Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Modelka - 12. kapitola

25.01.2013 (14:15) • Jessy • FanFiction na pokračování • komentováno 21× • zobrazeno 3522×

12. kapitola

„... a tu máme bazén. Pozor, voda má hĺbku vyše dvoch metrov, tak sa potom podľa možnosti neutop.“

„Nafukovacie koleso by sa pre mňa nenašlo? Vieš, pre istotu.“

„Aj rukáviky, ak by si mal záujem.“ Zdvihla som hlavu, pričom som kvôli páliacemu slnku, ktoré mi príjemne ohrievalo pokožku, musela prižmúriť oči. Stretla  som sa s Edwardovým pobaveným pohľadom. Nebola som si vôbec istá správnosťou môjho konania, ktoré som učinila krátko po tretej popoludní los angelského času. Nevedela som či bol dobrý nápad nakoniec privoliť a nasťahovať si Edwarda k sebe. Lenže keď som tam, na tom parkovisku bola pevne rozhodnutá povedať nie, nech si ide kade ľahšie a že to všetko nie je moja vec, pri pohľade do jeho smutnej tváre a zelených očičiek som stratila odhodlanie. Plus potom pohľad vyhodeného šteňaťa nastolila aj Ruth, a to som už vážne bola s negatívnou odpoveďou v prdeli. Ťažký to život, povzdychla som si v duchu porazene.

Edwardovi som poukazovala celý môj dom, pričom mi neušiel jeho obdivný pohľad, ktorý mu pohrával na tvári pri expozícií všetkých izieb v mojom domčeku. Hlavne, keď sme sa nachádzali v obývačke prepojenej s kuchyňou s perfektným výhľadom na Hollywood. (Ten som mala aj ja vo svojej spálni.) Bol to skutočne veľký priestor. Určite sa v duchu tešil, že izbu má na prízemí, pretože do obývačky to bolo odtiaľ iba pár krokov. Rovnako ako ku chladničke, ktorú bude na stopro po nociach vyžierať. Ale veď čo, predsa musíme pomáhať tým, ktorí to potrebujú. A nakoľko nemôžeme dopustiť, aby, chudáčik chlapec, nedajbože schudol, neplánovala som chladničku zamykať. Úprimne som bola potešená, keď som zistila, že Annie nakúpila čerstvý tovar a preto som výlet do obchodu nemusela absolvovať osobne.

„Uhm,“ odkašľal si Edward po chvíli ticha, ktoré medzi nami nastalo, „nechcem ti nabúravať tvoj program, ale... čo máš ešte dnes na pláne?“ No ešte aby sa pokúsil, mi niečo nabúrať. V tom prípade by sme sa asi rozlúčili. Jeho zvedavosť ma ale aj mierne zmiatla. Čo by sa stalo, keby som povedala, že idem na žúr? Chcel by ísť tiež? A mala by som ho vziať so sebou alebo radšej nie? Hm, ale bol to predsa môj bodyguard, ochranka...

Zhlboka som sa nadýchla soľou nasiaknutého vzduchu. Sledovala som divoké vlny neďalekého oceánu prudko vrážajúce jedna do druhej a neubránila sa úsmevu. Konečne som bola doma,  v teplom náručí Los Angeles, ktoré nás privítalo skutočne krásnym slnečným počasím. Nebolo pochýb, že ho aj patrične využijem, moja pokožka pripomínala porcelánovú bábiku. Ako keby som bola chorá. Čiže na dnes už program mám a pozostáva z vyvalenia sa na slniečku a následného nič nerobenia, snáď okrem počúvania Papa Roach.   

„Dnes už nič také,“ pokrčila som ramenami a rozišla sa po terase, na ktorú sa taktiež vchádzalo z veľkých dvojkrídlových dvier v obývačke, späť dovnútra, pretože som začula vyzváňanie môjho mobilu. Edwarda som nechala samého, predpokladala som, že hádam si zapamätá, kde sa čo nachádza a nezablúdi. Ježiš, Bella, ty sa už spamätaj. To by musel byť vážne neschopný, aby sa dokázal stratiť v tvojom dome.

Volala mi matka. O mojom skoršom príchode domov sa dozvedela prostredníctvom Twitteru, kde boli zavesené nejaké príspevky od ľudí, ktorí ma zahliadli na letisku. Mame sa to nezdalo, preto mi volala, aby sa uistila či je to pravda. Chápala som ju, totiž na nete sa každý deň objaví toľko klebiet, až sa chytáte za hlavu, že čoho sú novinári schopní. Jedno, čo im treba uznať je, že oplývajú veľkým množstvom fantázie, ktorá nepozná hraníc. To je úctihodné. Od rozchodov – ktoré sa aj tak ukážu po čase iba ako kačica –, cez tehotenstvá a svadby známych celebrít sa dočítate na ich stránkach toho vážne dosť...

Možno niekomu sa bude javiť smutné, že niečia matka má o svojej dcére najnovšie správy z internetu, ale my sme to už ani veľmi neriešili. A ja som tentokrát voľajako zabudla jej dať o sebe vedieť telefonicky. Taktiež bola tolerantná, nebrala ako vedu, keď sme tak často neboli v kontakte.  Brala ma ako dospelú, schopnú ženu, ktorá sa o seba dokázala postarať aj sama a nepotrebovala rady svojej mamy. A aj keď som jej to nikdy nepovedala do očí, bola som jej za to veľmi vďačná. Vďačná, pretože to so mnou nevzdala a dala mi šancu naučiť sa, aké to je, žiť si vlastným životom. Kým som sa viezla rušnými ulicami k našim, aby som vyzdvihla Mimi, premýšľala som nad Edwardom. Ako rýchlo a nečakane mi vstúpil do života. Moja snaha nepripustiť si ho k telu sa každou chvíľou, ktorú sme spolu strávili, zmenšovala. Pomyseľné barikády, ktoré som medzi nami na začiatku vybudovala, sa búrali. Zatiaľ len potichučky, nevinne praskali, ale nepotrvá dlho, kým sa s obrovským rachotom zrútia úplne. Spôsobia hotovú katastrofu, ktorá sa zdala byť neodvrátiteľná. A aj keď som si to nepripúšťala, cítila som, ako mi začína vnikať pod kožu a tým pádom meniť môj život... A najhoršie bolo, že od základov.

Mimi som vyzdvihla, matke som ako-tak vysvetlila, že keď sa náhodou dočíta niekde v novinách alebo nete, že mám údajného nového frajera v podobe môjho ochrankára, nemá tomu veriť. Olíčila som jej celú situáciu s jeho bytom a tým, že tu nikoho nemá. Je zo mňa samaritánka.  Nebolo pochýb, že nás už spolu videli a teraz to bulvár začne riešiť. Bože, to ešte začnú perné chvíle. Viac som sa u našich nezdržala. Kvôli únave som sa ponáhľala domov a tešila sa na spánok alebo aspoň na oddych.

„Už si tu?“ zakričal Edward z kuchyne. Ihneď, ako som vstúpila dnu, ma ovanula vôňa praženice. To si snáď robí srandu. Nakrčila som obočie a Mimin pelech – s ňou v ňom – zložila z rúk na zem. Z nôh som skopla lodičky a bosými nohami cupitala za ním. Za sebou som začula, ako sa Mimi celá otriasla, zívla si a následne jej labky na podlahe zlatučko cupkali za mnou.

Nemýlila som sa. Edward stál pri sporáku a nejakú čudnú zmes miešal v panvici.

„Čo to bude až to bude?“ zašomrala som s obavami v hlase a nakrčila nos.

„Miešané vajíčka,“ pokrčil Edward ramenami a pokračoval vo svojej práci. Mimi sa pri zvuku jeho hlasu hlasno rozštekala a začala vrčať. Nastojila postoj pittbula. Edward sa prestal venovať svojej činnosti a otočil sa za seba. Obočie sa mu nakrčilo k sebe a nechápavo sa poškrabal po hlave, pričom ju podozrievavo sledoval. Hryzla som si do pery, aby som sa nerozosmiala.

„To je čo za potkana?“ hlesol a vareškou, ktorú držal v pravačke, ukázal na stále vrčiacu Mimi. Smiech ma okamžite prešiel. „Hej! To nie je žiaden potkan, ale Mimi, ten najúžasnejší yorkshire na celom svete. Je to moje zlatíčko, takže si dávaj pozor na to, čo hovoríš!“ okríkla som ho a zohla sa k nej, aby som si ju vzala na ruky. Celé telo jej od vrčania akoby vibrovalo.

„Asi som jej nesympatický,“ poznamenal Edward a naoko smutne pokrútil hlavou. „Ale myslím, že koliesko salámy nás ihneď zblíži,“ sladko sa usmial, načiahol sa k linke a už jej pred nosom šermoval s tým nechutným kusom salámy.

„Žiadne také!“ vyhŕkla som a chcela som jeho ruku odsotiť, no neskoro. Mimi okamžite zmĺkla, vrčanie a nervov drásajúce štekanie ustalo, a venovala sa už len prežúvaniu svojej koristi.

„Vidíš? Viem, ako si získať dámy,“ pochválil Edward sám seba a potľapkal ju po hlave. Prebodla som ho vražedným pohľadom. On nie je normálny! Aby psa kŕmil takými nechutnosťami. Nie pre srandu som ju kŕmila iba vyslovene psími výrobkami. 

„Už nikdy jej nedávaj jesť niečo takéto, rozumieš? Chceš, aby jej prišlo zle?!“ šalela som. Veď ju bude bolieť bruško, bude grckať, kňučať a potom nás čaká návšteva veterinára, ktorý jej bude musieť vypláchnuť žalúdok a...

„Upokoj sa, Bella,“ Edwardov pokojný hlas ma vyrušil z mojich otrasných myšlienok. „Je to pes, jej ústrojenstvo je prispôsobené no takýto typ potravy. Myslíš si, že pred päťdesiatimi rokmi ľudia kupovali svojim psom len granule Pedigree? Prosím ťa, na to nemali prachy. A ktovie, či už vtedy tie granule vôbec existovali... A myslím, že sa tí psi aj mali lepšie.“ Pedigree sú na trhu od roku 1960, ale to mu nepoviem.

„Tým chceš povedať čo? Že ju, nebodaj, týram?“

„Nič také,“ vystrel ruky v obrannom geste. „Ibaže, aby si sa upokojila, nič sa jej nestane.“

Bla, bla, bla... Samé kecy! Ešte aby mi niekto ako on hovoril do výchovy môjho psa. To si teda vyprosím...   Koho som si to k sebe nasťahovala?! Dnes bude spať Mimi u mňa, lebo hrozí, že tento „milovník zdravej výživy“ ju zabije...

„Dobré ráno,“ pozdravila som na druhý deň ráno Edwarda, ktorý sa práve so vzhľadom zmoknutého kurčaťa vymotkal spod perín. Podľa rádia sme mali niečo krátko po desiatej. Ts, ešte vyspávať si chce. Tu nie je na rekreácií!

„Dobré,“ zívol si. „Koľko je hodín?“

„V izbe vedľa postele máš hodiny, každý normálny človek by si ich všimol,“ prskla som. Ešte stále som naňho bola za včerajšok kvôli Mimi nahnevaná. V noci som tŕpla, že jej bude vážne zle. On mi ju chce otráviť, zaplakala som v duchu.

„Tak asi nie som celkom normálny. No čo už.“ Prešiel ku kanvici a do šálky, ktorú medzičasom vytiahol z hornej skrinky na linke, si nalial čiernu kávu. Z malého chlebníka si vybral chlieb a na milimeter presne ho prerezal spôsobom, že na linke neostala ani omrvinka. Ihneď na to z chladničky vytiahol maslo a kontaminovaný salám zo včerajšku. Podozrievavo som ho sledovala. Za ten jeden deň, čo tu je, to tu pozná celkom dobre. Správa sa tu ako doma. Včera, keď som mu povedala, aby sa tu tak choval, som to celkom tak nemyslela. Tušila som, že to pochopí, ale nie. On to zobral doslovne. Asi si skontrolujem počet šperkov v spálni. Pre istotu.

Posadil sa presne oproti mne. Ošila som sa a pohľad presmerovala k mojim raňajkám pozostávajúcich z ryžových chlebíkov.

„Chutí ti to?“ Nedôverčivo si to premeral a odpil si z čiernej šálky. Čiernej ako jeho duša... 

„Hej, je to skvelé.“

„Pochybujem. Čo môže byť skvelé na polystyréne?“    

Zhlboka som sa nadýchla a dlane zovrela do pästí. „Aspoň sa tu niekto stravuje zdravo.“

„Ale aj tak... Inak, zabudol som ti to povedať, ale ešte včera volala Ruth. Len si bola pre Momo.“

„Je to Mimi,“ zavrčala som a následne si opäť povzdychla. „A čo chcela Ruth?“

„Netuším, ale splietala niečo o šatách a módnej prehliadke, ktorá bude o mesiac či ako.“

Na moje prekvapenie mal Edward pravdu. O mesiac a pol sa konala módna prehliadka na počesť jedného z najznámejších svetových návrhárov a Ruth sa ozvali jej konatelia. Vraj, či sa tam zúčastním aj ja. Samozrejme, že som súhlasila, čo by to bolo predsa za prehliadku bez Isabelly Swanovej? Hotový prepadák.

Poobede som sa rozhodla ísť konečne opaľovať, keď mi to včera nakoniec nevyšlo. V maličkých plavočkách, obrovskými okuliarmi na nose a módnym časopisom som sa rozvalila na lehátku pri bazéne. Mala som pokoj, Edward tu nebol, pretože šiel vybavovať veci týkajúce sa jeho poistky bytu a týchto hlúpostí. Po prelistovaní celého časáku som sa len pohodlne rozvalila a nechala slnečné lúče prenikať do mojej pokožky. Tomuto hovorím pohoda. Konečne nič nerobenie. Musela som ale aj uznať, že keď tu nebol Edward, bolo tu strašne ticho. Hej, je pravda, že tu býva iba deň, ale aj tak. Spomenula som si včera na večerné pozeranie telky. Síce som sa s ním nebavila a hrala velice urazenú, v obývačke sme spolu boli aj tak. Sledovali sme vedomostnú súťaž. Edward vedel správnu odpoveď takmer na každú otázku, zatiaľ čo ja by som odišla domov s nulou na konte. Až som žasla nad jeho vedomosťami. Trošku som sa aj v duchu zabávala nad tým, ako bol nervózny, keď súťažiaci odpovedal totálnu koninu aj na vec, ktorá bola podľa Edwarda „súčasť základného vzdelania  priemerného človeka.“  Tak ja do tejto skupiny asi nezapadám.  

„Pozor, aby sa ti tvár neopálila podľa okuliarov,“ ozval sa za mnou znenazdania Edwardov hlas. V duchu som si povzdychla. To sa teda veľmi dlho nezdržal. A ktovie či tie úrady nepoužil iba ako zásterku na to, aby ma mohol potajomky sledovať polonahú. Rada by som vedela, ako dlho tu už takto stojí a úporne ma pozoruje. Neviem či by som sa nemala začať obávať.    

„Nemaj strach.“ Lenivo som rozlepila viečka a zažmúrila naňho. Opieral sa o dvere na terase s rukami prekríženými na hrudi.

„Vybavil si niečo?“ položila som mu preňho dôležitú otázku. Pre mňa síce taká nebola, ale jeho intenzívny pohľad, ktorý mi skoro prepálil pokožku tak, že viac som sa slniť nemusela do konca budúceho roka, ma znervózňoval.

„Ale áno, vybavil som tú poistku, čo znamená, že mi časť škody preplatia.“

„Aspoň niečo.“ Chytila som opäť do rúk časopis a začala si ho listovať od začiatku ešte raz. To len kvôli tomu, aby som nebola nútená pozerať naňho. Môj plán mi vyšiel. Sčasti zato ale mohol aj Edward, ktorý mi pomohol tým, že sa sám odpratal do útrob domu. Pristihla som sa, ako sa mi jemne klepú prsty. Toto snáď nie je možné, aby som z neho bola takto mimo. Je to len obyčajný chlap, ktorých je na svete ako nasratých! Mala som pocit, že v momente, ako sa stratil z mojej blízkosti, som vedela dýchať ľahšie. Vzduch bol akoby prijateľnejší, ľahší. S povzdychom som odložila časopis a okuliare, a postavila sa z lehátka.

Pomaly som našľapovala do bazéna, na ktorého hladine plával nafukovací matrac. Chladná voda ma príjemne osviežila a prebudila z omámenia zo slnka, ktoré mi pripekalo na hlavu. Pravdepodobne vplývalo aj na moje premýšľanie, pretože sa mi asi prepiekol aj mozog. Následne som  sa vyterigala na nafukovačku a spokojne si hovela. Vnímala som jemné pohojdávanie na hladine vody, ktorá ma unášala z jednej strany bazéna na druhú. Okrem vody ma však začínal pomaly unášať aj spánok, z ktorého ma prebudilo nechutné precitnutie, keď ma niečo silou vyvrátilo z nafukovačky a celé, už prehriate, telo sa mi namočilo do chladnej vody. V rýchlosti som sa vynorila nad hladinu so srdcom bijúcim až v krku. Prvé, čo som počula, bol Edwardov rehot. Stál oproti mne a veľmi dobre sa na mne zabával. Zaujala ma jeho nahá hruď, ktorou som sa kochala kvôli vypracovaným svalom. Teda, to som netušila, že má také vymakané telo. Okamžite som sa donútila spamätať.

„Ty si sprostý alebo áno?!“ vykríkla som namosúrene. „Chceš, aby som dostala infarkt?!“

Ten idiot s rozumom šesťročného fagana sa ale smiať neprestával. Doslova sa zadúšal. Zavrčala som a začala som po ňom cákať vodu. To ho rozosmialo ešte viac, ale po chvíli mi začal „údery“ vracať. Nakoľko bol odo mňa o pol metra vyšší a o pár kíl ťažší, z fyzikálneho hľadiska bolo jasné, že má oveľa väčšiu šancu na úspech. Ani som sa nenazdala a už bol pri mne. Hypnotizovala som kvapôčku vody stekajúcu po jeho hrudi a preto som nezaregistrovala jeho rýchly výpad. Schmatol ma okolo pása a vyhodil do vzduchu. Nestihla som ani vykríknuť, pretože som sa ocitla pod vodou a nalogala sa chlórovej vody. Ale mohla som ďakovať všetkým svätým, že sa Edward nerozhodol ma vyhodiť mimo bazéna. Už som sa videla na nemocničnej posteli s rukami a nohami v sadre. Museli by ma kŕmiť sestričky, bola by som nemohúca. No potešpánboh... Hrozná predstava... Mám dojem, že život s Edwardom ma skutočne zmrzačí. Právoplatne som sa na nasledujúce týždne rozlúčila s nudou.  

◘◘◘

„Horor alebo komédia?“ zakričal na mňa Edward z obývačky. Do sklenenej misy som vysypala práve vytiahnutý popcorn z mikrovlnky a zamyslela sa. Komédie sme za posledný týždeň, čo tu Edward býva, sledovali temer každý večer a pomaličky mi začínali liezť hore krkom. Horory som však, bohvieako, rada nemala. Na verejnosti by som to nikdy nepriznala, ale vždy som sa po nich bála a rozhodne som nepatrila k ich verným fanúšikom. Motorové píly, obrovské meče a sekery teda neboli mojimi obľúbencami.

„Tak horor,“ zakričala som mu naspäť. No čo, určite to nebude také hrozné. S Edwardom sme si vymysleli špeciálnu tradíciu, ktorú sme aj dodržiavali každý deň. Spočívala v sledovaní filmov rôznych žánrov. Snáď okrem romantiky, ktorú ani jeden z nás neobľuboval. Nakoniec som dospela k názoru, že spolunažívanie s ním nebolo najhoršie. Každý deň ma dokázal vážne pobaviť a čas utekal ako splašený. Ani som sa nenazdala a ráno vystriedal opäť večer. Začínala som sa desiť toho, čo mi Edwardova prítomnosť spôsobovala. A cítila som, že je to každým dňom horšie a horšie. Zo zamyslenia ma vyrušil Edward, ktorý ma už volal, lebo začali úvodné titulky. S povzdychom som schytila misu popcornu, ktorý mal jesť aj tak iba Edward a pomaly sa rozišla za ním... 

Si už veľká, Bella. A bol to len film, žiadna skutočnosť. Prask! Ozvalo sa od dverí. Rýchlosťou blesku som natočila hlavu smerom k nim a prikrývku si vytiahla až ku krku. Srdce mi začalo biť splašenejšie. Zimomriavky som cítila na celom tele a zuby mi drkotali o seba. Nič tam nebolo, ale predsa som sa nemohla zbaviť nepríjemného pocitu, že za tými dverami niekto stojí.

Zhlboka sa nadýchni, Bella. Pokoj... Ďalšie prasknutie! Prisahám, že teraz smerovalo od okna! Hlasno som preglgla a snažila sa upokojiť. Bože, Swanová, máš dvadsaťdva rokov. Hádam nebudeš posratá z nejakého debilného hororu! No bolo mi toto treba? Najradšej by som si sama hlavu odtrhla zato, že som zvolila na večerný program horor. Ja som tušila, že to nedopadne dobre, ale hold som chcela byť za hrdinku. Chcelo sa mi plakať. Donútila som viečka, aby sa  zavreli a pokúšala sa zaspať. Nedalo sa, pretože vždy, keď som to skúsila, som pred očami videla len krvavé škvrny a v ušiach mi rezonoval krik obetí. Sťažka som prehltla sliny nahromadené v hrdle. Nakukla som na hodinky a zdesila sa, keď som sa dozvedela, že je len pár minút po jednej v noci. To tu mám do rána ako vydržať úplne sama? Keby som bola mladšia a bývala s našimi, preliezla by som k nim do postele.

Vždy som to tak robievala, keď som sa niečoho bála. Spomínam si, ako ma matkina náruč dokázala upokojiť. Teraz som však bola na všetko úplne sama. Jedine žeby... Nie, to nie, to neprichádza do úvahy. Otočila som hlavu k oknu, za ktorým rástol vysoký dub a jeho konáre vytvárali za žalúziami strašidelné obrazce. Predstavovala som si, ako sa mi plazia nad posteľou a chytajú ma. Fajn, toto nedám! Kde si, Edík, kde? Poobzerala som sa po izbe a s vyschnutým hrdlom som spustila bosé nohy z postele. Šprintom som uháňala ku dverám, ktoré som v rýchlosti otvorila. Už len poschodie a som v cieli. Po pamäti som smerovala ku schodom, po ktorých som potichu, ale zároveň rýchlo zbehla dolu. Radšej som sledovala iba cestu pred sebou a nič iné ma nezaujímalo. Ešte tu na mňa z kúpeľne vybehne nejaký šialenec! O pol minúty som sa nachádzala pred dverami Edwardovej izby.

„Edward?“ nesmelo som nakukla do dverí. „Už spíš?“ Neozvala sa žiadna odpoveď, tak som vstúpila dnu. Bola tu tma jak v riti, nevidela som pred seba ani na krok. Práve som oľutovala, že som si dala na okná namontovať vonkajšie žalúzie, ktoré až takúto obrovskú tmu spôsobovali. Po slepiačky som postupovala k posteli, ktorú som rozoznávala iba sťažka. Zajajkala som, keď som si do jej rohu nakopla palec na nohe. Och, všetci svätí! Niečo, pravdepodobne Edward, sa len nepokojne zamrvilo na posteli a drichmalo naďalej. A keď to vydalo chripot akoby sa niečo drhlo, už som si bola stopercentne istá, že je to Edward. S povzdychom som sa posadila niekam vedľa neho, tešiac sa, že som ho neprisadla, a žmolila si capnutý prst v rukách. Au, to bolí...

Oči si začali privykovať na tmu, vďaka čomu som spoznávala obrysy izby. Presne naproti mne stála vysoká skriňa so zabudovaným zrkadlom. Preboha! Toto bola aj hororová scéna, keď Jane utekala do svojej izby a nakoniec z nej s krikom utiekla, pretože mala na zrkadle krvou napísané  „si ďalšia.“ Vyschlo mi v hrdle snáď ešte viac a nohy si rýchlo zdvihla na posteľ. Otočila som sa za seba a sledovala Edwarda. Ležal rozvalene na chrbte s rukami rozčapenými nad hlavou. Načiahla som prst a jemne mu štuchla do boku. Iba zamľaskal a otočil sa mi chrbtom. Nie, toto mi nerob! Prosila som ho v duchu hystericky. Štuchla som ho ešte raz, tentokrát silnejšie a do chrbta.

Pomohlo to. Ani som sa nestihla spamätať, vystrelil z postele a ruky mal v obrannom geste vystreté pred sebou. „Bella?“ hlesol ihneď nato nechápavo a ja som mala chuť sa zasmiať nad jeho hlasom stiahnutým od spánku. Nahol sa a zapol lampičku na nočnom stolíku. Izbou sa ihneď rozhostilo svetlo. Neviem, či za moje vnútorné rozpoloženie mohlo to sledovanie hororu a tlak od strachu asi dvesto, ale pripadal mi rozkošne. Pokrčila som plecami a nevinne sa usmiala, napriek tomu, že to vidieť nemohol, pretože som mala sklopený pohľad.

„Hej,“ hlesla som potichu a hryzla si do pery. Práve som oľutovala svoje rozhodnutie prísť za ním. Čo mu mám asi tak povedať?

Edward si vydýchol a posadil sa späť na posteľ. „Čo tu robíš? Stalo sa niečo?“

„No... Nie, teda asi...“ habkala som. Srdce mi šlo vyskočiť z hrude. Mohla som mu síce povedať, že som sa bola napiť a počula som z tejto izby čudné zvuky, tak som sa prišla kuknúť či je v pohode. Na jednej strane by som najradšej utiekla aj odtiaľto, ale na tej druhej sa mi do mojej izby vrátiť nechcelo.

„Celá sa trasieš. Je ti zima?“ Na čele som pocítila niečo ľadové a keď sa to pohlo a akoby poklepkalo, zistila som, že je to jeho ruka.

„Nie je. Ja len,“ posledný hryz do pery a nakrčenie nosa, „nemôžem zaspať.“ Sklopenie očí a sledovanie prikrývky. Mám dojem, že túto zelenú návliečku vyberala moja mama... Jeho starostlivosť mi ale vnukla nápad. „A nejako ma bolí hlava.“

„Ale teplotu nemáš, asi je vonku nízky tlak a to na teba vplýva,“ zašomral Edward a pozrel mi do tváre. Stiahol ruku z môjho čela. Usmial sa a hlavou pokynul za mňa. „Tak si ľahni, keď si už tu.“ Bolo zvláštne, že sa ma nič viac nepýtal. Pochybovala som, že mi na moju výhovorku skočil. Avšak poslúchla som ho a zapadla som do perín, ktoré sa už stihli nasiaknuť jeho vôňou. Edward zhasol lampičku a rozvalil sa vedľa mňa. Cítila som sa nanajvýš čudne. Keď si to tak vezmem, ešte som s mužom takýmto spôsobom v posteli neležala. Myslím tak, že sme spolu nič nemali. Snáď okrem Davida, ale aj s ním to bolo iné, pretože v čase, keď sme ešte boli spolu, som bývala u našich.

„Si zakrytá?“ zašepkal starostlivo. Prikývla som na súhlas. „Hej.“ Ďalej už bolo ticho, počúvala som Edwardov pokojný dych.

Natočil sa tvárou smerom ku mne a ja som sa k nemu nenápadne pritisla, keď som mala dojem, že už zaspal. Keby bol predsa len hore, modlila som sa, aby si to nevšimol. Ale zase musel by mať laserové oči, aby videl tú obriu medzeru, ktorú som mala z postele ešte pred sebou. Tep sa mi upokojil, keď som vedela, že nie som sama. Cítila som sa lepšie. Uvedomila som si, že na mňa ide veľká únava. Spokojne som zatvorila viečka a neviem, či to nebol už náhodou sen, keď sa mi zazdalo, že ma Edward jemne objal okolo pása a pritlačil na svoju hruď ešte pevnejšie.  Nevymýšľaj, Swanová. Dobrú noc a sladké sníčky! S anjeličky!

Ehm, dievčinky moje, musím sa priznať, že ste ma vašimi názormi pri minulej kapči úplne dostali. Ja som sa vážne pripravovala na poriadne tvrdú kritiku, preto ste ma veľmi potešili a hlavne povzbudili. Ani netušíte, ako ma to nakoplo do písania. Patrí vám odo mňa obrovitánske ďakujem. 

P.S.:  Snáď sa vám hororová noc v podaní Eugena a našej „vedúcej“ páčila.   Rozhodne ste ale prelúskali zatiaľ najdlhšiu kapitolu poviedky. 

Autor: Jessy (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Modelka - 12. kapitola: