Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Modelka - 11. kapitola

16.01.2013 (16:30) • Jessy • FanFiction na pokračování • komentováno 19× • zobrazeno 3170×

11. kapitola

Výlet vo Francúzsku sa pre mňa a Edwarda musel skončiť skôr než bolo v pláne. Za všetko mohla tragédia týkajúca sa jeho ne/bytu. Odkedy vedel o tej strašnej správe, nedala sa s ním nájsť takmer žiadna spoločná reč. Na všetko, čo som povedala, mi buď iba prikývol alebo zašomral niečo nezrozumiteľné, čo sa mi však nechcelo dvakrát lúštiť, preto som si mlela svoje ďalej a periférnym videním sledovala jeho zahĺbený pohľad spočívajúci na špičkách nalakovaných čiernych topánok. Nevedela som, v akých výšinách jeho myseľ lieta a radšej sa to ani nechcela dozvedieť. Vo štvrtok som nafotila svoj posledný photoshoot a na žiadosť Edwarda si zbalila aj všetky svoje veci, aby sme mohli opustiť Paríž skôr. Tým pádom som bola donútená vzdať sa všetkých nákupov, ktoré som mala naplánované na zvyšné dva dni strávené v Európe. Klamala by som, ak som tvrdila, že mi to nebolo ľúto. Bolo, lenže vedela som, v akom psychickom rozpoložení sa nachádza môj bodyguard a keď som mu nechcela nosiť zákusky do cvokhousu, musela som sa nových módnych kúskov zriecť.

„Ty, Edward, ale počúvaj,“ začala som zadumane, keď sme za sebou na los angelskom letisku ťahali naše kufre a plne ignorovali pohľady ostatných ľudí smerujúcich na nás, „môžeš byť vlastne rád, že si si kúpil v Paríži nové oblečenie. Teraz sa ti zíde ešte viac než kedykoľvek predtým.“ Ani neviem, prečo som trepla takúto hovadinu. Možno to bolo preto, že celú cestu lietadlom bol ticho, ani nekuňkol, iba počúval nejaké pesničky, a mne už začínalo hrabať z toho ticha, ktoré tu vládlo.

„Hmm,“ zašomral otrávene a následne si povzdychol, keď sa mu vo vačku rozzvonil mobil. Vytiahol ho a zamračil sa na displej. Následne privrel viečka a chytil si koreň nosa.

„Áno, mami?“ zahundral, keď konečne zdvihol hovor. V duchu som sa začudovala, čo od neho jeho matka zase môže chcieť. Za posledné dva dni mu volala už najmenej päťkrát a nebolo pochýb, že aj Edwardovi to už začínalo liezť na mozog.

„Nie, netreba, vieš, že nemôžem odísť...“ zamračil sa a po očku na mňa zazrel. Dych sa mi zadrhol v hrdle, keď sa naše pohľady stretli. Nedokázala som od neho odtrhnúť pohľad a Boh mi je svedkom, že som skutočne chcela. Nechápala som, čo sa so mnou začínalo diať. Edward mal v sebe niečo ako magnet, ktorý vás k sebe doslova priťahoval a odmietal pustiť. A ja som sa tohto jeho daru začínala báť čím ďalej, tým viac. Dokonca som si uvedomovala, že vo väčšej miere na mňa vplýva práve od nášho bozku. Dovtedy som ho dokázala ignorovať, častovať ho uštipačnými poznámkami, v snahe nepripustiť si ho k telu a tým pádom zabrániť blížiacej sa záhube, ale odvtedy to začínalo byť ťažké. Ale ja som nechcela vstúpiť do tej istej rieky ako s Davidom. Nemohla som.   

Našťastie to za nás vyriešil Edward, ktorý pokračoval v hovore, kvôli čomu obrátil pohľad opäť pred seba. „Aj vy mi všetci chýbate, ale vážne sa o seba dokážem postarať... Dobre, povedz Alice, že som jej neskonale vďačný,“ zavrčal. „Ale nabudúce by mohla byť trošku konkrétnejšia!“ Kto je Alice? V mysli som pátrala po niečom, čoho by som sa chopila, ale nespomínala som si na toto meno. Pokiaľ viem, Edward nikdy nikoho takého nespomínal v tých pár rozhovoroch, ktoré sme spolu viedli . A, Swanová, prečo ťa to vlastne tak strašne zaujíma?!

„Hej, ale veď ja viem,“ povzdychol si. Následne sa mu na tvári objavil milý úsmev a na niečo, čo mu povedala matka, len prikývol. „Budem, nemaj o mňa obavy.“ Mobil hneď na to odložil späť na svoje miesto a bez slova pokračoval v ceste.

„Čo chcela?“ vyzvedala som. Nedokázala som si pomôcť, od prírody som bola príšerne zvedavý tvor a potrebovala som vedieť všetko. Aj to, čo sa ma netýka.

„Nič také. Zase to, či som vážne v poriadku a či sa nechcem vrátiť domov.“

„A chcel by si?“ neodpustila som si otázku. Všimla som si, ako sa Edward zamračil. „Asi skôr nie,“ povedal nakoniec. „Toto mesto mi prirástlo k srdcu...“ Obyčajne je za niečím takým skôr niekto než niečo. Niekto, kvôli komu chcete zotrvať na nejakom mieste. Aj ja by som sa kvôli Davidovi pred dvoma rokmi bola presťahovala aj na Antarktídu.  Dnes už, samozrejme, nie, nič spojené s láskou som k nemu necítila.

„Tak áno, spomínal si, že si zaľúbený a keď tá tvoja vyvolená žije tu, je pochopiteľné, že nechceš odísť.“

„Nehovor mi, že si to vážne pamätáš,“ zasmial sa a ja som iba pokrčila plecami. Miesto toho som načúvala jeho smiechu, ktorý som dnes počula po pár dňoch. „No, čo sa tohto týka... Celé je to zložitejšie,“ zašomral a sklonil hlavu.

„Láska je zložitá, to by si už mohol vedieť. A bolestivá.“

„Bolí hlavne vtedy, ak je neopätovaná.“

„Takže ona ťa odmieta?“ spýtavo som sa naňho zahľadela. Možno máme s Edwardom toho spoločného viac než som si doposiaľ myslela. Obočie sa mu stiahlo k sebe.

„Ona o mojich citoch vlastne ani netuší,“ odvetil po chvíli.

„Možno by si sa mal odhodlať, jej niečo povedať,“ navrhla som.

„Keby to bolo také jednoduché...“

Ďalej som nič nekomentovala, pretože sme vyšli von na ulicu z letiskovej haly. Čakal na nás Robert a na prednom sedadle auta som si všimla poskakujúcu Ruth. Edward mi otvoril zadné dvere a keď som sa pohodlne rozvalila na sedadle, posadil sa vedľa mňa. Predtým však moje kufre odložil do kufra a jeho batožinu si zložil pri nohách, pretože sa už, pravdepodobne, do kufra nevmestila.

„Tak, hovorte, ako ste sa mali?“ vychrlila na nás Ruth. Zvrtla sa na prednom sedadle tak, že sa pozerala na nás a na tvári jej pohrával široký úsmev. Aha, takže ona ešte nevie, že Edward je bezdomovec.

„Bolo to fajn,“ pokúsila som sa o úsmev a strelila očkom po Edwardovi, ktorý prikyvoval, avšak výraz jeho tváre bol neutrálny a tak bolo ťažké identifikovať, či to skutočne aj tak cíti. Ruth sa mierne zamračila a pohľad stočila výlučne na môjho ochrancu.

„Vážne, Edward?“ zdvihla obočie.

„Hej, Bella má pravdu,“ pousmial sa. Asi by mi malo byť jedno, aj keby sa mu na výlete nepáčilo, ale predsa ma toto zistenie pri srdci zahrialo. Zase na mňa ide sentimentálna nálada, prosím, zastavte to niekto...

„Fu, to som si vydýchla. Nechci vedieť, ako ma vystrašilo, keď mi Bella v pondelok volala s tým, že si sa jej stratil. Chuderka, keby si počul jej vystrašený hlas. Ona sa o teba skutočne bála,“ Ruthin jazyk sa odrazu nedokázal zastaviť a mne takmer vypadli oči z jamôk. Tá ženská sa úplne zbláznila. Panebože, ešte nech mu tu rovno vymenuje mená všetkých chlapov, s ktorými som spala.

„Ozaj?“ zaškeril sa Edward a nebolo pochýb, že som mu pohladila ego, ktoré vzlietlo k nezávratným výšinám. Zhlboka som sa nadýchla, pričom som sa od neho otočila a sledovala dianie na ulici. Takýto trapas. S Ruth si to ešte vybavím, dievča sa môže tešiť. Zradkyňa to je!   

„Samozrejme, ale-“

„Myslím, že Edward má teraz väčšie starosti ako je počúvanie týchto tvojich kecov,“ skočila som jej do reči. Bolo potrebné tému Swanová sa bojí o Cullena zastaviť ešte v jej zárodku. Mala som úprimné obavy z toho, čo by tá žena, ktorá si hovorí – respektíve do dnešného dňa hovorila – moja kamarátka, ešte mohla vytrepať. Čo ak by vytiahla aj tému o Davidovi? Nechcela som, aby o ňom Edward vedel. Bol bystrý, dokázal by si dať dva a dva dokopy. Prišiel by na to, čo sa mi udialo v minulosti. A ja som už na verejnosti túto tému, ktorá ešte do stredy poobedia ležala uzamknutá na tri zámky v hĺbke môjho srdca, nechcela prevetrávať. Bola tabu, Ruth to vedela tiež. Ibaže aj jej v Edwardovej prítomnosti dobre preskakovalo, ako som si stihla všimnúť. A jediný spôsob, ako sa spoľahlivo ochrániť, bola práve téma o zhorenom byte.

„Hej? A čo sa také udialo?“ zamračene sa na mňa zahľadela.

„Musí si zohnať nové bývanie, byt mu vyhorel pri tom, pravdepodobne, úmyselnom požiari... Bolo to aj v správach.“

„Počkať! Nemyslíš to, kde pätnásti ľudia umreli, že nie? A ten, ktorý vyhorel úplne do tla?“

Prikývla som, že presne ten myslím. Ale netušila som, že stav toho paneláku je až taký dezolátny. Ruth sa chytila za ústa a ľútostne pozrela na Edwarda, ktorý aktuálne študoval svoje ruky položené v lone. 

„Veď to je niečo strašné. Och, Edward, si v poriadku, zlatko?“ Načiahla sa a chytila ho za plece. Zlatko?! Aké zlatko, dokelu?!

„Ale áno, som,“ zašomral s miernym úsmevom. „Iba je trošku ťažké si uvedomiť, že som prišiel o všetky svoje veci. Ešte budem musieť ísť na políciu a zistiť, či sa mi niečo nezachovalo, a potom ísť vybaviť veci ohľadom poistky... Uf, už len pri pomyslení na to mi je zle.“

„Hlavné je, že si tam v tom čase nebol. Ak chceš, pomôžem ti vybaviť všetky potrebné veci. V tomto meste ešte nie si tak dlho, aby si tu mal dobré známosti, ale ja ich zopár mám, tak ti predsa pomôžem. Neboj sa, bude to dobré,“ chlácholila ho Ruth. Jej hlas znel milo, upokojujúco. Bol taký materinský, že som si bola úplne istá, že ním dokázala Edwarda upokojiť. Ja som nikdy nebola na takéto reči a momentálne som sa cítila trošku trápne preto, že som sa o ne, kým sme boli v Paríži, nepokúsila. Ale Ruth to vravela tak automaticky, prirodzene, zo srdca... Ja som niečoho takého schopná nebola. A opäť som ani nemohla. Aspoň pred ním nie.

„Si veľmi milá, Ruth. Bol by som ti zato vďačný. Našťastie mi ale pomáha aj moja rodina, neviem, čo by som bez nej robil.“

„Takže s prachmi nebudeš mať problém?“ uisťovala sa Ruth. „Vieš, pýtam sa len preto, či nepresvedčím Bellu, aby ti zvýšila plat, keď budeš potrebovať našetriť na nový byt,“ zasmiala sa. To je pipina...

◘◘◘

„Bella, veď ten chlapec je na úplnom dne!“ prskla na mňa Ruth, keď sa za Edwardom zatvorili dvere na policajnej stanici. Prišiel sa ohlásiť kvôli tomu, aby mu dali informácie o jeho byte a celkove ich šiel informovať o tom, že prežil. My sme zatiaľ sedeli v aute a čakali naňho. Nervózne som si klepkala prstami po kolene. Tešila som sa, ako si po príchode domov napustím plnú vaňu horúcej vody a budem si v nej spokojne hovieť až kým úplne nevychladne.

„Že chlapec,“ odfrkla som si. „Tak po prvé – je to chlap. A po druhé – prečo tu na mňa prskáš, keď ja absolútne nemôžem zato, čo sa mu stalo!“

„Poľutovala si ho aspoň trošku?“

„A čo som s ním mala akože robiť?“ Ach, toto nie je možné. Ja sa asi poskladám... „Privinúť si ho na hruď a spievať mu na upokojenie?“ pokračovala som rozladene. Ruth to nedokázala pochopiť. Nemohla som si dovoliť k Edwardovi prechovať istú ľútosť. V ten deň porušil pravidlá, ktoré sme si stanovili a po tom, ako som naňho na ulici nakričala s tým, aby sa ma už nikdy v živote nedotkol, som nemohla následne o pár hodín neskôr vyrukovať s tvrdením, že naša dohoda sa ruší a skočiť mu okolo krku. Tým by som iba všetko „dokonale“ prišpendlila.

„Nie, ale mohla si mu aspoň niečo pekné povedať,“ zafrflala a urazene si prekrížila ruky na hrudi. Keby bol Cullen jej syn, nepovedala by som ani slovo, nakoľko by som chápala, že sa jej dotýka, keď nechávam jej potomka na holičkách. Ale keďže Edward jej synom nebol, nerozumela som tak celkom jej pohnútkam.  

„Odkiaľ vieš, že som to neurobila?“ Čo je veštica?

„Pretože ťa poznám a videla som na tebe ten nezáujem. Plus, keby si to urobila, nevytiahla by si tú tému tak surovo, pretože by si vedela, ako to naňho nepriaznivo vplýva.“ Fíha, z Ruth sa stala aj psychologička. Ktovie, možno to robí to materstvo... Ale takáto premúdrelá nebola už veľmi dlho. V podstate sa zase mýlila. Ale jasné, myslite si všetci, že som necitlivá, bez srdca, že nedokážem pocítiť smútok ani ľútosť... Nechápala tomu, že som si len chránila svoje súkromie, ktoré jej predošlé slová, kde poukazovala na môj strach o strateného Edwarda, začínali narúšať.  

„No ja si myslím, že ty si sa oňho teda starala až príliš! A mala by si prestať pozerať tie trápne relácie o šiestej, lebo ti z nich už začína prepínať a máš potrebu sa o každého postarať!“ Nahnevane som si prekrížila ruky na hrudi. Ruth zostala ticho, počula som iba jej prudké, naštvané vydychovanie. Nepochybne mala ústa pevne zomknuté a v duchu ma posielala do horúcich pekiel. Tak nech! Ja sa nestarám. A aspoň by mi v tom pekle bolo teplučko... To je plus. V aute vládla napätá atmosféra. Okrem chrúmania Ruthinho cukríka, ktorý si vložila do úst presne o šesť minút od našej hádky, nikto sa ani len nepohol. Robert sa tváril nezúčastnene a podľa zvláštneho pomalého kývania hlavou zo strany na stranu som vydedukovala, že asi zadrichmal. No, tak za toto mu platím. Lepšie zamestnanie si človek ani priať nemôže. Kde ten Edward toľko je? To ho zabásli alebo čo?

Musela som sa zachechtať pri predstave Edwarda v čierno-bielom pásikavom odeve a zápästiami zopnutými v putách. Neviem či našťastie alebo skôr bohužiaľ, ale dvere tehlovej budovy sa o pár minút otvorili a Edward so zamračeným výrazom postupoval k nášmu autu. V ruke držal gitaru. Obočie sa mi nechápavo stiahlo k sebe. Dôvodom jeho sklesnutej nálady bolo zistenie, že okrem gitary, ktorú stále pevne zvieral a ktorou ho obdarovali na polícií. Bola to jedna z mála vecí, ktoré sa podarilo zachrániť. Inak z bytu okrem pár triesok neostalo nič. Vraj aj tento hudobný nástroj mal veľké šťastie, že prežil a že si našiel svojho starého pána. V podstate sa konal happy end.  Ruth mu začala niečo švitoriť, ja som len prevrátila oči a pokúšala sa splynúť so sedadlom.

„A už vieš, kde budeš bývať?“ začula som Ruth. Zbystrila som a nenápadne hlavu natočila smerom na Edwarda. Bol zamračený.

„Nie, nemal som čas nad tým premýšľať. Ale pravdepodobne v nejakom hoteli, keď tu nemám ani žiadnych známych, u ktorých by som mohol zostať.“

„Ale to nie je bohvieaké riešenie...“ zahundrala Ruth. Pohľadom zavadila o mňa a všimla som si aj následné iskričky, ktoré sa jej zračili v očiach. Tá kuje nejaké pikle.

„Hmm, tak ma napadlo, že Bella má veľký dom a...“ spustila opatrne, pričom ma stále úporne pozorovala. Srdce mi vynechalo jeden úder a následne sa rozbúchalo ako o život, keď som si uvedomila, na čo naráža. Chcela som jej skočiť do reči, ale svoju vetu stihla dokončiť.

„... koľkokrát sa sťažovala, že jej je samej smutno. Však, Bella?“ zazubila sa na mňa. Ak som doteraz nechápala význam „vyrazený dych,“ tak v tomto momente som sa s ním práve zoznámila. No, vlastne mala pravdu, spomínala som jej už viackrát, ako sa občas cítim osamelá, ale to zase neznamenalo, že si teraz zo svojho domu urobím penzión. Ruthine modré oči ma doslova prepaľovali a prosili, aby som prikývla. Ja som pokrútila hlavou na nesúhlas.

„Ale Bella!“ prskla.

„Nie, to je v pohode,“ vmiešal sa do rozhovoru Edward, „nerád by som sa k niekomu nasáčkoval.“ Ruth však odo mňa pohľad stále neodtrhla. „Bella, vystúp z auta, porozprávame sa,“ povedala vážnym tónom. Zhlboka som sa nadýchla. Nakoniec som sa však z auta predsa len vyšuchtala.

„Keby sme mali väčší byt, nasťahovala by som si Edwarda k sebe,“ vydýchla, keď sme stáli obďaleč od auta. Uhm, a to by som ešte rada videla výraz jej manžela...

„Ale nakoľko ho nemáme, nemôžem...“

„Povedz mi, prečo ti na ňom tak strašne záleží?“ vypálila som. „Zabuchla si sa doňho či čo?“

„Preboha, nie! Čo si to o mne myslíš!“ zvreskla. „Ja milujem svojho manžela a nevymenila by som ho... Proste mi je len Edward sympatický. Takisto je slušný a sama vidíš, že aj znesiteľný, keď si s ním ty vydržala takmer týždeň v Paríži bez toho, aby aspoň jeden z vás utrpel fyzickú ujmu na zdraví. A to je pre teba šanca, Bells,“ naliehala ďalej. „Niekoho ako je on nestretneš len tak na ulici.“ No, o tom by som mohla polemizovať. Viď naše prvé stretnutie... „A inak, aspoň takto by si mohla odčiniť svoje správanie, keď si ho vtedy urazila,“ hryzla si do pery a anjelsky sa usmiala. Nechcela som si to priznať, ale jej tvrdením trafila klinček po hlavičke.

Baby, strašne sa ospravedlňujem za obsah tejto kapitoly. :( Viem, že to bolo nezáživné, totálne o ničom a tentokrát si za svojim názorom aj skutočne stojím. Pokúsim sa do budúcna polepšiť, aj keď neviem, či ešte budem mať šancu, a či po tejto kapitole pri poviedke aj niekto naďalej zotrvá. V každom prípade, je to na vás. Och, a prekrásne ďakujem za komentíky. Ani neviete, ako veľmi dokážu povzbudiť a hlavne potešiť. :) 

Autor: Jessy (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Modelka - 11. kapitola: