Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Modelka - 4. kapitola

27.11.2012 (18:30) • Jessy • FanFiction na pokračování • komentováno 17× • zobrazeno 3817×

4. kapitola

Chrbtom som sa opierala o mohutnú betónovú budovu na konci ulice a zuby zatínala do seba v snahe ovládnuť svoj hnev a niečo skutočne hlúpe nespraviť. V rýchlosti som rozzipsovala kabelku a začalo sa pátranie po mobile, ktorý som, ako na potvoru, nedokázala nájsť. Už keď som chcela vyšmariť celú koženú kabelku z Talianska do neďalekého smetiaka, spomenula som si, že naposledy som si mobil strkala do vrecka džínsov. Skúsila som šťastie a v duchu poskočila meter tridsať, keď som ho objavila. V zozname som našla Robertovo číslo a stlačila zelený telefónik. Keby som bola vedela, ako toto stretnutie dopadne, nikdy v živote by som nenasadla do auta značky Mini One, ktoré sa nachádza vo vlastníctve pani Ruth McOwenovej. Odteraz sa aspoň budem mať na pozore a buď požiadam rovno Roberta, alebo pôjdem svojim autom, ktorým som sa však radšej pýšila v garáži svojim hosťom, ako keď som v ňom brázdila ulice. 

„Prosím, slečna Swanová,“ ozval sa milým hlasom.

„Príď po mňa,“ odsekla som a stále nahnevaným hlasom mu nadiktovala adresu, na ktorej som celá namosúrená momentálne postávala. Najradšej by som vyvraždila polku mesta, aspoň by som sa zahrala na postavu z hororu, pretože moje zabíjanie by nebolo len bezcharakterné puf, puf s poriadnou búchačkou. Toto by bol masaker. Pretože ešte aj na halloweenských večierkoch, keď som sa pýšila nižším vekom, som bola vždy za princeznú a koniec koncov, táto „profesia“ ma začínala nudiť.  

Robert sľúbil, že do desiatich minút bude na mieste. Zmučene som si povzdychla a kľakla si k zemi, pretože ma začínali bolieť nohy od vysokých opätkov – to len preto, že smerom z kaviarne sem som šprintovala a poviem vám, že v topánkach na dvanásťcentimetrovom opätku to niet bohviečo...  Ako je možné, že vám niekto dokáže takto pokaziť deň? Alebo taktiež by som rada vyriešila záhadu, ktorá zapríčinila návalu adrenalínu do mojich žíl a obrovskú chuť trhania vlasov tomu vyfešákovanému frajerovi z mestečka Mám Vysoké Ego, ktorý sa rozhodol napochodovať do L.A, pričom sa tváril ako boh. Ale tu mu na to, samozrejme, nikto neskočí. Pretože v Los Angeles – a hlavne v Hollywoode – majú ľudia ešte trošku rozumu. Na rozdiel od „Kocúrkova.“ A to som si myslela, že to mestečko je len výplodom fantázie... 

Opäť som sa neubránila podráždenému povzdychu, z kabelky vylovila tmavé slnečné okuliare s vysokým UV faktorom, ktoré som si nasadila na oči a tvárila sa byť neviditeľná – aspoň pre tentokrát. Skontrolovala som čas a keď som si uvedomila, že Robert tu bude do troch minút, rozhodla som sa opustiť svoje stanovisko pri smetiaku a vyšla som aspoň pri roh budovy, aby mal môj úžasný šofér šancu si ma všimnúť. Robert meškal presne tri minúty a šestnásť sekúnd.

„Kde toľko trčíš?“ zavrčala som, keď som sa súkala na pohodlné mäkučké sedadlo spolujazdca.

„Prepáčte, slečna, ale rýchlejšie sa to nedalo,“ vydýchol.

„Všetko sa dá, keď sa chce.“ Následne som meškanie nechala meškaním, pretože som skutočne nemala náladu sa rozčuľovať ešte aj kvôli tomu. Aj keď za iných okolností by z toho bola dobrá, minimálne päťminútová prednáška, dnes som svoje hlasivky namáhala už dosť a to konkrétne pri pánovi Cullenovi. Eugen, či ako sa to volal. To je v podstate jedno, pre mňa zostane už len nepríjemnou spomienkou.

Nakoniec som sa rozhodla zájsť k našim. Nevidela som ich už dlhšie, nakoľko som bola pracovne v poslednej dobe dosť vyťažená. Ale moji rodičia si zvykli na naše zriedkavé návštevy a dnes už považovali za samozrejmosť vidieť svoju jedinú dcéru raz do mesiaca – aj to ak sa pošťastí. Ale zase v dnešnej dobe existovali mobily, internet a iné komunikačné zariadenia, ktoré sme využívali. Zastali sme pred mne tak známym domom, v ktorom som strávila celé detstvo. Rozľahlá vila krémovej farby vyzerajúca rovnako ako keď som tu bola naposledy. Trošku som sa začínala čudovať, prečo matka dom už aspoň nedala premaľovať, nakoľko je známa svojimi maniermi neustále niečo vylepšovať.  

„Rob, príď po mňa okolo šiestej,“ vydýchla som a vysúkala sa von z auta. Na príjazdovej ceste vykladanej kamienkami som si takmer kvôli topánkam rozbila hubu. Opätky sa na nich nepríjemne skrúcali, ale uznala som, že je to lepší prípad, ako by som šla na boso, kedy by sa mi ostré hrany kamienkov zabárali do priamo do nôh. Prehrabala som sa v kabelke, o ktorej som mala v hlave už presný záznam, nakoľko toľkokrát, koľko som ju otvorila za poslednú pol hodinu, sa mi celý jej obsah vryl do pamäti. Akurát som si nedokázala spomenúť, či v nej uskladňujem aj kľúče od domu rodičov. Kedysi som ho mala, pretože mi ešte ako mladšej neprišlo vhodné zvoniť a ak mám povedať pravdu, ani teraz som to nevyužívala rada. Pôsobilo to príliš formálne, alebo ako by som sa v minulosti pohádala s našimi, ktorí ma následne vypoklonkovali z domu a po strastiplných mesiacoch sme nechali minulosť minulosťou a pomerili sme sa. Oni však vo mne, napriek tomu, stále nemali dostatočnú dôveru, tak ma o kľúče ochudobnili.

Nakoniec sa mi predsa len podarilo nájsť tú známu kľúčenku s logom otcovej firmy, ktorá sa hojdala vo vzduchu vedľa hľadaného kľúča. Dvere sa v tichosti otvorili a ja som ako myška vkĺzla do vyvoňaného priestoru. Vôňa pripomínala vyliaty osviežovač vzduchu, ktorý by mal pripomínať vôňu lúčnych kvetov... Bolo jej tu až prehnane a v duchu som si musela poďakovať za to, že sa v mojom trezore, inak povedanom kabelke, nachádza aj Ibalgin, pretože bolesť hlavy už na mňa vyčkávala za dverami.

„Haló, je niekto doma?“ zakričala som do útrob domu ako za starých dobrých čias, keď som mala desať a s otcom som sa hrávala na zlodejov, ktorí sa čírou náhodou rozhodli vylúpiť práve naše kráľovstvo. Alebo tak, keď som mala pätnásť a vodila som si sem tajných frajerov a dopredu som sa musela uistiť, že tu na mňa z rohu nevyskočí matka... Pousmiala som sa, keď som si spomenula na jedného môjho chudáčika, ktorý musel vyskočiť oknom z mojej izby, pretože sa práve vrátil domov otec z práce a mieril si to do mojej izby. Aj keď to matka nikdy nepriznala, dodnes ju obviňujem z toho, že ona o mojej večernej návšteve tušila a poslala otca to preveriť.  Matthewa – skákajúceho mladíka – som od vtedy už nevidela.

„Zlatko, si to ty?“ ozval sa hlas mojej matky.

„Nie, môj klon,“ zašomrala som, ale ona to počuť nemohla. To som ju už ale zbadala, práve vychádzala z obývačky s jedným časopisom v ruke a sprevádzalo ju klopkanie lodičiek. Bola som presvedčená, že časák je o móde. Práve mama ma zasvätila do tajov módy a modelingu. Ona sa tejto profesii venovala od dvadsiatky a ešte aj dnes má postavu a tvár na to, aby mohla nafotiť nejaké krásne fotečky.

„Ahoj, dcérka,“ usmiala sa na mňa matersky a jemne ma objala. Dávala som pozor, aby som jej nepokrčila smotanový kostým, ktorý mala oblečený.  „Čo ťa sem privádza? Myslela som, že sa chystáš do Paríža.“ Odtiahla sa odo mňa a z ramien mi oprášila prach, ktorý na mňa sadol pravdepodobne niekde pri tých kontajneroch.

„Do Paríža idem nakoniec až v pondelok, fotenie sa presunulo.“ Preklínala som toho pajáca, kvôli ktorému sa to preložilo. Teraz by som sedela v lietadle a v hlave by mi nerezonovalo stretnutie s Eugenom. S mamou sme sa usadili v obývačke, ktorá bola mojim prvým mólom, na ktorom som sa predvádzala najprv rodičom, potom návštevám.

„Dáš si niečo?“

„Na vodku asi ešte nie je dostatočný čas, však?“ zamračila som sa. „Tak v tom prípade mi postačí minerálka s ľadom.“ Mama prikývla a odbehla smerom do kuchyne. O chvíľu sa vrátila s táckou v rukách. Voľakedy tu pracovala aj slúžka, ktorá sa o tieto činnosti starala, ale neskôr si mama uvedomila, že si s chodom domácnosti vystačí aj sama bez pomoci. Čudovala som sa jej rozhodnutiu.

„Stalo sa niečo?“ spýtala sa zvedavo, keď kládla pohár minerálky predo mňa. Moja matka nenávidela riešenie problémov, preto som ju tým mojim nechcela zaťažovať. Pýtala sa skôr len z dôvodu, aby si odo mňa v duchu nevyslúžila prívlastok krkavčia mať, že sa nezaujíma o svoje dieťa.

„Ale nie. A čo ty, mama, ako sa máš?“

„Ale ujde to. Len by som potrebovala nejakú dovolenku, kde by som prišla na iné myšlienky,“ zašomrala. Chopila sa šálky kávy, ktorú si priniesla a jemne v nej zmočila pery.  

Teraz prišiel rad na mňa, aby som sa spýtala, či sa niečo nedeje.

„Nie,“ zavrtela hlavou a pokúsila sa usmiať.

„A kde je otec?“

Matka sa na chvíľu zvláštne zamračila. „V práci,“ povedala nakoniec. Lenže otec sa v práci posledné roky nezdržiaval. Jeho firme postačilo, ak ju spravoval aj z domu...

„Ozaj, chcela som sa spýtať, či mi na tie dni, keď budem vo Francúzsku, nepostrážiš Mimi?“ Predsa ju nebudem pchať do psieho hotela. Chuderka, to by som v noci ani spať nemohla, pretože moje svedomie by mi to nedovolilo.

„Samozrejme,“ vydýchla matka, zhlboka sa nadýchla a pohľad uprela von do okna. Zdalo sa mi, že sa v jej očiach zaleskli slzy...

U nás doma som sa zdržala až do vtedy, kým neprišiel Robert. S mamou sme sa prevažne celý deň len rozprávali, pýtala sa ma aj na Ruth, o ktorej zmienka mi opäť zdvihla krvný tlak, ale, našťastie, som to všetko ustála a do sklenej vitríny oproti mne žiadny pohár neletel.

Keď som prišla domov, v odkazovači mi blikal neprijatý hovor.

„Bella, to som zase ja. Neviem sa ti dovolať už od rána, mám o teba strach. Kde, prosím ťa, si? Ja nechcem, aby si sa na mňa hnevala. Prosím, keď si tento odkaz vypočuješ, zavolaj mi,“ zaškriekal Ruthiin hlas. Pretočila som oči a zbehla som do kuchyne. Z chladničky som si vytiahla džús a napila sa priamo zo škatule. Možno to bolo nehygienické, ale mne to bolo fuk. Chcela som nechať Ruth ešte trošku vydusiť. Zato, ako sa ku mne zachovala. Správala sa ku mne ako keby som mala šesť rokov a ťahala inému dievčaťu na pieskovisku vrkoče, pretože mi zobralo bábiku. Ale k tomu chlapovi sa správala úplne inak. Veď ho ani nepozná a už mu dala svojim spôsobom za pravdu, že ma zachránil.    

Prižmúrila som oči a nahnevane pokrútila hlavou. Blbka jedna. V mobile som zrušila sedem neprijatých hovorov od tej bláznivej ženskej. Vyšla som hore po schodoch a zapadla do kúpeľne, kde som si napustila plnú vaňu vody. Možno by nebolo od veci sa obliecť do niečoho sexi a ísť sa odreagovať do nejakého dobre drahého baru. Jediný spôsob, ktorý by mi zaručene pomohol od odpútania sa od myšlienok na Eugena a mojej chuti zaškrtiť ho, bol prostý, starý ako ľudstvo samé. Pozostávalo z troch jednoduchých písmeniek, ktorých znenie dokopy vytváralo kratučké slovíčko – sex.  Áno, presne tak. Odrazu bol známy presný program môjho večera.    

Po uvoľňujúcom kúpeli som sa poriadne osušila a svoje telo navliekla do priliehavých červených kokteilových šatočiek siahajúcich tesne pod zadok. Dala som na seba toľko vrstiev mejkapu, že by som zahanbila aj Kleopatru, a na nohy nazula čierne ihličky. Cez plecia som si prehodila ľahší čierny kabátik a pri odchode zapla alarm v dome. Vyšla som z domu, nasala do pľúc jemne slaný los angelský vzduch, ktorý sem privieval oceán, nahodila som na tvár uličnícky úsmev a chystala sa na poriadne odviazaný večer.

◘◘◘

„Túto noc som si užil, fakt, dúfam, že si ju ešte zopakujeme,“ usmieval sa na mňa Brian, môj včerajší úlovok, keď som ho vyprevádzala z dverí. To určite, pomyslela som si ironicky, ale miesto toho, aby som tieto slová povedala nahlas, som sa len snažila o milý úsmev. Skutočne som ale sexom prišla na iné myšlienky a svoj hnev som v noci dostatočne vybúrila. Cítila som sa oveľa lepšie. Ešte raz som tomu hnedovlasému fešákovi zakývala a zamkýnala som za jeho chrbtom dvere. Našťastie sme nenarobili neporiadok, nakoľko na to v noci ani nebolo času. Briana som si nabrnkla hneď na začiatku večera, ako som dorazila do klubu a celý večer strávila v jeho spoločnosti. Ešte, že to mám s mužmi také jednoduché. Bol zo mňa hotový už vtedy, čo ma prvýkrát zračil.

Naliala som si kávu do šálky a zhlboka som vdýchla jej arómu. Och, ako som zbožňovala vôňu kávy!

„Isabella!“ Domom sa rozľahol krik a ja som od ľaku vyprskla dúšok kávy na podlahu. Táto ženská mi spôsobí infarkt, to prisahám.

„Čo sa tu rozkrikuješ?“ zašomrala som namrzene a pozrela som sa na nahnevanú Ruth, ktorá postávala medzi dverami a prepaľovala mi do hlavy dieru. Dokelu. Totálne som zabudla na kľúč, ktorý som jej dala ešte pred dvoma rokmi. Pravdepodobne som v tom čase musela byť v tranze, inak si svoje počínanie nedokážem vysvetliť.

„Ty sa ešte pýtaš?“ hlesla neveriacky. Pretočila som oči a posadila sa ku stolu.

„Nedostala si môj odkaz?“ pokračovala, stále stojac vo dverách, čo ma mierne začínalo iritovať. „Ale áno,“ vydýchla som.

„Tak mi vysvetli, prečo si sa potom neozvala? Vieš, aký som mala strach?“

„A čo si si myslela, že sa pôjdem hodiť pod vlak alebo čo?“

„Nie, len... Proste som sa bála.“

„Mala si požiadať Eugena, aby ťa upokojil, keď ste takí priatelia,“ kyslo som sa usmiala.

„Akého Eugena?“ zatvárila sa nechápavo. Aha, takže teraz sa ideme hrať na hlúpych.

„Veď predsa tvojho milovaného bodyguarda.“

„Teba ten hnev ešte stále neprešiel?“ Moju predchádzajúcu vetu úplne odignorovala.

Sklopila som pohľad. „Náhodou je ten chlap celkom fajn,“ pokračovala Ruth a posadila sa oproti mne. Počastovala som ju pobaveným pohľadom. „Ľutuješ, že si vydatá, čo? Inak by si po ňom už skočila.“

„A vieš, že možno aj áno?“ zasmiala sa. „Dobre, ale toto nie je dôvod, kvôli ktorému som prišla. Ide o to, že s tebou nebudem môcť ísť na fotenie do Francúzska,“ zamračila sa a hryzla si do pery.

„Čože?!“

„Ľutujem,“ zaúpela. „Budúci týždeň má malý narodeniny, robíme mu oslavu a chcem byť s ním. A keďže viem, že by sme sa na čas nestihli vrátiť, nemôžem s tebou ani odísť.“

„A to mám ísť tým pádom sama?“ spýtala som sa namrzene. No úžasné, dobrá nálada je v kýbli.

„Samozrejme, že nie. Neboj sa, keďže som s tým rátala,  mám pre teba náhradu,“ vyhlásila víťazoslávnym hlasom a spokojne sa rukami oprela o stôl. Mala som pocit, že mi uniká jedna neprívetivá skutočnosť.

Obrovské ospravedlnenie za túto kapitolu bez deja, ale som chorá a podpisuje sa to na mne. :/

Preto sa chcem opýtať, či vás poviedka príliš nenudí? Ja viem, že sa v nej dokopy nič nedeje a preto by som rada vedela váš názor. Ono dej sa viac-menej rozbehne s pribúdajúcimi kapitolami, aj keď pod týmto pojmom nemám na mysli žiadne vraždy, únosy a tak. :D Taktiež sa môžete tešiť na „Eugena,“ ktorý nám začne robiť väčšiu spoločnosť.

Ale aj tak si len nie som istá, či tu dovtedy vydržíte...

V každom prípade veľmi ďakujem za povzbudivé komentáre pri minulej kapitole.

VvC, dievča, tebe ešte viac, pretože si sa premohla a podporila si ma peknými slovami. Ja si to vážim. :)

Autor: Jessy (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Modelka - 4. kapitola: