Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Minulosť sa ti vráti - 3. kapitola: Sto či sedemnásť? Oboje

20.12.2013 (17:30) • ria • FanFiction na pokračování • komentováno 5× • zobrazeno 1541×

3. kapitola – Sto či sedemnásť? Oboje

Bella:

„Už som ti hovorila, že si to neoblečiem!“ naštvane som hovorila Jane.

„Ale no tak. Kvôli mne, alebo kvôli Arovi. On sa určite poteší.“ Zase to robila, ten šteňací pohľad a otec – náhradný otec.

„Aaaa,“ rezignovane som zajačala. „No tak dobre, ale len kvôli tebe a Arovi!“ Zabuchla som dvere na svojej izbe a navliekala sa do krásnych modrých šiat. Neznášala som šaty, ale tieto boli prekrásne. Čierny korzet bez ramienok, prečipkovaný malými modrými kvetmi, z neho vychádzala krásna modro-čierna sukňa – modrá látka s našitou kvietkovanou čipkou. Blond vlasy som si nechala rozpustené.

Dúfam, že si nechala tú starú podobu, myslela si Jane a šla ku mne pomôcť mi s úpravou. Tak to sa nepoteší mojim vlasom a očiam, no čo, bude to musieť rozdýchať.

„Už aj mi otvor, viem, že si ma počula, no ták!“ Netrpezlivo Jane čakala pred dverami, kým jej otvorím. Cestou som si rýchlo dávala svoju podobu.

„Čo povieš? Môže byť?“ spýtala som sa a akosi som pozabudla, že mám ešte stále modré oči.

„Nemôže! Tie oči hneď daj do normálneho stavu!“

„Prosím, aspoň oči.“ Moje oči sa mi nepáčili, nemala som ich rada, pretože mi príliš pripomínali starú rodinu – aj Charlie s Renée mali také oči

„Vieš, že tvoje oči má Aro najradšej a ak chceš, aby ti splnil to hlúpe želanie, tak si ich daj do normálneho stavu!“ Mala pravdu, ako vždy.

Rezignovane som ich napravila na čokoládovú farbu. „Spokojná?“

„Úplne, tie šaty sú prekrásne. A tebe padli ako uliate.“ Spokojne si hmkala a tiahla ma do kúpeľne.

Tie šaty boli narodeninový darček od nej. Dnes som mala totiž narodeniny, neznášala som ich, od sedemnástich, kedy ma on premenil, nedokázala som na neho zabudnúť.

Jane začala robiť účes. O pár minút bola hotová a ja som sa užaslo pozeralo na jej umelecké dielo. Mala som ich stočené hore do drdolu a pripnuté maličkými modrými a čiernymi štipčekmi. Po boku mi elegantne padala vlna vlasov. Vyzerala som úžasne.

„Jane, to je krásne, ďakujem.“ Jane sa len na mňa uškrnula.

„No tak teraz máš ešte hodinu na rozplývanie a spomínanie. A potom ťa chcem vidieť dole. S veľkým úsmevom,“ povedala a pyšná sama na seba odkráčala.

Asi desať minút som sa obdivovala a potom som začala spomínať. Mala pravdu, presne vedela, že to budem robiť. Potvora. Usmiala som sa nad tým pomenovaním. V podstate to bola moja najlepšia kamarátka odvtedy, čo som sem prišla.

Ešte v ten deň, čo ma tam Edward nechal len tak stáť celú prekvapenú, som sa rozhodla ísť predsa len za otcom. Zistila som, že mal pravdu - zabila by som ho. Nakoniec som šla len do mojej izby a pobrala som si len rýchlo najnutnejšie veci. Šla som do Seattlu, tam som chvíľu lovila a našla som si prácu v jednom bare. Keď sa na mňa - na moju krásu - pozreli, hneď ma prijali. Zarobila som si a kúpila si niečo viac na oblečenie.

Potom ma vystopoval Demetri – vraj sa mu o mne Edward zmienil, pochybujem, z jeho myšlienok mi bolo jasné, že by sa nikomu nezveril. Doniesol ma do Volterry, to mi už bolo jedno, nechcela som tam, ale vidina viacerých upírov ma z nejakého dôvodu upokojovala.

Samozrejme keď sa ma dotkol, začala hrozná bolesť hlavy, nechápal to, ale dostal rozkaz doniesť ma tam nepoškodenú tak tak aj urobil. Vo Volterre to nik nechápal, tú bolesť hlavy, ale ako hlúpi si ma tam podávali z rúk do rúk, či to funguje aj na nich. Až neskôr sa ma spýtali na dar. Povedala som, že asi čítanie myšlienok, ale môže to biť aj vyvolávanie bolesti hlavy.

Nakoniec si Aro zavolal Eleazara, ktorý vraj určuje talent. Eleazar zistil, že mám dar, pomocou ktorého po dotyku si privlastním cudzí dar, ale nie celý. Eleazar nakoniec skonštatoval, že nie som úplne vyvinutý upír, že som skôr niečo ako poloupír čo vysvetľuje aj všetky tie ostatné vlastnosti (lesk pokožky na slnku, sila, jedlo – musela som jesť ľudské jedlo, vôňu, slzy - síce som neplakala, ale raz som mala na mále, spánok a ďalšie). Samozrejme, ruku sme si podali aj s Eleazarom, na základe toho to aj potvrdil.

Aro sa ku mne celú dobu správal dobre, aj keď ešte nevedel čo som zač. Obľúbil si ma a prijal ako svoju dcéru. S Jane sme tiež boli najlepšie kamarátky, síce sa na mňa hnevala, že som jej ukradla kúsok z jej daru, ale časom si zvykla. Potom som zistila, že mám možnosť vrátiť jej dar, a tak som to urobila, aby sa na mňa tak nehnevala – bolo to naše tajomstvo a doteraz to nikto nevie.

Dnes mám presne sto rokov od môjho narodenia. Už nestarnem, zostala som navždy sedemnásť ročná. Osemdesiattri rokov som žila tu a rozhodla som sa Ara požiadať o odchod, chcem vyštudovať aspoň raz strednú a aspoň raz ísť na hrob Charliemu a Renée.

Zomreli spolu asi po roku môjho odchodu pri autonehode, ktorú som nedokázala nijako zastaviť. Môj odchod ich spojil a Renée opustila Phila a znovu sa dala do kopy s Charliem. Aspoň nezomreli sami.

Bona mi bola verná až do konca, žila so mnou vo Volterre ešte asi desať rokov. Všetci si ju obľúbili. Odvtedy som už nemala žiadneho psa. Bonu som zakopala na Volterrskej záhrade a bol aj pohreb. To bolo to posledné, čo mi po Charliem zostalo. Nevedela som sa z toho ešte dlho spamätať.

Viem si predstaviť, čo mi všetko dole nachystali. Stavím sa, že aj...

Iz, poď už knám dole, poslala mi myšlienku Jane. Všetci ma tu volali Iz, alebo Isabella. Nikdy som im nepovedala, že ma kedysi volali Bella, aj keď sa na to pýtali. Bella mi zostalo ako moje staré, ľudské meno.

Prišiel čas ísť dole. Ale na to by som sa musela pohnúť a mne sa nechce. Ak hneď nedojdeš dolu, prídem si po teba a Arovi zakážem ťa pustiť!

To ma nakoplo a už som pálila dole. Keď som došla, všetci ma začali objímať a chváliť mi šaty a účes, potom mi gratulovali a dostávala som kopu darčekov. Nakoniec došiel Aro a vybozkával ma, dal mi obrovský balíček a spýtal sa ma, čo si ešte prajem. Mali sme takú tradíciu. Dostávala som darčeky a mala som jedno prianie.

„Vieš, ocko, ja by som chcela..." Zaváhala som som či mu to mám povedať, Jane ma myšlienkami povzbudzovala. „Ja... Chcem ísť doštudovať, vieš späť do Forks, či si ma tam ešte niekto pamätá a tak, chcem ísť na hrob svojim rodičom a potom sa vrátim, sľubujem. Prosíím,“ povedala som a Aro sa na mňa chápavo usmial, aj jeho myšlienky boli pokojné. Asi vedel, že sa ho to plánujem spýtať. Jane. To ona za to môže.

„Chápem ťa. Pokojne choď, ale sľúb mi, že sa mi budeš ozývať,“ povedal a milo sa usmial, uvoľnene som si vydýchla.

„Keď budete potrebovať pomôcť, tak mi pokojne zavolaj, ja prídem.“ Patrila som do gardy, bola som tiež jednou z tých dôležitejších.

„Nie, zlatko, my to zvládneme,“ Povedal a ja som začala skákať dva metre do vzduchu, doslova.

Potom si so mnou každý zatancoval a mali sme aj prípitok. Oni ľudskú krv a ja zvieraciu, ľudská sa mi hnusí. Samozrejme, bola aj kopa koláčov a dobrôt, ktoré som jedla len ja, a Alec s Felixom a Demetrim sa pretekali, kto z toho zje viac. Nemusím hovoriť ako to skončilo. Vyhral Alec, ale svoje víťazstvo si užíval presne dvadsať osem sekúnd, rátala som to. Potom šiel za ostatnými na WC.

Z Arom som sa dohodla, že zajtra odchádzam. Bol september a ja som šla do novej školy, mám čo vybavovať. 

Viem, že to bolo dosť náhle, ale dej sa bude vyvíjať odtialto.

Dúfam, že vám stačí toto objasnenie, čo sa týka Belly. 

Komentáre pri minulej kapitole ma potešili. Prosím, zanechajte mi komentár aj teraz, budem hrozne rada.

Autor: ria, v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Minulosť sa ti vráti - 3. kapitola: Sto či sedemnásť? Oboje: