Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Milujem obe svoje deti - 51. kapitola

04.02.2013 (09:30) • Ivka77 • FanFiction na pokračování • komentováno 15× • zobrazeno 2498×

Pohľad Anthony

Cítil som sa, akoby ma niekto požul a vypľul. Na tele ma boleli aj tie časti, o ktorých existencii som ani nevedel. V hlave mi nejaká nezladená kapela vyhrávala melódiu môjho srdca. Buch, pauza, buch, buch, divne dlhá pauza, buch. To je tak ťažké chytiť rytmus?

Zhlboka som sa nadýchol a pomaly som vydýchol. A znova. Chcel som si utriediť myšlienky. Trochu sa pozbierať.

Otvoril som oči a stretol sa s láskyplným pohľadom mojej mamy. Chvíľu sme na seba len hľadeli. Ja som žmurkol trikrát, ona ani raz.

Dlho som náš očný kontakt nevydržal. Radšej som sa zadíval na svoje ruky. Párkrát som si spočítal prsty. Stále desať. Kto by to bol povedal? Nechápem tento môj hlúpy zvyk, ktorým sa snažím zahnať nervozitu.  

„Rátaš?“ spýtala sa. Musel som sa pousmiať. Na chvíľu som už zabudol, ako dokonale ma pozná. Zdvihol som k nej zrak a prikývol som. „Ako malý si rátal moje,“ šepla, natiahla ku mne ruku a nechala ma prepliesť naše prsty. Päť jej a päť mojich.

Podivne ma zahrialo pri srdci. „Chýbala si mi,“ priznal som úprimne a kmitol som pohľadom k dverám, ktorými len pred pár minútami vyšiel môj otec. Dobrý pocit ma okamžite prešiel. Pustil som mame ruku a sťažka som si povzdychol.

„Vráti sa,“ šepla a pohladila ma po líci. Privrel som oči, aby som si jej dotyk vychutnal, ale rýchlo som ich zas otvoril. Hľadal som v jej tvári to, čo chýbalo v jej hlase – výčitku. No nebolo po nej ani stopy. Ona sa snáď nehnevá?

„Mami, napadol som vlastného otca,“ konštatoval som. S vyslovením pravdy sa v mojich emóciách vôbec nič nezmenilo. Stále som sa hanbil, ale nie toľko, ako by som sa mal. Zmiatlo ma to. Nemalo by ma to mrzieť viac? Veď dieťa nesmie vztiahnuť ruku na svojho rodiča! To je tak očividná nevďačnosť.

„Nič sa mu nestalo a ty to vieš,“ pousmiala sa a na chvíľu sa odmlčala. Na jej ďalšie slová som čakal ako na zázrak. Naivne som dúfal, že mi dokáže objasniť, čo sa vlastne stalo. Ja som to totiž nevedel. Nechápal som, prečo Jane napadol. „Urobil si dobre. Ak by jej ublížil, musel by niesť následky,“ dodala.

„Mami, ja som nepomáhal otcovi, ale...“ Zasekol som sa v polovičke vety. Nevedel som, ako pokračovať. Niekoľkokrát som si prehral vlastnú spomienku, ale nič sa nezmenilo. Pamätal som si každý detail, ale nedokázal som si spomenúť, na čo som myslel. Ja som asi vôbec nemyslel. Premohli ma inštinkty. A tie velili jasne – chrániť životnú lásku. Pred každým.

„Ale?“ snažila sa ma posmeliť. Zúfalo som si povzdychol. Prišlo mi, že by som mal začať od začiatku. Vlastne som to mal urobiť oveľa skôr a nemuselo sa nič stať. Ja som sa však nechal oklamať vlastnými zmyslami. A tie sa, bohužiaľ, mýlili. Všetko interpretovali skreslene. Presvedčili ma, že sa moji rodičia s Jane znesú. Správali sa k sebe predsa tak normálne. Dokonca nenamietali, keď ma pobozkala.

Čo som si, dopekla, myslel? To som skutočne taký sprostý? Prečo som nedal na prvé pocity? Prečo som ignoroval ten strach, ktorý ma pohltili, keď som ich zbadal spolu v jednej miestnosti?

Vošiel som si rukou do vlasov. Odpoveď na moje otázky bola príliš jasná. Proste som chcel veriť, že sa všetko vyriešilo samo. Bez môjho pričinenia. Nejakým zázrakom. Som neuveriteľná naivka.

„Nešklb si tie vlasy!“ chytila ma za zápästie. Zmätene som sa pousmial a spustil som ruku pozdĺž tela. Ani som si neuvedomoval, že to robím. Pozbieral som všetky sily a pozostatky zdravého rozumu a pozrel som mame do očí.

„Musíme sa pozhovárať. Ty, otec a ja. O mojom vzťahu s Jane,“ povedal som rázne a ignoroval som jej prekvapený výraz. „Ja ju milujem a vy dvaja ju musíte rešpektovať ako moju manželku.“

Mama vymenila prekvapený výraz za šokovaný a zalapala po vzduchu. Natiahol som k nej ruku, aby som ju pohladil a skúsil ju nejako upokojiť, keď sa na chodbe ozvali hlasné kroky. Vlastne skôr beh. Obaja sme pozreli k dverám v rovnakom okamihu. Zvláštne, ona mala kroky zachytiť skôr. Asi bola príliš zaujatá mojimi slovami.

Carlisle vpálil do izby ako veľká voda. S klopaním sa ani neobťažoval. Iracionálne ma to pobúrilo. Dávno som pochopil, v koho izbe sa nachádzam a nemohol som sa zbaviť pocitu, že Jane narušujeme súkromie. Všade sa váľali veci patriace mojej rodine. Na druhej strane som bol neskutočne šťastný, že ich mám pri sebe. Za posledné mesiace som o tom často sníval. Mal som v sebe toľko rozporuplných pocitov, až som sa sám seba desil.

„Ako sa cítiš? Nebolí ťa niečo?“ zahrnul ma Carlisle otázkami a skúsil zo mňa stiahnuť deku. Neúspešne. Držal som sa jej ako kliešť. „Tony, musím ťa vyšetriť,“ zamračil sa na moje ruky.

„Mne je dobre,“ šepol som. Nechcel som, aby mama videla, čo mám pod gázami prekrývajúcimi moju hruď, brucho a ramená. Neprišiel mi ten pohľad voči nej fér. I keď ho už možno absolvovala. Bohvie, čo sa tu dialo, kým som bol mimo.

Carlisle pretočil očami a prešiel na druhú stranu postele – k mojim nohám. Kým som stihol akokoľvek zareagovať, vyhrnul mi deku až nad bedrá a neodpustil si jeden žiarivý úsmev.

Povzdychol som si, ale ležal som pokojne celú dobu, kým mi prehmatával kosti. Začal na členkoch a postupoval stále vyššie. Mykol som sa, až keď sa dostal k stehnu. „Bolí?“ spýtal sa.

„Nie,“ odpovedal som popravde. Netrhol som sebou kvôli bolesti. Len sa mi znenazdajky pred očami vybavil Caius a jeho pobavený smiech. Náramne sa tešil, keď mi tú kosť lámal. Pritom tá spomienka prišla úplne nelogicky. Carlisle by mi predsa nikdy neublížil.

„To bude dobré, ver mi,“ šepol, pretiahol mi deku cez nohy a o krok ustúpil. Musel spoznať, ako sa cítim. Srdce ma prezradilo. Doprial mi čas a odstup, aby som predýchal vlastné emócie.

Stačil mi jeden pohľad na mamu a všetky negatívne pocity sa niekam vytratili. Dívala sa na mňa s takým smútkom v očiach, až ma vlastné správanie zabolelo. Nechcel som, aby si myslela, že nezvládam, čo sa mi stalo. Trápenia si so mnou užila už aj tak priveľa.

Odhodlane som zo seba stiahol deku a pousmial som sa na Carlislea. Našťastie, nepotreboval slová. Nebol som ich schopný. V hrdle sa mi usadila nepríjemná hrča.

Spáleniny mi ošetril v rekordnom čase. V podstate predviedol svetelnú rýchlosť. Ak by si nedával taký pozor, aby sa ma zbytočne nedotýkal, zvládol by to aj rýchlejšie. Popri tom ešte celý čas bránil vlastným telom mojej mame vo výhľade. Jeho pochopenie ma dojalo. Po líci mi stiekla osamotená slza. Rýchlo som ju utrel chrbtom ruky, ale aj tak ju asi videl. Bože, vôbec sa mi nepáčilo, ako zraniteľne som sa cítil. Len som s tým v tej chvíli nedokázal bojovať.  

„Môžeš si niečo obliecť, ak chceš,“ navrhol, keď skončil. Vďačne som prikývol. Len v boxerkách som sa pripadal trochu nahý. „Ale niečo voľné,“ dodal a pozrel na moju mamu.

Na nič nečakala a začala sa prehrabávať v cestovnej taške položenej na zemi. „Jane ti doniesla tvoje veci, ale môžeme kúpiť aj niečo iné,“ šepla a vytiahla pár tričiek, aby mi ich predviedla. Nespoznal som ani jedno, ale bolo mi to úplne jedno. Od mojej ženy by som si obliekol aj vrece na odpadky.

„Čokoľvek,“ prinútil som sa k úsmevu. Chvíľu ešte vyberala a nakoniec vytiahla šedé tepláky a čierne tričko. Carlisle jej ich vzal z ruky, povolil gumu na páse teplákov a až potom mi obe veci podal.

„Pomôžem ti?“ spýtal sa. Miesto odpovede som pokrútil hlavou v nesúhlasnom geste.

Posadil som sa na posteli a sekundu som si dodával odhodlanie na ďalší pohyb. Divné, ale keď išlo o Jane, letel som cez izbu ako neriadená strela. Určite ma tak nebolela každá bunka v tele.

Obliekanie mi zabralo takmer tri minúty. Mama ku mne niekoľkokrát natiahla ruku, aby mi pomohla, ale hneď ju zas stiahla. Pochopila, že to chcem urobiť sám.

Zvalil som sa naspäť na posteľ a vysilením som privrel oči. Napriek všetkému som sa cítil podstatne lepšie. Nemusel som sa zakrývať dekou. I tak mi pod ňou bolo zbytočne teplo.

Chcel som len spať, ale Carlisle mal iný názor. Trval na tom, aby som vypil aspoň trochu krvi. Mal tak nekompromisný výraz, až som nemal na výber. Prvý dúšok mi nepríjemne zarezonoval na chuťových pohárikoch. Neuveriteľne mi pripomenul Jessy a chuť jej životodarnej tekutiny. Naplo ma na zvracanie.

„Prečo mi dávate ľudskú krv?“ spýtal som sa znechutene. Vlastný tón ma zarazil. Také správanie si nezaslúžili. „Prepáčte, len by som radšej zvieraciu,“ dodal som rýchlo. Obaja sa na mňa až prekvapivo úprimne usmiali. Dosť ma to zaskočilo. Mysleli si snáď, že ma pobyt vo Volterre zmenil?

„To rád počujem,“ šepol Carlisle a pozrel na pohár v mojich rukách. „Ale dopi aspoň toto. Máš v tom aj trochu liekov. Pospíš si a zatiaľ ti zoženieme niečo iné,“ sľúbil.

Povzdychol som si a na ex som do seba nalial obsah pohára. Otriasol som sa, podal som prázdny pohár Carlisleovi a položil som si hlavu na vankúš. Vôbec som nechápal vlastné pocity. Predtým mi ľudská krv oveľa viac chutila. Nespôsobovala mi v žalúdku také nepríjemné chvenie, ale hlavne mi nepripomínala, že som takmer zabil najlepšiu priateľku. Bol to ten zlom, ktorý chýbal môjmu ovládaniu?

A kde je vôbec Jessy? Zvládla premenu? Hnevá sa... Tma ma pohltila takmer okamžite. Zaspal som niekde v polovičke vlastných úvah. Únava sa nedala ovládnuť.

Zobudil som sa absolútne zmätený. Trvalo mi niekoľko sekúnd, kým som zistil, kde som. Musel som spať naozaj tvrdo. To bolo asi viac než len trochu liekov. Za oknami sa už zmrákalo. Prespal som celý deň a očividne mi to prospelo. Cítil som sa oveľa lepšie.

V izbe so mnou bola len Jane. Ležala vedľa mňa a takmer bez dotyku ma hladila po ruke. Vyzerala absolútne dokonale. Ako vždy. Chytil som ju za zápästie a pritiahol som si ju bližšie k sebe. Automaticky.

„Láska, mrzí ma, čo všetko si musela zažiť,“ šepol som. Nadýchla sa, aby mohla niečo povedať, ale nedal som jej šancu. Položil som ruku na temeno jej hlavy, pritiahol som si jej tvár a spojil som naše pery vo vášnivom bozku. Nedokázal som odolať. Priťahovala ma ako magnet, no napriek tomu sa mi v hlave vynorilo asi milión otázok. Odtiahol som sa. „Si v poriadku? A čo Jessy a Alec?“ položil som tie najpodstatnejšie a znovu spojil naše pery.

„Hm,“ zamumlala mi do úst a ja som si uvedomil, že som jej ani neumožnil odpovedať. S vypätím všetkých síl som ju pustil. Nešlo to vôbec ľahko. „Jessy prešla premenou a Alec na ňu dáva pozor,“ povedala. Pery sa mi roztiahli do širokého úsmevu. Takže som nič nepokazil. Ďakujem, Bože. Jane mi úsmev oplatila, no ten jej bol smutný. Celá vyzerala napäto.

„A ty si v poriadku?“ spýtal som sa. Výraz v jej tvári mi nedával zmysel. Veď sme spolu a aj jej brat je šťastný. Tak čo je zle? Povedali jej niečo moji rodičia? A prečo tu nie sú? „Jane, kde je moja rodina?“ Nebál som sa o nich, ona by im neublížila. Len ma prekvapilo, že ju so mnou nechali osamote.

„Dopriali nám súkromie, musím ti niečo povedať,“ šepla a kým som ju stihol zadržať, zoskočila z postele. Oprela sa o stenu oproti mne a pozrela mi do očí. Z jej pohľadu plného odhodlania mi úplne nelogicky zovrelo pľúca.

„Láska, čo sa deje?“ Začínala ma desiť. Vytiahol som sa do sedu a nenápadne som si ponaťahoval celé telo. Bolesť bola o poznanie menšia. Moja žena zatiaľ párkrát otvorila ústa a hneď ich zas zavrela, akoby hľadala správne slová, no žiadne nenachádzala. „Zlato, prosím,“ snažil som sa ju povzbudiť. Mne predsa môže povedať všetko. Spolu zvládneme čokoľvek.

„Musíš ísť domov,“ vypadlo z nej. Poklepal som na posteľ. Nepáčilo sa mi, ako je odo mňa ďaleko. Nesúhlasne pokrútila hlavou a zabodla pohľad do zeme.

„Iste,“ prikývol som. Na tom sme sa predsa dávno dohodli. Vezmem ju k nám a predstavím celej rodine. Čiastočne sa síce veci zmenili, ale aj tak ešte nepozná všetkých. „Mohli by sme ísť tak za dva dni,“ navrhol som. To by som už mal byť schopný cestovať.

„Len ty sám,“ šepla. Obočie mi vyletel nahor, no ona to nemohla vidieť, stále skúmala vzor na koberci.

„Chápem, že to s mojou rodinou nemáš jednoduché, ale ja im všetko vysvetlím,“ sľúbil som. Pochopia, čo k nej cítim. Zariadim, aby ju prijali. Musia. Iná možnosť neexistuje.

„Ja s tebou nepôjdem!“ povedala nekompromisne. Z jej tónu mi prebehol mráz po chrbte. Nepripúšťala žiadny odpor. 

„Dobre,“ povzdychol som si. Nechcel som sa hádať. Najlepšie už nikdy. Ak sa na to necíti, nemôžem ju nútiť. Čomu sa aj čudovať, keď ju môj otec napadol. „Môžeme tvoju návštevu odložiť. Pocestujem domov sám, ale nezdržím sa dlho,“ pousmial som sa a natiahol som k nej ruku.

Pozrela na mňa, ale na moje gesto nereagovala. Ruku som zas spustil pozdĺž tela. „Nechcem, aby si sa vracal,“ pípla.

„Prosím?“ nechápavo som pokrútil hlavou. Asi som zle počul.

„Pozri, čo sa ti tu stalo,“ mávla rukou, „bude ti lepšie doma.“ Zoskočil som z postele a prihnal som sa k nej. Ignoroval som jej šokovaný výraz. Potreboval som ju mať pri sebe. Pekne blízko. Skrížil som si ruky na jej chrbte a vtiahol som si ju do náručia. Nebránila sa, ale zostala úplne strnulá. Objatie mi neopätovala.

„Na to som už myslel,“ šepol som jej do vlasov a zhlboka sa nadýchol jej lahodnej vône. Voňala presne tak úžasne, ako som si pamätal. „Budem vo Volterre, kým tu budeš ty a keď pôjdeš na misiu, odcestujem k rodine. Nebudeš sa o mňa musieť báť.“

„Tak som to nemyslela,“ povedala rázne a skúsila sa odtiahnuť. Zbytočne. Odmietal som povoliť zovretie. Ona predsa patrí ku mne. „Prosím, pusti ma, musí ťa to bolieť,“ pípla.

„Nie,“ nesúhlasne som pokrútil hlavou. Fyzickú bolesť som takmer nevnímal. „Bolí ma len srdce z tvojich divných rečí.“

„Chcem ti dobre, musíš si premyslieť, čo cítiš,“ šepla a priblížila pery k môjmu krku, akoby ma chcela pobozkať, no neurobila to a zas sa stiahla.

„Premyslieť, čo cítim?“ zopakoval som po nej prihlúplo a veľmi podobne som sa aj zatváril. Mal som pocit, že mi niečo podstatné nedochádza. Položila mi ruku na srdce a zdvihla ku mne zrak.

„Náš vzťah vznikol za zvláštnych okolností. Bol si tu väzňom. Nemohol si sa slobodne rozhodovať, dokonca ani slobodne pohybovať,“ povzdychla si, sklonila hlavu a zadívala sa na moju hruď. „Tvoje city to mohlo značne ovplyvniť,“ dokončila myšlienku. Zasekol som sa v polovičke nádychu. Trvalo pár sekúnd, kým mi jej slová došli.

„Ty si myslíš, že ťa nemilujem?“ vyprskol som, vložil som jej dva prsty pod bradu a donútil som ju pozrieť mi do očí. Pripadal som si ako v nejakom hlúpom sne. Len som čakal, kedy sa zobudím.

„Ja už neviem, čo si mám myslieť.“ Zavrela oči, aby sa na mňa nemusela dívať. „Tvoj otec...“

Nenechal som ju dopovedať. Zaplavila ma vlna adrenalínu a pri srdci ma nepríjemne bodlo. Prudko som si ju otočil v náručí a prirazil som ju tvárou k stene. Silno, no tak, aby som jej neublížil. To by som nespravil. Prekvapením vypískla, ale nebránila sa, i keď mohla.  

Natlačil som sa na jej chrbát a ruky som jej ukotvil pevne pri tele. Už by sa nemohla pohnúť, ani ak by chcela. Fyzickou silou nikdy neoplývala a svoju šancu prepásla. „Ako sa cítiš?“ spýtal som sa a vtisol som jej tvrdý bozk na temeno hlavy. Dával som si pozor, aby na mňa nevidela.

„Bezbranne,“ pípla rozochvelo, no strach som v jej hlase nezachytil. Našťastie. Inak by som si asi nafackoval.

„Bojíš sa?“ spýtal som sa, aj keď som odpoveď poznal.

„Nie,“ potvrdila, čo som si myslel. Skrížil som jej obe ruky na chrbte a jednou svojou ich pridržal. Predlaktie druhej ruky som jej vložil pod bradu. Stačilo by jedno trhnutie a... Preboha, čo to robím?

„Teraz sa bojíš?“ zopakoval som svoju otázku. Mal som problém udržať pevný hlas. Zrazu mi zo seba ostalo zle. Čo si tu dokazujem? Preskočilo mi?

„Nie,“ pípla a obtrela sa mi bradou o ruku, akoby sa o ňu chcela pohladiť. Privrel som oči, aby som si zachoval posledné zvyšky odhodlania.

„Jane, môžem ťa zabiť, tak prečo sa nebojíš?“ Najradšej by som ju hneď pustil a vybozkával, ale ešte som nedosiahol, čo som chcel.

„Verím ti. Neublížil by si mi,“ šepla.  

„Pretože...“ načal som vetu a chcel som, aby ju dokončila.

„Ma miluješ,“ vydýchla. Okamžite som ju pustil a o krok som ustúpil. Dopadla na mňa celá ťarcha vlastného správania.

Pomaly sa otočila a s úsmevom na mňa pozrela. Po smútku v jej tvári nezostala ani stopa. Žiarila ako hviezda na jasnom nočnom nebi. „Milujem ťa,“ šepla.

„Aj ja teba a nikdy o tom nesmieš pochybovať!“ Natiahol som k nej ruku. Už som si objatie nechcel vynucovať násilím. Vlastne som ani nemusel. Vrhla sa mi okolo krku, až mi zapraskalo v kostiach. Zavesila sa na mňa celou váhou a nohy si obmotala okolo mojich bedier. Ledva som potlačil bolestné syknutie. Moja hruď na taký náraz nebola pripravená. Stále sa úplne nezhojila, ale mne to bolo úplne jedno. Chcel som len svoju ženu. „Prepáč, bol som hrubý,“ šepol som jej do kože na krku a hneď na to som ju zahrnul drobnými bozkami.

„Bol si sexi,“ zasmiala sa uvoľnene, ale hneď sa zarazila. „Nebolí ťa niečo?“ spýtala sa a chcela sa postaviť. Nesúhlasne som pokrútil hlavou s pritiahol som si ju bližšie k sebe. Lonom sa mi obtrela o rozkrok. Celým telom mi prebehla vlna vzrušenia. Zrazu som presne vedel, ako strávime najbližšie spoločné chvíle. Spojil som naše pery a jediným rýchlim pohybom som z nej strhol tričko. Potešilo ma, že si nevzala podprsenku. Zaslúžim si ja také šťastie?

Nezaslúžiš, odpovedali mi kroky na chodbe. Jane stuhla a ja som ju takmer okamžite nasledoval. Dvere na izbe sa otvorili skôr, ako sme sa stihli spamätať. To sem už skutočne nikto neklope? Má snáď na dverách nápis: Deň otvorených dverí? 

„Ahojte,“ pozdravil nás Alec a až potom na nás pozrel. Vytreštil oči a skamenel. Vyzeral doslova ako socha. Natlačil som si Jane viac na svoju hruď, aby nevidel jej nahé ňadrá a nevinne som sa na neho usmial. To ho trochu prebralo. V rozpakoch si prehrabol vlasy a otočil sa nám chrbtom. „Nechcel som rušiť, ja... no... vidím, že si v poriadku,“ vykoktal a prekročil prah, aby opustil izbu.

„Nechoď,“ požiadal som. Zastavil, no veľmi rozumne sa na nás znovu neotočil. Položil som Jane na zem a naklonil som sa k jej uchu. „Musím sa s ním porozprávať,“ šepol som a jemne som jej zhrýzol ušný lalôčik. Bože, ja som ju tak strašne chcel, ale to muselo počkať. Veď budeme mať celú večnosť.

Ľahni, zazrel som na ten stan, čo sa mi vytvoril v nohaviciach a odmietal prijať nové skutočnosti. Jane zatiaľ vbehla do svojho šatníka a o pár sekúnd vybehla kompletne oblečená. Preletela ma pohľadom a zastavila na mojich bedrách. Uškrnula sa a pokynula mi k posteli. Sadol som si a ona si sadla na moje kolená, aby ma zakryla. Nezabudla sa provokačne pomrviť. Ledva som ovládol vzdychnutie. Vzal som si diablicu.

„Brácho, môžeš,“ zasmiala sa. Alec sa otočil a vydýchol si, keď zistil, že už zo svojej sestry zbytočne veľa neuvidí. Vošiel do izby, prešiel k stoličke, otočil si ju na nás a posadil sa. Pri tom pohybe mu nezapnutý plášť odhalil košeľu. 

„Čo sa ti stalo?“ spýtali sme sa s Jane takmer naraz. Zmätene na nás pozrel a potom skĺzol pohľadom na svoju hruď. Z košele mu chýbal podstatný kus a aj pár gombíkov. Okamžite sa zakryl plášťom a zapol ho.

„Ja... no...“ vykoktal a zatváril sa maximálne zahanbene. Obočie mi vyletelo nahor, keď mi všetko došlo. On s nikým nebojoval.

„Ako sa má Jessy?“ uškrnul som sa. Nemohol som si pomôcť.

„Dobre,“ rozžiaril sa ako mesiačik na hnoji. „Len je trošku impulzívna,“ šepol zasnene. Jane si odkašľala, aby ho náhodou nenapadlo spomenúť detaily. Ja som sa zhlboka nadýchol. Musel som si dodať odvahu. Potreboval som zistiť, či je medzi nami všetko v poriadku.

„Alec...“ povzdychol som si a sklopil som pohľad. To bola veľká chyba. Nazrel som totiž Jane rovno do výstrihu. Mňam.

„Tony,“ oslovil ma a prerušil moje slintanie. Zmätene som pokrútil hlavou. Na chvíľu som si nevedel spomenúť, čo som to vlastne chcel. Ja som pri Jane skutočne nemožný.

„Je medzi nami všetko v poriadku?“ vypadlo zo mňa. Popravde som pôvodne plánoval vytvoriť o niečo zmysluplnejšiu vetu. Najlepšie nejaké ospravedlnenie. Určite by Jessy radšej premenil sám.

„Si manžel mojej sestry a zachránil si moju životnú lásku. Medzi nami je všetko viac než v poriadku,“ usmial sa, postavil, spravil dva kroky k nám a natiahol ku mne ruku. Jane preletela pohľadom moje bedrá, aby si overila, ako sa má môj malý problém a potom uvoľnene skĺzla z mojich kolien.

Postavil som sa a miesto stisku rúk som Aleca objal. „Ďakujem,“ šepol som, aj keď to slovo zďaleka nevystihovalo všetky moje pocity. Zrazu zo mňa opadla nejaká podivná ťarcha. Jeho priateľstvo pre mňa veľa znamená a strach, že oň možno prídem, ma dusil viac, ako som si pôvodne myslel.

„Ty mne?“ spýtal sa prekvapene a odtiahol sa. Jane to využila, chytila ma za ruku a pozrela na brata.

„Veď ho poznáš, on je moje malé teliatko,“ zasmiala sa. Na slovo moje dala zvláštne majetnícky dôraz. Podivne ma to zahrialo pri srdci.  

„Jane, snáď si nemyslel, že sa hnevám?“ spýtal sa jej Alec prekvapene. Odkašlal som si, aby som prerušil ich debatu – o mne, bezo mňa. Obaja na mňa pozreli a nevinne sa usmiali. Pretočil som očami a sadol som si naspäť na posteľ.

„Radšej mi povedz, ako Jessy zvládla premenu,“ navrhol som. Jane si sadla vedľa mňa a zaparkovala si ruku na moje stehno.

„Takmer bezbolestne,“ pousmial sa Alec a asi si všimol môj prekvapený výraz, pretože hneď pokračoval. „Môj dar vie byť aj užitočný,“ vysvetlil a posadil sa na zem oproti nám.   

„A teraz je na tom ako?“ zaujímal som sa. Nechcel som sa priamo spýtať, čím sa živí, ale veľmi dobre som si pamätal jej prianie nezabíjať ľudí.

„Treba na ňu dávať sústavne pozor. Je v podstate typická novorodená. Ovládajú ju pudy,“ šepol a na sekundu sa zamyslel. „Ale niektoré sú veľmi zaujímavé,“ uškrnul sa a už som len čakal, kedy si nadšene oblizne peru, no našťastie sa ovládol. „Zvieratá jej veľmi nechutia, ale snáď si zvykne,“ dodal.

„Je vegetariánka?“ spýtal som sa až príliš potešene.

„Veľmi sa jej to momentálne nepáči, ale teraz neuvažuje triezvo. Najbližší rok budem rozhodovať za ňu a ja rešpektujem jej voľbu pred premenou. Švagra mám vegetariána a ešte aj priateľku,“ povzdychol si a teatrálne rozhodil rukami.

„Ty môj chudáčik,“ pípla Jane a pohladila ho po líci. Privrel oči a hrane zamrnčal.  

„Nezabudol si na niekoho?“ spýtal som sa. Napríklad na moju prekrásnu manželku. Alec prestal vydávať podivné zvuky, pozrel na sestru a potom na mňa.

„Tony, to nie je také jednoduché, ako si myslíš. Keď Aro dovolil živiť sa zvieratami tebe, zaprisahal sa, že je to vo Volterre posledná výnimka a on svoje rozhodnutia len tak nemení.“ Nasucho som prehltol. S tým som nepočítal.

„Ale...“ začal som hovoriť, no vetu som nedokončil. Nevedel som, čo povedať. Sklonil som hlavu a aj ramená mi podivne ochabli. Zaplavila ma vlastná bezmocnosť. S vládcom sa ťažko bojuje.

„Bola by tu jedna možnosť,“ šepol Alec a ja som na neho v očakávaní pozrel.

„Prestaň!“ ohriakla ho Jane.

„To je jeho rozhodnutie, nie tvoje,“ odporoval jej.

„Presne tak jeho a ty sa do toho nemáš starať,“ vyprskla.

„A dosť!“ zhúkol som, aby sa ich hádka nestihla rozvinúť. Potom by ich už nedokázal zastaviť nikto. Za tisícdvesto rokov nabrali v prskaní po sebe slušnú prax. Obaja, našťastie, stíchli a dokonca sa zatvárili zahanbene. „Alec, prosím, začni,“ požiadal som. Jane urazene našpúlila pery, tak som jej na ne vtisol letmý bozk. Dlho sa hnevať nevydržala.

„Ak sa dvaja vládcovia na niečom dohodnú, tretí sa musí prispôsobiť. To Caius neurobil. Tým, že ohrozil na živote teba a Jessy, porušil pravidlá. O jeho prečine vie celá garda. Musí byť potrestaný, aby vládcovia nestratili reputáciu. Aro ponúkol potrestanie mne, pretože Jessy je momentálne...“ Zamyslel sa, aby našiel správne slovo.

„Indisponovaná,“ doplnila za neho Jane. Pousmial sa a prikývol.

„Ty si úplne pri zmysloch, preto ho tebe ponúkne osobne. Môžeš určiť pre vládcu akýkoľvek trest, ktorý prežije, alebo...“

„Alebo si môžem vybrať niečo iné?“ skočil som mu do reči. Začínal som tušiť, kam smeruje.

„Presne tak,“ súhlasil. „Popravde by som ho veľmi rád videl trpieť, ale Jessy nechcela zabíjať ľudí a jej šťastie je pre mňa prvoradé.“  

„Musí zaplatiť za to, čo ti urobil,“ zavrčala moja žena a pevne mi stisla ruku. Zavrel som oči a zhlboka som sa nadýchol. Nebol som schopný slova. Živo sa mi vybavil deň, ktorý som s Caiusom strávil. Stačila spomienka, aby sa mi celé telo zachvelo strachom. Vpísal sa príliš hlboko do môjho podvedomia.

„Nechám vás, Jessy je už pridlho sama,“ povedal Alec a v sekunde zmizol z izby. Ostal po ňom len prievan. Musel si všimnúť moje rozpoloženie. Taktný za každých okolností.

Ľahol som si na posteľ a Jane som stiahol so sebou. Štvala ma vlastná reakcia, no aj tak som ju chcel pri sebe. Pred ňou som sa nedokázal hanbiť. Zažila už priveľa mojich slabostí.  

„Láska, uľaví sa ti, ak sa pomstíš,“ pípla a prešla mi končekmi prstov po tvári. Nesúhlasne som pokrútil hlavou a otvoril som oči, aby som videl do tých jej. Zlatá v jej dúhovkách svojim spôsobom symbolizovala našu lásku. Znamenala viac ako len zmenu stravy.

„Netúžim po pomste,“ povedal som úprimne. Nedokázal by som sa tešiť z niekoho bolesti. To by som trpel viac ja sám. „Vyberieme si tvoje vegetariánstvo.“

„Ale...“ chcela protestovať, no to som jej nemohol dovoliť. Pritiahol som si ju bližšie k sebe a umlčal som ju bozkom.

„Je to pre teba možnosť, nie povinnosť,“ šepol som jej do pier. Chuť jej úst z mojej hlavy aj z môjho srdca aspoň na chvíľu vymazala všetky starosti. Odtiahol som sa, až keď som už potrebu vzduchu nedokázal potláčať. Jane to hneď využila.

„Mám niečo, čo je tvoje,“ siahla si do vrecka a vytiahla moju obrúčku. Musel som párkrát zamrkať, aby som si overil, že dobre vidím. V duchu som sa s ňou už dávno rozlúčil. Uchopila moju ľavú ruku a pousmiala sa. „Nikdy viac nebudem pochybovať,“ sľúbila a navliekla mi symbol našej lásky na prstenník.

Ďakujem veľmi pekne za komentáre k predchádzajúcej kapitole. Budem rada, ak mi nejaký zanecháte aj pri tejto. Pokojne kritický. Rada sa poučím na svojich chybách.

Chcem vám veľmi pekne poďakovať aj za hlasy v poviedke mesiaca. Vážim si, že som sa prvýkrát umiestnila. Popravde som to nečakala.

V budúcej kapitole sa dorieši Caius a Tony sa pozhovára s rodičmi. Snáď sa pri nej uvidíme.

Autor: Ivka77 (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Milujem obe svoje deti - 51. kapitola: