Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » My adventure - 1. kapitola

24.02.2012 (18:45) • GabiBlack • FanFiction na pokračování • komentováno 6× • zobrazeno 1535×

Bella:

Náš byt nebol síce až taký maličký, ale ja som sa predsa len cítila lepšie v tom útulnejšom. Nastal čas vybaľovania a upratovania. Nenávidím to. Aj tak viem, že nakoniec z toho bude bodrel, tak načo to upratovať, nie? A ja sa vo svojom bodreli vyznám.

Skôr, ako som sa pustila do tej „úmornej“ práce, ma mama zavolala do kuchyne. Nevedela som, čo chystá, ale predsa len som išla.

„Tak, Bell, na nový domov, náš nový začiatok!“ A podala mi pohárik whisky. Najskôr som na ňu vypleštila oči, ale keď som si všimla jej vážny výraz v tvári, tak som usúdila, že to myslí naozaj vážne.

„Tak na zdravie!“ Odpila som si z pohárika a myslela som si, že ma napne. Fuj! Už to nechcem ani vidieť! Keď mi už bolo lepšie, tak som sa rozhodla prehovoriť.

„No čo, ideme sa vybaliť?“ Dúfala som, že nie, ale pri nej človek nikdy nevie.

„No, nevedela som, či ti to mám povedať teraz alebo až potom, ale Jake a jeho otec nás pozvali na večeru. Tak som dúfala, že si oblečieš niečo pekné a budeš sa správať ako dáma...“

Rýchlo som jej skočila do reči: „Čo? To si mi nemohla povedať skôr? Mami! Neviem, čo si mám obliecť a ako sa namaľujem? Ďakujem ti veľmi pekne, že si sa mi to rozhodla oznámiť,“ dodala som a vkradla som sa do svojej novej izby. Ešte za sebou som počula:

„Nie je za čo, zlatko, aj nabudúce!“ Aj ona sa zasmiala a išla sa chystať.

No nezabite ju! Dobre, Bell, obleč si hlavne niečo elegantné, stále som si hovorila v mysli. Keby som niečo také aspoň mala. A mám aj málo času. Musím rýchlo niečo vymyslieť.

Keď do mi do izby vošla mama, tak som skoro onemela. Mala na sebe šaty od ocka, ktoré jej daroval na tridsiate piate narodeniny. Vyzrela úžasne, ešte spraviť vlasy, namaľovať a môže ísť. A ja som mala na sebe zatiaľ svoje tepláky a staré vyťahané tričko.

„No mami! Vyzeráš úžasne! Ja sa už ani nepamätám, kedy si mala tieto šaty na sebe.“ Bola som prekvapená, že sa do nich po rokoch zmestila.

„Ďakujem. Ale musíme niečo spraviť s tebou! Vedela som, že ty nemáš nič takého, tak som ti priniesla toto.“ A podala mi šaty. Boli nádherné. Krátke krémové šaty s čiernou mašličkou okolo pásu.

„Sú krásne, ďakujem.“ Nevedela som sa dočkať, kedy si ich oblečiem. Kto vie odkiaľ ich má? pomyslela som si a obliekla som sa do nich.

„Svedčia ti!“ Po dlhom čase som videla ako sa na mňa tak spontánne usmiala.

„Teraz by sme si ešte mali spraviť make-up,“ dodala a išla po nejaké šminky. Doniesla celú kabelku líčidiel a bižutérie, pripadala som si ako v nejakom salóne.

Potom sme sa už iba obuli a čakali na chlapov. Po hodine sedenia sme sa konečne mohli vydať na cestu do reštaurácie. Hneď pri dverách nám stihli podať poklony a išlo sa.

„Toto je pre teba,“ povedal Jake a podal mi krvavočervenú ružu. Bola nádherná.

„Ďakujem,“ odvetila som a nastúpili sme do výťahu.

Keď sme vyšli pred hotel, tak nás tam čakalo naše Volvo a už som sa nedočkavo hnala dovnútra. Otvorila som dvere, nasadla a čakala, čo sa bude diať ďalej.

Naštartovali sme. Išli sme veľmi potichu, naše auto, čo sme predali, vždy malo svoj špecifický hlas, takže keď sa mama vracala z práce, vždy som ju počula.

Vošli do reštaurácie Dream. Zvonku tá budova nebola veľmi veľká, ale pri príchode dnu bola. Privítal nás sám manažér: „Dobrý večer, ako vám môžem pomôcť?“

„Dobrý večer. Rezervovali sme si tu stôl na meno Black,“ povedal Jakeov otec a personál nás hneď zaviedol k nášmu stolu. Odložili nám kabáty a posadali sme si.

„Tu máte jedálny lístok. Nech sa páči,“ povedal čašník a odbehol k inému stolu.

Na každom stole bola malá kytička kvetov (boli čerstvo natrhané, vôňa mi omámila zmysly), obrusy boli jemné z hodvábnej látky a skoro na každej stene viseli obrazy. Mali tam aj malý bar.

„Čo si objednáme?“ opýtal sa Jakeov otec. Keď som sa pozrela do lístka, tak som nevedela čo si dať, lebo podľa mňa to určite všetko bolo na naše pomery pridrahé.

„Ja si dám medailónky so syrom,“ povedala mama čašníkovi. Všetci sa pozreli na mňa. Zo mňa sa iba vysúkalo: „Dvakrát, prosím.“

Chlapi si dali nejaký kurací zvitok a potom sme už iba čakali kým nám to nedonesú.

„Ospravedlníte ma na moment?“ spýtala som sa a išla som na záchod. Po ceste som si prezerala iných ľudí, ako sú oblečení. Potom som zbadala jednu rodinu. Vyzerali celkom milo. Jeden z nich sa na mňa pozrel, nebol škaredý, práve naopak. Mal nádherné oči, také zaujímavé. Hnedé, skoro až zlaté. Také oči som nikdy predtým nevidela. Rýchlo som odvrátila zrak a išla som svojou cestou.

Doriešila som malé úpravy a mohla som ísť naspäť. Otvorila som dvere a moja nepozornosť spôsobila, že som skoro jednej babe zlomila nos.

„Prepáčte, nechcela som vás ovaliť dvermi.“ Cítila som sa strašne previnilo.

„To nevadí,“ povedala priškrteným hlasom. Bolo zjavné, že je na mňa nahnevaná, ale to som ešte netušila čo ma čaká.

Keď som išla cez úzku medzeru medzi stolmi, nejako sa mi zaplietli nohy, potkla som sa a spadla som na predo mnou stojaceho čašníka. To sa už na nás všetci pozerali. To je hanba! Šaty som mala mokré a účes zničený. Musela som sa mu ospravedlniť a škodu som zaplatila. Ani som nedojedla večeru a hnala som ich domov. Ešte sa na mňa niektorí pozerali. A medzi nimi aj on.

„Tak toto bol najväčší trapas môjho života,“ povedala som hneď po príchode domov.

„Nemohla som z toho, ako si sa na neho zvalila,“ povedala mama a začala sa mi smiať.

„Ďakujem veľmi pekne za podporu.“ Nemala som na nič náladu.

„Šaty dáme oprať a ty sa choď osprchovať, nechcem, aby si zajtra v škole voňala ako šampanské,“ dodala s chechotom.

„Ach! Zajtra škola. No super. Vidím, že sa zase mám na čo tešiť,“ povedala som a dvere kúpeľne sa za mnou zatvorili.

Už spomínaný trailer od NicolCC - partí ti moje poďakovanie. ;)

Autor: GabiBlack (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek My adventure - 1. kapitola: