Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Môj stratený macík, Emm - 20. kapitola

17.09.2010 (09:30) • LoveEmm • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 753×

Vtedy sa to stalo. Po tele sa mi rozľahla páľava a v ten okamih som akoby vzlietla. Telo sa mi na mieste rozdrapilo a keď som sa neskôr pozrela na svoje nohy, uvidela som dve obrovské laby. Vôbec som nevedela, čo sa stalo. Nevedela som, čo mám robiť a tak som len pozerala do lesa a zisťovala pachy. Mala som úplne iný cit.

Zrazu som v hlave počula hlas a vtedy som nechápala ešte viac. Zdesene som sa obzerala, až som zbadala Paula. Počula som, na čo myslí a veľmi mi to lichotilo. Myslel si, že som prekrásna.

„Jess? Teraz musíš spraviť jednu jedinú vec. Musíš sa premeniť naspäť. Nie je to ťažké, takže žiadne strachy,“ povedal Paul a obzrel sa spolu so mnou. Môj otec tam už stál s novými vecami na oblečenie. Nechápala som tomu a tak som sa znova pozrela na Paula a pokračoval. „Len mysli na to, ako budeš znova človek. Mysli na to. Mala by si to zvládnuť. A ešte jeden dotaz, keď sa premeníš, budeš holá, lebo ako vidíš, tvoje veci sú všade naokolo roztrhané na márne kúsky.“ Odišiel za dom, aby som sa mohla premeniť.

Robila som, čo mi prikázal. O chvíľu som pocítila tú istú horúčavu ako prvý krát. Potom mi akoby, po celom tele prebehol elektrický prúd. V duchu som si stále opakovala:

„Zase človekom, zase človekom.“ Napokon sa Paulove slová potvrdili. Vyšlo to. Naposledy som pocítila teplo a na zem som spadla úplne nahá. Otec mi hneď podal veci a ja som si ich rýchlosťou blesku obliekla.

Obzrela som a zbadala ich. Vôbec sa nezmenili. Ale ako vedeli, že majú prísť? Nie že by som bola nešťastná z toho, že žijú, ale ničomu som nechápala a nevedela som, ako sa mám zachovať. Šok, ktorý som cítila ma ako keby prilepil k zemi.

Stála som tam a rodičia v napätí čakali, ako sa zatvárim. Nakoniec sa mama usmiala a ja som sa jej hodila okolo krku. Potom som sa zacítila na chrbte otcovu ruku a tak som objala aj jeho. Z očí sa mi tisli slzy a ja som verila, že sa nerozplačem, ale nedokázala som to. Keď som sa pozrela na mamu, tiež jej z očí vyšlo zopár sĺz. A viete čo je na tom najlepšie? Že ja mám svojich rodičov a všetci sme znovu šťastný.

Stáli sme tam asi päť minút v objatí, keď sa mama odtiahla a pevne ma chytila okolo pliec.

„Vedela som, že to zvládneš. Že si vystačíš aj bez nás. Prišli by sme aj skôr, ale nešlo to. Prepáč,“ povedala a hlas sa jej ešte stále triasol od dojatia. Otvorila som ústa, pretože som už ničomu nerozumela. Mama mi ale priložila prst na ústa a pokračovala.

„Potom ti to vysvetlíme.“ Prikývla som.

„Mala by si ísť za Paulom,“ povedal otec a ja som usmiala a rozbehla za dom.

Paul stál na dvore a v ruke držal steblo trávy. Nervózne si poklepkával nohou.

„Paul,“ vydýchla som, keď som videla, že je v poriadku. Rozbehla som sa  a hodila som sa mu okolo krku.

„Ľúbim ťa. Ani nevieš, ako,“ zašepkal mi do ucha.

„Veď aj ja teba,“ povedala som a pozrela sa mu do očí. Videla som v nich zúfalstvo. „Čo sa deje?“

„Myslím, že nie je na to správny čas. Teraz chcem byť s tebou,“ povedal, ruku mi položil na líce a nežne pobozkal.

Nechala som sa rozmaznávať. Ruky som mala zapletené v jeho vlasoch a predstavovala som si všetky tie krásne chvíle s ním. Za ten krátky čas, čo sme spolu som nikdy neľutovala chvíle v jeho spoločnosti. Naše bozky boli tak nádherné. Ako keby sme spolu boli už desať rokov.

Paul sa odtiahol a pozrel mi do očí.

„No vidíš. Si vo svorke,“ povedal a usmial sa na mňa. Pozrela som sa na jeho hruď a spomenula si na krv, ktorá po nej stekala.

„Paul, čo...“ Odmlčala som sa. „Čo sa stalo pri tej bitke?“

„Je v pohode.“

„Ale ja chcem vedieť, či si ty v pohode,“ povedala som a ruku mu položila na líce. Usmial sa a vyceril zuby.

„Tak to hovor skôr. Ty máš strach o Paula?“ povedal a prehodil si ma cez plece. So smiechom som vykríkla a on iba behal po dvore a posmešne ma búchal po zadku.

„Daj ma dole,“ zakričala som a on spolu so mnou spadol na mokrú zem. Obidvaja sme sa rozrehotali. Zas som sa pozrela do jeho. Stále som v nich videla mierny strach.

„Čoho sa tak bojíš?“

„Bojím sa len o teba,“ povedal, pokrútil hlavou a položil mi ruku na brucho.

„Aspoň mi neklam. Neklam,“ povedala som a do očí sa mi nahrnuli slzy. Paul mi ich rukou utrel a potom sa pozrel na zem.

„Bojím sa, že sa pripútam k Rachel,“ povedal a ja som na neho nechápavo pozrela.

„Čo?“

Autor: LoveEmm (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Môj stratený macík, Emm - 20. kapitola: