Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » My heart is only yours 10. kapitola

02.02.2012 (21:00) • GuardianAngel • FanFiction na pokračování • komentováno 6× • zobrazeno 979×

10. kapitola

„Samozrejme, len čo najskôr príď. Musíme vyriešiť ešte jeden problém. A tvoj rozvod začneme riešiť hneď, ako prídeš,“ ponáhľal som sa, musím ešte zavolať Emmettovi, aby tiež prišli.

„Dobre, ocko. Už volám na letisko. Za pár hodín sa uvidíme. Papá.“

„Dávaj ne seba pozor, miláčik...“ Nestihla mi odpovedať, lebo som to zavesil a už vytáčal Emmettovo číslo.

Pohľad Belly:

Elizabeth spala v mojej posteli a ja som sedela pod oknom na diváne pričom som čítala knihu. Bola som celkom nervózna, keďže Eli už pekné dve hodiny spala nepokojným spánkom. Prehadzovala sa z boku na bok a niečo si nezrozumiteľne šomrala popod nos. Nevedela som, čo robiť. S Renesmé som taký problém nikdy nemala, ona spala pokojne celú noc.

Srdce Elizabeth začalo silno biť a ja som spozornela. Z očí sa jej začali rinúť slzy, no stále spala. Pomaly som sa postavila a podišla ku koncu postele. Zrazu nahlas skríkla, prudko sa posadila a nahlas vzlykala. Pribehla som k nej, posadila sa na posteľ a privinula si ju k sebe.

„To je dobré, to bol len zlý sen. Som pri tebe, neboj sa. Som pri tebe.“

Ešte som to len dopovedala a dvere do mojej izby sa s rachotom rozrazili. Prekvapene som sa pozrela na osoby, ktoré v tých zvyškoch dverí stáli a podozrivo nás sledovali. Zamračila som sa a všetkých prebodla pohľadom. Stála tam polovica gardy a prvý na čele bol Aro s Anchelom. Záporne som pokrútila hlavou a ďalej sa venovala Eli.

„Tie dvere chcem mať do zajtra večera naspäť na svojom mieste a v pôvodnom stave,“ povedala som akoby nič cez rameno. Eli sa pomaly začala upokojovať.

„Pokojne si ľahni a spinkaj. Je ešte hlboká noc.“

„Ja sa bojím, bojím sa tej nočnej mory, čo sa mi sníva každú noc,“ povedala mi znovu so slzami v očiach.

„Neboj sa, budem tu a budem ti strážiť sny.“ Len prikývla, no z objatia ma nepustila. Pochopila som to, tak som si ľahla spolu s ňou do perín a prikryla nás prikrývkou. Vtom som si spomenula na jednu uspávanku, ktorú mi spievala moja babička. Ešte ma ju stihla naučiť pred tým, ako zomrela. Začala som pohmkávať začiatok pesničky a z pier mi postupne vyplávali aj slová:

„A la nanita nana, nanita ella, nanita ella,
Mi Nina tiene sueno, bendito sea, bendito sea.

A la nanita nana, nanita ella, nanita ella,
Mi Nina tiene sueno, bendito sea, bendito sea.

Fuentecita que corres clara y sonora,
Ruisenor que la selva cantando lloras,
Calla mientras la cuna se balansea.

A la nanita nana, nanita ella.

A la nanita nana, nanita ella, nanita ella,
Mi Nina tiene sueno, bendito sea, bendito sea.

Fuentecita que corres clara y sonora,
Ruisenor que la selva cantando lloras,
Calla mientras la cuna se balansea.
A la nanita nana, nanita ella.“

Eli znova zaspala a tentokrát už pokojne oddychovala.

Vstala som z postele a postavila sa pred okno. Bolo zamračené. Dosť netradičné pre slnečnú Volterru. Chýbal mi dážď. Všade, kde sme bývali, stále pršalo. Je to také komické. Keď som sa presťahovala do Forksu k Charliemu, neznášala som dážď a chýbalo mi teplo. A teraz? Chýba mi chlad, dážď, blesky a mokrá pôda pod nohami, no slnko a teplo mám rada stále, v rámci možnosti. Chýba mi láska rodiny, ktorú som musela opustiť. Síce ma Edward sklamal, no stále ho milujem. Mysľou mi prebehol citát: „Láska odpustí všetko, alebo nič.“

To raz povedal Honoré de Balzac. Edward mi strašne chýba, aj keď spôsobil toľko trápenia celej rodine, hlavne Esme a mne. Myslela som si, že zabudnem, no nijak sa mi to nedarí.

Ťuk, ťuk. Vyrušilo ma z premýšľania. Otočila som sa a medzi rozmlátenými dverami stál Anchel s milým úsmevom.

„Prepáč, nechcel som, aby si tu nemala dvere.“

„To je v poriadku. Chceli ste len chrániť Eli.“

„To... To bola krásna uspávanka.“

„Ďakujem. Tú uspávanku mi spievala babka. A potom som ju našla v jej denníku. Ešteže si ju zapísala, inak by som si ju nepamätala, síce ma ju učila. Tú istú som spievala aj Renesmé.“

„Je krásna.“

„Áno, to je.“

„Znova nad tým premýšľaš?“

„Keď oni mi tak chýbajú,“ zavzlykala som. Anchel prišiel ku mne a pevne ma objal. Hlavu som položila na jeho svalnatú hruď a potichu vzlykala. Pomaly sa odo mňa odtiahol, ukazovákom mi podvihol bradu a zadíval sa mi do očí.

Pomaly sa ku mne začal približovať a nakoniec spojil naše pery. Pobozkal ma. Jemne som sa odtiahla a prekvapene sa naňho pozrela. Z oka mi vyhŕkla slza. Nie obyčajná. Tá slza bola krvavo červená.

„Prepáč. Ja... ja som nechcel,“ povedal a vybehol z mojej izby. Oprela som sa o stenu a pomaly sa pozdĺž nej spustila až k zemi. Plakala som, skutočne som plakala. Z mojich suchých očí vychádzali slzy, krvavo červené slzy. Ako dlho som si priala plakať. Konečne sa mi to splnilo.

Pohľad Renesmé:

Po tom, ako som dovolala s ocom, som hneď vytiahla kufor pre mňa a Amie a začala som baliť. Jacob našťastie medzitým odišiel. Nerozumiem tomu, jeho spútanie sa so mnou, keď som bola ešte len v maminom brušku a teraz sa prerušilo? Ako je to možné? A to všetko sa stalo, keď sa k nám presťahovali noví susedia. Sú celkom milí. Anabell s manželom Emilom a majú syna, ktorý má sedemnásť rokov. Neviem, čo sa to stalo medzi mnou a Jacobom.

Keby mi bol niekto povedal, že sa moje spútanie s ním zruší, vysmiala by som ho. Milovali sme sa. Ako mi to mohol urobiť? A ešte ma on podozrieva z nevery? Už mám toho dosť. Už toho mám po krk. Ja sa s ním už hádať nebudem.

„Mami, mami!“ pribehol môj malý anjelik a usadil sa na posteli pri kufri.

„Áno, zlatíčko?“

„Mami, my ideme preč?“

„Áno. Ideme za dedkom Edwardom a babkou Bellou.“

„Áno!“ vykríkla Amie a začala skákať po posteli. Má ich veľmi rada, aj keď sa často nestretávame. Náhlivo som hádzala veci do kufra a pritom ukľudňovala Amie.

„A mami? Ide s nami aj ocko?“ Amie si znova sadla a uprene na mňa pozerala. Z očí mi začali padať slzy ako hrach. Amie ku mne priskočila a objala mi nohy, keďže vyššie nedosiahla. Amie rástla pomaly, je ako normálne dieťa, no predsa iné.

„Mamička, mami, neplač. Prepáč mi to.“

„To nevadí, zlatíčko. Na posteli máš kufor, prosím ťa, daj si tam to, čo máš najradšej,“ povedala som jej a pobozkala ju na temeno hlávky. Usmiala sa mi do očí a odcupitala do svojej izby. Znova som sa pustila do balenia. Celý čas mi nedalo, čo je také súrne, aby som prišla domov. Aj keď mi to prišlo práve vhod. Netrvalo dlho a ja som mala zbalené.

„Zlatíčko, už si zbalená?“

„Áno, mami! Už som!“ zakričala, keď som už stála v jej dverách s mojím kufrom v ruke.

„Tak sa bež dole obliecť a obuť. Za hodinku nám letí lietadlo. Musíme sa poponáhľať.“ Vzala som Amien kufor a vhodila ho do auta. Amie už sedela v autosedačke na zadnom sedadle. Cesta na letisko netrvala dlho. Ani sme sa nenazdali a už sme leteli domov. Áno, tam je môj skutočný domov, nie v Kalifornii pri Jacobovi, ale vo Forks pri mojej rodine s milujúcimi rodičmi.

Pohľad Alice:

„Konečne!“ vykríkla som v obývačke v pevnom objatí Jaspera.

„Čo sa stalo?“

„Jazz, balíme kufre, ideme domov. Edward chce bojovať o Bellu. Už viem, prečo odchádzal,“ rýchlo som Jasperovi povedala, čo povedal Edward Esme a Carlislovi a pritom rýchlo vhadzovala veci do kufru. Za pol hodinu sme vyrazili domov. Bývali sme v Taholah, takže to nebolo vôbec ďaleko. Samozrejme, s rýchlym autom, upírou pozornosťou a diaľnicou.

Pred domom vo Forks sme parkovali už za hodinku a pol. Z vchodových dverí sa vyvalila Esme a v sekunde nás s Jasperom drvila vo svojom náručí. Zvonivo som sa zasmiala a pobozkala ju na obe líca.

„Deti, tak veľmi ste mi chýbali,“ vzlykala šťastím.

„Emmett a Rosalie tu budú za dve hodinky a Renesmé za hodinku priletí na letisko,“ povedala som hneď, ako sa skončila vízia.

„Edward odišiel za známymi poprosiť ich o pomoc pri hľadaní Belly,“ povedala mi Esme.

„Ja viem. Ja pôjdem po náš pokladík na letisko. Neboj sa.“

„Dobre. Nezabudni autosedačku pre Amie,“ stihla mi ešte zakričať Esme.

„Jasné!“ zakričala som už na konci príjazdovej cesty. Musela som ešte kúpiť autosedačku, čo mi celkom zaplní tú hodinu času. Vybrala som takú ružovú s medvedíkmi.

Sedela som v letiskovej hale a čakala ne Renesmé. Sedím tu asi päť minút, no pripadá mi to, ako celá večnosť. Keď sa zrazu otvorili dvere a ja som zbadala Amie a Renesmé, ako čakajú na batožinu. Amie si ma všimla a rozbehla sa smerom ku mne

„Amie! Kde letíš? Poď naspäť, ešte nemáme kufre!“ počula som, ako kričí Renesmé na Amie. Čupla som si a roztiahla náruč, do ktorej mi práve vletela Amie. Zodvihla som ju a zatočila sa s ňou. Amie sa radostne smiala a pevne ma objímala. Pozrela som na Renesmé a tá sa milo usmiala.

„Teta Alice! Veľmi si mi chýbala,“ zašepkala mi do ucha Amie.

„Aj ty mne, pokladík,“ tiež som jej zašepkala do uška a pobozkala ju na líčko. Renesmé sa k nám blížila s dvoma kuframi.

„Alice! Tak rada ťa vidím.“ Tiež mi skočila do náruče a ja som sa jemne zatackala, no ustála som to. V hale stáli dvaja chalani a zvedavo sa na nás pozerali. Pozrela som sa na nich a prehlásila:

„No čo? Dávno som nevidela svoju sestru!“ Renesmé sa zasmiala. Ja som jej zobrala jeden kufor, Renesmé druhý a vyšli sme na parkovisko. Nasadli sme do auta a vyrazili smerom domov.

Chcela by som sa poďakovať za komentáre pri minulom diele poviedky. A ďakujem aj za podporu v písaní tým, ktorí mi tu zakaždým nechávajúkomentár. A samozrejme prosím o komentáre aj pri tejto kapitolke.

GuardianAngel

Autor: GuardianAngel, v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek My heart is only yours 10. kapitola: