Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Minulosť si ťa nájde - 10. kapitola

04.07.2014 (07:00) • 9moncici9 • FanFiction na pokračování • komentováno 5× • zobrazeno 1285×

(Určite si len málo z vás pamätá na minulú kapitolu, a preto som sa rozhodla vám ju trochu pripomenúť.)

„Bella, ty ničomu nerozumieš?“ spýtal sa zúfalo a posadil sa na posteľ. Čomu som nerozumela? „Vieš, kto vlastne si? Si krásna, si múdra, si vtipná, láskavá, ale predovšetkým jedinečná. Napriek všetkému, čo sa ti stalo, si hodná lásky a náklonnosti. Nikdy nie si priveľa a stále si dosť. Si vzácna, si diamantom, si ružou. Si najväčším skvostom Božieho stvorenia. Tvoja hodnota je väčšia, než si dokážeš predstaviť. Si dôležitejšia než hodnota, ktorú ukazuje váha. Nezáleží na tom, akú značku šampónu používaš, alebo aké topánky nosíš. Každé dievča by chcelo byť tebou. Veľa chlapcov by ťa chcelo dostať. Si viac ako cenovka na tvojom oblečení. Tvoja hodnota prekonáva všetky pozemské veci, pretože v mojich očiach si...“Odmlčal sa a hlavu sklonil k zemi. Jeho slová mi vzali dych, túžila som mu niečo na to povedať, ale nenašla som vhodné slová. Nikto mi nikdy nepovedal nič podobné, nikto ma nevidel tak, ako ma vidí on. Nepozná ma, a pritom mi hovorí najkrajšie veci, ktoré moje uši kedy počuli. Chcela som sa opýtať, čo som v jeho očiach, ale pokračoval. Nechcela som ho prerušovať. „Si osoba, za ktorú stojí zomrieť. Bez ohľadu na to, kým si myslíš, že si. Ak by si bola pošpinená, ako to stále hovoríš, nebol by som teraz tu. Nestál by som po tvojom boku a nehovoril ti tieto veci. Nie sú to iba prázdne slová, Bells, ja to všetko myslím vážne. Aj keď máš pocit, že sa v tvojom živote všetko rúca, nezáleží na tom, či sa cítiš ako víťaz alebo porazená. Skutočnosťou je, že si zaslúžiš byť šťastná. Zaslúžiš si mať po boku niekoho, kto ti to bude opakovať vždy, keď budeš pochybovať. A vieš prečo? Pretože si mocná, silná a schopná. Tvojou úlohou je objaviť tú ženu a oslobodiť ju. Toto si TY! A akékoľvek hlasy v tvojej mysli, ktoré sa ti snažia povedať opak, sú od nepriateľa. A nabudúce, keď ich budeš počuť a pochybovať o sebe, zastav ich. Si úžasná, na celom svete, po celý svoj život som hľadal človeka, ktorý by bol stelesnením toľkého dobra ako si ty. Preto ťa prosím, nezabúdaj na to,“ dopovedal a postavil sa na odchod. Nechal ma tam stáť úplne samú so slzami stekajúcimi po mojej tvári. Nechal ma samú s mojimi myšlienkami a zmätenosťou. 

Edward:

Musel som ju nechať v mojej izbe, potreboval som byť sám. Iba ja a moje myšlienky. Nedokázal som sa na ňu dívať, nie potom, čo som jej nepriamo vyznal lásku a povedal, čo si o nej v skutočnosti myslím. Myslel som si, že hnev včerajšej noci je preč, no zmýlil som sa. Nebol som ešte pripravený ju vidieť a počuť jej nezmyselnú obhajobu. Ešte teraz mi v ušiach znejú jej slová.

„Vedela som, že to nedovolíš! Ty nie si žiaden násilník! Neublížil by si. Verím ti.“

Nepochopím, ako toto mohla povedať?! Nemôže, nesmie mi veriť. To je naozaj taká hlúpa a naivná? Ako mi môže slepo dôverovať, cudziemu človeku, vrahovi, ktorý si donedávna nevážil ľudský život. Nechápe, že prednedávnom som ju túžil zabiť? Zachránila ju iba podoba s Elizabeth. Ak by sa na ňu nepodobala, neváhal by som, neudržal by som sa. Stále dookola sa pýtam sám seba. Hnevám sa vlastne na ňu alebo na seba. Kto mohol za vzniknutú situáciu včerajšej noci. Dal som jej nejaký signál, ktorý vyústil k bozku?

Určite v tom mal prsty aj alkohol, ktorý vypila. Na druhej strane s odstupom času si dovolím tvrdiť, že som tomu napomohol. V tejto chvíli sa korunujem na kráľa debilov. Ak by som k nej nebol taký milý. Nehovoril jej sladké veci, nedopadlo by to takto. Cítim sa trápne. Hanbím sa za svoje správanie. Vôbec som si neuvedomil koľko odvahy ju muselo stáť prísť za mnou. Ona sa mi ospravedlnila a ja? Ja som to neprijal, miesto toho som bol k nej odporný.

Ako rýchlo som dokázal zabudnúť na to, čím si teraz predchádza. Akoby som zabudol na bolesť, ktorú prežíva. Prišla o to najcennejšie, čo žena má a kvôli tomu opustila svojho priateľa. Nemôžem čakať, že ma bude mať rada, ak sa správam takto. Nikomu nepovedala, čo prežíva, mne áno. Mám pocit, že je to z mojej strany zrada. Zradil som ju a jej dôveru. Chcem byť lepším, snažím sa v sebe nájsť Edwarda, ktorý bol dobrým človekom. Je to ťažké, stále sa ozýva ten druhý, upír. Monštrum, ktoré nemá dušu a nechce k sebe nikoho pustiť. Ja však cítim, že vďaka Belle môžem byť lepším, ona toho lepšieho Edwarda vo mne dokáže nájsť a zobudiť ho z dlhého spánku. Ja verím, že tam niekde je.

Dosť bolo planých rečí, je čas na poriadne skutky. Mal by som prestať premýšľať a začať konať. Chcel by som za ňou ísť, ospravedlniť sa pre zmenu ja. Túžim jej pomôcť dostať sa z toho rozchodu. Otázkou ostáva, čo pomôže dievčaťu dostať sa z rozchodu. Ak by ju nechal on, bolo by to jednoduchšie, ale toto nie je obyčajný rozchod. Bellu k tomuto viedli nepríjemné okolnosti. Zhrnieme si, čo o tom vlastne viem. Bella chce Matta, on chce pravdepodobne ju tiež, ale ona si myslí, žeby s ním nemala byť. Ľúbi ho, ale nechce s ním byť. Opila sa, pretože ho napriek všetkému chce a ľutuje svoje rozhodnutie.

Musím premýšľať ako ona. Bella je krehké a zraniteľná bytosť, nemôžem premýšľať ako chlap. Ja by som svoj žiaľ utápal v alkohole a vyspal sa s pár ženami. Ja som kus kameňa, ale ona má zlomené srdce. Čo ak by som jej urobil raňajky, vzal ju niekam, aby prišla na iné myšlienky? Skúsiť by som to predsa mohol, možno keby strávila pekný deň, mohlo by jej byť lepšie. Nemusím byť dobrým rozprávačom, pre dnešok budem dobrým poslucháčom.

Rozhodnutie padlo a ja som sa pustil do raňajok, ale najťažšie na tom bolo vymyslieť, načo by mohla byť chuť. Podľa hodín, ktoré viseli v kuchyni na stene bol pomaly čas obeda a ja som sa rozhodol tie raňajky urobiť výdatnejšie. Nazval som to, čo dom dal. Všetko, čo som našiel som sa pokúsil použiť, aby to bolo, čo najvýdatnejšie a najpestrejšie. Urobil som jej omeletu, ovocný tanier, palacinky a aj vafle. Z čerstvých pomarančov som jej urobil džús, zalial ovocný čaj a dokonca som jej urobil aj čokoládu so šľahačkou.

Chcel som ju potešiť, a preto bolo pre mňa veľmi ťažké sa krotiť. Ale bolo to ľahšie ako včera večer. Opäť mi myšlienky utiekli ku včerajšku. Náš prvý spoločný bozk som si predstavoval už miliónkrát, ale ani raz ma nenapadlo, že sa to stane takto. Ani táto skutočnosť mi však nebráni v tom, aby som povedal, že to bol najkrajší bozk, ktorý som kedy zažil. Niekto by sa na tomto mohol zasmiať, ale ja nie. Ak niekoho milujete, je vám jedno, kde a ako sa to stane. Ja Bellu milujem, milujem tak veľmi, že mi nevadí fakt, že z nej bolo cítiť alkohol a nebola tak úplne pri zmysloch. Nevadí mi ani to, že sme nestáli pod nebom posiatymi hviezdami a na hony ďaleko z nej bolo cítiť cigaretový dym. V tom momente sme boli len ja a ona. Neľutujem to. Veď sa aj hovorí, že nikdy nemáme ľutovať to, čo sa stalo, pretože v tej chvíli sme to chceli urobiť.

Je to svätá pravda. Ak by som to chcel, mohol som to zaraziť okamžite, ale ja som nechcel. Chcel som ten bozk a chcel som ich viac. Nie, nesmiem na to myslieť. Rýchlo som zatrepal hlavou a zahnal všetky myšlienky. Nemohol som viac otáľať, musel som ísť za Bellou, kým som mal akú – takú odvahu sa jej pozrieť do očí. Musel som sa jej ospravedlniť. Podľa zvuku, ktorý vychádzal z obývačky som vedel, že je tam a pozerá nejaký romantický film. Usúdil som to, pretože nejaký herec menom Diego vyznával lásku hlavnej hrdinke. Bella bola na toľko zaujatá, že si nevšimla mojej maličkosti vo dverách. Vyzerala nádherne aj napriek tomu, že bola zachumlaná do deky, poťahovala nosom a z očí sa jej valili potoky sĺz.

Z komody, ktorá bola vedľa mňa som vzal krabičku vreckoviek a pristúpil k nej. Podal som jej vreckovky a až teraz zaregistrovala moju prítomnosť.

„Ďakujem,“ šepla a potiahla nosom. Vybrala si jednu servítku a otrela uplakané oči. Položil som pred ňu tácku s jedlom a posadil sa vedľa nej.

„Chcel by som sa ti ospravedlniť za to, čo sa stalo včera a aj dnes ráno.“ Bella mi chcela skočiť do reči, ale nedovolil som jej, aby ma prerušovala. „Prosím ťa, neprerušuj ma,“ požiadal som ju. „Uvedomil som si, že včerajšok bola moja chyba. Teba ovládol alkohol a ja som ti nemal dovoliť ten bozk. Mal som to zastaviť hneď. Mrzí ma to. Nezastavil som ťa a ešte som si dovolil po tebe hlúpo kričať. Dnes si prišla a ospravedlnila si sa mi. Ver, že viem koľko úsilia a odvahy ťa to muselo stáť a opäť som to pokazil. Som idiot, ktorý pochopí ak ma tu teraz necháš samého a až do smrti so mnou neprehovoríš.“ Po mojich slovách Bella mlčala, vzala do rúk ovládač a zastavila film, ktorý pozerala.

„Pochopil som,“ šepol som a chcel odísť, jej mlčanie hovorilo za všetko.

„Ostaň, prosím,“ požiadala ma a ukázala na miesto, kde som ešte pred chvíľou sedel. „Keď som dnes ráno vstala a rozpamätala sa na všetko zo včerajšieho večera... Bolo mi zo seba zle. Neviem, netuším, aký skrat sa to vo mne stal, ale ja som nikdy nepila. Nikdy som sa neopila a tobôž nie sa na niekoho vrhla. Cítim sa veľmi zle, pretože to vyzerá, akoby som ťa chcela využiť, ale tak to nebolo. Bol si pri mne, boli sme v mojej izbe, ty si bol ku mne milý a ja k tomu ten alkohol. Nechcem sa na neho vyhovárať, ale veľmi tomu dopomohol. Prisahám, že ani vo sne by ma nenapadlo, že sa na teba vrhnem a začnem bozkávať. Musela som sa ti za to ospravedlniť, a preto som dnes za tebou išla. Bohužiaľ, si po mne nakričal. Chápala som ťa. Potom, čo si ma nechal vo svojej izbe samú, stála som tam a premýšľala. Mýlil si sa v jednej veci. Môžem ti dôverovať, i keď ťa nepoznám, i keď si pre mňa úplne cudzí. Z toho, ako so mnou rozprávaš, ako sa ku mne správaš ti moje podvedomie verilo. Nebojím sa tu s tebou byť samá, i keď môj otec je preč. Nemám strach ísť do kúpeľne a byť tam nahá. Nemám strach večer zaspať, pretože viem, že som s tebou v bezpečí.“ Ona mi verila, naozaj mi dôverovala. Prečo? Len preto, že som ju zachránil? Že som jej povedal pekné veci? Prečo sa sťažuješ, buď rád. Kričalo po mne moje druhé ja.

„Nechápem, prečo si myslíš, že je včerajšok tvoja vina. No už to nechcem riešiť, chcem, aby sme na to nedorozumenie zabudli a začali úplne od znova. Ja ti prisahám, že ťa nikdy nepobozkám..“

„To som bol až taký hrozný?“ spýtal som sa bez uváženia a Bella sa zasmiala.

„To si sa asi chcel na hlas opýtať,“ skonštatovala a ja som sa buchol do čela. „Nie, nebol. Nemala by som ti to hovoriť, neprešlo ani dvadsaťštyri hodín od môjho rozchodu s Mattom. Ale že si to ty, poviem ti to. Bol to nádherný bozk, naozaj,“ zašepkala a do tváre sa jej nahrnula červeň.

„Ani ty si nebola najhoršia,“ usmial som sa na ňu.

„Ďakujem.“ Nastalo hrobové ticho ani jeden z nás nevedel, čo má teraz povedať. Ja by som vedel, čo teraz, ale to som nemohol. Povedala, že ma už nepobozká, ale nikde sa nepovedalo, že ja nepobozkám ju. Mal by si si nafackovať.

„Toto si mi nachystal všetko sám?“ spýtala sa ma Bella a touto obyčajnou vetou prelomila trápne ticho, ktoré tu vládlo.

„Áno, nevedel som, čo máš rada a načo by si mohla mať chuť,“ priznal som po pravde a dúfal, že ju táto drobnosť potešila.

„Je to od teba veľmi milé, nevedela som, že si taký šikovný,“ zasmiala sa a nabrala si kúsok omelety. „Robievaš aj doma raňajky?“

„Robieval som, ale to bolo dávno,“ šepol som a spomenul si, že keď som bol malý chlapec, tajne som sa zakrádal do kuchyne, kde bolo služobníctvo a pomáhal im s raňajkami pre moju mamu. To však bolo dávno, ešte za čias, keď žila.

„Povedala som niečo zlé?“

„Nie, prečo?“ Všimla si to, všimla si, že som sa zamyslel. Je taká bistrá.

„Si smutný, nechcela som.“

„To nevadí, vieš, keď som bol menší robieval som raňajky pre moju mamu. Vlastne som sa o to aspoň pokúšal, keď zomrela už som nemal komu robiť týmto radosť.“

„Aspoň si svoju mamu poznal,“ povedal pre zmenu smutne ona.

„Nepoznala si svoju mamu? Vychovával ťa iba Charlie?“ Začal som sa zaujímať, mohlo by mi to predsa pomôcť v mojom pátraní. Ale tiež ma to zaujímalo, ak ju vychoval Charlie sám, odviedol skvelú prácu.

„Vieš, ja si na to veľmi nespomínam... Teda, na niečo áno, ale neviem, či je to skutočné. Môže si podľa teba dieťa pamätať na niekoho, koho v skutočnosti nikdy nevidelo? Určite si myslíš, že som blázon, prepáč,“ ospravedlnila sa mi, ale ja som ju nepovažoval za blázna. Práve naopak, zaujímalo ma, čo tým myslí.

„Nie si blázon, ale nerozumiem, ako to myslíš?“

„Nikdy som o tom s nikým nehovorila a tiež neviem prečo by som to mala hovoriť tebe, ale poviem ti to. Niekedy mám pocit, že som určité veci už zažila, že som na niektorom mieste bola. Niečo ako de javú. Charlie mi stále hovoril, že moja mama zomrela pri požiari. Vraj bola so mnou sama a ja som plakala. Zabudla utierku pri šporáku a ono sa to chytilo. Ja si však na to nespomínam. Spomínam si, na jej tvár, nato, ako mi spievala pred spaním. No nepodobám sa na ňu, nepodobám sa ani na Charlieho. Niekedy mám pocit, že neviem kým som. Charlie hovorí, že sa veľmi milovali, no ja si spomínam na niečo iné. Spomínam si na ustavičné hádky, krik a na plač malého dievčatka. Možno to bol môj plač. Možno sa mi to všetko iba zdá.“ Bella hľadela na stenu a krútila hlavou.

„Hovoríš, že mama zomrela pri požiari a ty si bola malá, že si plakala. Nedáva mi to zmysel. Musela si byť veľmi malá, ale potom by si si nepamätala ich hádky,“ uvažoval som na hlas.

„Hovorila som ti, je to iba moja bujná predstavivosť,“ zasmiala sa, ale mne to nedalo pokoj. Čo ak si Bella pamätá niečo alebo skôr niekoho, kto nebol jej matkou. Možno sa Charlie naozaj s niekým hádal, ale nebola to Bellina mama.

„Máš nejakú mamkinu fotografiu?“ spýtal som sa jej a ona posmutnela.

„Nie, žiadnu, otec hovorí, že sa nerada fotila. Je to škoda. Ak by som nejakú jej fotku mala, nebála by som sa dňa, že na ňu zabudnem. Niekedy sa bojím, že si nespomeniem na jej tvár,“ povzdychla si a ja som ju súcitne pohladil po vlasoch.

„Aká bola? Teda, ako vyzerala? Hovorila si, že sa na ňu nepodobáš, ale niečo z nej určite máš.“ Neviem, kam som týmto smeroval, ale niečo som potreboval vedieť. Zistiť niečo nové.

„Nie, vôbec sa na ňu nepodobá, to som myslela vážne. Ak sú moje spomienky reálne, moja mama mala zlaté vlasy, oči letnej oblohy a ja? Pozri sa na mňa, hnedé vlasy a ešte tmavšie oči. Nehovorme už o nej, prosím,“ požiadala ma a ja som mlčky prikývol. Dohromady som sa nič nedozvedel, neviem meno jej mamy, neviem nič. Som tam, kde som bol.

„Čo chceš dneska robiť?“ Rýchlo som zmenil tému, nechcel som, aby bola viac smutná.

„Neviem, plánovala som si dopozerať film, potom zaliezť aj so zmrzlinou do postele. Jednoducho povedané, chcela som sa utápať v žiali.“

„Tak to teda nie, Bella, ja rozumiem, že si smutná. Ver mi, viem, ako ti teraz je. Nebol som síce v tvojej koži, ale tiež som stratil dievča, ktoré som ľúbil. Jedno však viem, žiaľ ti nepomôže. Navrhujem teda, aby sme si spolu niekam vyšli, čo povieš?“ Navrhol som jej a dúfal, že prijme moje pozvanie. Nevedel som presne kam by som ju mal vziať, ale doma určite nebude plakať.

„Ty si mal dievča? Prečo ste sa rozišli?“ Začala sa zaujímať a úplne odignorovala moje pozvanie.

„To bolo dávno, nebudeme hovoriť o mne,“ zastavil som ju okamžite.

„Nič o tebe neviem,“ zahundrala a ruky si prekrížila na hrudi. „Urobíme dohodu. Ja s tebou pôjdem von, ale ty mi budeš odpovedať na moje otázky.“

„Dobre,“ povzdychol som si a Bella nahodila zákerný úsmev. Začal som sa jej vážne báť.

„No šup – šup, o pol hodinu zraz pri aute,“ popoháňala ma s obrovským úsmevom. Musel som sa zasmiať, je úžasná.

... 

„Edward, už mi konečne povieš, kam to vlastne ideme?“ pýtala sa Bella už asi po tridsiatykrát, od kedy sme zaparkovali auto. Každý krok znamenal tú istú otázku.

„Bella, ty tu žiješ, mala by si vedieť, kam ťa beriem. Ale ak budeš aj naďalej taká zvedavá, vrátime sa späť k autu a ty môžeš zaliezť pod perinu, ako si to mala v pláne,“ zasmial som sa a ona si nahnevane zložila ruky na prsiach. Bola ako malé dievčatko, ktorému mama odmietla kúpiť lízanku.

„Fajn,“ odfrkla na záver a konečne mlčky kráčala vedľa mňa. Už len pár krokov nás delilo od kaviarničky, kde som sa stretol s Jasperom. Chcel som tam vziať Bellu, neviem prečo, ale veril som, že toto je miesto, kde určite bežne nechodí. A tiež som jej chcel kúpiť zmrzlinový pohár. 

„A sme tu,“ prehovoril som, keď som zastavil pred dverami kaviarničky a ukázal Belle na nápis U Ruby.

„U Ruby?“ spýtala sa prekvapene.

„Niečo sa ti nepáči?“ Sklamanie v mojom hlase muselo byť cítiť. Možno som sa zmýlil a ona tu predsa len bola. Možno práve toto bolo miesto, kam chodila s Mattom.

„Nie, nie. Nikdy som tu nebola, dokonca som ani nevedela, že tu niečo podobné je. Otvoríš mi dvere alebo si ich mám otvoriť sama.“ Bella sa krásne zasmiala a už sa načahovala, že si otvorí. Nedovolil som jej to.

„Madam, som k vašim službám,“ nahodil som s úsmevom a pustil ju dnu. Hneď, ako vošla sa tu začala rozhliadať. Na jej tvári sa bleslo mnoho emócií, ale tá, ktorú som chcel som tam našiel okamžite. Radosť, šťastie.

„Je to tu...“

„Ako zo šesťdesiatych rokov?“

„Nie, to som nemala na mysli. Nádherné, útulné, proste dokonalé. Ako si to tu našiel?“

„Úplnou náhodou,“ šepol som a rýchlo ju viedol ku stolu. Nevedel som, čo jej mám povedať, ako som jej mohol povedať pravdu. Mrzelo ma, že som k nej nemohol byť úprimný a klamať jej. Vlastne, ak mlčím, nepovažuje sa to za klamstvo. „Poď, pôjdeme si sadnúť,“ navrhol som jej a nastavil svoju ruku ako pravý gentleman.

„Dobrý deň, srdiečka,“ ozvala sa pri našom stole tá istá žena, ktorá tu bola aj minule. Tentokrát mala na svojej košeli menovku s menom Ruby. Usúdil som, že práve jej to tu patrí. „Vedela som, že sa sem vrátite, mladý muž. Nik neodolá mojim koláčikom,“ zasmiala sa a ja som prikývol. Musel som potvrdiť jej slová, jej koláč bol naozaj výborný. „Vidím, že dnes ste v spoločnosti nádhernej slečny, vašej priateľky, predpokladám,“ konštatovala na hlas a ja som si okamžite odkašľal.

„My nie sme pár,“ vyhŕkli sme s Bellou v tom istom momente a Ruby sa zasmiala.

„Teraz možno nie, ale čo nie je, môže byť.“ Ruby sa nedala zastaviť. Nevadila mi jej prostorekosť, ale ako som videl na Belle, nebolo jej to najpríjemnejšie. Celá bola červená, dovolil som si ju prirovnať k chilli papričke. I tak jej to svedčalo.

„Čo vám prinesiem?“ spýtala sa a pohľadom tekala zo mňa na Bellu, tá však zarito mlčala a pokúšala sa vstrebať túto situáciu. Slova som sa preto ujal ja.

„Pre slečnu poprosím zmrzlinový pohár a pre mňa váš predobrený koláčik,“ usmial som sa na ňu a jej okamžite zaiskrilo v očiach.

„S radosťou, hneď som späť,“ povedala a už si to mierila za pult.

„Aj tebe to prišlo také zvláštne?“ spýtala sa šeptom Bella.

„Ona je proste taká, ale je milá, nemyslíš si?“

„To áno, len ma prekvapila jej otvorenosť.“

„Veľmi ti vadilo, že si myslela, že sme pár?“ Táto otázka ma pálila na jazyku, musel som sa na to opýtať.

„Nie, vôbec, len ma to prekvapilo. Neviem, ako ju to mohlo napadnúť,“ povedala a zahľadela sa von oknom.

„Si predsa krásna, nečuduj sa, každého automaticky napadne, že máš niekoho.“ To som ani momentálne pohnojil. Nechcel som, aby si spomenula na Matta a jej rozchod. Si debil, Edward. Mal by som si nafackovať.

„Si milý, ďakujem.“ Na moje prekvapenie Bella zareagovala veľmi dobre. Bol som rád.

„Ale už keď hovoríme a vzťahoch, ako je to s tebou a tvojou bývalou?“ spýtala sa a nadvihla pravé obočie.

„Bella,“ zaúpel som.

„Nie, Edward, sľúbil si mi. Teda, dohodli sme sa, že keď s tebou pôjdem von, budem sa pýtať a ty odpovedať.“

„Áno? Nie? Jedna celá sedem sedem dva štyri...“

„Nepotrebujem vedieť druhú odmocninu z PI,“ zahundrala. „Ale ako chceš, ak nemáš záujem...“ zmĺkla a postavila sa na odchod. Okamžite som ju chytil za ruku a zastavil.

„Počkaj, prosím,“ šepol som a ona sa posadila. „Elizabeth bola úžasná. Každý, kto ju spoznal si ju musel zamilovať. Mala v sebe niečo, čo ťa doslovne nútilo ju milovať. Bolo to také silné, že by si ani sama neprišla na to, či je to skutočnosť alebo samotné kúzlo. V jej pohľade si sa topila, jej úsmev ťa nútil tiež k úsmevu. Od prvého okamihu, čo som ju uvidel... Bol som v jej moci,“ vydýchol som. Spomenul som si na ňu, nechýbala mi, nemal som chuť ju vidieť a ani o nej hovoriť. Cítil som hnev, zlobu a strašnú chuť zabíjať. Toto vo mne vyvolávali spomienky na Elizabeth.

„Veľmi si ju miloval?“

„Myslel som si, že áno. Elizabeth však nebola taká, ako sa ukázalo. Bola zlá, veľmi zlá. Myslela len na seba, na svoje potešenie. Nezaujímalo ju nič a nik okolo. Zo všetkého ťažila iba pre svoje potešenie. Bola zákerná, ale ja som to v tej dobe nevedel. Bol som zaslepený, akoby mi počarovala,“ uškrnul som sa, pretože som na to všetko prišiel neskoro. Jej vinou som zabil otca, vlastného otca.

„Preto ste sa rozišli,“ konštatovala na hlas a ja som pokrútil hlavou.

„Nie, Bella, nie preto. Ona, ona je preč. Nikdy sme sa nestihli rozísť,“ hľadal som vhodné slová, ako povedať, že je mŕtva. Vedel som, že sa automaticky opýta, ako umrela. Nevedel som, čo jej poviem, bolo to absorudné.

„Takže spolu stále chodíte? Nerozumiem ti.“

„Bella, Elizabeth je mŕtva. Zomrela,“ povedal som stroho. Nedokázal som sa zatváriť smutne ani sklamane. Mal som masku pokrového hráča.

„Odpusť mi to, nemala som o tom začať. Už chápem, prečo si o tom nechcel hovoriť. Bože, ja som taká hlúpa. Dokážeš mi odpustiť?“ Bella mala strach, že sa na ňu hnevám? Ona je neskutočná.

„Nie, to je v poriadku. Už je to za mnou, zvládol som sa cez to preniesť.“ Nastalo hrobové ticho. Ani jeden z nás nevedel, čo v tejto chvíli povedať.

„Hneď som späť, ospravedlň ma prosím ťa,“ požiadala ma a šla smerom k toaletám. Začal som mať výčitky, že som jej povedal pravdu. Mal som jej radšej povedať, že ma nechala a bolo by to jednoduchšie. Teraz sa kvôli mne bude trápiť.

„Mal by ste jej povedať pravdu,“ šepla Ruby pri mojom uchu a ja som na ňu nechápavo pozrel.

„Prosím?“

„Ak jej ju nepoviete, nebude vám veriť. Musí ju počuť od vás, aby vám verila a vy ste ju mohol chrániť.“

„Chrániť? Pred čím?“

„Ona sa vráti, majte sa na pozore!“ upozornila ma a odišla od stola presne, keď sa k stolu vracala Bella. Kto sa má vrátiť? A pred kým sa máme mať na pozore? Sledoval som Ruby, ako sa stráca za dverami kuchyne a premýšľal, čo vlastne vie. Čo som mal Belle povedať? Narážala na to, že som upír? Odkiaľ by to mohla vedieť, kto vlastne je táto Ruby. 

Máme za sebou prvú desiatku poviedky. Zatiaľ ste prečítali úctihodných 63 strán a 34 000 slov, čo je na začiatok celkom dobré. :) A stále máme pred sebou kopu nevyriešených otázok. Túto kapitolu chcem venovať dvom ľudom. Kiki a Evelsten - vy dve ste moje zlatíčka, ste jediné, ktoré tu zanechávajú komentáre a ktoré mi dodávajú síl. Viem, že mnoho z nás je lenivých a neoochotných nechať čo i len smajla. No už pre toto sa nehodlám trápiť. Poviedku zbožňujem a hodlám v nej pokračovať i naďalej. Aj keby ste ju mali čítať iba vy dve, i tak s ňou nekončím. Takže ešte raz vám veľmi pekne ďakujem za všetko a v budúcej kapitole sa dozvieme konečne niečo nové, čo nás posunie v deji. Ale iba trošičku. 

Autor: 9moncici9 (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Minulosť si ťa nájde - 10. kapitola: