Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Modelka - 8. kapitola

26.12.2012 (14:15) • Jessy • FanFiction na pokračování • komentováno 19× • zobrazeno 4043×

8. kapitola

„Pripravená?“ Do dverí od mojej hotelovej izby po nesmelom zaklopaní nakukol Edward so zvedavým výrazom v tvári. Napriek tomu, že mal očesané a trošilinku nagélované vlasy, na niektorých miestach mu aj tak mierne vytŕčali. Nebolo to však zlé, bolo to proste niečo ako jeho poznávací znak.

„Skoro,“ zašomrala som a v prehliadla sa v zrkadle. Nalíčila som sa iba trochu, rátala som totiž s tým, že na fotení, kam sme práve smerovali, si ma miestne devy vezmú do parády a spravia so mnou potrebné procedúry.

„Čo povieš?“ otočila som sa k Edwardovi a ukázala na svoj outfit. Boli to síce len obyčajné bledé džínsy a červené krátkorukávové tričko, no sama som musela uznať, že mi to seklo. Na nohách som mala obuté vyššie červené lodičky. Potrebovala som však jeho názor preto, lebo to bol chlap a ich názory sa vždy zídu. Edward prižmúril oči a až vtedy som si ho poriadne premerala. „Páni,“ vypadlo zo mňa. Bol oblečený v elegantnom čiernom obleku, ktoré mal na hrudi rozopnuté, vďaka čomu bolo krásne vidieť snehovo bielu košeľu s čiernou kravatou.

„To si prekvapená, čo?“ zazubil sa a otočil sa okolo svojej osi, aby som si ho mohla poriadne prezrieť. „No to hej,“ zašepkala som trošku omráčene. Včerajší večer s Edwardom dopadol celkom dobre. Vypili sme si pár pohárov vína a v tichosti sme šli späť na hotel. Edward dostal izbu hneď oproti mojej, čiže keby som mala nejaký problém, stačilo mi zakričať a už tu aj bol. Ruth mala pravdu. Edward bol fajn chlap. V niektorých veciach mi síce stále dokázal žrať nervy, ale predsa len, šancu som mu dať musela. A aj tak, s kým by som sa tu mala akože tento týždeň rozprávať? Preto som sa snažila s ním vychádzať najviac, ako len bolo možné.

„Vyzerám dosť presvedčivo?“ pokračoval a ešte si aj na oči priložil okuliare od Roberta. Podotýkam, tie okuliare, ktoré sa mu ešte včera tak strašne priečili. Pri spomienke na včerajšok by jeden neveril. Pretože to znamenalo, že ešte včera o takomto čase som tohto muža nemohla absolútne vystáť. Síce ani dnes som z neho príliš hotová, ale aspoň som s ním mohla prehodiť vetu bez toho, aby sme si navzájom skákali do vlasov.  

„Keby si si viac ulízal vlasy, celkom by to ušlo,“ pohodila som rukou a prešla k posteli, kde som mala položený biely sveter, ktorý som si prehodila cez ramená.

„Keby som si ich viac ulízal, vyzeral by som ešte ako väčší debil,“ zahundral. Prešiel k zrkadlu a začal sa v ňom prezerať. Pretočila som oči. Mala som rada, ak sa o seba muži starali, ale nemyslela som si, že by to bol aj prípad Edwarda Cullena. Ešte sa z neho vykľuje poriadny narcis a to už bude najúžasnejšie prekvapenie tohto výletu.

„Lepšie to už s tebou nebude,“ podotkla som, kým som si rúžovala pery. Schmatla som z kresla oproti posteli kabelku, Edwarda zaťahala za sako a v nasledujúcich minútach sme šprintom uháňali po chodbe. Ľudia okolo nás nám uhýbali a neušli mi ich podozrivé pohľady, ktorými nás s Edwardom častovali. Fíha, tak to sme teda museli byť riadne presvedčiví. Asi ako agenti. Nastúpili sme do výťahu, kde sme boli sami a mne prišla hneď na rozum reklama z Playboya. Ehm, na čo to zase myslím? 

„Vieš, čo máš robiť, však?“ uisťovala som sa. Edward prikývol.

„Samozrejme. Mám ťa chrániť ako oko v hlave, nedovoliť žiadnemu chlapovi sa k tebe priblížiť a... nemám nosiť šiltovky,“ povedal pobavene a opäť si prehrabol vlasy.

„Prestaň,“ prskla som a načiahla sa k jeho ruke, aby som mu ju z tých vlasov odtiahla. „Zbytočne si to len rozcucháš,“ sťažovala som sa. Až potom, keď som sa dotkla jeho ľadovej ruky, som sa zarazila nad svojim neuváženým konaním. Edward ma taktiež sledoval so stiahnutým obočím. Odkašľala som si a pozrela inam. Ruku som mu už, samozrejme, dávno pustila. Bez slova sme sa vybrali k autu, ktoré na nás už čakalo pred hotelom. Schválne som sledovala Louisov výraz tváre, presvedčujúc sa, či som bola ešte stále tŕňom v jeho zadku. Nakoľko som vyšla z hotela prvá, zamračil sa, určite premýšľajúc o mne ako najväčšej mrche na zemeguli, ktorá si neváži ani vlastných rodičov. Dobre, fajn, priznávam. Možno som sa takou zdala byť, ale dokázala som byť aj normálnejšia. Keď si však všimol Edwarda, ktorý chôdzou agenta z filmu Muži v čiernom prichádzal k autu a ja som si predstavovala tie filmové triky, keď spomalia záber a polovica žien na okolí zastane a sleduje toho borca – zväčša hlavného hrdinu –, pričom im z úst vyjde jedno pomätené „ach,“ Louisovi sa na tvári usídlil miernejší výraz. So sladkým úsmevom na perách som si šla nasadnúť na sedadlo spolujazdca, keď ma niečo zachytilo na lakti. Prudko som sa otočila a vydýchla si, keď som zistila, že je to len Edward. Spýtavo som sa na neho pozrela.

„Tak ma napadlo, či by sme si nemali vymeniť miesta,“ povedal s nakrčeným obočím.

„Prečo?“ zamračila som sa. Na prednom sedadle sedím od trinástich a neplánujem tento zvyk meniť.

„No, keby niekto náhodou strieľal, strelil by skôr do mňa, zatiaľ čo ty na zadnom sedadle by si sa stihla prikrčiť,“ navrhoval a mne sa ústa vykrivili do malého „o.“

„Prečo by na nás niekto mal strieľať?“ nechápala som. Aký človek sa len tak postaví do stredu cesty s búchačkou?

„Čo ty vieš, koľko na svete žije bláznov, psychopatov a iných chorých ľudí?“ prekrížil si ruky na hrudi a pokračoval. „A ešte k tomu tým, že si slávna, je to pre teba nebezpečnejšie, pretože máš kopu fanúšikov, ale aj tých, ktorí ťa vyslovene neznášajú a najradšej by ťa z tohto sveta odprevadili.“ Zamyslela som sa nad jeho teóriou. Bola pravda, že niektoré hollywoodske hviezdy zomreli práve takouto smrťou, kvôli vyšinutému fanúšikovi a podobne. Ale žeby som aj ja patrila do skupiny ohrozených? Zazubila som sa na Edwarda a už som aj otvárala zadné dvere. Edward sa na mňa potešene usmial a sadol si predo mňa. Keď si myslel, že som ho nevidela, si s Louisom buchli päsťami o seba. No to snáď nie!  Takže to bola na mňa búda! No počkaj, Cullen, veď ja ti ešte ukážem...

Zaprisahala som sa celú cestu vydržať v tichosti a neopovážiť sa ani len mrknúť. Ak nerátam občasné nutné prehltnutie slín, môj plán mi aj vyšiel. Včera mohol byť nafučaný on, dnes budem ja. Ts, a to som si už na chvíľu skutočne myslela, že mu na mne začína záležať. Ale hej, je to predsa len chlap, nemám sa čo čudovať. Louis nás vyložil pred ateliérom, ktorý sídlil vo väčšej bielej budove neďaleko centra mesta. Vystúpila som z auta a bez slova som sa vydala ku dverám.

„Bella, Bellaaa,“ ozvalo sa odrazu pokrikovanie z druhej strany ulice sprevádzané výskotom. Ihneď som vedela, koľká bije. Hŕstka deciek v adolescentnom veku poskakovala na chodníku s foťákmi v ruke. Usmiala som sa na nich, aj keď to pravdepodobne vidieť nemohli. Pokračovala som v ceste, keď sa z rohu ďalšej budovy na mňa vyrútili novinári. Ale toto neboli len dvaja –traja. Toto bolo hotové stádo chudákov bažiacich po nových fotkách, aby získali čo najviac peňazí. Blesky mi blikali pred tvárou a ja som si odrazu pripadala nepríjemne. Mala som chuť si na hlavu priložiť kapucňu, na oči okuliare a tváriť sa neviditeľne. Bohužiaľ, bolo neskoro. Zhlboka som sa nadýchla a predierala sa cez dav týchto príživníkov, ktorí mi foťáky pchali až úplne k nosu. Bola som schopná vidieť ich značky.

„Čo robíš v Paríži? Máš novú známosť? A kto je tento chlap za tebou?“ prekrikovali sa jeden cez druhého lámavou angličtinou. Sklopila som hlavu a na chrbte pocítila jemný dotyk. Bol to Edward, ktorý sa nado mnou týčil a jemným tlakom ma tlačil stále dopredu. Napriek tomu, že ma v aute úplne urazil, som bola vďačná za to, že ho tu mám. Pritisla som sa k nemu o niečo bližšie a spoločne sme postupovali ďalej. Keď sa nejaký novinár náhodou priblížil bližšie, pohotovo ho odsotil ľavou rukou a pravú mal stále na mojom chrbte. Vyšli sme schodmi a zapadli do vnútra budovy.   

„To sú vždy takí... nepríjemní?“ zafrflal Edward, keď sa za nami zabuchli dvere. Pokrčila som plecami. „Skoro vždy. Ale musím uznať, že na tvoju premiéru to bolo fajn.“ Edwardovi sa na tvári mihol potešený úsmev.

◘◘◘

„Zlatko moje, a čo keby sme ti na tú mikulášsku čapicu ešte pridali aj parohy?“ navrhol Antonio a prstom si poklepkal po brade. Jeho odhalená hruď v cukríkovo ružovej košeli ma mierne znervózňovala. Jedna vec, ktorú som na mužoch nenávidela, bola ružová farba a hruď bez jediného chlpu. Dobre, zase nehovorím, aby bol muž chlpatý ako opica, ale... Veď viete ako to je. Ružovú farbu som však Antoniovi odpustiť mohla, nakoľko bolo všeobecne známe, že je to gay. (Dokonca som mala pocit, že v momente, keď sme sem s Edwardom vstúpili, sa mu išli oči vyočiť.)  

„To nebude vyzerať dobre,“ namietla som a zamračila sa. Fotili sme už pre vianočné čísla magazínov, napriek tomu, že sa len nedávno začal október. Stála som pred veľkým stromčekom v červeno - zelenej spodnej bielizni s mikulášskou čiapkou na hlave. Ktorá, mimochodom, svietila. V ruke som držala ozdobnú guľu na stromček a cítila sa trošku trápne. Ale áno, pastva pre mužské oči predsa musí byť. A ja som sa teda nemala za čo hanbiť.

Antonio sa zamračil. „Jáj, čo urobíme?“ rozhodil rukami a ja som sa musela zachichotať nad jeho gestom spojeným s jeho typickým pritepleným prízvukom.

„Už viem!“ zvýskol odrazu a zavolal: „Jarka!“

„Panebože, kde je?“ mrmlal ďalej, keď dotyčná stále neprichádzala. Podišiel ku mne a poriadne si ma prezrel od hlavy po päty. „Trošku viac vypni hruď a stiahni brucho,“ poradil mi.

„Jarka!“ skríkol opäť a ja som ľakom nadskočila.

„Už idem, už idem,“ ozval sa tichší hlások zo šatne, ktorú sme mali hneď vedľa „zeleného plátna.“ Pozrela som sa jej smerom a zdvihla som obočie. A toto je čo za kuriatko? Bledé to je, podvýživené to je a má to rovné hnedé vlasy siahajúce pod ramená... A očividne jej beh v podpätkoch robí menší problém. Nikdy v živote som ju nevidela. Ani jej meno mi nebolo známe. Určite nebola z týchto končín, pretože modelky od nás a aj z Francúzska poznám.

„Kde si sa zamotala, drahúšik?“ spýtal sa Antonio a krútil hlavou. Objal ju okolo pliec a ona sa začervenala a hryzla si do pery.

„Prepáč,“ vydýchla zadychčane opäť lámovou angličtinou, „musela som sa ešte prezliecť.“ Jej outfit pozostával z toho istého, čo aj môj. Jediný rozdiel bol v pretočení farieb vrchu a spodku. Ale v každom prípade sme si nemali čo závidieť.

„Bella, vy dve sa asi nepoznáte, tak dovoľ, aby som ti predstavil tvoju kolegyňu Jarku. Do Paríža prišla fotiť prvýkrát,“ informoval ma Antonio a na tvári mal milý úsmev. Asi ako keď otec doprevádza svoje dieťa prvý raz do školy. Jarka sa na mňa usmiala, jej modré oči zasvietili a načiahla ku mne ruku. Zdvihla som obočie. „Ehm,“ neisto som sa jej chopila, „ahoj.“ Snažila som sa usmiať, ale vyšiel z toho iba úškľabok. To si Tony vážne myslí, že táto nám pomôže? To som si radšej mohla dať na tú čiapku vážne parohy a výsledný efekt by bol oveľa lepší. Z vlastnej skúsenosti som vedela, aké to je začínať. Lepšie povedané byť na foteniach vo väčších mestách, kde sa modeling berie oveľa vážnejšie než niekde inde. Jediným mojim šťastím bolo to, že aj matka bola modelka a tak som sa po mólach premávala už ako štvorročná.

„Ahoj,“ odvetila natešene. „Ty si Bella Swanová, však? Och, je super, že tu môžem fotiť s tebou.“ Kecy, kecy a samé kecy..

„Babenky, máme veľa roboty, takže rozprávať sa budete potom,“ rozhodol Antonio a obe nás jemne pobúchal po chrbte. Jarka sa na mňa pozrela a zazubila sa. No zbohom, nováčik. Už len to mi tu chýbalo. Antonio nám nakázal, aby sme sa chrbtami opreli o seba a každá vystrela ruku, v ktorej držala guľu. Ja som mala zelenú, Jarka červenú. Moja kolegyňa bola o pár centimetrov vyššia, tak som sa narovnala najviac, ako to bolo možné a snažila sa ten rozdiel medzi nami vyrovnať. Nahodila som sexi úsmev a už mi neostávalo nič iné, iba stáť a nežmurkať. To by tie fotky potom vyzerali... Nakoniec fotenie ani netrvalo tak dlho, ako som si spočiatku myslela, že bude. Zmenili sme ešte pár póz a v kútiku duše som musela uznať, že Jarka bola fajn. Nato, že tu bola prvýkrát, si počínala skvele. Občas jej dal Antonio pár rád, aby mali fotky lepší efekt, ale celkovo to nebolo také hrozné. Jedna vec ma ale znepokojovala. Napriek tomu, že som si ju nechcela priznať. A tou vecou bol pohľad Edwarda Cullena, ktorý sledoval celé fotenie zo stoličky obďaleč a neprešla minúta, kedy by sa pozeral niekam inam, než na moju kolegyňu. Aj keď si myslel, že je bohvieako nenápadný, keď má tie škule na očiach, môjmu extra super vnímavému zraku teda neušiel. Nepomohol mu ani ten presladený úsmev, ktorý mal furt na ksichte.

„Môžete sa ísť prezliecť, baby, boli ste skvelé,“ pochválil nás Antonio a každej venoval pusu na líce. Doplnil ešte pár viet o tom, ako dúfa a teší sa, keď spolu budeme fotiť najbližšie. A bla, bla, bla... Mierila som do šatne, keď som sa ešte zastavila pred Edwardom.

„Prezlečiem sa a môžeme ísť. Čo by si povedal na to, keby sme sa šli niekam najesť?“ navrhla som a pozrela mu do očí. Nemyslela som to ako rande ani nič podobné. Proste obyčajná večera, aby Swanová neumrela od hladu. „Fajn, to znie dobre,“ usmial sa na mňa, aj keď to vôbec nebol taký úsmev, akým obdarovával Jarku. Povzdychla som si a už konečne zapadla do šatne.

Prezliekla som sa opäť do svojich vecí a prečesala si vlasy, ktoré som si zviazala do chvosta, pretože mi bolo nesmierne teplo. Vyšla som von zo šatne, ale ešte predtým som sa pozdravila  s ostatnými babami, ktoré tu boli. Ihneď som si všimla Edwarda v živej diskusii s Jarkou, ktorá sa chichotala ako pubertiačka. No to snáď nie je pravda. Prekrížila som si ruky na hrudi a oprela sa o stenu, aby som si spravila pohodlie, pretože rozhovor týchto dvoch hrdličiek vyzeral ešte minimálne na pol hodinu.  Pozorne som ich sledovala a načúvala ich smiechu. Aj tomu Edwardovmu, ktorý sa fakt skvele počúval. Bol zvučný, v niektorých chvíľach trošku akoby chlapčenský. Pri zvuku jeho smiechu som sa mala chuť usmievať aj ja. Uvedomila som si, že so mnou sa nikdy ešte takto nerozprával. Nikdy sa predo mnou nezasmial týmto štýlom. Nikdy predo mnou nebol taký uvoľnený ako teraz s ňou. A z neznámeho dôvodu ma to rozčuľovalo. Bola som zvyknutá na neustále mužské pochvaly, úsmevy, koketné pohľady... Neboli pre mňa žiadnou novinkou, stretávala som sa s nimi už veľmi dlho.

Už ako dieťaťu mi bolo neustále z každej strany prizvukované, aká som krásna, že mám postavu ako hotová modelka a tak ďalej. Človek si na tieto reči zvykne až príliš rýchlo. Edward mi to ale napríklad nikdy nepovedal. Ani raz nevyslovil, že mi to pristane, že som pekná a podobne. Jasné, nehnevalo ma to, akoby mohlo... Vážne ma to nehnevalo? Bola som si tým skutočne úplne istá? Pretože jej niečo také určite teraz povedal. Vydedukovala som to z pohybu, ako si ruku priložila na srdce a červeň v jej tvári sa opäť vrátila. Zasmiala sa a pravú ruku mu položila na rameno. Priateľské gesto... Ona sa s Edwardom stihla spriateliť za necelú pol hodinu, zatiaľ čo mne sa to nepodarilo ani za niekoľko dní. Bolo zvláštne toto uvedomenie. Chcela som sa vlastne s Edwardom priateliť? Možno áno, možno nie. Včera sme sa síce uzmierili, ale aj tak som nemohla náš vzťah nazvať kamarátstvom, či priateľstvom.

Včera sa zdal byť fajn, dnes tiež. No, až na tú scénku v aute. Len chlapov môže napadnúť taká blbosť. Ale nevyčítala som mu to.

Momentálne mi vložil chrobáka do hlavy. Prečo sa my dvaja vždy hádame, ale s ňou vychádza hneď dobre? Prečo je na ňu taký milý, zatiaľ čo ku mne sa správa ako k niekomu, koho nemôže vôbec vystáť? Až tak mu vadiť predsa nemôžem, keď prijal ponuku na môjho bodyguarda. Musel predsa ako-tak vedieť, čo táto práca obnáša. Zaškvŕkalo mi v žalúdku. Dobre, dala som im čas, už odchádzame. Pomaly som prešla k nim.

„Edward?“ pípla som a čakala na jeho reakciu. Dosmial sa na nejakej kravine, ktorú mu táto cudzinka povedala a neochotne sa na mňa pozrel. „Môžeme ísť?“ spýtala som sa. Edward sa na mňa zamračil a rukou si vbehol do vlasov. To robí vždy, keď je nervózny.

„No vieš... Ja... Tuto Jarka mi povedala o jednej skvelej reštike, ktorú tu majú a rád by som sa tam s ňou šiel pozrieť. Samozrejme, môžeš ísť aj ty, ak chceš,“ odvetil a pohľadom ma doslova prosil, aby som odmietla.

„Nie, nebudem vás rušiť,“ zamrmlala som. Opäť som mala pocit, akoby som dostala kopanec do brucha. Bol to podobný pocit ako včera, keď som cítila bezmoc. Doriti! Ju pozná pár kokotských minút a už sa s ňou serie na rande! Vraj: „Jarka pozná skvelú reštiku...“ No to určite! Ešte čo nepovie! A ja mám dom v Indii. Bez ďalších slov som sa otočila a smerovala k východu. Nech ju aj pojebe, keď je z nej taký hotový! Cítila som sa zradená. Ja som mala byť tá, ktorá sa s ním pôjde nažrať. Ale on dá prednosť niekomu inému. Premýšľala som aj nad tým, že on by si miesto mňa možno vybral aj rande s Louisom, ak by to bolo nutné. Spomínaný ma čakal pred budovou. Nastúpila som na miesto spolujazdca a silno buchla dverami.

„Dobrý večer,“ pozdravil ma Louis. Zahundrala som mu niečo späť.

„A pán Edward nepríde?“

„Pán Edward má rande,“ odfrkla som si. Ešte som zvedavá, ako sa dotrepe do hotela. A či vôbec. Hlupák jeden.

Ďakujem všetkým mojim čitateľkám za to, že ich mám. Že sú ochotné čítať túto poviedku. Ďakujem tým, ktorí pravidelne komentujú, ale aj tým, ktorí si iba nájdu čas na prečítanie kapitoly.  Ste zlaté. 

Autor: Jessy (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Modelka - 8. kapitola: