Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Milujem obe svoje deti - 44. kapitola

17.12.2012 (09:00) • Ivka77 • FanFiction na pokračování • komentováno 15× • zobrazeno 2193×

Pohľad Edward

Posledných päť hodín som sa po dlhej dobe cítil ako skutočný upír. Zúrivý a nepríčetný. Môj syn mi zložil telefón. Zavolal a zložil! Vysúkal zo seba ledva dve slová a ešte si potom vypol mobil. Pekne nech si volám naspäť do odkazovej schránky. Tridsaťkrát za hodinu! Zbytočne. Ja keď ho dostanem do rúk, tak ho v prvom rade poriadne prefackám a potom odtiahnem domov, aj keby som to mal urobiť násilím. So mnou sa nejaký sopliak nebude hrať! Takto som ho nevychoval.

Po kom je taký sprostý? To má určite po mojom retardovanom bratovi. Ten odkedy sa dozvedel o Tonyho svadbe, mal len jediný problém, jedinú otázku. Neskutočne súrne potreboval vedieť, či môj syn s Jane aj spáva. Spýtal sa to minimálne päťkrát za deň a nezabudol sa u toho prihlúplo uškŕňať. Nepoučilo ho ani pár odtrhnutých končatín.

Ak by sa len on tváril, že je všetko v poriadku, ešte to asi prežijem. Ale mne polovička rodiny posledné dni pripadá ako sfetovaná. Hlavne tí, čo boli vo Volterre. Alice sa teší, že v Jane našla parťáčku na nákupy. Jasper trepe len o sile lásky. Nessie tú mrchu nazýva švagrinou a Esme môjmu synovi dokonca kúpila väčšiu posteľ, aby sa s Jane mohli pohodlne vyspať. Jane predsa nespí! Je to upír. Krvilačný! Nepustím ju ani do domu. Nie ešte do synovej izby. A už vôbec nie do jeho postele! Čo by tam s ním, preboha, robila?

Najviac ma deptá asi Carlisle. Ten sa zasekol a už päť dní omieľa, aké je to všetko fascinujúce. Lezie mi na nervy. Keby mi to nebol otec, tak ho niečím ovalím.

Rosalie pre zmenu nehovorí vôbec. Ešte z nej nevypadlo ani slovo. Len si zbalila kufor a posadila sa do obývačky. Odvtedy sa pohne, len ak Emmett zakričí, že ideme do Volterry. To sa vždy postaví aj s kufrom v ruke ku dverám. Keď zistí, že len žartoval, odtrhne mu nejakú časť tela a sadne si naspäť. Všetko absolútne potichu.

Bella je naopak úplne nepríčetná. Rozbíja, čo dostane do rúk. Bojí sa jej celá rodina. Ja asi najviac. Jednu vec si však nechce priznať. Práve ona môže za to, čo sa stalo. Aspoň čiastočne. Ak by našim deťom všetko nedovolila, nemali by sme doma psa, ale hlavne by náš syn sedel na zadku vo svojej izbe a robil niečo normálne. Napríklad si čítal. Ale to bolo stále len – Edward, nekrič na nich. Edward, nemal by si im nič zakazovať. Edward, to je len súčasť dospievania.  

Zbytočne sme ich rozmaznali. Dovolili im všetko na svete a teraz nám prerástli cez hlavu. Je toto normálne? Syn mi najprv tri mesiace pije krv, potom si len tak odíde a rodina tráp sa. Keby sa aspoň skutočne niekde flákal! Ako každý normálny pubertiak. Ale to on nie. On si zbalí veci a nakráča si rovno do Volterry. 

Musel nám ako malý padnúť na hlavu. Inak si neviem vysvetliť, prečo to urobil. Prečo to nenechal na nás. Prečo sa do toho vôbec plietol. Veď my by sme všetko vyriešili. Od toho sme rodičia. Ja mám riešiť rodinné problémy. Nie môj syn! No ja som zlyhal. Neochránil som si dieťa. Nedokázal som to.

Tresol som rukou do steny. Zúrivosť sa nedala ovládnuť. Jedna diera hore-dole. Aj tak už budeme potrebovať novú omietku. Za posledné dni si so mnou užila.

„Môže mi, prosím, niekto pomôcť?“ ozvalo sa spoza steny. Neváhal som ani sekundu. Aspoň pre jedno dieťa môžem niečo urobiť. Jedno ešte vie, od čoho sú rodičia.

Vybehol som z izby a bez zaklopania vpálil do tej dcérinej. „Ako, zlatko?“ spýtal som sa a až potom si ju obzrel. Sedela na posteli a lakovala si nechty na nohách.

„Ocko, podal by si mi odlakovač?“ Zdvihla ku mne zrak a s úsmevom ukázala na poličku pri dverách.

„Iste,“ povzdychol som si. Popravde som čakal nejakú náročnejšiu úlohu. Keby aspoň chcela, aby som ho išiel kúpiť. Prehrabal som poličku a našiel tú správnu fľaštičku. Načo je mojej dcére toľko kozmetiky? Veď je dokonalá od narodenia.

„Ďakujem,“ šepla, keď si ju vzala z mojich rúk. Sklonil som hlavu a otočil sa na odchod. „Ostaň,“ požiadala a poklepala na posteľ. Môj pohľad sa stretol s tým jej. Až ma otriaslo. Ten jej odhodlaný výraz sa mi vôbec nepáčil. Presne som vedel, čo bude nasledovať. Ďalšia zbytočná výmena názorov.

Odkedy mi povedala, kde sa môj syn skutočne nachádza, absolvovali sme už tri. Ona proste musí byť na bratovej strane za každých okolností. Ak by nám chcel podpáliť dom, mohol by sa spoľahnúť, že mu sestra podá zápalky.

Mne sa páči, aké majú medzi sebou silné puto a nikdy by som nechcel, aby sa pretrhlo, ale čo je veľa, to je veľa. Tá ich nelogická potreba si sústavne pomáhať je niekedy na nervy. Začali s tým už ako deti a neskôr len pritvrdili. Ak niečo jeden z nich chcel, tak mu ten druhý stál za chrbtom a podporoval ho v tom. Dokonca aj keď išlo o Jacoba. Viem, ako ho Tony neznáša, ale aby sa postavil proti sestre – na moju stranu – to ho ani nehlo. Nikdy.

„Ocko, prosím, pozhovárajme sa,“ šepla a natiahla ku mne ruku. Ach, kto by jej odolal? Sadol som si, ale hneď som výstražne zdvihol prst.

„Ak mi chceš hovoriť, ako tvoj brat dobre urobil, že tam išiel, tak na to nemám náladu,“ povedal som rázne. Tie jej rozprávky o milej Jane a mojom zamilovanom synovi nech rozpráva niekomu úplne sprostému. Nie mne. Ja na tie báchorky nenaletím.

„Nechcem,“ šepla, vzala do ruky vatový tampónik a pokropila ho tekutinou z odlakovača. „Máš pravdu, Tony urobil chybu.“ Zavrela fľaštičku a pozrela na mňa. „Je to hlupák,“ dodala. Zalapal som po vzduchu.

„Čo to hovoríš?“ spýtal som sa šokovane. Takto o svojom bratovi nesmie hovoriť. To si nezaslúži. „Veď tam išiel, aby nám pomohol!“ vyprskol som. Mala by si to vážiť a nie mu nadávať.

Podvihla obočie, povytiahla jeden kútik do úškrnu a ja som presne pochopil, o čo jej išlo. Potvorka. Zase ma dostala. To má určite po mame. Aj tá ma vždy vmanévruje tam, kde ma chce mať. „Tak prečo si stále nahnevaný a do všetkého trieskaš?“ spýtala sa. Nad odpoveďou som ani nemusel váhať.

„Nechápem, prečo nám klamal.“ Nervózne som sa pomrvil. Veď sme ho vždy viedli k pravde. Stačilo naznačiť, čo ho trápi. Mal povedať, že nechce, aby sme sa s Bellou ponúkli do Arovej gardy. Nemusel to riešiť takto radikálne.

„Myslíš, že mal inú možnosť?“ Posmutnela a pozrela na svoje ruky. Samozrejme, chcel som vykríknuť, ale slová sa mi zasekli v hrdle. Ak by mi povedal, že chce do Volterry, asi ho doma priviažem. Na dosť krátku reťaz. Prípadne požiadam Carlislea o psychologické vyšetrenie a nejaké lieky. I keď ani jedno by na upíra v ňom pravdepodobne nezabralo.

„Nemala ho taká hlúposť ani napadnúť,“ šepol som a skrížil si ruky na hrudi. Nenadchýnal ma smer, akým sa náš rozhovor uberal, ale hlavne sa mi nepáčilo, ako má dcéra nad mnou viditeľne navrch. Tušil som, že má niečo v rukáve a jej ďalšie slová mi to len potvrdili.

„Muž sa musí vždy postarať o rodinu. Chrániť ženy v nej,“ napodobnila môj hlas. „Nevieš, kto mu to povedal?“ zabodla do mňa pohľad.

„Neviem,“ odvrkol som. Možno to boli vety z mojich úst, ale ja som ich tak nemyslel! Chcel som len, aby sa k ženám správal s úctou. Otvoril im dvere, pomohol s ťažkými vecami, ale hlavne sa nesmial vlastnej mame, keď padla zo schodov. Uznávam, že mal vtedy len tri a pohľad na upíra, ktorý si to šinul cez schody po zadku, bol na nezaplatenia, ale smiať sa nemusel.

„Určite?“ nedala sa odbiť. Sťažka som si povzdychol, aby pochopila, že sa priznávam. Natiahla ku mne ruku a pohladila ma po pleci. „Ocko, on len vždy chcel, aby si bol na neho pyšný. Nič viac a nič menej. Ty si však nikdy nebol.“

„Ale b...“ chcel som odporovať, no to by som klamal. To jediné som mu odoprel. Zranil som svoje dieťa. Nevidel v mojich očiach, čo tam vždy hľadal, čo vidieť potreboval. Nedokázal som byť hrdý, nedokázal som ho vnímať ako muža. Ani v deň, keď ochránil svoju sestru a nedokážem to ani dnes.

Pre mňa je stále len dieťa. Moje dieťa. Krehké a bezbranné. Nepatrí do sveta upírov, je naň príliš zraniteľný. Nesmie ostať vo Volterre. Oni mu ublížia, ona ho zničí. Pohrá sa a zabije ho. Privrel som oči a stisol k sebe pery. Stačilo si znovu predstaviť môjho syna po boku beštie a bolesť na hrudi sa vrátila. Ten neznesiteľný tlak mi opäť zovrel pľúca. Ako za posledné dni už aspoň stokrát.

Môj syn strávil štyri mesiace vo Volterre. Vlastne presne stotridsaťosem dní. Za každý z tých dní by som tam radšej ja strávil rok. Pokojne aj desať rokov. Ak by som mohol vrátiť čas, neváham ani sekundu. Ako rád by som zmenil minulosť. To by som sa s deťmi z Volterry nevrátil domov. Miesto toho by som sa plazil Arovi pri nohách, prosil ho na kolenách, len aby ma vzal do gardy a dal mojim deťom pokoj.

Všetko by bolo lepšie ako toto. Ako vedomie, že si z môjho dieťaťa spravili vo Volterre pokusného králika a všetko pre našu hlúposť. Oni predsa chceli nás! Teraz to už viem. Sám knieža pekla mi to prezradil. Lepšie povedané mi to vyčítal. Za všetko vraj môžem ja. Ak by mi to došlo skôr, nemusel mať teraz svoju dcéru vydatú za môjho syna.

On tú tisícdvestoročnú psychopatku nazval dcérou! Milovanou. V telefonáte, ktorý mi vzal aj poslednú nádej. V telefonáte, ktorý absolútne nedával zmysel. Doteraz ho nedáva a to si moja dokonalá pamäť uchovala každý detail. Volal som mu po tom, ako mi Nessie povedala pravdu. Ešte z lesa, do ktorého som vybehol po jej nezmyselných slovách o láske Tonyho a tej mrchy.

„Aro, pusti, prosím, moje dieťa,“ vzlykol som hneď, ako ma k nemu prepojili. Bol som pripravený žobrať, koľko len bude treba. Kašľal som na nejakú hrdosť. Nie je dôležitejšia ako môj syn.

„Edward, si to ty?“ spýtal sa teatrálne. Vedel som si živo predstaviť ten jeho pobavený úsmev.

„Áno,“ šepol som a sekundu sa odhodlával na ďalšie slová. Nie je jednoduché zapredať členov rodiny. Hlavne bez ich vedomia. „Vezmi ma do gardy a kohokoľvek z mojej rodiny. Budeme ti slúžiť, ako dlho budeš chcieť. Len mi vráť syna,“ prosil som. Odpoveďou mi bol len jeho smiech. Bodal ma do hrude ako tisícky dýk. „Vždy si chcel naše dary, Bella je predsa dokonalý štít, Alice vidí budú...“

„Dosť,“ vyprskol a ja som okamžite zmĺkol. „Edward, myslíš, že to neviem? To si naozaj myslíš, že som niekedy chcel nejaké tvoje decko?“ spýtal sa, ale na odpoveď nečakal. „Toto si mal urobiť hneď a mohli sme mať obaja pokoj. Ty by si mal doma syna a ja vás v garde.“ Tak o toto mu celý čas išlo. Jeho úprimnosť ma prekvapila, ale aj potešila. Dám mu, čo chce a všetko bude v poriadku.

„Tak nás vezmeš do gardy a Tonyho pošleš domov?“ zaujímal som sa a dosť prihlúplo sa u toho usmieval. Zbaliť sa môžeme dnes, zajtra sme v Taliansku a pozajtra môže byť môj syn doma. Deň tam už nejako vydrží.

„Tebe rodina nepovedala, čo sa stalo?“ spýtal sa prekvapene. „Veci sa predsa zmenili. Tvoj syn si vzal moju milovanú dcéru a ja ho už nemôžem za nič vymeniť. Už mi nepatrí,“ zapriadol. Až ma po jeho slovách zamrazilo.

„Snáď sa nevzdáš našich darov. Jane si určite nájde niekoho iného na hranie,“ šepol som cez zovreté hrdlo. Predsa musí existovať nejaká možnosť. Tej mrche môže byť jedno, na kom si vybíja svoje sadistické chúťky.

„Aspoň viem, po kom je tvoj syn taký zabrzdený,“ zasmial sa a pokračoval už vážne. „Ona sa s ním nehrá. To by som ju neviedol k oltáru. Sám tomu nerozumiem, ale Jane tvojho nepodareného syna skutočne miluje a ja s tým nemôžem nič urobiť.“ Ledva som sa ovládol a znechutene si neodfrkol. Vraj miluje. Ona nemá ani tušenie, čo je láska.

„Môžeš si predsa vládca,“ odporoval som. Topiaci sa aj slamky chytá.

„A čo by som z toho mal?“ spýtal sa.

„Naše dary. Navždy,“ odpovedal som okamžite. Už som upustil od služby na nejaký čas. Rozhodol som sa zapredať dušu diablovi na zvyšok večnosti.

„Ľutujem, ale ani všetky dokopy nevyvážia hodnotu toho Alecovho,“ šepol pobavene. Takmer som sa spýtal, čo s tým má spoločné druhé z tých dvoch diabolských dvojčiat. Rýchlo mi to však došlo. Ak niečo chce tá úchylná mrcha, jej zvrátený braček jej to zoženie.

„Prídem si po syna,“ povedal som rázne. Nenechám ho v jej rukách. Nedovolím, aby moje dieťa trpelo.

„V poriadku,“ zasmial sa. „Dám strážiť letiská. Môže si vás po svadobnej ceste vyzdvihnúť v hradnom väzení.“ Na sekundu sa odmlčal. „Ak sa teda Jane nerozhodne, že mu bude lepšie bez vás. Nechám to na nej. Pre mňa už vaša rodina nie je zaujímavá. Premýšľaj. Máš ešte jedno dieťa.“ Na odpoveď a ďalšie presvedčenie mi nedal šancu. Položil.

Jeho zmienku o Nessie som nemohol brať na ľahkú váhu. Bola to píliš jasná vyhrážka. Len preto som nešiel po syna už v ten deň. Strach o jedno dieťa potlačil strach o to druhé. Čo som to za rodiča? Zadržal som dokonca aj Bellu a Rosalie. Ony dve by neváhali ani sekundu.

Vzal som do ruky mobil a znovu vytočil Tonyho číslo. Položil som hneď, ako sa ozvala odkazová schránku. Srdce mi zovrelo súčasne s pľúcami. Zo všetkých síl som hľadal v sebe pozostatky hnevu. Zúrivosť je príjemnejšia ako beznádej. No napriek snahe nič. Bunkami mi pretekalo len nefalšované zúfalstvo. Ďalšia z mojich za posledné dni tak častých emócií. 

„Ocko, daj mu čas,“ šepla Nessie, pritiahla sa ku mne a silno ma objala. Teplo jej tela aspoň trochu uvoľnilo napätie v mojom vnútri.

„Prečo mi položil?“ spýtal som sa. Môj hlas znel zúfalejšie, ako by som si prial. Nechcel som na ňu prenášať vlastné emócie.

„Možno len stratil odvahu, zajtra sa určite zas ozve,“ pípla. Jej tón ma zmiatol. Bola v ňom jasná obava. Pochybuje už aj ona? To neveští nič dobré. Ona ho pozná najlepšie.

„A ak nie?“ spýtal som sa a odtiahol, aby som jej videl do očí. Tekala pohľadom po izbe.

„Pôjdeme do Volterry a zistíme, čo sa stalo,“ povedala odhodlane. Nesúhlasne som pokrútil hlavou. My pôjdeme, ona zostane doma v bezpečí.

Rozhodnutie padlo. Dovediem si dieťa domov. Za akúkoľvek cenu. Nenechám ho v rukách mrchy. Možno mal Aro pravdu a miluje ho, ale určite nie normálne. Láska je cit príliš krásny a nežný, aby ho bola schopná. Beštia navždy ostane beštiou.

A môj syn? Mohol mať len jeden dôvod, ktorý ho prinútil súhlasiť so svadbou. Vedel, že nemá na výber a zvolil si jednoduchšiu cestu. Nemôžem ho za to odsudzovať. Kto by volil inak?

Pohľad Anthony

Musel som vynaložiť neuveriteľné úsilie, aby som dokázal otvoriť oči. V hlave mi nepríjemne trešťalo a v ústach som mal úplnú púšť. Aspoň mozog začal prekvapivo rýchlo spolupracovať. Zažmurkal som a rozhliadol sa okolo seba.

Naskytol sa mi pohľad na nečakane útulnú izbu. Vlastne bola takmer rovnaká, ako som vo Volterre mával počas môjho pobytu. Až na jeden dosť podstatný detail. Miesto okna bola len stena a dvere tiež vyzerali oveľa pevnejšie.

Volterrské väzenie, prebehlo mi mysľou. Miesto, o ktorom som doteraz len počul. Miesto, kde čakávajú upíri na svoj súd, a kde garda zatvára ľudí, kým skončia ako potrava.

Popravde som si ho vždy predstavoval trochu pochmúrnejšie. Ako nejakú kobku. Zatuchnuté steny, všade samú vlhkosť a nespočetné množstvá potkanov. Určite som nečakal relatívne pekne zariadenú izbu s kúpeľňou. 

Zoskočil som z postele a prešiel k dverám. Napriek zbytočnosti tohto gesta som do nich poriadne tresol. V naivnej predstave, že za vyskúšanie nič nedám. Na bolesť som pozabudol. Pritiahol som ruku k telu a druhou sa snažil rozmasírovať udreté hánky. S dverami som, samozrejme, ani nepohol.

Spásna myšlienka použiť mobil prišla až potom. V duchu som si za to pekne vynadal. Prehľadal som si postupne všetky vrecká na nohaviciach. Nikde nič. Vzali úplne všetko. Mobil, doklady aj kľúče.

S povzdychnutím som prešiel k druhým dverám. Tie už boli obyčajné a spod ich prahu vychádzala ľahká para spolu s lahodnou vôňou. Nasucho som prehltol. Pálenie v hrdle sa ozvalo nečakane a zároveň značne nepríjemne. Lovenie som nemal tak zanedbať. Som ja vážne vôl.

Na chvíľu som zaváhal. Chcel som ju nechať v pokoji vysprchovať, ale strach bol silnejší. Potreboval som vedieť, že je v poriadku. „Jessy, to som ja,“ zakričal som, aby to počula aj cez tečúcu vodu a pridal k tomu silné zaklopanie.

Vypla vodu a prekvapivo rýchlo vyletela z kúpeľne. Až som sa zľakol, či sa vôbec stihla obliecť.

Nestihla.

Vrhla sa mi okolo krku len s uterákom obmotaným okolo mokrého tela. „Odpusť mi, prosím,“ vzlykla a pevnejšie sa ku mne natisla. Srdce jej udieralo o hrudný kôš a krv zrýchlene prúdila v žilách. Nádhera. Koľko tej lahodnej tekutiny asi pretečie cez jej krčnú tepnu? Tú rozkošnú pod jej kožou sa vzpínajúcu zásobáreň slasti.    

Otriasol som sa nad vlastnými myšlienkami a rýchlo nasmeroval pohľad radšej na stenu. „Nič sa nestalo,“ šepol som a odtiahol sa, aby som si ju obzrel. Vyzerala v poriadku. Až na opuchnuté očí, ktoré jasne prezrádzali, koľko plakala. „Neublížili ti?“ spýtal som sa pre istotu.

„Nie,“ pokrútila hlavou a pozrela do zeme. „Mne je to tak ľúto, ale povedal...“ Priložil som jej prst na ústa, aby som ju umlčal. Prinútili ma k tomu kroky na chodbe.

„Idú, obleč sa.“ Postrčil som ju naspäť do kúpeľne a zavrel som za ňou dvere. Zhlboka som sa nadýchol a vydýchol, aby som si dodal odvahu. Nepomohlo to teda vôbec.

Zašramotila prvá zámka. O sekundu na to druhá a o ďalšiu tretia. Až potom sa dvere otvorili a vošli dvaja upíri. Ich vôňu som si pamätal už z recepcie, no nezaujímali ma ani oni, ani ich pohŕdavé pohľady. Jediný podstatný bol pre mňa ten, ktorý vošiel ako tretí. Ten, ktorý za týmto všetkým stojí.  

„Caius,“ pozdravil som. Okrajovo som zaznamenal aj tretieho z jeho osobnej stráže. Toho jediného, ktorého som poznal už skôr. Cody viditeľne povýšil, no podľa výrazu v jeho tvári z toho nebol práve nadšený. Zostal stáť pred dverami a nervózne žmolil v ruke erb svojho nového pána.

Vládca zastal meter odo mňa. Nekonečné sekundy sa na mňa len díval. Znechutenie v jeho tvári sa dalo takmer nahmatať. Podvedome som sa pritlačil chrbtom viac k stene. „Anthony Cullen,“ precedil cez zuby. Jeho slová mi nepríjemne zarezonovali v ušiach, srdce mi vynechalo úder a rozbehlo sa šialenou rýchlosťou. Najnebezpečnejší z vládcov vo mne dokázal veľmi rýchlo vzbudiť strach.

„Čo na tebe vidí?“ spýtal sa a neprestal pohľadom skenovať moje telo. „Musela sa zblázniť. Veď si obyčajné nič, nechutný zbabelec,“ vyprskol.

Zmienka o Jane mi do tela vliala prekvapivú vlnu adrenalínu. Strach sa zázračne vytratil. Napriamil som sa a odhodlane mu pozrel do očí. „Som fakt dobrý v posteli,“ mykol som ramenami. Odpor asi nečakal. Na chvíľu som sa mohol pokochať jeho šokovaným výrazom, no rýchlo sa zas ovládol.

„Som zvedavý, koľko ti tá odvaha vydrží,“ zasmial sa, chytil ma za rameno a zatlačil. Intenzitu stisku pomaly zvyšoval a očami skenoval môj výraz. Udržať si úsmev na tvári bolo stále ťažšie, ale nie nemožné. Akýkoľvek prejav slabosti som si zakázal. Nikto nebude hovoriť o Jane, že si vzala zbabelca.

Kosť zapraskala, bolesť mi podlomila kolená a z očí vyhŕkli slzy. „Za toto ťa Jane zabije,“ žiarivo som sa na neho usmial v poslednej vlne odporu, ktorej som bol schopný. Pustil moju ruku a o krok ustúpil.

„Máš pravdu. Žiadne unáhlené reakcie. Musím sa pekne držať plánu,“ uškrnul sa a pozrel na dvere do kúpeľne. „Zákusok, vylez,“ zakričal na Jessy. S jeho slovami sa vrátil aj môj strach. Prečo to nemohlo ostať medzi nami dvoma?

„Ideš sa odbavovať na bezbrannom človeku?“ vyprskol som. „Veď je to Alecova družka,“ dodal som rýchlo. Nemá snáď rozum? Nemôže jej ublížiť. Aro ju Alecovi sľúbil. Nikto iný už o jej živote nemôže rozhodovať. Patrí len jemu.

„Všimol si si?“ nadšene zatlieskal a mykol hlavou smerom ku mne. Pre strážneho to bolo nejaké podivné znamenie. Ani som sa nenazdal a prudko ma prirazil k stene. Predlaktím jednej ruky mi pritlačil na hrdlo a druhou rukou mi ukotvil zdravé rameno. Caius si to zatiaľ namieril ku dverám do kúpeľne. Každý jeho neprirodzene pomalý pohyb môj strach len znásoboval. Otvoril dvere, ale nevošiel. „Jessy, pôjde to po dobrom?“ spýtal sa a s pobaveným úsmevom čakal na jej reakciu. Trvalo pár sekúnd, kým vyšla. Na celom tele sa chvela. Otočila ku mne tvár a naše pohľady sa stretli.

„Prosím, neubližujte mu, sľúbili ste to,“ vzlykla. Konečne som pochopil, akou lžou ju prinútil, aby mi zavolala.

„Ale, drahá, iste, že neublížime,“ zasmial sa a pokynul jej k posteli. Poslúchla, prešla k nej a posadila sa. „Choď k nej,“ prikázal a kmitol ku mne pohľadom. Strážca ma okamžite pustil a ustúpil. Ledva som udržal rovnováhu, no nebolo mi treba hovoriť dvakrát. V sekunde som bol u nej a zdravou rukou som ju objímal. Aspoň tak som mal relatívny pocit, že je v bezpečí. Pri mne.

„Čo od nás vlastne chceš?“ spýtal som sa. Táto hra sa mi prestávala páčiť.   

„Nič zložité,“ pobavene sa usmial. „Len sa vás chcem oboch zbaviť. Najlepšie naraz. Spravili ste z mojich najmilších gardistov obyčajné zaľúbené ovce.“

„Nemôžeš nás zabiť,“ spražil som ho pohľadom. „Aro nám dal slobodu.“ Ak by mi nezlomil ľavú ruku, asi mu pred očami zamávam obrúčkou. Je snáď úplne mimo, aby proti sebe poštval Ara, Aleca aj Jane?  

„Presne tak,“ povzdychol si a teatrálne rozhodil rukami. „Spravíme si malý kvíz. Odpovedajte pokojne obaja,“ zasmial sa. „Prvá otázka je veľmi jednoduchá. Čo sa stane, ak zabijete upírovi jeho životnú lásku?“

„Pomstí sa,“ odpovedal som okamžite. Nech len pekne vie, čo ho čaká, ak nám ublíži.

„Kto je Chelsea?“ položil ďalšiu stupídnu otázku.

„Má dar pripútať k vám iných upírov. Preto sú vám všetci tak verní,“ šepol som. Aj keď som nerozumel, kam tým mieri. Nás sa to predsa netýka. Jej dar nepôsobí, ak má niekto vytvorené prisilné puto. „Nedokáže oddeliť zamilované páry a ani pretrhnúť väzbu medzi dvojčatami,“ dodal som. Preto sú Alec a Jane jediní gardisti, ktorým Aro plní ich priania. Radšej im vyhovie, akoby riskoval, že ich stratí.

„Skutočne?“ spýtala sa Jessy prekvapene. Len som jemne prikývol. Nečudo, že to nevedela. Málokto tuší, ako to skutočne je. Chelseu síce všetci poznajú, ale nevedia, že Aleca a Jane k Volterre nikdy nepútala. Aro túto drobnosť úspešne tají. 

„Vieš viac, ako som si myslel,“ zapriadol Caius natešene. Takmer som pretočil očami. Som predsa tiež z dvojčiat. Ak by mohli, pripútali by ma k Volterre hneď, ako sme sa tu s rodinou objavili. Poľahky by tak donútili ostať aj mojich rodičov. No nič podobné neurobili a to som ešte nebol zamilovaný. Po vysvetlení som nemusel dlho pátrať. Vzťah medzi dvojčatami je rovnako silný ako večná láska.

„Majú tvoje otázky aj nejakú pointu?“ zaujímal som sa. Chce snáď k niekomu pripútať Jessy? U nej by to šlo, keď Aleca nemiluje, ale aký by to malo význam?

„Iste,“ prikývol a vzrušením mu zaiskrilo v očiach. „Predstav si, že ťa necháme s touto lahôdkou,“ ukázal na Jessy, „dlho zavretého v jednej miestnosti. Otázka nebude, či ju zabiješ, ale kedy to urobíš,“ žmurkol na mňa. Po jeho slovách som nasucho prehltol. To snáď nemôže myslieť vážne! Nemôžem zabiť priateľku. Veď ju mám rád. „Všetko si pekne nahrám na kameru a pustím to Alecovi, keď sa vráti,“ pobavene zatlieskal.

„On ma za to zabije,“ šepol som pridusene. Kamarát nekamarát. Bude mu to jedno. Pohltí ho zúrivosť. Nebude sa pýtať, ako to bolo. Preboha! Kašlať na môj život, ale ako to zasiahne Jane? Ako zareaguje moja rodina? Na Jessy som pozrel v rovnakej chvíli ako ona na mňa. V očiach mala podobné zúfalstvo, aké musela vidieť v tých mojich.

„Múdry chlapec,“ pochválil ma ten sadistický psychopat. „Predpokladám, že chápeš, ako tým raní Jane. Zabije predsa jej lásku. Nemyslím, že by sa aj ona dokázala pomstiť. Na to brata príliš miluje, no ich puto sa navždy roztrhne a Chelsea môže začať pracovať. Ostanú nám verné dvojčatá a zbavíme sa vás dvoch,“ dokončil svoju zvrátenú myšlienku a odmlčal sa. Neviem, či čakal na reakciu, ale ja som žiadnej nebol schopný. V hlave som mal podivné prázdno. Dookola som videl len jediný scenár. Ten, ktorým sa všetko pokazí. Zabijem Jessy. Alec zabije mňa. Jane a Aleca to rozdelí. Navždy. Koniec šťastia pre všetkých. Koniec rozprávky.

Ďakujem veľmi pekne za komentáre k predchádzajúcej kapitole. Neviete si predstaviť, ako každá veta od vás poteší. Budem rada, ak mi nejaký komentár zanecháte aj pri tejto kapitole.

Ďalšia kapitola bude pokračovať tam, kde sme vo Volterre skončili. Ešte veľa vecí ostalo nevysvetlených. Snáď sa u nej uvidíme.   

Autor: Ivka77 (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Milujem obe svoje deti - 44. kapitola: