Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Môj stratený macík, Emm - 28. kapitola

16.10.2010 (10:30) • LoveEmm • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 972×

„Stane sa to?“ spýtala som sa a on ma pustil.

„Ja neviem,“ povedal a pokrútil hlavou. Pozrela som sa mu do očí. Myslela som, že v nich budem vidieť súcit alebo niečo také, ale nie. Videla som v nich iba sklamanie a smútok.

„Čo sa deje?“ spýtala som sa a on si len povzdychol. „Opováž sa povedať nič.“

„Nič strašné. Rosalie si našla druhého.“

„To ťa trápi? Veď to je len obyčajná... veď vieš čo,“ povedala som a on sa usmial.

„Viem, ale teraz sa cítim tak osamelo.“ S úsmevom na mňa pozrel.

„Neviem, čo povedať,“ povedala som a privrela jedno oko.

„Nemusíš, ja už pôjdem.“ Prosím, nech ostane, pomyslela som si a sama sebe som sa čudovala. Chcem, aby bol so mnou. Čo sa to so mnou deje?

„Ostaň,“ vykríkla som, keď už bol pri dverách mojej izby.

„Prečo?“ spýtal sa a pristúpil ku mne.

„Len tak,“ povedala som pokojne a zdola mu hľadela do očí. Cítila som jeho krásny dych.

„Prečo?“ spýtal sa znovu a rukou mi prešiel po líci.

„Hovorím ti, len tak.“

„Ak  mi to nepovieš, odídem,“ povedal a posmešne sa na mňa usmial. Vyplazila som mu jazyk a otočila sa. „Ale no.“ Chytil ma za ruku a pritiahol si ma k sebe. Moja ruka mi spadla na jeho hruď a prekvapene som sa na neho pozrela.

„Nechcel som,“ povedal napokon Emm a posunul sa o krok dozadu.

„Áno,“ povedala som ticho a chytila sa za hlavu.

„Pôjdem,“ povedal a pozrel sa na mňa.

„Dobre.“

„Dobre,“ povedal potichu a neustále ma prehliadal svojimi očami.

„Tak choď,“ povedala som po chvíli, pretože jeho skúmavý pohľad mi už bol nepríjemný.

„Mne sa tak nechce,“ povedal túžobne.

„Ta choď.“ Prikývla som a usmiala sa na neho.

„Dobre. Ahoj,“ povedal napokon a zmizol. Zasmiala som sa. Bol taký zlatý, taký, ako som si ho pamätala. Za oknami sa zotmelo a ja som si spokojne povzdychla a sadla na posteľ. Teraz som si uvedomovala, ako veľmi mám rada samotu a tmu. Môžem rozmýšľať o všetkom, na čo si len zmyslím. Nikto ma nevyruší.

„Do postele a spať,“ zrevala mama a vtrhla do mojej izby. Preľaknuto som na ňu pozrela.

„Čo? Prečo? Ako? Kedy? Čo?“ sypala som zo seba rýchlosťou blesku a zdesene na ňu pozerala.

„Už je polnoc, šup do postele.“

„Och mami, veď nemám trinásť rokov,“ povedala som unudene a prevrátila oči. Mama na mňa pozrela nahnevaným pohľadom. „Dobre, už idem.“ Pri pohľade na ňu som radšej ustúpila.

Pomaly som sa spustila pod perinu a vytiahla som si ju až po nos. Spomenula som si na dnešný deň. Emmet, Paul. Usmiala som sa nad tou myšlienkou.

-------

Zobudila som sa na to, ako mi niekto lezie do postele.

„Čo sa deje?“ spýtala som sa ospalo a nechcene otvorila oči.

„To som len ja. Chcel som ťa vidieť,“ povedal Paul a pobozkal ma na vlasy. Ľahla som si na jeho hruď a on ma hladkal po chrbte. Počula som, ako jeho srdce splašene bije. Chytila som jeho horúcu ruku.

„Spýtam sa ešte raz. Čo sa deje? Odpovedz mi úprimne, prosím,“ povedala som ospalo a tlkot jeho srdca sa ešte zrýchlil.

„Prišla Rachel,“ povedal po minúte ticha a ja som sa ihneď narovnala.

„Čože?“ spýtala som sa a prekvapene som na neho pozrela. Jeho ruka ma pohladila.

„Stretol som sa s ňou. Všetko je v pohode,“ povedal a ja som sa s úľavou hodila naspať na posteľ.

„Už ma nikdy takto nestresuj,“ povedala som a každé slovo zdôraznila.

„Dobre.“ Usmial sa a rukou mi odhrnul vlasy z tváre. Pobozkala som ho, ale jeho bozky už neboli také vášnivé. Znovu som si ľahla na jeho hruď a potichu si mľaskla.

Ráno som sa zobudila. Za oknom bola hustá hmla. Pozrela som sa na hodiny. Nevedela som to vôbec odhadnúť. V poslednom čase sa tu hmla držala ešte aj o jednej poobede.

Pozrela som sa na hodiny. Dvanásť hodín. Čo hovorím. Pomaly som roztiahla nohy a ruky do štyroch rôznych rohov izby. Vstala som z postele a hlava sa mi mierne zamotala. Zišla som do kuchyne.

Rodičia nervózne pobehovali po dome.

„V kuchyni máš raňajky,“ zakričala mama, keď ma zbadala a znovu zbierala všelijaké veci.

„Kam sa chystáte?“ spýtala som sa nechápavo a zobrala si rožok. Zahryzla som do neho.

„Zlato, musíme odísť,“ povedal otec.

„Čo? Kam?“

„V Londýne je jedna vojna medzi klanmi a potrebujú našu pomoc.“

„Môžem ísť s vami?“ vykríkla som a mama rýchlo zatvorila preplnený kufor.

„Dobrý vtip. Spravili sme veľký nákup. Mali by sme byť preč dva týždne.“

„Už nechoďte preč,“ povedala som smutne a mama mi na čelo vtisla pusu.

„Ahoj,“ povedala a zmizla vo dverách.

„Ahoj,“ povedala som s povzdychom a dojedla rožok.

Vyšla som do kúpeľne a dala si jednu dlhú horúcu sprchu, ktorú som si právom zaslúžila. Spravila som rannú očistu a obliekla sa.

Idem za Paulom, zmyslela som si a vyšla pred dom. Vošla som do lesa a poriadne sa poobzerala. Nikto nikde, rýchlo sa musím premeniť. Vyzliekla som si veci a premenila sa. Bol to taký príjemný a zároveň čudný pocit. Znovu na štyroch.

Rozbehla som sa oproti vetru, ktorý rozvieval moju hustú srsť. Bolo čudné byť taká chlpatá.

----

Z lesa som vyšla už po svojich. S úsmevom som kráčala ku Paulovmu domu. Pohľad, ktorý sa mi ale vzápätí naskytol, mi vyrazil dych. Paul a Rachel. Spolu na verande domu. Paul nežne pozeral do jej očí. Ruku mal položenú na jej líci a chystal sa ju pobozkať.

„Ty sviniar,“ zrevala som na neho a on na mňa preľaknuto pozrel.

„Jess,“ povedal a pribehol ku mne. Chytil ma za ruku, ale ja som mu ju hneď vytrhla.

„Vedela som, že si sa k nej pripútal, ale klamať si mi nemusel.“ Z očí mi vyhŕkli slzy.

„Jess.“

„Áno, prepáč, na niečo som zabudla.“ Nasilu som si z krku strhla prívesok a hodila mu ho do ruky. Naschvál sa vyhol môjmu pohľadu. Z pol sekundy sa zo mňa zas a znovu stala troska. Slzy mi tiekli potokom a on iba ľútostivo pozeral na zem predo mnou.

„Prepáč,“ povedal potichu.

„Toto som si o tebe nemyslela.“ Otočila som sa. Počula som Rachelin hlas. Počula som ho prvý raz v živote, ale viem, že to bola ona. Ten hlas si zapamätám do konca života. Tak ako chvíle s Paulom.

„Je to krava,“ povedala Rachel útešne a vo mne to vybuchlo. Telo sa mi začalo triasť a mimovoľne som zastala na mieste. Otočila som sa k nim. Telo sa mi rozletelo a neudržala som nervy na uzde.

Autor: LoveEmm (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Môj stratený macík, Emm - 28. kapitola: