa dobre? Nemáš žiadne trvalé následky zo včerajška?“ spýtala sa starostlivo Emily a doniesla mi čaj.

„Ďakujem, nie, som v poriadku,“  ubezpečila som ju. Po chvíli došiel Paul. Tvár mal kamennú, oči ma zabíjali. Sadol si oproti a celú dobu na mňa zazeral.

„Čo na mňa tak zazeráš?! Zožrala som ti snáď večeru?“ vybehla som na neho po desiatich minútach. Trhol so sebou a pozrel sa inam.

„Žerieš mi nervy,“ zafrflal. „Čo tu vlastne robí? Nemá tu čo hľadať. Tá jej podarená sesternica sa tiež len s pijavicami ťahala a teraz máme jednu na krku,“ vybuchol nečakane až Jaredovi zaskočilo od ľaku a začal sa dusiť. Prekvapil ma. Triasol sa na celom tele akoby mal každú chvíľu vybuchnúť.

„Mohol by si sa začať ovládať, si tento týždeň nejaký vražedný,“ posťažoval sa Jared a odpil si z vody.

„Pokoj, mládež, nebudeme tu búrať priečky, že? Sadni si, najeme sa,“ povedala Emily a veľavýznamne pozrela na Paula. Ten zafučal a sadol si.

„Okrem toho, čo ti úplne šibe? To dievča si mohol zabiť a teraz tu po nej vrieskaš ako úplný blázon,“ povedala vyčítavo Emily a tresla s veľkým hrncom na stôl. Pozrela sa dolu. Už ma to neštvalo. Bolelo ma to. Cítila som sa tu dobre, ale nemala som tu byť. Okrem toho mal pravdu. Zachránili ma, vrátili mi mobil a on je tu dlhšie ako ja. Začalo mi to byť nepríjemné.

„Musím ísť,“ povedala som potichu a vyšla som z kuchyne von. Tesne som sa minula so Samom, ktorý na mňa prekvapene pozeral. Ani on ma tu nečakal. Zrak sa mi zahmlil. Zastala som, aby som to predýchala. Z domu som počula rozčúlené hlasy.

„A čo s tým mám akože teraz robiť?“ začula som Paula. Začula som sieťku na dverách a rýchlo som si otrela oči. Jared za mnou kráčal a držal moju mikinu.

„Prepáč za Paula, je kretén. V poslednej dobe je úplne vedľa, má svoje problémy a výbušnosť má v povahe. Ak sa tam nechceš vrátiť, nemusíš, ale určite príď. Je s tebou viac zábavy ako s ním. Ale nie je to úplný debil. To on ti dal do poriadku mobil,“ povedal a prehodil mi mikinu cez plecia. Zarazene som pozerala na mobil, kým sa Jared presunul do domu.

„Okamžite sa jej choď ospravedlniť, kvôli tvojim sprostým rečiam plakala.“ Na to ostalo ticho a po chvíli tresli dvere. Videla som namosúreného Paula ako sa blíži ku mne. Na to som nemala nervy. Otočila som sa na päte a vykročila preč.

„Počkaj predsa,“ zafunel a dobehol ma.

„Nie, nie, fakt, kašli na to. Nemusím počúvať tvoje ospravedlnenie, keď nie je úprimné. Na čo si sa namáhal?“ vybehla som na neho. Ostal ticho. Pokrútila som hlavou.

„Ďakujem, že si mi opravil mobil,“ povedala som potichu a vkročila do tmy. Chcela som sa do nej vpiť, upokojiť svoje pocity. Nejako mi dnes pripadal les cudzí. Ani som netušila, že som tam predsa len ostala nejakú tú chvíľu, kým sa zotmelo. Nemala som plakať. Vždy ma to oslabí. Povolia city.

„Musím odtiaľto vypadnúť! Musím ísť preč! Nechcem tu byť!“ kričala som na mamu. Vedela som, že to robiť nemám. Nemohla za to. Snažila sa ma upokojiť. Lenže tentoraz na to nemala.

„Nemôžu ma tu držať. Nie som ich majetok, keby som chcela nikto z nich neexistuje.“ Uprela na mňa prísne zrak.

„Nehovor tu takto. Nepotrebujem žiadne problémy,“ zahriakla ma a pohladila ma po vlasoch.

„Povolili ti, aby si odišla. Vraj potrebuješ nejaký čas na zotavenie sa. No nemôžeš ísť takto. Majú jednu podmienku.“

Prekvapene som na ňu pozrela.

„Akú?“ Usmiala sa.

„Ilúzia.“

Iný vzhľad. To je to, čo všetci vidia. Započúvala som sa do búchania svojho srdca. Aspoň, že to nie je ilúzia. Aj svoju identitu musíš skrývať. Pretože nepatrím nikam.

„Sophie!“ Trhlo so mnou od ľaku. Začula som praskať vetvy a za mnou sa zjavil Paul. 

Zarazene som ostala stáť.  Halucinácie? Či? Chvíľu na mňa pozeral bez slova.

„Mrzí ma to,“ vybehlo z neho. Nedôverčivo som na neho pozrela. Pretočil očami.

„Nie, myslím to vážne. Vždy som bol výbušný a problémový, no a do toho sa mi  v poslednej dobe začali pchať vážne problémy a potom sa správam ako úplný magor. Totiž, keď vychladnem tak mi to všetko príde ale to už je vždy neskoro...“

„Prepáč,“ prerušila som ho. Ostal zarazene na mňa pozerať.

„Za čo sa ospravedlňuješ?“ Pokrčila som plecami.

„Ja som tiež nebola žiadny inteligent. Keby som mala viac rozumu tak to nechám plávať.“ Zavládlo trápne ticho.

„Musím ísť. Vieš, škola a tak.“ Pokrútil rýchlo hlavou.

„Tak ťa aspoň odprevadím,“ ponúkol sa. Vykročili sme v úplnom tichu.

„Aj ty sa cítiš ako blbec v tom tichu?“ nadhodila som do vzduchu. Zasmial sa.

„Hej, vyzerá to tak. Asi nám to ide viac, keď sa hádame.“ Čo nám ide viac? Pokrčila som plecami. Vyšli sme z lesa za Jacobovým domom.

„Tak ďakujem,“ ozvala som sa. Usmial sa na mňa. Prvý krát úprimne. Jeho úsmev mu svedčí.

„Tak keď si budem chcieť ísť zaplávať, ozvem sa,“ povedala som pobavene. Odfrkol si.

„Hocikedy, rád hádžem ľudí z útesov. Inak, s chalanmi chodíme skákať z útesu, tak nás môžeš pozorovať a obdivovať,“ povedal namyslene.

„Na to nemám slov,“ zamrmlala som.

„Sophie.“ Bella. To mi chýbalo, nechať sa vidieť. Paul sa zamračil. Otočila som sa a zbadala, ako sa Bella približuje s Jacobom. Tiež nemal bohvieako úsmev.

„Prečo sa potuluješ s ním?“ fľochol na Paula. Cítila som, že sa znova chveje. Zas tie jeho návaly agresie. Čo už dnes nestačilo?

„Vyzerá snáď, že ma niekde prepadne a vycicia zo mňa krv alebo čo,“ zašomrala som mrzuto. Bella zbledla akoby stratila prívod kyslíku a Paulovo funenie sa zmenilo v rehot.

„Si trafila do čierneho,“ rehotal sa až sa ma musel chytiť. Ten bol ťažký!

„Ty si teplý,“ povedala som mu. Paul sa zarazil a vypúlil na mňa oči. Zastavil sa mi rozum. Čo?!

„Myslím tvoju teplotu,“ vykoktala som zo seba a chytila som ho za čelo.

„Horíš,“ skonštatovala som vecne. Paul sa vyhol mojim dotykom.

„Asi horúčka alebo niečo také,“ zamrmlal a otočil sa na odchod, „stav sa ešte.“ Ostali sme traja.

„Prečo chodíš s takými kreténmi von?“ spýtala sa Bella. Pozrela som na ňu či sa neudrela.

„Ty mi niečo vykladaj,“ zafrflala som. „Dokedy tu chceš ostať?“

„Už ideme.“ Bez slova sme nasadli do auta a šli sme domov.  Cesta sa mi zdala dlhšia ako som si ju pamätala.

„Nevedela som či to dnes mám spomenúť ale ak si dobre pamätám,  dnes by mala Vicky narodeniny,“ hlesla. Oprela som si hlavu o okno a vydýchla som. Úplne som na to zabudla. Na moju sestru. Mŕtvu sestru.

„Dnes som sa o tom rozprávala s Jakeom, ale on si ju veľmi nepamätá.“

„Bodaj by si pamätal. Však sme mali sotva päť,“ odfrkla som.

„Ako to zvláda teta?“

„Každý sa s tým vyrovnáva po svojom,“ povedala som neurčito a uzavrela konverzáciu. Vicky bola o deň staršia. Dvojvaječné sestry.

„Vieš, s Charliem sme rozmýšľali, že by sme urobili malú oslavu. V rezervácii,“ ozvala sa po chvíli. Prekvapene som sa na ňu pozrela.

„Tak teda fajn, som za ale až v sobotu pretože zajtra som sa sľúbila spolužiakom.“ Bella prikývla, spokojná so situáciou.

Večera bola rýchla. Charlie nemal dobrú náladu, tak sme jedli mlčky. Ľahla som si na posteľ. Kašlem na domáce úlohy. Adam mi ich dá prepísať.

„Prečo mi odchádzaš aj ty?“ Ten bolestný tón ma bolel. Pohladila som ju po líci.

„Ja neutekám od teba. A neboj sa, ja ju nájdem,“ sľúbila som jej.

Sľub je sľub a tie sa musia dodržiavať.

Autor: PrincessCaroline (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Memento Mori - 5. diel: