Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Moje + tvoje = naše - 1. kapitola

05.02.2012 (07:45) • GCullen • FanFiction na pokračování • komentováno 17× • zobrazeno 4356×

Moje + tvoje = naše

1. kapitola

Pohľad Bella:

Prechádzali sme letiskovou halou v Seattli. Všetci sa otáčali a všetky pohľady sa upierali na nás. Na toto si nikdy nezvyknem. Je dosť nepríjemné byť skenovaný. Obzrela som sa po svojej rodine. Rosalie si to viditeľne užívala. Rozplývala sa nad pozornosťou. To je naša Rose. Už sa určite nevie dočkať školy. Zasa bude kráľovnou, tentokrát Forskej strednej. Nie že by si to nezaslúžila. Je ozaj prekrásna a svojou krásou tromfne aj všetky upírky.

Carlisle s Jasperom v závese sa hnali k prepážke zistiť, kde a kedy nám vydajú autá. Z Londýna sme priviezli všetky a boli plne naložené vecami, ktorých sa ani jeden z nás nemienil vzdať. Carlisle si bral celú knižnicu. Jeho knihy boli staré niekoľko storočí. Jasper prevážal suveníry z obdobia občianskej vojny, keďže bol premenený práve v tomto období, prechovával k nim zvláštny vzťah, niečo ako nostalgia za spomienkami. Rosalie nebola ochotná vzdať sa svojej zbierky kozmetiky a ja som si zbalila svoje obľúbené knihy a CD-čka. Samozrejme, každý sme si niesli ešte pár handier. Budeme musieť s Rose na nákupy.

Každý nasadol do jedného z áut. Carlisle – čierny mercedes, Jasper – čierny Hummer, Rosalie – červené Porsche a ja – strieborné Lamborgini. O pár minút sme sa už hnali po diaľnici smer Forks. Malý zapadákov uprostred ničoho. Žiadne obchody, žiadne kluby. Budem musieť za zábavou inde. Veď ja niečo vymyslím.

Cesta ubiehala rýchlo vďaka našej záľube v rýchlej jazde. Za hodinu a pol som už zazrela tabuľu s nápisom Forks. Zaregistrovala som ako všetci z rodiny spomaľujú. Samozrejme, poctivý Carlisle! Nesmieme byť nápadní. Aj tak si myslím, že to príliš nepomôže. V tejto diere budú naše autá žiariť ako svetielka na vianočnom stromčeku.

Poctivo sme nasledovali Carlislea, ktorý si to mieril na koniec mesta, kde zabočil na lesnú cestičku. Tá nás zaviedla až k domu. No, dom. Skôr domisko, poschodová vila. Na prvý pohľad veľmi prepychová. Ale nie je sa čo čudovať. Všetky naše domy tak pôsobili.

Zaparkovali sme autá na príjazdovej ceste a postupne všetci vystúpili.

„Tak, deti, toto je náš nový domov,“ prehlásil otec s nadšením.

„Vyzerá byť v poho,“ konštatovala som a zbežne si obzerala okolie.

„Tak poďme dovnútra. Obzrieme si ho,“ súril nás otec.

Všetci sme sa nahrnuli dnu a prezerali si prízemie. Bola tu veľká obývačka s obrovitánskou sedačkou. Neviem na čo nám bude, aj tak sa pri televízore zdržiava len Jasper a občas aj Rosalie. Na stene visel televízor, ktorý zaberal jej väčšiu časť. Ďalej tu bola jedáleň s kuchyňou a dve menšie miestnosti. Jednu z nich si pravdepodobne vezme otec ako svoju pracovňu.

Rozbehla som sa na poschodie s úmyslom obsadiť si tú najlepšiu izbu. Trochu som sa prerátala, pretože predo mnou si to už šinul Jasper. Ako ale poznám Carlislea, izby už máme dávno podelené. Stále to tak býva. Dá nám ich dopredu zariadiť presne podľa nášho vkusu. Aj tak neviem ako to tak rýchlo stihol. Kúpiť dom a ešte ho aj zariadiť. Nikdy ma neprestane udivovať.

Poschodie bolo veľmi podobné tomu v našom starom dome. Izby boli tak isto rozmiestnené. Po každej strane chodby boli dvoje dvere. Všimla som si, že Jasper zapadol do druhých vľavo. V Londýne okupoval presne tú izbu.

„Ja si beriem túto! Je presne taká istá ako moja stará izba,“ zakričal Jasper. Takže moja je tá naproti jeho. Za sebou som začula kroky. To už Rosalie vchádzala do prvej izby vpravo.

„Moja je táto! Aaaa... Je tu väčší šatník ako som mala v Londýne.“ Rosalie a aj jej posadnutosť módou. Nie že by som sa ja rada pekne neobliekala, ale nájsť fanatika rovného Rose bolo nemožné.

Konečne som vošla do svojho kráľovstva. No jasné. Ako cez kopirák. Kde zohnal tie isté závesy? Náš otec je skrátka kúzelník, to mu treba uznať. V izbe boli ešte ďalšie dvoje dvere. Budem hádať - šatňa a kúpeľňa. Trefa! Šatňa zívala prázdnotou, za to kúpeľňa, to bol luxus. Už som sa nevedela dočkať, kedy sa zvalím do tej veľkej vane. Vošla som späť do izby a zbežne ju ešte prezrela. Veľká posteľ s nebesami, písací stôl s najnovším typom notebooku a pod veľkým francúzskym oknom pohodlná pohovka svetlej farby.

„Tak poďte dolu. Povyťahujeme veci z áut a treba sa nasťahovať,“ zakričal otec do domu.

Ako ja toto nenávidím. Keď už si konečne niekde zvyknete, treba pobaliť a potom na nejakom neznámom mieste zasa vybaliť. A toto stále dokola, vždy po pár rokoch. Strašná otrava. Niekedy mám chuť nevybaľovať. Veď na čo? Za pár rokov si to budem musieť aj tak znovu zbaliť.

Pomalým krokom som sa vydala dolu a von, kde už som počula všetkých z rodiny. Vo dverách som sa zrazila s Rosalie, ktorá  niesla v náručí štyri veľké škatule.

„Bella, videla si tie veľké šatníky? Tie musíme naplniť! Treba ísť čo najskôr na nákupy,“ vrieskala nadšene. Pokývala som jej na znak súhlasu a odstúpila som od dverí, aby mohla prejsť dnu. Nákupy. Mňa teraz trápia nejaké tie nákupy. Skôr mám strach, že sa tu nebudem mať kde zabaviť. Smutne som si povzdychla a namierila si to k autu, kde na mňa už čakal otec.

„Existuje miesto, kde by si ty neprišla posledná?“ spýtal sa a podával mi škatule s nápisom: Carlisle – knihy.

„Hej, existuje! Klub, kde to žije,“ odpovedala som podráždene.

„Aj toho sa dočkáš. Ale teraz to musíme vybaliť.“ Pobrala som sa s nákladom do otcovej pracovne. Takto sme sa museli otočiť ešte párkrát. Vďaka našej rýchlosti sme mali za pol hodiny každý v izbe škatule s našimi menami.

Otrávene som sa pustila do vybaľovania. Na poličke som zoradila všetky svoje CDčka a ďalšie zaplnila knihami. Do hodiny bola aj polovica šatníka naplnená. Zvalila som sa na posteľ a uvažovala čo s načatým večerom. Mala som chuť niekam vypadnúť. Trochu to tu preskúmať a zistiť, akú zábavu mesto ponúka.

Zapadla som do kúpeľne, rýchlo sa osprchovala, umyla si vlasy a bežala sa nachystať na sólo jazdu. Hodila som na seba čierne priliehavé minišaty, ktoré perfektne obopínali krivky môjho tela. Vyfúkala som si vlasy a nechala ich voľne splývať vo veľkých vlnách až k pásu. Jemne som sa nalíčila. Zhodnotila som, že môj zjav je dokonalý a keď sa pošťastí a ja narazím na nejaký klub, chlapi sa mi budú pri nohách plaziť. Šibalsky som sa na seba usmiala v zrkadle. Obula si čierne lodičky a už aj bežala dolu schodiskom. Medzi tým sa vonku už zotmelo.

„Idem sa previesť po okolí,“ zakričala som do domu a rýchlo nasadala do auta, aby ma otec nestihol vrátiť späť. Očividne si z toho hlavu nerobil, pretože sa ani neunúval vyjsť za mnou von. Spokojne som si oddýchla a už aj trielila po príjazdovej ceste smerom k mestu.

Prechádzala som uličkami mesta s otvoreným okienkom. Vdychovala som tú vôňu slobody presýtenú vôňou lesa. Otvorené okienko plnilo aj inú funkciu. Načúvala som, či niekde nezačujem známky zábavy. Ale na moje prekvapenie mesto bolo úplne tiché. To sa dalo čakať. Vravela som, že to je len obyčajný zapadákov. Treskla som dlaňou do volantu až v ňom podivne zapraskalo. Super! Ešte ho rozmlátim. Povzdychla som si. Kam ísť? Ja by som si tak dala niekde pohárik!

„No vyzerá to tak, že dnes som skončila. Môžem to otočiť, vrátiť sa domov a nudiť sa až do rána.“ Už som chcela otočiť auto, keď ma zaujala tabuľa: Port Angeles - 121 km. Že ma to skôr nenapadlo! Plynový pedál som zatlačila až na podlahu a už si to mierila do Port Angeles.

Za hodinu som parkovala pred nejakým nočným klubom, z ktorého bolo počuť zvuky zábavy. Vystúpila som z auta, zamkla ho, urovnala si šaty a zamierila si to ku vchodu.

„Chlapi, traste sa! Bella je tu!“ Nahodila som jeden zo svojich úsmevov a vchádzala do klubu.

Vnútri bolo prítmie, hrala tu príjemná hudba. Nebolo tu veľa ľudí, ale na také mesto to ujde. Aspoň ste sa nemuseli predierať k baru. A presne tam som si to zamierila. Posadila som sa na barovú stoličku a objednala si dvojitú vodku, ktorú som hneď exla. Účinky alkoholu mám na sebe už dávno vyskúšané. Príjemne mi otupí myseľ, ale nedokážem sa opiť ako obyčajný smrteľník. Alkohol veľmi rýchlo vyprchá a nie je mi z neho nevoľno. Takže stavy opice mi nehrozia.

Rozhliadla som sa po miestnosti. V strede bol veľký parket, na ktorom sa zvíjalo pár odvážlivcov, ktorí už na to mali náladu. Po stranách parketu boli stoly a za nimi boxe s koženými pohovkami zahalené v prítmí. Viem si živo predstaviť, čo sa na tých pohovkách odohráva. Pousmiala som sa a začala hľadať vhodný objekt na dnešnú zábavu. Bola som taká zahľadená do miestnosti, že som si ani nevšimla, že si ku mne niekto prisadol, až kým ma dotyčný neoslovil.

„Ahoj. Môžem ťa pozvať na pohárik?“ No pozrime sa! Asi som trhla svoj osobný rekord. Žiadna námaha a objekt na obzore? Si proste trieda, Bella.

Nahodila som svoj nacvičený úsmev naivnej pubertiačky a otočila sa za mojou dnešnou korisťou.

„Rada.“ Odpovedala som mu. On sa otočil na čašníka, kývol mu a za chvíľku predo mnou stál ďalší pohár vodky.

„Som Edward.“ Predstavil sa a podal mi ruku.

„Bella.“ Podala som mu tú svoju a pozrela mu do tváre. A sakra! Upír! Ale počkať, tie oči... Aspoň, že je vegetarián. No, Bella, ty si trieda. Dnes je zábava zaručená. Len párkrát sa mi stalo, že som mala tú česť rozdať si to s upírom. Niežeby mi ľudskí muži nevyhovovali, keď nebolo nič lepšie, postačili. Ale ako často sa vám naskytne možnosť dokonalého sexu s upírom? Príliš často nie, sú nedostatkovým materiálom.

A tento vyzerá veľmi slušne. Vlasy bronzovej farby v rozcuchanom účese, svalnaté sexi telo v priliehavom tričku, pod ktorým sa rysujú svaly a sexi zadoček v čiernych džínach. Mňam... len si zahryznúť. A tá božská tvár... Že sú upíri krásni, to nie je nič nové, ale tento... To je stelesnenie samotného Boha.

„Nechcela by si niekam vypadnúť?“ spýtal sa a kývol k dverám. Ten sa teda nepára a ide rovno na vec. Super! Aspoň ho nemusím presviedčať ja. Už sa nemôžem dočkať, kedy si to spolu rozdáme.

Kývla som na súhlas, hodila do seba vodku a mierila si to k východu.

Prológ - 2. kapitola

Tak... čo vy na to? Páčilo sa? Čo myslíte, ako dopadne to ich stretnutie? A ako zareaguje Edward? Chcete, aby sa mali radi, alebo sa majú nenávidieť?  Nezabudnite na komentár!!! GCullen

Autor: GCullen (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Moje + tvoje = naše - 1. kapitola: