Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Milujem obe svoje deti - 25. kapitola

04.10.2012 (07:15) • Ivka77 • FanFiction na pokračování • komentováno 14× • zobrazeno 2313×

Pohľad Anthony

Úcta k spánku Jane asi veľa nehovorí. Nebolo ešte ani šesť a vpálila mi do izby. Rozsvietila svetlo a rovno zamierila do skrine. Chvíľu sa tam prehrabávala a pohmkávala si nejakú pesničku. Príliš falošne na to, aby som dokázal identifikovať akú. Posadil som sa na posteli a prehltol všetky provokačné poznámky o narušovaní súkromia. V jednom raz mala pravdu. Nie som tu na dovolenke a s niečím takým musím počítať.

„Vybav si zatiaľ kúpeľňu, kým ti vyberiem oblečenie,“ šepla a na chvíľu vystrčila hlavu spoza dvierok skrine. Na tvári jej hral veselý úsmev.

Nechcel som jej kaziť náladu. Radšej som sa sťažka pozbieral z postele a zapadol som do kúpeľne. Rozhodol som sa neriešiť, prečo mi vyberá oblečenie. Viac ma zamestnala snaha nezaspať pri umývaní zubov. Nakoniec sa zdala zbytočná. Oprel som si hlavu o zrkadlo a zavrel oči. Aspoň na chvíľku. Teda mne to tak prišlo.

„Ty tu chrápeš,“ vyprskla mi za chrbtom. Okamžite ma prebralo. Netušil som ani, kedy vošla. Vypláchol som si ústa od zubnej pasty a otočil sa na ňu.

„Prepáč, zle som spal.“ Do tretej som nemohol zaspať. Stále viac na mňa doliehala potreba krvi. Našťastie sú na tapetách kvety. Počítať ich listy ma zabavilo takmer na štyri hodiny.

„V poriadku, len sa prezleč,“ šepla a podala mi do rúk oblečenie. Počkal som pár sekúnd, či jej napadne odísť.

Nenapadlo.

„Budeš sa dívať?“ spýtal som sa. Síce ma už bez šiat videla, ale dobrovoľne som to nechcel opakovať.

„Ak ťa to poteší, budem,“ zasmiala sa. Jej dobrá nálada bola priam ohurujúca. Zaujímalo ma, čo ju spôsobilo a hlavne, koľko jej vydrží. Dúfal som, že čo najdlhšie. Jane a zlá nálada, to je totiž vždy vražedná kombinácia.

„Radšej by som súkromie,“ požiadal som. Tá červeň, ktorá sa mi rozlievala po tvári, jej určite neunikla. Žmurkla na mňa a opustila kúpeľňu.

Ona na mňa normálne žmurkla! Usmiata a uvoľnená bola naozaj príťažlivá. Lenže netreba zabúdať, aká vie byť mrcha. Nedá sa odhadnúť, kedy sa zase vytočí a hlavne, čo ju rozzúri. Tak rád by som vedel, prečo je taká. Čo vlastne cíti. Prečo niekedy reaguje normálne a inokedy tak prehnane. Stále viac ma fascinuje. Mať tak otcov dar. Malý zájazd do hlavy Jane, za ten by som vraždil. Len nie doslova.

Po prezlečení som sa zadíval do zrkadla. Nedostatok krvi sa mi podpísal už aj na tvári. Alice by mi pod oči rozotrela minimálne tonu make-upu, ale hlavne popriala všetko najlepšie. Tak som si v duchu poprial aspoň sám. Predstavu, ako to dnes mohlo vyzerať doma, som hneď vytesnil z mysle. Zbytočné sa trápiť. Snáď aspoň sestra oslávi lepšie.

„Môžeme už ísť?“ ozvalo sa po zaklopaní. Príjemná zmena. Predtým vždy vpálila dnu bez ohľadu na množstvo oblečenia, ktoré som mal práve na sebe. Vyšiel som z kúpeľne.   

„My niekam ideme?“ spýtal som sa. Predstava, že ma odtiahne na výcvik v tomto stave, bola viac než komická. To ma môže rovno niečím tresnúť po hlave. Zbytočné niekam chodiť. A okrem toho mohla vybrať iné oblečenie. Tesné rifle sa na výcvik nehodia. Ja sa necítim pohodlne vo všetkom.

„Iste,“ odvrkla. Dobrá nálada sa jej asi niekam vyparila. Jej povahu mať, tak sa o mňa psychiatri pobijú.

Ďalšie otázky som si radšej odpustil. Nasledoval som ju mlčky z izby. Pred dverami strážili rovnakí upíri ako takmer každý deň. Ten, čo ma chcel ešte včera prizabiť, sa na mňa teraz milo usmial. Všetci tu menia nálady rýchlosťou blesku a o mne budú hovoriť, aký som bláznivý.

Zamierili sme presne tam, kam som čakal. Do telocvične. Chodby boli prázdne. Ak sme aj niekoho stretli, stačil mu jeden pohľad na Jane a radšej zmenil smer cesty, len aby okolo nej neprešiel. Takýto život by ma nebavil. Veď jej sa všetci boja. A ja vlastne tiež. Hlavne, ak má zase z neznámeho dôvodu zlú náladu.

Telocvičňou sme len prešli. Zaviedla ma až k chodbe, po ktorej som ešte nikdy nešiel. Začínal som mať zlý pocit. Ak ma nevzala na výcvik, druhá možnosť bola len sála plná ľudí. Zastavil som. Prešla ešte pár krokov, kým si všimla, že ju nenasledujem.

„Čoho sa bojíš?“ spýtala sa a vrátila tých pár krokov ku mne. Ruku mi položila na srdce, ktoré jej tak hlasno prezrádzalo môj strach. Pozbieral som odvahu. Niekedy sa s ňou dalo dohodnúť. Chcel som to aspoň skúsiť.  

„Jane, nechcem ísť do sály.“ Toľko ľudí, toľko krvi, toľko smrti. Moja psychika by sa zrútila ako domček z karát.

„Viem, to by som ti nespravila,“ šepla a ja som jej veril. Nie len chcel veriť. Ale naozaj bezmedzne veril. Zvláštne, takúto dôveru si zvyčajne treba zaslúžiť a ona si ju ešte nezaslúžila. Ale srdcu nerozkážeš.

„Kam teda ideme?“ zaujímal som sa.

„Pochopíš,“ povzdychla si, na čele jej vystúpila vráska. Vzala ma za ruku a ťahala k dverám na konci chodby.

Neviedli do ďalšej časti hradu, ako som si pôvodne myslel, ale na čistinku za hradom. Ani tam však nezastavila. Držať krok s bežiacou upírkou, bolo pre mňa takmer nemožné. Nestihol som sa ani poobzerať po okolí, čo by som po mesiaci s rovnakým výhľadom z okna ocenil.

Pár minút po vbehnutí do lesa som musel zastaviť. Sily došli. Nikdy predtým ma fyzická činnosť tak nevyčerpala. No môj organizmus dávno nemal jeho jediný hnací motor – krv. Sadol som si na zem, srdce mi takmer vyskočilo z hrude.

Jane vyzerala zmätene. Asi nepočítala s tým, ako sa po pár kilometroch zložím. Čakal som nejaké uštipačné poznámky, ale prekvapila. Sadla si ku mne a mlčala celý čas, kým som snažil polapiť dych.

„Je ti lepšie?“ spýtala sa po pár minútach. Tá starostlivosť v jej hlase ma zmiatla.

„Jane, prečo sme tu?“ Počas cesty som si dokázal vymyslieť minimálne desať scenárov odpovedajúcich na túto otázku. Od vtipných cez katastrofické, až po dosť zvrátené. Predstava naplnenia ktoréhokoľvek z nich ma desila.

„Čo by si chcel k narodeninám?“ spýtala sa a ja som prekvapením otvoril ústa. Skôr som čakal inú otázku. Napríklad, kde chcem pochovať. Možno nie až niečo také hrozné. Ale každopádne som nečakal, že mi práve ona bude chcieť niečo dať.

„Nič.“ Neprišlo mi vhodné po nej niečo chcieť. Nič, čo by ma potešilo, mi aj tak dať nemohla.

„Skús aspoň niečo,“ šepla. Vyzerala napätá. Nechcel som ju viac rozčuľovať. Normálne mysliaci tvor si vytáčanie Jane radšej odpustí.

„Čokoláda by bola fajn,“ trepol som prvé, čo ma napadlo. Pretočila očami.

„Sme v lese. Nechceš si uloviť nejakú veveričku?“ spýtala sa podráždene.

„Veveričku?“ zopakoval som po nej. Asi som zle počul. Nesmie mi predsa dovoliť piť zvieraciu krv. Veverička teda nič-moc, ale ak by to myslela vážne, tak to beriem.

„Nemusí to byť veverička. Akékoľvek zviera,“ rozhodila rukami. Celá sa chvela. Jej zlá nálada vrcholila. Vyzerala ako sopka tesne pred erupciou. Celej tejto situácii som nerozumel.

„Jane, ja neviem, čo chceš počuť.“ Začínala ma desiť. Párkrát sa nadýchla a vydýchla. Akoby sa snažila upokojiť.

„Chcem, aby si odmietol,“ šepla po chvíli. Naozaj myslela svoju ponuku vážne, keď čaká odmietnutie?

„Takú možnosť by som nikdy neodmietol,“ povedal som popravde. Stále som nemohol uveriť, že to môže myslieť vážne. Zďaleka to už nebola tá Jane ako v deň, keď som ju prvýkrát stretol. Zmenila sa. Aspoň v správaní ku mne. Ale toto bolo príliš.

„To sa dalo čakať a následky ťa nezaujímajú,“ vyprskla a kopla do najbližšieho stromu. Nemal šancu.  

„Jane, nerozumiem ti. Čo odo mňa vlastne chceš? Na čo mi to ponúkaš, dávaš nádej a potom ma chceš donútiť k odmietnutiu. Hráš so mnou nejakú podivnú hru?“ Pri posledných slovách sa mi zlomil hlas. Na malú chvíľu ma tá predstava ovládla. Nemusieť zabiť. Aspoň dnes. Príliš krásne, aby sa to stalo skutočnosťou.

„Prepáč,“ šepla. Posadila sa vedľa mňa a položila ruku na moje koleno. Povzdychol som si a prikryl jej ruku tou svojou. Automaticky. Pri nej som nerozumel vlastným reakciám.   

„Musím ti dať na výber,“ povzdychla si. „Tak to cítim a nemôžem inak. Len musíš poznať následky svojho rozhodnutia. Ak sa na to príde, trest nebude malý.“ Zaskočila ma. Tak som to doteraz nebral. Nad následkami som neuvažoval.

„Máš pravdu, nechcem to, poďme naspäť.“ Vyskočil som na nohy a natiahol k nej ruku, aby som jej pomohol vstať. Ďalšie zbytočné gesto, ktoré prišlo samo.

„Naozaj?“ spýtala sa. Vyzerala šokovane a postaviť sa viditeľne nechystala. Ruku som stiahol pozdĺž tela.

„Som si istý, ver mi.“ Málo vecami som si bol istejší. Ara by to vytočilo do nepríčetnosti. To som nemohol dovoliť.

„Toto som nečakala, asi som... Proste ťa ešte viditeľne nepoznám.“ Postavila sa a spravila pár krokov smerom k hradu. Nasledoval som ju.

„A čo si čakala? Myslíš, že by som mohol riskovať aj tvoje potrestanie? To ma naozaj nepoznáš.“ Prudko zastavila, takmer som do nej vrazil. Otočila sa, na tvári jej hral jemný úsmev.

„Tebe ide len o mňa?“ spýtala sa.

„Samozrejme. Mne je úplne jedno, čo mi spravia. Za ľudský život to stojí. Ale voči tebe to nie je fér.“ Nemohol som byť tak sebecký. Myslieť len na to, čo chcem ja. Vystaviť ju riziku. 

„Bež, máš hodinu, počkám tu,“ šepla. To ma doteraz nepočúvala?

„Nemôžem ťa...“ chcel som jej odporovať, no priložila mi prst na ústa.

„Mňa maximálne zavrú do izby bez večere. Aj to len pred ostatnými. Aro mi po Alecovi nenápadne pošle nejaký zákusok, aby som nebola zúrivá,“ zasmiala sa. Mne pri jej spôsobe vyjadrovania o ľuďoch do smiechu nebolo.

„Ak sa ti nemôže nič stať a chceš mi tú možnosť dať, nechápem, prečo si taká podráždená?“ Vôbec som nerozumel tomu, prečo to pre mňa chce a zároveň nechce urobiť. Čo ju k tomu vedie. No stále viac som dúfal, že si to nerozmyslí. Taká možnosť sa neodmieta.

„Možno sa bojím... o teba,“ povzdychla si. Zdvihla ruku k mojej tvári, akoby ma chcela pohladiť, no zarazila sa a bez toho, aby sa ma dotkla, ju stiahla. Prišlo mi ľúto, že to nespravila. Tešil som sa na ten dotyk. 

„Bež už,“ šepla a posadila sa do trávy. 

Napriek ťaživému pocitu pri srdci som ju poslúchol. Zabehol som hlbšie do lesa. Pôvodne som myslel, že ma nespustí z očí, ale nenasledovala ma. Nielenže mi dala ten najlepší darček, ale dala mi aj priestor si ho vychutnať. Lov mi zabral štyridsať minút. Asi tých najlepších za posledný mesiac. Zvyčajne som bol pri love vyberavý, ale teraz mi to bolo jedno. Len jedno som sa naučil. Diviaka nikdy viac. Pripísal som ho na vrch svojho súkromného zoznamu nevhodných kandidátov na krv. Hneď pod hlodavce, na ktoré ma pred rokmi nahovoril Emmett. A ja vôl som sa nechal.

Jane som našiel presne tam, kde som ju zanechal. Dokonca v rovnakej polohe. Sedela v tureckom sede, ruky položené na kolenách, hlava sklonená. Sadol som si k nej. Nechal som medzi nami len pár centimetrov. Aj ten malý voľný priestor ma zvláštne rozčuľoval. 

„Lepšie ako ľudská krv?“ položila tú najstupídnejšiu otázku bez toho, aby na mňa pozrela. Pousmial som sa.

„Nie,“ odpovedal som popravde. Tá chuť sa nedala ani porovnať.

„Prečo to teda robíš? Tvoja rodina sa to nedozvie. Uži si. Neber na nich ohľad,“ šepla. Hlas sa jej jemne chvel, no napriek tomu znel ako najkrajšia melódia. Zatúžil som jej vidieť do tváre. Vo výhľade mi bránili len vlasy, ktoré jej padali do tváre. Prvýkrát ich mala rozpustené. Vzal som tie dva neposlušné pramienky a zastrčil jej ich za ucho.

„Nerobím to kvôli rodine, ale z vlastného presvedčenia.“ Iste, vychovali ma k tomu. Vštepovali mi úctu k ľudskému životu. Dávno som to však robil len kvôli sebe. Vlastnému svedomiu.

„Tak sem chceš aj nabudúce?“ Šokovala ma.

„To ma sem ešte vezmeš?“ Myslel som, že je to prvýkrát a naposledy.

„Raz alebo dvadsaťkrát. To je už teraz jedno. Ak sa to prevalí...“ povzdychla si. Trvalo mi niekoľko sekúnd, kým som tú vetu dokázal spracovať. Nemohol som tomu uveriť. Čakal som vo Volterre všetko. Len nie to, čo som tu našiel. Priateľov, pochopenie a... zarazil som sa. Srdce mi vynechalo úder.

„Stalo sa niečo?“ spýtala sa a ja som mal problém udržať hysterický smiech. Všetko zrazu dávalo zmysel. Všetky tie moje nepochopiteľné pocity, samovoľné gestá, reakcie môjho tela. 

Mal som tu nájsť strach, smútok, bolesť, možno dokonca smrť. Ale toto som nečakal. Toto nie je fér. Toto je príliš. Toto nezvládnem. Pozrel som na nebo. Takto vyzerá tvoj trest za moje hriechy? 

Ďakujem pekne za komentáre k predchádzajúcej kapitolke. Veľmi ma potešili. Tak som sa aspoň na oplátku skúsila poponáhľať s ďalšou kapitolkou. Snáď sa páčila. Aj keď viem, že väčšina, čo sa v komentároch vyjadrila, bola proti tomu, aby sa to takto vyvíjalo.  

Autor: Ivka77 (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Milujem obe svoje deti - 25. kapitola: