Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Milovať alebo nenávidieť? - 1. kapitola

04.01.2011 (19:30) • Paja123 • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 865×

Bella:

S občasnými prestávkami na jedlo a záchod som bola za volantom už druhý deň. Nachádzala som sa niekde za hranicami Kanady. Nevedela som presnú polohu, nezaujímala som sa o ňu. Jediné, čo som potrebovala bolo dostať sa najďalej od toho miesta, od spomienok.

Môj mozog neprijímal žiadne myšlienky. Reagoval len na jednoduché podnety. Bola som hladná, najedla som sa. Bola som smädná, napila som sa. Potrebovala som sa dostať preč, išla som ďalej. Neexistovali žiadne myšlienky, žiadne pocity. Jediné moje starosti boli dopravné predpisy a doplňovanie môjho miláčika benzínom.

Nerozumela som tomu, ako som sa mohla za takú krátku chvíľu zmeniť v túto nemysliacu schránku. Popravde, ani som sa nesnažila na to prísť. V podstate mi to bolo jedno. Možno istý druh apatie.

Pozrela som sa von z okienka svojho vozidla. Všade naokolo sa rozprestierali lesy. Nikdy som ich nemala rada, boli vlhké a zelené. Zaujímavé na tom bolo, že som práve v týchto vlhkých a zatuchnutých miestach hľadala útočisko.

Ticho v aute prerušilo vibrovanie. Pozrela som sa na tú malú vecičku na sedadle spolujazdca. Na obrazovke mobilu svietilo veľké Charlie. Tá bolesť sa ozvala znovu. Trhala mi vnútro a rozhadzovala ho všade naokolo. Zabočila som na najbližšie odpočívadlo a vypla motor. Opatrne som si k sebe pritiahla kolená a objala ich rukami. Hlavu som si položila na kolená a snažila som sa zhlboka dýchať.

Nádych, výdych. Dýchaj, Bella! Nestojí ti za to! Skús len myslieť na niečo pekné, napríklad slniečko! Hovoril mi hlas niekde vzadu v hlave, ale veľmi mi to nepomáhalo. Z očí mi vytryskli slzy. Slnko, na ňom sa tak nádherne blyšťal, keď ma držal  svojimi kamennými rukami. Rukou som skúmala jeho dokonalú pažu. Zdvihol mi palcom bradu a pozrel mi do očí. Ten pohľad. Keby ma nedržal v náručí pravdepodobne by som ležala na zemi. Pomaly sa jeho tvár približovala, až kým sa jeho pery nestretli s mojimi. Mráz mi prechádzal po chrbte a ja som sa zachvela vzrušením. Obmotala som moje ruky okolo.... A dosť, Bella! Stačilo!

Triasla som sa. Nevedela som, čo mám s tou bolesťou robiť. Jediná myšlienka boli tabletky od bolesti. Možno by mi pomohli, brala by som ich, až kým by sa mi neuľavilo od tej strašnej bolesti. Ten druhý hlas mi pripomenul, že by nepomohli. Bolesť by prešla, keby by som si zobrala také množstvo až by som sa zabila. Chvíľu som rozmýšľala o tejto možnosti, ale ten hnusný hlas mi s krikom nadával, takže som musela z tejto alternatívy upustiť. Pravdepodobne by mi lieky ani nepredali s mojím zúboženým výzorom.

Vlna bolesti ma zasiahla znovu, dokonca s väčšou intenzitou. Doslova mi vyrazila dych. Potrebujem čistý vzduch. Preblesla mi myšlienka hlavou a ja som otvorila dvere. Nijak to nepomáhalo, tak som sa rozhodla vyjsť von. Roztrasenými nohami som sa dotkla zeme, no tie to neuniesli a ja som sa rútila k zemi. Tvrdo som dopadla na špinavý betón, ale bolo mi to jedno. Tá bolesť v mojom vnútri mi nedovoľovala vnímať dianie naokolo.

Potom prišli na rad spomienky. Najskôr tie zlé: hádky, odmietania a rozchod. Tisli mi do očí slzy, ale potom prišli tie dobré. Prvé bozky a oťukávanie sa, smiech, dotyky a objatia, a nakoniec tá noc. Bolo to neuveriteľné, ale spôsobili vo mne väčšiu spúšť ako tie predtým.

Neviem ako dlho som tam ležala, triasla sa a vzlykala. Možno minúty alebo hodiny, ale bolesť začala ustupovať. Konečne som začala upadávať do mojej milovanej apatie, ktorá ma nenútila rozmýšľať prečo sa to všetko deje mne.

Vstala som, ale môjmu žalúdku sa zjavne páčilo viac na zemi, tak som sa ho rozhodla tam ponechať. Po vypláchnutí tej pachute z mojich úst, som sadla za volant a namierila som si to k najbližšiemu motelu. Asi po polhodine cesty som na jeden natrafila. Bol celkom veľký a vyzeral relatívne slušne.

Vybrala som tašky a vošla dnu. Prešla som k pultu a zazvonila na zvonček. Nedočkavo som podupkávala nohou, kým neprišla staršia pani. Vyzerala veľmi milo a pripadala mi ako ten materský tip, ktorý by najradšej zoberal pod svoje ochranné krídla všetko živé už len pri náznaku problému. Spomienka na Esme ma bodla do srdca. Usmiala sa na mňa, ale ako náhle si ma prehliadla, jej výraz sa zmenil na ustaraný.

„Čo sa ti, preboha, stalo, chúďatko moje? Vyzeráš ako chodiaca mŕtvola, ktorá sa pri najjemnejšom vetríku rozpadne ako domček z karát!“ Zalamovala nado mnou rukami. Ani som si neuvedomila, ako naozaj musím vyzerať. Stala sa zo mňa troska a vadilo mi, že si to všimli aj druhí. Ale bola aspoň úprimná.

„Chcela by som izbu,“ povedala som zachrípnutým hlasom od toho, ako som dlho nehovorila a odkašlala som si. Jej otázku som nechala nezodpovedanú.

„Ale iste. Poďte za mnou, prosím,“ povedala profesionálne, ale stále ma röntgenovala ustaraným pohľadom.

Prišli sme do izby a ja som sa zvalila na posteľ. Už som dlhšie nedokázala zadržiavať slzy, tak som sa naplno rozplakala. Schúlila som sa do klbka a vzlykala.

Nevšimla som si ženu, ktorá stála vo dverách a dívala sa na mňa starostlivým pohľadom. Zrazu som pocítila teplé silné paže, ako ma objímajú. Stŕpla som, ale potom som si uvedomila, že je to tá žena z recepcie.

„On ma opustil,“ šepla som bolestne a hlas mi zlyhal. Neviem, čo sa so mnou stalo. Najskôr ma oklame upír a zneužije ma, potom kvôli tomu utekám z domu a nakoniec sa tu rozprávam s úplne neznámou recepčnou.

Žena nepotrebovala žiadne ďalšie slová a len ma pevnejšie objala. Do ucha mi šepkala slová útechy, ktoré som tak veľmi potrebovala. Konečne som mohla veriť, že to bude dobré a ja sa dám do kopy. Nikdy som si nemyslela, že mi to pomôže, ale pomohlo. Začala som sa upokojovať. Nakoniec na mňa dopadli všetky tie prebdené noci, bola som psychicky i fyzicky vyčerpaná, takže som zaspala v jej náručí.

Alice:

Sedela som na gauči a okolo môjho pásu som mala obmotané Jazzove ruky. Hlavu som mala položenú na jeho hrudi a dívala som sa do blba. V miestnosti vládlo ticho a boli tu všetci okrem Edwarda.

Nedávno som videla, čo urobil. Ako mohol?  Dobre, poznám ho, mohla som to čakať, ale ja som stále dúfala, že Bella ho zmenila. Pamätám si každú, ktorú priviedol domov, ale za tie roky sme sa naučili k nim chovať odťažito. Jedine Bella si nás získala, bola iná, bola priateľ. Mysleli sme si, že ho konečne zmenila, že by sa mohol začať chovať normálne.

To, že sa vídal s inými ženami nebola pravda, chcel jej len viac ublížiť. Toto robil vždy, vymýšľal si čo najviac báchoriek, ktoré ubližovali. Vždy za sebou nechával hroznú spúšť a my sme sa modlili, aby sa tie dievčatá spamätali rýchlo a, podľa možností, čo najmenej bolestne.

Viem, že u Belly toto bolo vylúčené, s týmto sa mi raz zdôveril Jazz, aké silné sú jej city k Edwardovi. To, že s Bellou vydržal rekordný polrok, u nás vyvolalo kladné pocity. Mysleli sme si, že máme vyhraté, že k nám pribudne nový člen rodiny. Len ono by to nebol Edward, keby to neposral.

Lomcovala mnou zúrivosť na toho hajzla, ktorý spravil z mojej najlepšej kamarátky trosku. Zároveň to bolelo, vidieť Bellu na posteli skrútenú v bolestiach. Potrebovala čas a ja som jej ho chcela dať. Najskôr si to vybavím s tým buzerantom, a potom ráno pôjdem za ňou.

Viem, že by som sa nemala takto vyjadrovať o bratovi, ale on ma, sakra, nahneval. Jazz vyslal vlnu pokoja a ja som sa na neho ospravedlňujúco pozrela. Len sa snažil usmiať (čo sa mu, mimochodom, vôbec nepodarilo) a zavrtel hlavou. Obrátila som svoj pohľad opäť na nezaujímavú stenu a premýšľala som, aké by to bolo, keby ma Jasper opustil. Ten zmučene zakňučal a ja som sa rýchlo vrhla na jeho pery, aby som sa ako tak upokojila.

Zrazu som mojím upírím sluchom počula zapraskať vetvičku. Edward! Mihlo sa mi v mysli, ale to som už nasupene bežala von. Ešte som zachytila zvyšok mojej rodiny, ktorá sa hnala za mnou, kým ma pohltila zloba. Jasper opäť zaskučal. Určite nie som jediná, ktorá to tak cíti. Esme ju brala ako dcéru, takisto aj Carlisle. Emment ju bral ako sestričku, s ktorou mohol blbnúť. Rosalie... Rosalie v nej videla seba. Ona Edwardovi neverila natoľko, aby sa spriatelila s Bellou, ale aj napriek tomu ju mala rada. Niečo podobné sa jej stalo, keď bola človek a ona si každý Edwardov čin vyčítala najviac. Myslela si, že tomu mohla zabrániť.

Toto bolo na Jaspera veľa a ja verím, že keby sa o mňa nebál, utiekol by. Ako ho ja milujem. No teraz nebol priestor pre vyznávanie lásky a ja som sa vrátila do reality. Zrýchlila som a o pár sekúnd som videla Edwarda, ako tam stojí. Zavrčala som a skočila naňho. Zvalila som ho na zem a chytila ruky nad hlavou.

„Ako si mohol?“ šepla som otázku, ktorá mi bežala v hlave od tej vízie.

„Alice, ja...“

Chcem sa ešte spýtať, akého chcete Edwarda? Toho sviniara, ktorý pretiahne všetko, čo dýcha a je to ženského pohlavia alebo takého toho zamilovaného a ochraňujúceho, ktorý oľutoval svoje činy? Ďalší vývoj poviedky bude záležať na vašich názoroch, na ktoré som zvedavá. Paja

Autor: Paja123, v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Milovať alebo nenávidieť? - 1. kapitola: