Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Milovať alebo nenávidieť? - 2. kapitola

08.01.2011 (08:15) • Paja123 • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 763×

Alice:

„Ako si mohol?“ šepla som otázku, ktorá mi bežala v hlave od tej vízie.

„Alice, ja ti nemám čo vysvetľovať. Je to môj život a ja si s ním môžem robiť, čo chcem. Teraz zo mňa, láskavo, zlez!“ Bol nahnevaný, doslova prskal. Na mňa ale nemal.

„Nie je to tvoj život, je to Bellin život, a ty si ho zničil! Čo si si, do riti, myslel? Ty jej toto povieš, ona bude dva-tri dni plakať. Nakoniec ťa nebude mať rada, ale v kútiku duše ťa bude považovať za Boha, a toto všetko pôjde osláviť s kamarátmi. Všade okolo bude hlásať aké mala šťastie, že práve ty si ju pretiahol a odkopol? Nemal si na to právo! Nemal si právo zničiť jej život! Ona sa s tým len tak nevyrovná, ona ťa milovala! Ale tebe to asi nič nerobí, len kŕmim tvoje, už aj tak moc prerastené, ego, čo? Je mi z teba zle,“ syčala som a keby som mohla, vymlátim z neho život.

Postavila som sa a zrazu sa vo mne ozvala nepoznaná túžba pekne si kopnúť. Neviem, kde sa to vo mne bralo, ale momentálne som to neriešila. Na bračekovo nešťastie, a moje náramné šťastie, bol najbližšie on, tak som si schuti pekne silno kopla. Nečakal to, a prerazil sa o strom, v ktorom ostala diera. Všetci na mňa prekvapene pozerali, asi neboli zvyknutí na túto moju stránku, pokiaľ sa nejedná o nákupy. Ja som len pokrčila ramenami a zvažovala, čím pokračovať. Jasper to vycítil, a zovrel ma vo svojom upokojacom objatí. Čo však nik nečakal, bola reakcia Rosalie. Keď sa Edward ako-tak pozbieral, podišla k nemu, a vlepila mu facku, ktorá ho znova poslala k zemi.

„Keď to Bella nebola schopná urobiť, niekto za ňu musí dokončiť prácu,“ povedala a otočila sa na podpätku. Prikráčala k Emmentovi, ktorý sa ako prvý spamätal zo šoku.

Potľapkal ju po ramene a so slovami tá sadla! sa so záchvatmi smiechu rútil k zemi.

Carlise tam len tak stál a meral si Edwarda zamračeným pohľadom, Esme ho so znechuteným pohľadom prepaľovala.

„Skôr, ako mi ešte niekto vlepí, by som to chcel vysvetliť,“ začal nakvasene. „Urobil som to, lebo som ju chcel chrániť, lebo som ju miloval.“

„Keby si ju miloval, tak jej nevravíš to, čo si jej povedal! Povedal by si jej, že musíme odísť, alebo niečo podobné ale nie, že si spal s inými, kým ona o tebe snívala. Až teraz si začínam uvedomovať, aký bastard si!“ kričala som.

Nastalo ticho, ktoré prerušila Esme: „Už si zničil dosť dievčat na celú nesmrteľnosť, preto sa žiadnej nedotkneš, pokiaľ to nebudeš myslieť smrteľne vážne. Ak to nedodržíš, už viac nebudeš patriť do tejto rodiny! Do teraz sme ti to odpúšťali, ale už sa nedokážem pozerať na trpiace dievčatá, ktorým bolesť spôsobil môj nevychovaný syn,“ vravela pevným hlasom, ale v tvári mala vpísanú bolesť.

Toto prehlásenie šokovalo všetkých vrátanie Edwarda. Esme milovala svoju rodinu nadovšetko, a toto bola rana pod pás. Nie, žeby sme nesúhlasili, práve naopak, podporili sme ju, ale bolo prekvapenie, že tento návrh vyšiel práve z jej úst. Edwardovi sa toto nepáčilo, ale po chvíli váhania prikývol a vybral sa na lov. Ja len dúfam, že to nemalo druhý význam a neporuší dohodu. Možno sa nezdám, ale svojho brata mám vážne rada. Nerada by som o neho prišla, no potreboval zraziť hrebienok.

Bella:

Ráno som sa zobudila s bolesťou v hlave. Uvedomila som si udalosti predošlých dní a nepriala som si nič iné, než zahrabať sa znovu do perín a upadnúť do sladkého, bezsenného spánku.

Niekto zaklopal na dvere. Bola to recepčná, neskôr som zistila, že sa volá Mandy. V ruke niesla veľkú šálku čaju a čerstvé pečivo. S vďačnosťou som to od nej prijala a zasýtila svoj hladný žalúdok. Chcela som tu zostať ešte deň, aby som si utriedila myšlienky, a pokračovať v ceste. Keď som dojedla, zaborila som sa do perín a po tvári mi začali tiecť slzy. Skôr, ako sa stihla prejaviť ta hnusná bolesť v plnej sile, do izby vpadla recepčná.

„Nemysli si, že ťa tu nechám len tak ležať. Zdvihni ten svoj zadok a obleč sa. Ideme sa prejsť,“ povedala, založila ruky vbok a dívala sa na mňa takým tým pohľadom, ktorý nepripúšťa žiadne námietky.

Zmätene som sa postavila a vydala sa ku kúpeľni. Postavila som sa pred zrkadlo, ale to čo som uvidela, som nebola ja. Napuchnuté oči a pod nimi veľké kruhy, popraskané pery, dolámané a zamotané vlasy. Spod príliš bledej pleti sa na mňa dívali vystrašené oči. Nie, toto som nebola ja.

Schytila som hrebeň a snažila som sa to hniezdo rozčesať. Po chvíli som to vzdala a vliezla do sprchy. Ani som si neuvedomila, aká stuhnutá som z toho cestovania. Teplá voda uvoľňovala  moje svaly a zmývala špinu. Ako veľmi som si priala, aby mohla zmyť aj tú bolesť.

Nie. Nepremýšľaj nad tým! prikázala som si. Vypla som vodu a v osuške som zamierila do izby. Mandy tam už nebola, ale na posteli som mala prichystané šaty a bol tam nejaký lístok.  

Obliekla som si teda rifle, tielko a košeľu. Vyfénovala som si vlasy a zviazala do drdolu. Pohľad do zrkadla mi ukázal, že vyzerám o niečo lepšie. Ešte som si obula pevné topánky, ktoré som, mimochodom, v živote nevidela a chcela som sa vybrať dole, keď som si spomenula na odkaz. Rýchlo som podišla k posteli, a zobrala papierik do ruky.

O dvanástej pred motelom, Mandy. Pozrela som sa na hodinky, mala som ešte pár minút.

Bez rozmyslu som sa hrabala v taške, kým som nevytiahla knihu. Ani som nevedela, že som ju vôbec brala, no nevadí. Bol to Rómeo a Júlia. Pokrčila som ramenami a hľadala moje obľúbené pasáže, kým som neprišla k tomu, keď sa Júlia prebudila a uvidela tam ležať mŕtveho Rómea. Čo keby sa nezabila. Čo by spravila? Strávila by svoj život po boku Parisa? Mohla by byť šťastná? Nie, nemohla. Júlia navždy patrila k Rómeovi. Kedysi som si myslela, že aj ja patrím takým istým spôsobom k Edwardovi.

Potriasla som hlavou, aby som si usporiadala myšlienky. Zrak mi spadol na hodinky, ktoré hlásali, že je  12:05.

Sakra, už som tam mala byť. Hodila som knihu na posteľ, schmatla vetrovku, zamkla izbu a bežala pred motel. Tam už ma Mandy vítala vrúcnym objatím. Bola ako moja druhá mama, aj keď som ju poznala len nejakých 18 hodín.

Išli sme smerom k lesu, na lesný  chodníček. Po ňom sme išli stále hlbšie a hlbšie do lesa, ale ja som sa nebála. Niečo mi vravelo, že jej mám dôverovať, a že musím prísť na to miesto, lebo sa niečo zlé stane. Cestou sme sa rozprávali o všetkom, a zároveň o ničom. Mandy bola veľmi milá a všímavá žena. Nikdy nezačala tému, ktorá by mi ublížila, a ja som si po celú cestu nespomenula na bolesť.

Naše putovanie bolo príjemné, ale skončilo príliš skoro. Dorazili sme na obrovskú lúku. Toto miesto bolo obklopené vysokými stromami a bolo na kopci. Nikto nás nemohol vidieť, pokiaľ by tadiaľto neletel vrtuľník. V strede stálo päť žien. Prvá bola drobná a mala čierne až modré vlasy rozhádzané okolo tváre, až mi pripomínala Alice, len mala o niečo dlhšie vlasy a odlišnú tvár. Mala modro-zelené šaty, ktoré sa na slabom slniečku trblietali a pripomínali mi pohľad na more, bola krásna. Druhá mala ryšavé vlasy do pol chrbta a v očiach takú tu šibalskú iskru. Jej šaty boli do kolien a pripomínali oheň natoľko, že som sa zľakla, že plamene naozaj oblizujú jej telo. Tretia bola asi najkrajšia, blond vlasy jej siahali do pása a mala v nich drobné modré kvietky. Šaty mala zelené a zdalo sa, akoby boli ušité z trávy a ďateliny. Štvrtá mala čierne vlasy, ktoré jej vo vlnách padali na ramená. Mala svetlomodré šaty a mala som pocit, že sa vlnia vo vetre, aj keď tu vládlo bezvetrie.

Všetky štyri mohli mať okolo 19, tak ako ja. Boli nadpozemsky krásne, dokonca som mala pocit, že sú upírky, kým som nevidela ich oči, ktoré neboli zlaté ani červené. Keď ma uvideli, ich tváre sa roztiahli do úsmevu a ja som mala pocit, že by sa najradšej na mňa vrhli a objali ma. Nechápala som tomu. Posledná, piata žena, vyzerala staršie. Mala dlhé, hnedé vlasy, ktoré jej siahali pod pás. Mala voľné biele šaty, ktoré boli aj napriek svojej jednoduchosti nádherne.

„Kto ste?“ Počula som samú seba vysloviť.

Piata žena vystúpila z polkruhu a podišla pár krokov dopredu. Dívala sa za mňa a začala hovoriť. „Mandy, poslúžila si mi, teraz sa môžeš vrátiť.“

„Áno, moja pani,“ uklonila sa a odchádzala preč. Ja som si ešte všimla skleného pohľadu. Ničomu som nerozumela, hlavne mojim pocitom. Vraveli mi, že im môžem dôverovať, ale po skúseností s Jasperom som im nedávala veľkú váhu.

„Kto ste?“ spýtala som sa znovu.

„Bola si vybraná, aby si patrila medzi nás,“ začala ta piata žena, asi hovorkyňa.

„Toto nie je normálne, je to ešte divnejšie ako divné a to mi verte, že ja som si už veľa divného zažila,“ povedala som a zvrtla sa na päte. V pozadí som počula smiech, ale nedávala som mu žiaden význam. Chcela som odísť, ale zastavila ma bolesť hlavy. Bola neznesiteľná, vykríkla som a rútila som sa k zemi.

„Premena začala. Musíme zasiahnuť, lebo budeme bez vyššej moci ďalšie dve storočia,“ povedala jedna z nich, nechápala som to, ale bolesť v hlave sa stupňovala.

„Ariel, Gaia, zoberte ju a odneste do Raja,“ povedala tá piata a ja som pocítila šklbnutie. Zjavili sme sa v nádhernej, mramorom vykladanej miestnosti, ale momentálne nebol priestor na obdivovanie. Bolesť sa zvýšila a ja som stihla ešte započuť: „Choď informovať Stvoriteľa, my ju zatiaľ zoberieme do chrámu.“ Potom som odpadla.

Autor: Paja123, v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Milovať alebo nenávidieť? - 2. kapitola: