Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Milujem obe svoje deti - 42. kapitola

07.12.2012 (19:15) • Ivka77 • FanFiction na pokračování • komentováno 13× • zobrazeno 2323×

Pohľad Anthony

O päť dní neskôr

Posledné dni som prebúdzanie skutočne miloval. Ten krátky okamih medzi bdením a snením Jane vždy poznala. Stačilo, aby mi srdce nepravidelne zakolísalo a vedela, že prichádzam k vedomiu. Vtedy zahrnula bozkami moju hruď a mohli sme pokračovať tam, kde sme v noci prestali. Len dnešné ráno bolo iné. Žiadna pusa, žiadne pohladenie. Ešte v polospánku som rukou preskúmal druhú stranu matracu. Po mojej žene ani stopy. Napriek tomu bol vzduch stále nasýtený jej lahodnou vôňou.

Posadil som sa, otvoril oči a pohľadom prebehol izbu. Prvýkrát nebolo ráno upratané. Aspoň som si mohol vychutnať pozostatky našich nočných radovánok. Na zemi ležalo moje oblečenie a spodná bielizeň Jane. Na kusy. Vážne sa neviem ovládať? Raz by som ju mohol skúsiť aj normálne vyzliecť. To však nie je také jednoduché. Hlavne, ak sa celé dni promenáduje len v tom nič nezakrývajúcom saténe. Doniesla si ho sem teda poriadne zásoby a nie práve mravné kúsky.

Na druhej strane matracu ležal namiesto bohyne lístoček. Bruškami prstov som pohladil jej úhľadný rukopis.  

Zlatko, išla som na medvede, snáď sa vrátim, kým sa zobudíš. Ak by som to nestihla, tak o desiatej nám donesú novú posteľ. Nezabudni sa poriadne najesť! Energiu budeš potrebovať! Milujem ťa.

Jane

Takže vzala svoje dokonalé pozadie na lov. Zvierat! Tiež by som si dal povedať, ale nemám kedy. Na rozdiel od mojej ženy musím sem-tam aj spať. Aj keď sa snažím obmedzovať len na pár hodín denne. Čas strávený v posteli sa dá využiť aj príjemnejšie. Vedieť skôr, aké to bude, tak by si ma rozhodne neudržala od tela až do svadby.  

Na jedno som však strašne zvedavý. Aké fotky budeme ukazovať zo svadobnej cesty? Moji rodičia mi z tej ich ukázali minimálne dvesto fotiek. My sme zatiaľ nespravili ani jednu. Vlastne som z vily ešte nevyšiel. Niekoľkokrát sme chceli ísť von, ale vždy sa to nejako zvrhlo. No ja som za to nemohol. To všetko Jane. Tiež by sa mohla občas prezliekať v inej miestnosti a nie predo mnou. Možno by som po týždni začal premýšľať aj inou časťou tela. Napríklad hlavou by bolo fajn. Pre zmenu.

Povzdychol som si, sťažka sa postavil a zapadol do kúpeľne. Samému sa mi do sprchy veľmi nechcelo. Už som si zvykol na spoločnosť. Ledva som sa prekonal. Studená voda ma aspoň prebrala. Obliekol som sa, upratal spálňu a zišiel po schodoch do kuchyne. Z preplnenej chladničky som si vybral pomarančový džús a nalial do seba pol litra rovno zo škatule. Sadol som si za stôl a prelistoval raňajkové menu. Nemal som o ňom extra prehľad. Vždy objednávala Jane ešte predtým, ako som sa zobudil. Brala jedlo pre dvoch, aby sme neboli nápadní, tak som mal z čoho vyberať.

Ponuka ma zaskočila. Kto už len vymyslí na raňajky tridsať druhov jedál? A to len varených. Najhoršie bolo, že som mal chuť asi na všetko, a pritom si nedokázal vybrať. Zvyčajne za mňa vyberali iní. Doma som jedol, čo Esme navarila. Vo Volterre mi nosila jedlo Jessy a ešte aj tu za mňa objednávala Jane. Dávali mi síce na výber, ale ja som to vždy nechal na ne. Málokedy som sa rozhodoval sám. A vôbec nemyslím len banality, akými je jedlo. Celý život som sa prispôsoboval. Muselo mi niekoho rozhodnutie príliš nesedieť, aby som sa sťažoval. Otec vždy vravel, že som flegmatik, len nevie po kom. Po ňom určite nie a to je ten problém. Nessie mi síce napísala, že doma všetko prebehlo dobre, ale to nech hovorí niekomu inému. Ja si rodičov poznám. Určite mi to dajú pekne vyžrať. Len dúfam, že len mne a nie Jane. To ja pred nimi musím obhájiť vlastné rozhodnutia. Tie, ktoré som urobil za posledné mesiace.

Odpustia všetky tie lži? Pochopia ma? Prijmú moju ženu? Dočkám sa ešte niekedy ich drobných prejavov lásky, ktoré som si predtým dostatočne nevážil? Teraz by som za letmú pusu či pohladenia od mamy vraždil. Ťažko to priznať, ale bojím sa ich reakcie. Najradšej by som to už mal za sebou. Vedel na čom vlastne som. Priveľmi viem len jediné. Ja ich k životu potrebuje. Tak ako kyslík k dýchaniu. Tak ako Jane k pokoju srdca. Niekto v živote nemá nič a ja chcem všetko. Je to vôbec fér?

Napokon som sa rozhodol pre päť druhov toastov. Keď už toho chcem toľko, začal som u jedla. Ledva som dokončil objednávku a začul som v diaľke zvuky. Šomranie a vzdychanie znamenali jediné. Nesú nám novú posteľ. Do rána som spal len na matraci. Naša posteľ mala malú nehodu. Kiežby ju aspoň zničila Jane ako tú prvú. No túto som mal na svedomí ja. Ale aj tak v tom nebola práve nevinne.  Aspoň sa mám na koho vyhovoriť. Názornú ukážku toho, čo dokáže s perami, som takmer nerozdýchal. Prvý, druhý ani tretíkrát.

Celý čas, ktorý strávili montovaním našej novej postele, som sa hanbil ako pes. Najradšej by som sa zahrabal niekam pod zem. Ešte, že neviem čítať myšlienky. Ani nechcem vedieť, čo si o nás musia myslieť. Zničiť za týždeň dve postele, ktoré normálne vydržia dvadsať rokov, asi nie je normálne. Jane ma síce upokojovala, že sú zvyknutí. Svadobné cesty tu trávi väčšina upírov z Volterry a účty vždy zahrňujú aj značné množstvo nábytku. My ešte vraj máme dobré skóre. Zatiaľ. Nie je všetkým dňom koniec. Ubehol len týždeň a jeden nás ešte čaká.

Práca im nezabrala ani pol hodinky. Medzi tým mi ešte stihli doniesť raňajky. Lúčili sa s profesionálnym výrazom v tvári. Strčil som im do ruky aspoň poriadne veľké prepitné. Vtedy už kamennú tvár neudržali. Pri pohľade na svoj minimálne mesačný plat sa rozžiarili ako slniečka, popriali nám veľa ďalšej zábavy a odišli.

Vrátil som sa do kuchyne a pustil do raňajok. S množstvo som to naozaj prehnal. Narval som do seba ledva polovicu. Jane sa vrátila pri poslednom kúsku, na ktorý som sa odhodlal.

„Ahoj,“ šepla a zastala vo dverách. Nepozerala na mňa, ale do zeme. Pery jej vytvárali súvislú linku a rukami si nervózne upravovala šaty. Šaty, ktoré z nej zbytočne veľa zahaľovali. Alebo vlastne málo. Záleží na uhle pohľadu. V súkromí by toho mala mať na sebe oveľa menej, ale na von by to chcelo ešte minimálne sveter. A určite by tie šaty mali byť dlhšie. Nemusí každý vidieť stehná mojej ženy. Rýchlo som vytriasol z hlavy hlúpe myšlienky, vyskočil na nohy a prešiel k nej.    

„Jane, čo sa deje?“ spýtal som sa a ovinul si ruky okolo jej pásu. Oprela hlavu o moju hruď a ruky si zaparkovala na mojom zadku.

„Musíme sa vrátiť do Volterry,“ pípla. Takmer som po jej slovách dostal zástavu. Na jednej strane sa mi uľavilo. Bál som sa, že jej zlá nálada súvisí s nejakou nehodou na love. Aj keď zabitie človeka by som asi nemal nazývať nehodou. Na druhej strane sa muselo stať niečo vážne, ak ju Aro odvolal aj zo svadobnej cesty.

„Kedy? Na ako dlho? Prečo?“ zahrnul som ju otázkami. Asi nie práve v poradí v akom ma zaujímali odpovede. Zdvihla ku mne zrak a našpúlila pery. Rád som jej vyhovel a spojil ich s tými mojimi. No len na chvíľu. Toto jej nenápadné vyhýbanie sa odpovedi som už pridobre poznal. Vedela ako na mňa, ale ja som už bol odolnejší. Aj keď ma to stálo stále veľa síl. „Šup, zlato,“ naliehal som.

„Za hodinu po nás príde auto,“ povzdychla si. „Aro ma potrebuje v Rumunsku. Odchádza väčšina gardy. Budeme tam minimálne týždeň.“

„Ide aj Alec?“ spýtal som sa. Aj keď to bola asi zbytočná otázka. Jane bez neho na misie nechodí. Nikdy. Aro sa o ňu príliš bojí. Čo mu úplne schvaľujem. Ona je fyzicky dosť slabá. Napadnutiu zozadu by sa nikdy neubránila. Bez svojho daru nemá šancu. Preto ju Alec sústavne chráni tým svojim.

„Samozrejme,“ ubezpečila ma. Vydýchol som si a odhodlal sa k ďalšej otázke alebo skôr prosbe.

„Vezmite ma so sebou,“ šepol som jej do vlasov. Odtiahla sa a zdesene na mňa pozrela.

„Nepripadá v úvahu!“ vyprskla odpoveď, ktorú som presne očakával.  

„Fajn,“ mykol som ramenami a prešiel okolo nej k schodisku. „Len ma stále považuj za slabocha,“ dodal som viac pre seba ako pre ňu. Už len kvôli takýmto chvíľam by som mal premenu najradšej za sebou. Potom už nebude mať na výber. Aro dal jasne najavo, že ma v garde chce.

V sekunde bola na schodoch a zatarasila mi cestu. „Tak to nie je,“ šepla a položila mi ruku na hruď. „Ty na to nie si. Nepáčilo by sa ti, čo by si videl.“ Pri posledných slovách sa jej zachvel hlas. Chytil som jej ruku a pobozkal ju. Keď to podala takto, nemal som chuť a ani právo hádať sa. „Ja by som sa ti možno znepáčila,“ dodala a pozrela mi do očí. Nesúhlasne som pokrútil hlavou. Viem, aké sú jej povinnosti v garde. Získava od nepriateľov informácie a im to rozhodne nie je príjemné. Mne ostáva iba to akceptovať. Zmenila sa už viac, ako som mal právo chcieť.  

„Jane, mne sa znepáčiš, len ak sa nezbalíš do desiatich minút,“ zasmial som sa. „Ďalších päťdesiat sa chcem hrať,“ oznámil som a prebehol pohľadom jej úchvatné telo. Chcel som využiť zostávajúci čas. Bohvie, koľko bude preč.

„Prosím?“ spýtala sa prekvapene. Pretočil som očami a miesto odpovede z nej strhol šaty. Na vlastný záväzok – vyzliekať ju normálne – som trochu pozabudol.

Pochopila veľmi rýchlo. Venovala mi jeden široký úsmev a vybehla po schodoch. Zbalená bola za tridsať sekúnd. A to stihla aj moje veci! Neviem, kto tvrdil, že ženám to vždy dlho trvá. Hlúposť. Stačí ich motivovať.

Na zábavu nám nakoniec ostala len pol hodinka. Auto po nás prišlo skôr. Jane táto drobnosť značne vytočila. Zmena jej výrazu v tvári ma schladila lepšie ako studená sprcha. Šoféra som vopred úprimne ľutoval. Vlastne len do chvíle, kým som nezistili, kto bol tak netaktný.

Nahádzali sme na seba šaty a vybehli sme pred vilu aj s našimi vecami práve vo chvíli, keď sa k nám podozrivo pomaly blížil. „Neruším?“ spýtal sa s pobaveným úsmevom na perách. Asi nás počul skôr ako my jeho.

„Trošku,“ zapriadla Jane a vrhla sa bratovi okolo krku. Vcelku som si tieto ich prejavy citov vychutnával. Síce sme boli preč len týždeň, ale musel jej chýbať. Neboli zvyknutí na dlhé odlúčenia. Ja som to vedel pochopiť viac než dobre. Nebol deň, aby som si na sestru nespomenul.

Odtrhli sa od seba asi po dvoch minútach. Alec ku mne natiahol ruku, ale mne len také privítanie prišlo neosobné. Tak som ho miesto stisku rúk rovno tiež objal. Aj mne chýbal.

„Švagor, ty si nejaký prítulný,“ uškrnul sa, ale objatie opätoval. Vlastne aj tak nemal na výber.

A od toho okamihu to začalo. Zahrnul nás otázkami cestou k autu a aj počas jazdy do Volterry. S každou ďalšou sa mi stále viac hrnula krv do tváre. Pri tom sa pýtal na úplne normálne veci. Či sme sa kúpali v jazierku pri vile. Či sme videli to a hento. Či sme si kukli nejaký z filmov, ktorý nám nechal pripraviť. Najviac ma dostal, keď sa spýtal, ako sa nám páčilo neďaleké mestečko a jeho skanzen. Ani som netušil, že sa tu nejaké mesto nachádza. Koho zaujíma skanzen, keď má pri sebe krásnu ženu?

Po poslednej otázke konečne pochopil, čo sme celý týždeň robili. Práve včas. Ja som už vyzeral ako prezretá paradajka a Jane sa takmer vsiakla do sedačky. Zmena témy nám prospela všetkým. Porozprával nám o dvoch dňoch, ktoré moja rodina strávila vo Volterre a aj o svojom rozhodnutí hneď po návrate premeniť Jessy. Nemá viac inú možnosť. Lieky jej prestávajú zaberať a lekári jej dávajú maximálne dva mesiace. Bolo načase, že sa konečne dohodli. Obaja to pridlho odkladali. Aj keď mali svoje dôvody. Jessy sa na upírstvo začala pozerať inak. Hlavne kvôli mne. Alec zas dúfal, že sa do neho zamiluje ešte ako človek. Zbytočne.

Po hodinke absolútne nepredpisovej jazdy zaparkoval pred našim domom a všetci traja sme vystúpili. Vybral som z kufra našu tašku. Ostala nám len jedna spoločná. Dve sme viac nepotrebovali. Podivne sa nám totiž zredukovalo množstvo oblečenia.

„Alec, daj mi na ňu pozor,“ požiadal som. Chcel som ubezpečenie aj od neho. Je príliš ťažké nebáť sa o milovanú ženu.

„Nič sa jej nestane,“ sľúbil, rozlúčil sa so mnou podaním ruky a nastúpil na miesto vodiča.

Od Jane sa mi odtŕhalo o niečo ťažšie. Najradšej by som ju nikam nepustil. Nechal si ju iba pre seba. Navždy. „Budeš volať?“ spýtal som sa, ale znelo to viac ako prosba než otázka.

„Pochybujem, že bude signál. Pôjdeme v Rumunsku do hôr,“ šepla a vtisla mi bozk na krk. Vychutnal som si ho s privretými očami. Bude mi hrozne chýbať. Snáď v našom dome ostalo dosť jej vône. Je pre mňa ako droga.

„Chyť si poštového holuba,“ navrhol som, zaboril nos do jej vlasov a zhlboka sa nadýchol. Zavrnela mi v náručí a jej ruky vplávali pod moje tričko. Celým telom mi z jej dotyku prebehla vlna vzrušenia.  

„Žiadne ženy,“ zapriadla mi do kože na krku a hneď na to ju zahrnula drobnými bozkami.

„Žiadny muži,“ šepol som a pobozkal ju do vlasov.

„Hlavne nezabúdaj jesť, poriadne spať, zájdi si na lov...“

To už Alec nevydržal, vystúpil z auta a uprel na sestru káravý pohľad. „Jane, on nie je malý,“ zasmial sa. „Musíš sa ešte zbaliť, poď, prosím,“ dodal. Naposledy som spojil naše pery a potom ju už nechal ísť. Hoc nerád.

Mával som jej, kým auto nepohltili stromy. Ako zamilovaný pubertiak. Presne to zo mňa spravila. Do konca života jej budem pekne zobať z dlane. Tak ako Emmett Rosalie, Jasper Alice, otec mame a v neposlednej rade Carlisle Esme.

Zapadol som do domu, tašku hodil pod schody, vyzul som sa a zvalil na pohovku v obývačke. Keď už nič iné aspoň doplním spánkový deficit. Akékoľvek pochmúrne myšlienky som si zakázal. Veď ona sa mi vráti. Hneď ako bude môcť.

Chcel som si pustiť telku, ale pohľad mi padol na hodiny na DVD prehrávači. Zrátal som časový posun a uškrnul sa. U nás doma je len pár minút po polnoci. Presne čas, keď Nessie líha do postele. Vytiahol som z vrecka mobil a vyťukal SMS. 

Viem, kde si a čo sa chystáš robiť. A.

Odpoveď mi prišla za pár sekúnd.

Viem, kde si, ale čo tam robíš, radšej vedieť nechcem. R.

Zasmial som sa. To sa teda hlboko pletie. Na svadobnej ceste už nie som. Na chvíľu som zaváhal. Mal som jej neuveriteľnú chuť zavolať alebo ešte napísať. Len sme sa dohodli, že sa takto kontaktovať veľmi nebudeme. Číslo na mňa má len ona a nechceme, aby o tom niekto vedel. S rodičmi chcem hovoriť osobne a nie cez telefón. Také veci sa riešia z očí do očí. Nakoniec mi to nedalo a napísal som ešte jednu správu.

Dobrú noc a keby ten pri tebe veľmi chrápal, tak ho niečím ovaľ. A.

Zapol som televízor a stále nepúšťal mobil z ruky. Odpoveď pár minút nechodila a začalo ma ťahať na spanie. Natiahol som sa nad stôl, aby som ho aj s ovládačom položil, keď mi zavibroval v ruke.

Dnes spím sama. Jacob sa urazil, lebo som mu nepovedala, kto mi píše. Vraj som sa na telefón podozrivo usmievala. Pozdravuj Jane. Už aby ste tu boli. R.

Zaspával som s úsmevom na perách. Moje zlé ja nadchla jej malá hádka s Jakeom. A to som si také myšlienky zakázal. Nemôžem byť predsa taký. Ona rešpektuje moju partnerku a ja musím akceptovať jej partnera. Ani jeden z nás nie je z výberu toho druhého nadšený, ale musíme sa s tým zmieriť. Iné nám nezostáva. Osudu sa netreba stavať do cesty. Inak ťa bez zaváhania prevalcuje.  

Zobudil som sa so stŕpnutou rukou v absolútne neprirodzenej polohe. Chvíľu som netušil, kde sa vôbec nachádzam a hlavne prečo mi tak nepríjemne zvoní v ušiach. Odpoveď mi dal poskakujúci mobil na stole. Priložil som si ho k uchu a prijal hovor.

„Prosím,“ zachrapčal som ešte v polospánku.

„Mohol by si, prosím, prísť?“ spýtal sa ženský hlas. Zaradiť ho mi netrvalo ani sekundu. Prebralo ma takmer okamžite.

„Jessy, deje sa niečo?“ Posadil som sa a pretrel si oči. Jej ťažký nádych mi neunikol.

„Nie, len s tebou potrebujem hovoriť,“ pípla. Lož som spoznal veľmi ľahko. Ťahalo ju do plaču a hlas sa jej neprirodzene chvel. Najskôr strachom.

„Za desať minút som pri tebe,“ šepol som. Nerozlúčila sa, len hneď položila.

Vybehol som do spálne a rýchlo zo šatne vybral čisté oblečenie. Prezliekal som sa cestou po schodoch. Takmer som si u toho rozbil hubu, ale bolo mi to úplne jedno. Do hradu som to vzal cez les. Skúsil som mobil aj Aleca, aj Jane. Oba boli vypnuté. Pravdepodobne ich vypli pred letom. Poslal som im aspoň správu. Snáď ich po pristátí zapnú.

Niečo je zle! Vráťte sa do hradu. Len spolu. Jane nech nejde sama! A.

Kedy správu dostanú? Koľko im potrvá návrat? Čo sa, dopekla, vlastne deje? V hlave mi vírilo priveľa otázok a na srdci sa usádzal strach. Mal som niekoľko teórií, ale ani jedna sa mi nepáčila. Najviac asi tá najlogickejšia. K tomu telefonátu ju prinútili a ja leziem priamo do pasce. Niekto si počkal, kým Alec a Jane vypadnú z hradu a chce si s nami vyriešiť účty. Ale kto a prečo? Je niekto taký hlúpy, aby sa proti nim postavil? Aby ich poštval proti sebe? Aby porušil Arov príkaz?

Zastavil som päťsto metrov pred hradom. V ruke som zvieral mobil a zvažoval svoje možnosti. Hlavne tam nelez, šepkal mi hlások v hlave. Počúvol by som ho naozaj rád, lenže Jessy by ma nevolala, ak by mala inú možnosť. Môže mojou vinou zomrieť. Ako sa potom pozriem Jane do očí? Ako sa do nich pozriem jej bratovi? Zhlboka som sa nadýchol a vyťukal číslo toho jediného, kto mi teraz mohol pomôcť. Alebo aspoň dať nádej.

„Prosím,“ ozvalo sa ledva po dvoch zazvoneniach. Pri zvuku jeho hlasu sa mi srdce rozbehlo šialenou rýchlosťou.

„Otec, ja...“ šepol som a nedokázal nájsť ďalšie slová. Toto nebolo fér. Nemal som právo prosiť ho o pomoc. Toho privilégia som sa vzdal, keď som sa zriekol rodinného priezviska. Nemôžem ich ohroziť, keď ani neviem, čo sa skutočne deje. Nemôžem chcieť, aby za mnou prišli. Možno by to ani nemalo význam. Sú príliš ďaleko. Ak sa ma niekto chce zbaviť, urobí to hneď.

Položil som skôr, ako stihol reagovať. Mobil som okamžite vypol. Na chvíľu som privrel viečka, aby som zadržal slzy, ktoré sa mi drali z očí. Prečo teraz? Keď som bol konečne šťastný? Asi som si to proste nezaslúžil. Toľko lásky, toľko krásnych chvíľ. Nič nemôže trvať večne. Mal som to tušiť. Neveriť. Pochybovať, kým bol čas. Pripraviť sa na to.

Posledné metre k hradu som už nebežal. Chýbala mi odvaha. Prešiel som ich krokom. Celé telo sa mi chvelo strachom, napriek tomu som otvoril masívne dvere. Kým ma pohltila tma, upútal ma len pohľad na prázdny pult recepčnej a vôňa štyroch upírov. Dvoch z nich som nepoznal.

Ďakujem veľmi pekne za komentáre k predchádzajúcej kapitole. Snáď vás potešilo, že táto bola rýchlo a potešíte aj vy mňa vašou reakciou. Dúfam, že  sa vám po pohľade Nessie zase páčil pohľad jej brata. Neznamená to však, že reakciu Belly vynechám. Len by teraz bola veľmi podobná ako reakcia Edwarda v minulej kapitole, preto bude jej reakcia až s odstupom času, keď získa na veci pokojnejší náhľad.  

Ďalšia kapitolka bude trošku netradičná. Prvýkrát to bude pohľad Jane. Snáď sa pri ňom uvidíme. Myslím, že je čas nazrieť do jej duše. Možno nás prekvapí.

Autor: Ivka77 (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Milujem obe svoje deti - 42. kapitola: