Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Memento Mori - Prológ + 1. diel

25.10.2010 (15:15) • PrincessCaroline • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1842×

V tieňoch obrovskej guľatej miestnosti na stoličkách sedelo obecenstvo. Tak ako vždy, aj teraz to bolo len na preukázanie moci. V strede miestnosti pred vyvýšenými schodmi ležali dve telá. Ich ochromenie zmyslov slúžilo ako ochrana. V miestnosti panovalo ticho. Tri kreslá boli obsadené vládcami zákonov a za nimi striehla garda. Dvere sa pomaly otvorili a do vnútra vošla postava v čiernom plášti. Na hlave mala kapucňu. Vzduch viditeľne ochladol a všetci upierali zvedavo zrak na postavu. Tlkot srdca sa ozýval po celej miestnosti. Nečujne šla smerom k dvom postavám. Nepatrne kývla hlavou a jedno z dvojčiat uhlo pohľadom. Postavy na zemi sa pohli a mihom ďalšej stotiny boli na nohách.

„Porušili ste zákony. Za to budete pykať.“ Chladný hlas sa rozľahol po miestnosti a odrážal sa od stien. Obecenstvo sa zahmýrilo a všetky pohľady sledovali postavu. Srdce búchalo v pravidelnom rytme aj sa k nej otočili dvaja predátori.

„Kto to je?“ spýtal sa udivene jeden z trestaných.

„To je váš koniec.“ Hlas prostredného vládcu sa s pobavením a silnou iróniou preniesol cez miestnosť. Trestaní však nebrali slová vážne. Pomaly začali prekonávať prekážku medzi nimi a postavou. Vtom však postava vystrela ruku. Celou miestnosťou preletela horúca vzduchová vlna až pár svedkov v obecenstve vyskočilo na nohy a vrčalo. Bledá pokožka sa vynímala spod čierneho rukáva. Prsty rozpriahnuté, smerovali k trestancom. Zastavili a bez slova skameneli. Srdcervúci rev preťal hrobové ticho a trestanci sa skrúcali, akoby v bolestiach. Ich rev pretínalo vysoké a kmitavé pukanie. Veľa svedkov nezadržalo výkriky derúce sa z hrude, ktoré aj tak zanikli v ohlušujúcom reve. Ich pokožka sa menila z bielej na ohnivočervenú a na tele sa im robili rozsiahle pukliny. V nečakanom momente sa ozval ohlušujúci zvuk, ktorý znel akoby popadal tucet krištáľových pohárov naraz. Ich pokožka neudržala nápor a samotný sa rozleteli na kusy. Na okamih zavládol zmätok v obrovskej miestnosti, ktorý sa však premenil na hrobové ticho len, čo padli posledné častice tiel na zem. Ostal po nich len striebristo-čierny trblietavý prach. Hrobové ticho narušoval pokojný tlkot srdca. Prostredný vládca vstal spolu s bratmi.

„Nerobte paniku, priatelia moji. To nie je nepriateľ. Predstavujeme vám nového člena našej gardy. Veľmi úžasná a vzácna bytosť.“ Postava dokráčala k trom bratom. Cestou sa však ohliadla na publikum a z tmavej kapucne zažiarili dve krvavočervené oči. Toľko bytostí a len jedno srdce...

Zamyslene som pozerala cez okno. Urobila som to. Po toľkých udalostiach. Pri tom pomyslení ma zabolelo srdce. Ešte pred pár týždňami som ani neuvažovala o niečom takom.

„Sophie, nemáš horúčku?“ spýtala sa ma ustarostene Renée. Zasmiala som sa.

„Nie, naozaj nie. Chcem to! Viem, že mi to pomôže,“ povedala som s úsmevom, ktorému sa nedalo povedať nie. Renée si hrýzla dolnú peru.

„Myslím, že matka by ťa najradšej v takomto čase chcela mať pri sebe,“ presviedčala ma.  Pokrútila som hlavou.

„Ja už som sa rozhodla.“ Moja autorita v hlase sa nedala prepočuť. Nechcela som na ňu použiť ten tón ale inak to nešlo. Rezignovala.

Obtáčala som si pramienok vlasov okolo prstu. Vybrala som si zrkadlo, keď som si spomenula na rozhovor s mamou.

„Vieš sama, ako to teraz celé je. Najradšej by som ti povedala, aby si sa vrátila, ale všade je väčšie bezpečie. Dávaj si pozor na seba a určite sa mi hlás."

„Myslíš, že ti môžem povedať, kam mierim?"

„To by nebolo najrozumnejšie." Pozrela som na Renée a potom do zeme.

„Želala by som si, aby si tu bola so mnou. Dúfam, že sa máš dobre." Nemohla som pred ňou rozprávať.

„O to sa nestaraj. Ľúbim ťa."

„Aj ja teba mami," povedala som a zložila. Rozhodnuto som pozrela na Renée. To, čo som sa chystala urobiť, bolo šialené.

V zrkadle som uvidela svoj odraz. Kruhy pod očami sa už skoro strácali. Prebehla som si pery leskom a zaklapla zrkadielko. Ešte raz som sa pozrela na svoju nový, zelený sveter. Kúpila som si ho nedávno. Krásne ladil s mojimi vlasmi. Bol to naozaj fascinujúci odtieň. Vlasy mi žiarili skrytým karmínom. Vždy som na nich bola hrdá. Tak isto ako mama. Chytala ma únava a tak som privrela oči. Z mojej prázdnej mysle sa ale dostalo pár obrazcov. Baltimore bol krásny a slnečný. Zrazu sa mi vybavili vinice.

„Sophie, kde si? Vieš, že si ťa nájdem,“ zaznel detský hlas plný jedu. Škerila som sa na strome medzi vinicami. Dole pobehovalo blonďavé dievča. Bolo naštvané a jej úmysly som zacítila až hore. Prudko som sa zakvačila do stromu, keď mi telom prebehla bolesť. Neubránila som sa pádu.

Strhla som sa a prudko sa nadýchla. Sny z minulosti. Pár krát som sa nadýchla a pozrela von oknom. Bolo zamračené a pršalo. Letuška nás vyzvala, aby sme si zapli pásy. Oprela som sa o okno.

„Vitaj vo Forks,“ zašepkala som si sama pre seba.

Šla som po malom ošumelom letisku a ťahala som kopu kufrov a tašiek. Uvidela som Charlieho a usmiala sa na neho. Nezmenil sa. Stále to bol ten istý strýko, po ktorom Bells zdedila tú úžasnú povahu. No vyzeral o niečo staršie s pár vráskami na čele a kruhmi pod očami. Prišiel však sám. Objala som ho a on mi pomohol s kuframi.

„Som naozaj veľmi rád, že si sa rozhodla prísť za Bellou,“ povedal a vyzeral byť naozaj potešený. Prikývla som.

„Počula som o tom. Ako sa má?“ spýtala som sa starostlivo. Zavrel oči a vzdychol si.

„Uvidíš,“ povedal pochmúrne a naložil mi veci do policajného auta.

Zaklopala som na dvere. Prišla som neohlásene, no počula som vo vnútri televízor a vonku stálo auto. Otvorili sa dvere a zbadala som Renée s lyžičkou v ústach a s jogurtom v ruke. Pozerala na mňa ako na výjav a lyžička jej padla na zem.

„Sophie, čo ty tu?“ spýtala sa zmätene a zrak jej padol na moje kufre. Pretlačila som sa s nimi do vnútra.

„Myslím, že som sa sem práve nasánkovala,“ povedala som pokojne a stroho. Chvíľu trávila nové informácie. Ja som si uvedomila, že v dome je ticho.

„Bells nie je doma?“ spýtala som sa prekvapene. Pozrela na mňa trochu s ľútosťou.

„Bella tu nebýva, zlatko,“ povedala potichu. Vzdychla som si. To mám za to, že som prišla neohlásene.

„Nasťahovala sa k svojmu otcovi do Forks.“

Počasie bolo neúprosné a stále zamračené. Rozmýšľala som, čo za kravinu ma to napadlo prísť sem. Chcela som sa predsa vyslobodiť z depky a nie do nej znovu upadnúť. No aj cez to všetko sa mi neuveriteľne páčila tá zeleň, ktorá bola všade. Tá rozdielnosť medzi Forksom a Baltimorom. V duchu som videla krásne vinice. Pokrútila som hlavou, aby som odohnala spomienky.

„Ešte nevie, že máš prísť. Je to také prekvapenie,“ povedal Charlie do ticha.

Posadila som sa v obývačke na sedačku. Renée mi doniesla fotoalbum.

„To mi poslala. Sú tam jej spolužiaci a mala mi poslať aj fotky svojho priateľa s rodinou,“ povedala trocha strhane. Prekvapene som pozrela na Renée.

„Bells má chlapca?“ spýtala som sa neveriaco. Naozaj sa tak zmenila? Renée pokrútila hlavou.

„Pred pár mesiacmi ju opustil. Odsťahoval sa aj s rodinou a ostala sama. Charlie mi volá, bojím sa o ňu. Vraj to nevyzerá veľmi dobre. Chcem, aby prišla domov,“ povedala ustarostene Renée. Znepokojene som otvorila fotoalbum. Ku každej fotke bolo napísané s jej písmom meno a komentár. Mala kamarátov a veľa. To sa nestávalo často. Otočila som stranu a pozerala sa na prázdne miesta, kde mali byť fotky z oslavy. Spýtavo sa zahľadela hore.

„Tie fotky mi neposlala.“ vysvetlila mi. Rázne som zaklapla fotoalbum.

„Moja sesternica nebude predsa trpieť kvôli nejakému kreténovi,“ vyhlásila som rezolútne.

Precitla som sa, keď sme zastavili. Pozrela som sa zmetene dookola. Boli sme „doma“. Skúmavo som sa zahľadela na dom. Bola som tu už strašne dávno. Ale pamätám si to presne. Charlie mi veľkodušne uvoľnil svoju izbu a zabral si pohovku. Potichu sme vošli do vnútra. Začula som televízor. Skopla som z nôh gumáky a vyzliekla z koženej bundy. Vošla som do obývačky. Videla som ju sedieť chrbtom ku mne. Dlhé, tmavé vlasy jej padali na plecia.

„Ahoj oci,“ ozval sa jej monotónny hlas a otočila sa. Vtom som zalapala po dychu. Uvidela som to biele stvorenie s tmavými kruhmi pod očami a absolútne mŕtvym pohľadom. Vyzerala hroznejšie než horšie. Zbadala ma a otvorila od prekvapenia ústa.

„Bells,“ zašepkala som od dojatia a na viac som sa nezmohla. Šla som k nej a silno ju objala. Pocítila som neuveriteľnú radosť, keď mi objatie vrátila. Po tvári mi stiekli slzy od šťastia. Tak dlho som bola preč. Pustila som ju a pozrela sa na ňu. Aj jej z očí tiekli slzy a na tvári sa jej pohrávala grimasa podobná úsmevu.

„Preboha, Sophie čo tu robíš?“ spýtala sa prekvapene a zotierala si slzy.

„No, napadlo ma, že sme sa nevideli pekné roky. Práve som sa sem nasťahovala,“ povedala som veselo. Jej úsmev sa ešte viac rozšíril.

„To myslíš vážne? To je skvelé,“ povedala mi, ale viac ako slovami sme sa dorozumievali pohľadom. Vždy to tak bolo. Bola tak ľahko čitateľná. Pozerať jej do očí bolo to isté ako, keby som otvorila jej denník. Videla som na nej, ako ju trápi ten chlapec. Ten chlapec sa volal Edward. Keby som ho tak stretla. Potichu som zaškrípala zubami. Počula som, ako Charlie robí večeru.

„Myslím, že je čas na jedlo,“ navrhla som a bez ďalších rečí sme sa presunuli do kuchyne. Upiekol nám svoj obľúbený recept s rybou.

„Koľko je to presne rokov, čo sme sa nevideli?“ spýtala sa ma.

„Presne šesť rokov a dva mesiace,“ povedala som pochmúrne a pozrela na ňu. „Zmenila si sa.“ Otvorila ústa a znovu ich zavrela. Asi dobre vedela, ako som to myslela. Sklopila oči k tanieru a potom pozrela na mňa.

„Nie tak strašne ako ty. Zafarbila si si vlasy? Však si bola ryšavá,“ povedala trochu veselšie. Vedela som, že chce odpútať pozornosť. Prešla som si po jednej z kaderí.

„Nie, to mi vekom tak stmavlo.“ Charlie sa otočil spokojný k nám.

„Naozaj si sa zmenila.“ Usmiala som sa na neho.

„Predsa už dospievame,“ rýpla som do Belly. Atmosféra bola neuveriteľne uvoľnená. Bola som neskutočne rada, že som predsa len prišla. Videla som, ako sa moja krehká sesternica usmievala. Hrialo ma to na duši. Celý večer prebehol veľmi nenútene. Väčšinou som hovorila ja o svojich cestách s mamou. Dobre sa na tom zabávali.

„Nikdy nepochopím, že moja mama je tvoja sestra a nie sestra Renée. Veď oni sú ako dvojičky,“ povedala som so smiechom. Charlie sa zasmial.

„To aj mňa veľmi udivuje, o koľko je moja sestra odlišnejšia ako ja.“ Pozrela som na hodinky.

„Mali by sme ísť spať. Zajtrajšok je predsa len môj prvý deň a nechcem ho zmeškať,“ upozornila som ich a zodvihla sa zo stoličky. Bella vstala tiež.

„To je pravda. Nepochybne zajtra na teba bude zízať celá stredná. Ty sa nezaprieš so svojou láskou k šatom. Si podobná ako Ali...“ zrazu sa zasekla a pozerala divne na mňa. Znepokojene som pozrela na Charlieho. Jeho pokojný výraz vystriedal ten ustarostený a len pokrútil hlavou. Bella už neprehovorila ani slovo. Odniesla si svoj tanier a skleslo odišla do izby. Oprela som sa o dres. Charlie vedľa mňa.

„Bolo to až veľmi pekné aby to vydržalo,“ poznamenal sklesnuto.

„Ku komu ma chcela prirovnať?“ spýtala som sa zvedavo a počúvala zvuky z hora.

„Alice, Edwardova sestra.“ Bez slova začal umývať riad. Chvíľu som ho zamyslene pozorovala. Vyrovnával sa s bolesťou svojej dcéry veľmi statočne. Videla som, aké obavy si o ňu robil. Dokelu, kde som doteraz bola?! Utápala sa vo vlastnom žiali. Prudko som sa odrazila od dresu a zaželala Charliemu dobrú noc. Po špičkách som vyšla po schodoch a vošla do svojej izby. Vytiahla som mobil. Sľúbila som mame, že sa jej ozvem. No vyrušili ma zvuky z druhej izby. Vzlyky. Rýchlo som napísala krátku správu mame a zaklapla mobil. Sadla som si zničene na posteľ a pozerala na kufre. Belline vzlyky neutíchali. Chytila ma slabá chvíľa. Slzy mi ticho tiekli po lícach. Takýto koniec  a prepad spomienok som naozaj nečakala. Rozmazala som si ceruzku a rýchlo som sa šla odmaľovať. Sucho som skonštatovala, že je všetko v psej riti.

Autor: PrincessCaroline (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Memento Mori - Prológ + 1. diel: