Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Milujem obe svoje deti - 15. kapitola

06.09.2012 (18:45) • Ivka77 • FanFiction na pokračování • komentováno 13× • zobrazeno 2502×

Pohľad Anthony

Tá správa bola posledná kvapka pre moju psychiku. Slzy nekontrolovateľne stekali po tvári. Toto som pokašľal. Totálne som to pokazil. Mala ma neznášať, mala ma zavrhnúť. A hlavne mala na mňa zabudnúť. Nemuselo to byť hneď. Možno časom po pár mesiacoch. Čo som mal ešte urobiť, aby ma nenávideli? To som mal vyvraždiť polovicu tohto mesta? Začínal som si myslieť, že mojej rodine by ani to nestačilo.

Nemalo zmysel sa tým viac zaoberať. Rozhodnutie padlo. Bude ich to bolieť viac, ako som dúfal. Teraz sa s tým už nedá nič robiť. Možno im to ešte len nedošlo. Časom a hlavne po pár listoch pochopia, že som iný. Že som vrah bez duše.

Zamieril som do najbližšieho hotela. Pôvodný plán bol odísť hneď z mesta, ale únava ma premohla. Nespal som celú noc. Moje telo na to nebolo zvyknuté. Ľudská časť sa hlásila o svoje potreby. Vonku už dávno svietilo slnko. Vyzeralo to na krásny deň. Také dni som miloval. Roky, keď som s rodinou nemohol do školy, v slnečné dni ostávali doma. Bolo príjemné mať ich pri sebe.  

Do hotelovej izby som sa ledva doplazil. Túžil som len spať, no aj tak som zamieril do kúpeľne. Vyzliekol sa a pozrel do zrkadla. Modriny sa krásne vyfarbili. Ešte pár hodín a budú preč. Pohýbal som ramenom. Príšerne zabolelo. Vidíš, aký si debil? prebehlo mi mysľou. Malá daň za to, čo som urobil. Takto ďaleko som zájsť nechcel. Prešiel som k posteli a ľahol si.

Nájsť polohu na spanie, by sa dalo považovať za nadľudský výkon. Ale ja som nikdy nebol človek. To som si uvedomoval až príliš dobre. Na to sa nedalo zabudnúť. Takmer šesť ľudí umrelo mojou rukou. To nevymažete, neospravedlníte, nevykúpite ničím.

Sedem rokov stodvadsať dní od smrti troch ľudí. Čím to ospravedlniť? Vlastnou podstatou? Aká krásna výhovorka. To by mohol povedať každý vrah. Prepáčte, vraždil som, pretože som sa narodil ako psychopat. Žiadny súd by to nezaujímalo. Ani mňa to nezaujíma. Som upír, no a čo? To mi nevzalo právo voľby. A ja som volil. Volil a zabil.

Tri mesiace a osemnásť dni od smrti jedného muža. Nikdy nezabudnem na Carlisleove slová. Tvrdil, že by ten muž aj tak neprežil. Ale tomu som mal veriť? Tým som sa mal ospravedlniť? Jeho rodina ho nikdy nepochová. Nikdy sa nedozvie, čo sa s ním stalo. Len kvôli mne. Museli sme zahladiť stopy. Museli? Ani na toto som nemal žalúdok. Musel to urobiť Jasper.

Postavil som sa a ledva dobehol na záchod. Ostalo mi na zvracanie. Kiežby sa dalo povedať, že to bolo z tých premastených hranoliek na skoré raňajky, ale bolo to zo mňa. Celý obsah žalúdka skončil v záchodovej mise. Umyl som si tvár a pozrel do zrkadla. Nepáčilo sa mi, čo vidím, ale budem s tým navždy žiť. Vrátil som sa k posteli. Načo si to uľahčiť a hľadať pohodlnú polohu. Ľahol som si priamo na zlomenú ruku. Privrel som bolesťou oči. Spomienka na včerajšiu noc zaplavovala moju myseľ.

„Nechceš ma prestať otravovať a vypadnúť z mojej izby?“ vyštekol som a sadol si na posteľ. Nemohol som sa na otca dívať. Ten jeho starostlivý pohľad ma ničil. Strácal som pôdu pod nohami. Ak rýchlo neodíde, zosypem sa. Koniec hry. Koniec pretvárky.

„Tony, tie ženy... môžeš nejakej ublížiť, bude ťa to mrzieť,“ šepol.

„Nestaraj sa do môjho sexuálneho života. To som mal byť po tebe?“ opýtal som sa tvrdo. Udržať taký tón, ma stálo neuveriteľne veľa síl. Posledný pokus držať sa plánu. Dokonalého plánu na záchranu rodiny. Plán nemal chybu, len hlavný aktér ju mal. Nikdy som nebol hrdina. Nebol na to dôvod. Celý život mi rodina uľahčovala. Celý život ma vodili za ručičku. Splnili každé moje prianie. Dávali mi lásku a nehu. Príliš som si zvykol. Príliš ich miloval. Túžil byť s nimi. Nehádať sa. Žiť ako predtým.   

„Neodcudzujem ťa, rešpektujem tvoje rozhodnutie, len sa o teba bojím,“ šepol.  

„Tony, prosím, naozaj ťa prosím, milujeme ťa, povedz mi pravdu. Neodháňaj ma. Čo ťa trápi? Spolu to vyriešime.“ Kľakol si a pozrel na mňa. V očiach mal toľko lásky, ktorú som si nezaslúžil. Správal som sa k nim otrasne. Slzy sa nedali zastaviť. Chytil ma za ruku. Vytrhol som sa, postavil a otočil mu chrbtom.

„Otec, potrebujem sa prevetrať, musím si to premyslieť.“ Nechcel som, aby ma videl plakať. Nesmel ma vidieť ako zbabelca.

„Sľúb mi, že sa vrátiš v normálnej hodine a stave,“ požiadal ma.

„Do polnoci a budem triezvy, máš moje slovo,“ sľúbil som. Hra skončila. Sily došli. Nikdy som s tým nemal začať. Nezačínať niečo, čo nedokážem dokončiť.     

„Bež,“ šepol. Otvoril som okno a skočil.

Vzal som si otcove auto. Potreboval som byť sám. Prevetrať si hlavu. Rýchla jazda a hudba takmer na maxime. To ma dokázalo vždy uvoľniť. Do polnoci ostávala kopa času. V aute sa ozvalo pípnutie. Kontrolka stavu nádrže výhražne blikala. V peňaženke nebolo nič, mama ju dokonale vybielila. Bol to od nej múdry krok, čakal by som ho skôr. Zastavil som pred bankou. Vložil kľúč do bezpečnostnej schránky a vybral tridsať tisíc. Takých schránok bolo pripravených ešte päť.    

Natankoval som a prešiel k najbližšiemu klenotníctvu. Ženy našej rodiny som poznal dokonale. Nevinný výraz v kombinácii s pekným šperkom a odpustia čokoľvek. Esme som vybral náramok, Rosalie hodinky, Alice náhrdelník, mame prívesok v tvare srdca. Sestre som nekúpil nič. Šperk by mi otrieskala o hlavu, ale najprv ho zaliala do betónu. Ona chcela niečo iné. Ospravedlnenie, a to pekne od srdca a ja jej ho veľmi rád poskytnem.

S mužským osadenstvom rodiny to bude najťažšie. Tam to darčeky nespravia. Im sa budem musieť postaviť ako chlap. No stále malá daň za moje správanie. Nech už bol zámer akýkoľvek, oni sa ho nikdy nedozvedia.  

Čas utekal, ak som nechcel domov meškať, bol čas vyraziť. Tušil som, že ma budú čakať všetci. Odbijem si to aspoň naraz. Nasypem si popol na hlavu a začnem sa správať normálne. V škole si opravím známky. Pôjdem s Alice päťdesiat krát na nákup, aby nemusel niekto iný z rodiny. Carlislovi upracem knižnicu a ešte si vymyslím aspoň dvadsať iných trestov, ak niečo nevymyslí moja rodina.

Nešiel som rýchlo len bežných stoštyridsať, no aj tak som musel spomaliť. Blížila sa neoznačená zákruta, našťastie tu jazdili len miestni. Poslední turisti zobrali značku aj so zvodidlami asi pred mesiacom. No naši cestári sa neponáhľali s preznačením. Koncové svetlá vraku prilepeného na strom som zbadal skôr, ako zacítil vôňu krvi a dymu. Dupol som na brzdu a vyskočil z auta.

„Pomóc,“ ozval sa zúfalý ženský výkrik. Pobehol som k nej pár krokov a uvedomil si, aká to bola chyba. Vôňa krvi silnela. Hrdlo ma začalo nepríjemne páliť. Pohľad zahaľovala červená hmla. Upíria podstata sa ozývala. Prosila o svoju dávku krvi. Nesmel som k nej. Musel som zastaviť.  

„Madam, prosím, vydržte, zavolám pomoc,“ zakričal som. Svoj hlas som nespoznával. Bol príliš zachrípnutý. Vytiahol som mobil. Nebolo nutné dlho vysvetľovať, kde sa nachádzame. Napriek tomu ma čakalo minimálne desať minút s tou ženou a jej krvou. Skôr neprídu a desať minút neprežije. Neprežije pretože sa neovládnem.

Nemohol som tam ostať. Príde záchranka a pomôže jej. Viac som spraviť nemohol. Už to môžem len pokaziť. Nastúpil som do auta a naštartoval. Z vraku sa ozval detský plač a ženský výkrik. Vôňa dymu zosilnela. Auto začínalo horieť. Boli len dve možnosti. Zhoria tam alebo si z nich spravím neskorú večeru. Neprežijú. Koniec ich života bol príliš blízko.

Nemohli sa rozhodnúť, akú smrť si vyberú. To rozhodnutie ostalo na mne. Vyskočil som z auta a zadržal dych, chcel som im dať aspoň šancu. Nepomohlo to, tá vôňa sa mi vynárala v mysli. Pribehol som k horiacemu vraku. Na zadnom sedadle v detskej sedačke plakalo dieťa, na hlávke malo krvácajúcu ranu. Dvere nešli otvoriť, vytrhol som ich. Tá červená tekutina, akoby ma volala. Túžil som po tej chuti. Plamene v hrdle sa znásobili na neúnosnú hranicu.

Vzal som dieťa do náručia a odniesol do svojho auta. Jemne ho položil na zadné sedadlo. Aspoň to dieťa nesmiem zabiť. Jeho matka by si to iste priala. Obetovala by sa zaň. Jej krv mi bude stačiť. Sám seba som dokázal presvedčiť.

Vrátil som sa na poslednú chvíľu. Plamene sa neúprosne blížili. Vytiahol som ženu z auta. Bola v bezvedomí. Nebude to ani cítiť. Na nohe mala silne krvácajúcu ranu. Toľko tej dokonalej tekutiny unikalo z jej tela zbytočne. Také plytvanie lahodnou chuťou. Položil som ju na trávu, nahol sa k jej krčnej tepne. Dieťa zaplakalo. Prečo som mal pocit, že prosí o život svojej matky? Každá matka by predsa umrela za svoje dieťa. Aj moja to urobila. Umrela za nás. Umrela, ale nestratili sme ju. Nestratili jej lásku, vychovala nás, milovala, verila nám. To dieťa to nikdy nezažije, pretože som monštrum.

Posadil som sa a sklonil hlavu do dlaní. To nemôžem urobiť. Nemôžem vziať dieťaťu matku. Pozrel som na jej nohu. Strácala priveľa krvi. Umrie aj tak. Zatlačil som na krvácajúcu ranu. Celé moje vnútro sa chvelo. Hruď vibrovala. Práve som robil niečo neprirodzené. Mal som jej krv piť, nie krvácanie zastavovať. Jedna moja časť mi vulgárne nadávala, druhá sa tetelila blahom.

V diaľke sa konečne ozval zvuk sirény. Už len pár sekúnd a utíšim ten žiar v hrdle. Bože, mne by teraz stačila aj veverička. Potreboval som krv.

„Pane, ste v poriadku?“ ozval sa hlas záchranára. Druhý sa nakláňal k žene. Moju ruku musel odstrčiť. Nebol som schopný vnímať. V mojej hlave rezonovalo jediné – krv.

„Dieťa v mojom aute,“ šepol som a postavil sa. Potreboval som na lov. Záchranár bol ale iného názoru. Ťahal ma k sanitke a celú cestu mi niečo rozprával. Dokázal som vnímať len pulzujúcu tepnu na jeho krku. Mysľou mi prebehlo minimálne dvadsať spôsobov, akými umrie, ak mi okamžite nedá pokoj. Posadil ma do sanitky.

„Mne nič nie je, v aute mám zranené dieťa,“ sykol som naštvane. Ten dobrovoľný darca krvi sa konečne spamätal a zamieril k môjmu autu.

Vydýchol som si. Ešte pár sekúnd a neskončil by dobre. Poobzeral som sa po sanitke. Krvné konzervy sa nedali prehliadnuť. Ak to tu mali všetci prežiť, nebolo iné riešenie. Jednu som vzal a vypil. Nebolo to bohviečo, ale pýtať si ju zohriať v mikrovlnke, by im asi prišlo divné. Žiar v hrdle konečne ustával. Začínal som normálne vnímať. Inštinkty ustupovali, myseľ sa vyostrovala. Zahladil som stopy a vystúpil zo sanitky. Mieril ku mne policajt, v ruke držal zápisnicu. Tušil som, že sa odtiaľto rýchlo nedostanem. Pozrel som na hodinky. Domov to načas nestihnem.

Po pol hodine ma konečne prepustili. Musel som okamžite na lov. Krv na mojich rukách a tričku ma nepríjemne dráždila. Ulovil som prvé tri zvieratá, bolo mi jedno aké. Žalúdok mi plával v krvi. Konečne som nastúpil do auta a mohol ísť domov. Vedel som, že budem meškať, ale ľahko to obhájim.

Nikdy predtým som na seba nebol tak hrdý. Odolal som, nezabil som. Podľa lekára tá žena prežije len vďaka mne. Plával som na svojom súkromnom obláčiku šťastia. Tešil sa na rodinu. Neťažilo ma už nič. Potreboval som objať otca a mamu. Počuť od nich niečo pekné.

Jazda ubiehala zvláštne pomaly. Srdca sa zmocňoval nepokoj. Niečo nebolo dobre. Naozaj ich chcem pri sebe. Milujem ich, ale čo sa stane o pár mesiacov? Odídu do Volterry. Naša rodina sa rozpadne. Koľko času po nich Aro bude chcieť? Určite to nebudú len dva roky. Možno desať alebo viac. Naša rodina bez nich nikdy nebude kompletná.

Bez rodičov nedokážeme existovať. Ja to nedokážem a Nessie sa utrápi. Bez Jaspera stratíme ochranu. Bez Rosalie nehu. Bez Emmetta humor. Bez Alice sa nedokážeme ani obliecť. Nikdy som si nekúpil jediné tričko. Vlastne raz jedno, ale zhorelo. Podľa Alice samovznietenie. Asi vieme, kde bola pravda.

Ešte ich môže Aro odmietnuť. Čo sa stane potom? Rodičia sa príliš jasne vyjadrili, že do Volterry ani jedného z nás nepošlú. Boli by schopní bojovať. Bojovať a prehrať. Vyhrať nemôžu. To predsa nejde, nemôžem byť tak sebecký. Nemôže ma pohltiť vlastná zbabelosť. Nemôžem vziať sestre rodinu. To nesmiem. Ako sa jej pozriem do očí? Radšej sa jej do očí nepozriem už nikdy.

Zastavil som pred domom. Bolo rozhodnuté. Hra pokračuje a poriadne pritvrdíme.

Hotelová posteľ nebola veľmi pohodlná. Prebudil som sa celý dolámaný. Vonku bola tma. Zbalenie mi nezabralo ani desať minút. Cesta na letisko ubehla rovnako rýchlo. Najbližšia zastávka Florencia, a potom už len hodina do Volterry. Cesta späť neexistuje.

 Veľmi pekne ďakujem za komentáre k predchádzajúcej kapitole. Mala som dosť pisateľský útlm a neskutočne ma povzbudili.

Chápem, že väčšina z nás má rada kapitolky z pohľadu Edwarda a Belly, ale pre mňa je postava Anthonyho naozaj dôležitá. Preto dúfam, že vás jeho pohľady neodriadia. A budete čítať poviedku aj naďalej.

Venované dámam, ktoré zanechali komentár u trinástej kapitolky - za to, že ste vedeli. 

Autor: Ivka77 (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Milujem obe svoje deti - 15. kapitola: