Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » My adventure - 3. kapitola

17.03.2012 (13:00) • GabiBlack • FanFiction na pokračování • komentováno 6× • zobrazeno 1206×

Bella:

Hneď, ako som prišla domov bolo ticho a pokoj, nikde nijaký zhon. Konečne som mohla relaxovať. Kabelu som hodila do kúta a ľahla som si na posteľ. Začala som rozmýšľať, čo by som na sebe zmenila. Tok mojich myšlienok narušilo otváranie vchodových dverí. Mama vošla dnu - taká zdrvená, ako som ju ešte nevidela.

„Ahoj, miláčik. Ako bolo v škole? Som totálne unavená. Dnes sme toho mali dosť. Samé vybavovačky, a tak, veď vieš.“

„Ahoj. No, všimla som si, že si unavená, ale musím sa ťa niečo spýtať.“

„Dobre, hovor,“ dodala, ale akoby ma vôbec nevnímala.

„Rozmýšľala som, že sa nejako zmením. Neviem ešte ako, ale chcem. Myslím teraz výzor...“ vypleštila na mňa oči. „Asi by nebolo dobré, keby si zmením farbu vlasov, že?“

„Nad tým som nerozmýšľala, ale keď tak na teba pozerám, máš veľmi nevýraznú tvár. Na tvojom mieste, by som si skúsila dať hnedú,“ pozorne si ma očami preskúmala, „áno, hnedá je tá správna farba!“

„Hnedá?! Hádam mi to nechytí nejako na ryšavo, lebo je to dosť možné, keď som teraz na blond.“

„Neboj sa,“ snažila sa ma upokojiť, „uvidíš, že ti to chytí ako má, toho sa nemusíš báť. A kedy si ju chceš dať?“ spýtala sa, akoby už hneď teraz chcela, aby sme tam šli.

„Hm. Zajtra?“

„A nechceš ešte dnes?“ Zrazu ožila- nie, ako keď prišla, teraz bola úplne ako rádioaktívna rybyčka.

„Hneď dnes?“ Na moje prekvapenie som si myslela správne.

„A prečo nie? Keď chceš zmenu, tak poďme do toho!“ Ruku zdvihla do vzduchu, akoby sa snažila niečo zabodnúť do stropu.

„No tak poďme.“ Musela som sa na nej zasmiať, na jej výraze, aký na mňa hodila.

Už som bola pripravená, kúpili sme farbu a mohli sme začať s premenou. Bola som nervózna, mama sa ma snažila svojím prehovorom rozptýliť, ale nedarilo sa jej to. 

„No, a je to!“ prehovorila víťazným tónom, akoby zvíťazila nad nejakým nepriateľom. 

„A teraz už len čakať. Že?“ dostala som zo seba. 

„No...“ Keď sa na mňa pozrela, ako vyzerám, skoro vybuchla, „keby si sa teraz videla! Veď počkáme a uvidíme.“

Aby človek na všetko iba čakal a čakal, nemôže to byť hneď? Ale čo potom, keď sa to nikomu nebude páčiť? To asi odídem odtiaľto niekam preč, aby ma už nikto nikdy nevidel, a ani o mne nepočul.

Už som si zmývala vlasy a myslela len na to, ako zle to dopadne.

„A teraz si to rýchlo vyfénuj! Už som zvedavá! Nemôžem sa dočkať!“ vykrikovala ako splašená.

Nechala som ju chvíľu v napätí a pozorne som sledovala jej tvár. Keď som videla, ako sa rozžiarila, bola ako vianočný stromček, tak som si pomyslela - je to asi fakt dobré.

Odteraz som brunetka, ale zatiaľ nepociťujem žiadnu zmenu. To som ešte nevedela, čo bude zajtra.

Hneď po príchode do školy sa na mňa každý pozeral. Nie, že by som si na to už nezvykla, ale stále mi to nebolo dvakrát príjemné.

„Bella, ty normálne žiariš!“ povedal Jerr. Bol mnou úplne očarený.

„No tak ďakujem.“ Sadla som si a zamýšľala som sa, kde by mohol asi tak byť Edward. Síce by som mala počúvať učiteľa, ale teraz nehovoril nič zaujímavé.

„Prepáčte, že meškám, ale...“ Pozrel sa mi do očí a stratil niť slov, „hm, myslím, že viete, kde som bol...“ Stále na mňa pozeral a s otvorenými ústami.

„No dobre, sadnite si,“ povedal mu učiteľ a znova si brblal svoje.

Cítila som, že som celá očervenela.

Cez prestávku za mnou prišiel a začal mi niečo hovoriť, ale ja som ho nejako extra nevnímala.

„Pozri, teraz nemám veľa času Ed, ale tak po škole alebo vonku sa môžeme porozprávať, dobre? Ahoj.“ Teraz som mu ale dala. Haha.

„No dobre, ako chceš.“ Odchádzal s tak neúprosne, akoby to s ním nič nespravilo. Ale opak bol pravdou.

Ako som vychádzala zo školy, tak som uvidela, ako na mňa niekto máva. Bol to Jake.

„Ahoj, mama mi hovorila, že si spravila zmenu. Neskutočne ti to svedčí!“ Bol z toho nadšený, bolo to na ňom vidieť.

„Ahoj. Ty čo tu?“ povedala som napoly prekvapená, napoly zhrozená. Čo tu chce?

„No, vieš, mal som cestu okolo, tak som sa zastavil, že ťa pozdravím.“

„Ale veď sme susedia, tak si ma mohol pozdraviť aj doma.“

„Nemohol. Idem preč, ale budem iba chvíľu. Neboj sa, nenechám ťa tu dlho samú.“ A žmurkol na mňa.

„A kam ideš? A ako dlho tam budeš?“ vyhŕklo hneď zo mňa. 

„Idem si niečo vybaviť, budem tam také dva dni.“ Dal na mňa pohľad - všetko sa dozvieš v pravý čas - a odišiel.

No, super a teraz čo? Budeš sa musieť nejako zabaviť aj sama. Pomyslela som si a v danom okamihu som iba postrehla, ako sa ku mne rúti nejaké auto.

Pocítila som iba silný náraz a spadla som na zem. Zhŕkol sa okolo mňa dav ľudí, ktorí pozorovali, ako ležím rozpleštená na ceste. Edward ma zdvihol a niečo sa ma pýtal, ale ja som mu vôbec nerozumela.

„Bella, si v poriadku?“ pýtal sa, akoby videl mŕtvolu.

„Ja ti nerozumiem, Edward.“ A snažila som sa vymaniť z jeho zovretia.

„Bella, no tak odpovedz mi.“

„Čo? Fakt ti nerozumiem.“ Teraz som už prestala, lebo som zistila, že to aj tak nemá žiaden zmysel.

Odviezol ma do nemocnice. Tam ma položil na posteľ. Cítila som sa mizerne.

„No, ako Bella.“ Prišiel za mnou jeden doktor. Bol mi známy, ale neviem, kde by som ho predtým stretla.

„Vidím, že máš udretú hlavu, to zalepíme a aj zlomenú ruku.“ To som ani nepostrehla, neviem, ako sa to mohlo stať, veď vždy, keď sa mi niečo stalo, tak som cítila bolesť a hlavne pri zlomeninách.

„No tak, ako to vidím, bude sadra,“ povedala som bez záujmu. A práve na pravú ruku, s ktorou píšem. No fajn.

„Bella, prečo si mi neodpovedala, keď som sa ťa vtedy pýtal, čo ti je?“ spýtal sa ma Edward.

„Ale ja som ti odpovedala.“

„Nie, neodpovedala.“

„Ale odpovedala som ti. Pamätám si to.“ Zaujímavým spôsobom, ale pamätám.

„Tak to by som vedel, nie?!“ Trošku zvýšil hlas.

„Keby si mi odpovedala, tak by som s tebou až tak rýchlo nešiel, myslel som si, že si už fakt mimo, že ma nevnímaš,“ dodal vystrašeným hlasom.

„No dobre, už na to dáme iba sadru a môžeš ísť domov,“ vyhlásil doktor a prezrel si nás.

Keď sme už odchádzali, tak som si spomenula, že ma sem vlastne priviezol Edward.

„Vlastne si ma sem priviezol ty. Hm, nehodíš ma do školy, aby som si išla pre svoje auto?“ Hodila som naňho výraz anjela.

„Nie, odveziem ťa domov.“

„A ráno sa ako dostanem do školy?!“ vykríkla som.

„Ja ťa zveziem,“ dodal svojím zvodným hlasom. Akoby sa snažil flirtovať. Počkať, on so mnou naozaj flirtoval.

Dúfam, že sa vám táto kapitolka páčila. ;) GabiBlack

Autor: GabiBlack (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek My adventure - 3. kapitola: