Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » My heart is only yours 3. kapitola

12.07.2011 (09:00) • GuardianAngel • FanFiction na pokračování • komentováno 8× • zobrazeno 963×

3. kapitola

Vošla som do hradu a za bránou ma prekvapilo príjemné privítanie.

„Ale, ale. Koho to tu máme? Našu slávnu Bellu, spasiteľku,“ povedala Jane a vyšla spoza tieňa brány. Pousmiala som sa na ňu, otočila som sa na opätku a pokračovala v ceste.

„Kam si myslíš, že sa tak ponáhľaš?“ opýtala sa zvýšeným hlasom.

„Za Arom, čo si si myslela? Mám dohodnuté stretnutie,“ povedala som cez rameno a ponáhľala sa do hlavnej siene. Cestu som už poznala.

Netrvalo dlho a ja som stála pred dverami. Otvorili ich dvaja upíri, pozreli sa na mňa prekvapene a niečo si naznačili perami. Nevenovala som tomu pozornosť. Ešte sa za mnou obzreli a potom sa dvere znova zatvorili. Nikto tu ešte nebol, veď jasné, výsada kráľov je meškanie, no nie?

Dvere sa s rachotom rozrazili a do sála stráž doviedla jednu upírku, ktorá sa im mätala v rukách a snažila sa im utiecť. Nanešťastie sa jej to nepodarilo. Bola to celkom pekná červenovlasá upírka s tmavšou pokožkou ako sme mali my, ale moment. Ja som začula z jej hrude byť srdce. Nijak som jej nevenovala pozornosť, no keď som počula to splašené buch-buch-buch, spomenula som si na moju Renesmé. Ako veľmi mi chýba. Táto upírka nemohla mať ani osemnásť rokov. Celkom ma to zaskočilo, no z myšlienok ma vytrhol smiech. Pozrela som sa za tým zvukom a zbadala som prichádzajúceho Ara s úsmevom od ucha k uchu. Možno keby ich nemal, tak sa smeje okolo celej hlavy.

„Isabella! Tak rád ťa vidím. Som rád, že si sa tu ukázala.“ Aro ma pevne objal a pobozkal mi chrbát ruky.

„Aj ja teba rada vidím, Aro. No prišla som sa s tebou súrne pozhovárať. Mám... isté... problémy.“ Tú poslednú vetu som slovo po slove normálne vypľúvala. Chlácholivo ma pohladil po ruke, ktorú stále zvieral.

„Samozrejme pozhovárame sa, len prejdeme do knižnice. Tam budeme mať pokoj a nikto nás odtiaľ nebude počuť,“ povedal a pozrel sa mi do očí.

„To dievča zatiaľ dajte do väzenia, keď vyriešim tu našu Bellu, tak sa o ňu postarám,“ povedal tým dvom, čo dievčinu ešte stále držali.

Aro mi položil ruku na chrbát a viedol ma preč z haly. Ponad rameno som sa na to dievča. So slzami a prosbou v očiach sa na mňa pozrela. Pri tom pohľade ma zabolelo srdce. Keby som v takom stave videla moju dcéru, asi by som sa zrútila.

„Kto bolo to dievča?“ váhavo som sa pýtala Ara.

„Nejaká Elizabeth. Je ešte príliš mladá, nemá ani osemnásť a nepozná naše zákony,“ odpovedal mi stručne.

„Ale ona je poloupír. Je ako moja Renesmé,“ povedala som s bolesťou v tých slovách.

„Ešte uvidím, čo s ňou urobím,“ povedal a už otváral dvere do veľkej knižnice. Ukázal na veľké kreslá a neznačil, aby som si sadla oproti.

„Tak k veci. Aký máš problém?“ išiel rovno na vec.

„Určite sa pamätáš, ako si ma prehováral, aby som sa pridala ku garde.“ Len prikývol hlavou a ja som pokračovala. „Platí ešte tá ponuka?“ dopovedala som a pozrela sa Arovi do očí. Sálalo z nich prekvapenie. Pravdepodobne čakal hocičo, len nie toto. Dlho bolo to trápne ticho, ktoré z duše nenávidím.

„Samozrejme, že ešte stále platí. Rozmyslela si si to?“ konečne odpovedal a pozrel sa mi do oči so zdvihnutím obočím. Keby som mohla asi by som sa červenala.

„Vieš, naskytli sa menšie problémy s... Edwardom a mám pocit, že ma už nemiluje. Už s ním nemôžem žiť,“ povedala som a rozvzlykala sa.

„A čo tvoja dcéra?“ opýtal sa so zdvihnutým obočím.

„No... Renesmé sa vydala a momentálne žije v Kalifornii. Má sa dobre, síce sa ozve len raz za čas, ale je šťastná ako som bola aj ja,“ povedala som a vyhýbala sa pohľadu Ara. Vyslovene ma ním prepaľoval, cítila som to.

„Veľmi rád ťa prijmem do mojej gardy,“ povedal napokon a ja som sa uvoľnila.

„Ďakujem,“ povedala som a chystala sa vstať, no Aro ma zastavil.

„Bella, čo sa stalo doma?“ Nečakala som takýto prejav citlivosti a lásky. No čo, potrebujem to už niekomu povedať a nie si to len zapisovať do denníka. Naspäť som sa usadila a všetko mu povedala. Len ticho sedel, počúval ma a občas prikývol hlavou. Takto sme tam sedeli najmenej tri hodiny. Príbeh som ukončila tým, ako som utiekla z vlastného domova.

„Je mi to ľúto, Bella. Mali ste sa tak radi. Edward ťa tak miloval, bol ochotný pre teba zomrieť. Ale čo už. Frencis z recepcie ti ukáže tvoju novú izbu,“ povedal a už ho nebolo.

Pohľad Ara:

S Bellou sme sedeli v knižnici už celé tri hodiny a ona so vylievala srdce. Bolelo ma, ako ju opustila životná láska. Ešte nikdy sa nikomu nepodarilo rozochvieť vo mne takéto city. Ani moja manželka to nedokázala. Úplne som bol z toho v šoku a Bellu som úprimne ľutoval. Tak nejak som ju začal mať rád ako svoju dcéru. Bola, a samozrejme ešte stále je, citlivá. A k tomu všetkému Edwarda stále miluje, aj po tom, ako ju po nociach opúšťa. Je to vzorná upírka, ktorá vychovala dcéru so všetkou svojou láskou a oddanosťou.

Išiel som za bratmi sa poradiť, kde umiestnime Bellu, na aké miesto v garde.

„Zdravím vás, bratia,“ povedal som už v našej ´kancelárii´. No skôr v hlavnej sále, ale momentálne to bola tá kancelária. Obaja zodvihli hlavu od akejsi mapy a zvláštne sa mi pozreli do očí.

„Aro, kde si bol tak dlho?“ opýtal sa ma Marcus so zdvihnutím obočím.

„Dúfam, že viete, aká vzácna osoba nás poctila návštevou,“ povedal som a oni sa nechápavo pozreli do mojej tváre. „To hádam nemyslíte vážne! Taká vzácna návšteva.“

„Tak už nám povieš o akú vzácnu osobu ide? Alebo počkaj... Je to Marilyn Monroe?“ povedal s úsmevom Caius.

„Ale Caius, Mariliyn Monroe je už nejaké to storočie mŕtva,“ zasmial sa nad touto myšlienkou Marcus. No čo už. Odkedy sa dozvedeli, že som obľuboval Marilyn, vyhadzujú mi to na oči pri každej príležitosti, kedy sa to len dá.

„Ale no, srandy bolo dosť. Teraz vážne. Slečna Isabella Swan nás poctila návštevou,“ povedal som a a pritom si sadlo na trón.

„Aro, asi si už naozaj starý. Pamäť ti už asi veľmi dobre neslúži. Predsa Isabella už dávno nie je slečna. Je to zrelá žena s dcérou a manželom. A k tomu sa nevolá Swan, ale Cullen,“ odpovedal mi so zdvihnutým obočím Caius.

„Nie, Caius. Isabella sa už dobrých pár mesiacov necíti ako manželka Edwarda. Veľmi ju sklamal a práve preto nás poctila svojou návštevou a svojím darom,“ povedal som s úsmevom na tvári.

„Aro, ja tomu vôbec nerozumiem,“ priznal sa po dlhom čase Marcus.

„Čomu, prosím ťa, nerozumieš?“ rozčuľoval som sa nad jeho nechápaním.

„No, pravdupovediac, ani ja to tak celkom nerozumiem,“ odpovedal mi Caius .

„Ako to, že mi nerozumiete? Veď tu sme už dosť veľa storočí, aby sme si rozumeli. Ale čo už. Vysvetlím vám to polopate. Naša Isabella sa rozhodla pre moju dávnu ponuku pridať sa k našej garde. Tok to vyzerá, že náš známy Edward svoju Bellu už nemá tak rád, ako to kedysi bolo,“ vysvetlil som to svojím bratom a úsmevom na tvári.

„Tak toto ja vážne skvelá správa,“ radostne povedal Marcus s prešiel po sále ku dverám. Otvoril ich a ako na pomyslenie pred nimi stála Isabella aj s kuframi pri nohách a rukou zdvihnutou v rovine očí zaťatou v päsť, chystala sa zaklopať.

„Prepáčte, ale Frencis na recepcii nebola, tak som si zašla po kufre do hotela a keď som sa vrátila, ešte stále tam nebola,“ povedala s nežným úsmevom na tvári a podišla do stredu sály, kde stála pred sto rokmi v pevnom objatí Edwarda Cullena. Pozrela sa do zeme, akoby myslela presne nato isté ako ja. Zatúžil som vidieť, na čo myslí. Bez premýšľania som ju chytil za ruku. Pochopila to, otvorila svoju myseľ a videl som to isté, na čo som pred chvíľou myslel aj ja. Zaskočilo ma, ako má Ewdarda ešte stále rada. Aj napriek tomu, koľko trápenia jej spôsobil.

Pohľad Edward:

Vybehol som z lesa a vošiel od domu zo záhrady. Všetci sedeli v obývačke a ako náhle ma zbadali, nenávistne sa na mňa pozreli. Zvykol som si už na tieto nenávistné pohľady odkedy nie som po nociach doma. Keby len vedeli za akým vážnym dôvodom odchádzam. No jeden pár očí mi tu chýbal. Oči, v ktorých sa zračila tá najväčšia nenávisť z celej mojej rodiny.

Chcel som sa opýtať, prečo tu všetci sedia, no Alice sa postavila a v sekunde bola predo mnou. Pozrela sa mi do očí a na líci mi pristála jej ruka. Zaprisahal by som sa diablovi, že ma to naozaj bolelo. Ale zaslúžil som si to, lebo som nikomu nič nepovedal. Ale sľúbil som im to. Sľúbil som im, že nikomu nič nepoviem.

„Ďakujem ti.“ Prečo mi ďakovala, veď nič dobré som neurobil, alebo sa to dozvedela a preto tu všetci sú? Ale Alice pokračovala. „Vďaka tebe sme prišli o švagrinú, sestru a Esme s Carlisleom o jednu dcéru,“ dopovedala, otočila sa na opätku a odišla do svojej izby. V šoku som ostal stáť na mieste. Všetci sa vytratili z obývačky a na stole ostal ležať biely papier popísaný modrým atramentom. Bolo to písmo mojej Belly. Sadol som si na gauč a vzal do rúk ten kus papiera.

Papier bol ešte nasiaknutý vôňou mojej lásky. Začal som si ho čítať. Netušil som, koľko bolesti som jej spôsobil, a stále som ju aj spôsoboval. To kvôli mne odišla. Už sa nemohla pozerať na dom a moju rodinu, v ktorej prežila toľko chvíľ. Nikdy by som nepovedal, že prídem o svoju lásku. O moju osobnú značku heroínu. O lásku, pre ktorú som ochotný položiť môj vlastný život, len aby ona mohla žiť. Pustil som papier z rúk a sledoval, ako pomaly padá na zem. Zošmykol sa pod gauč a ja som v tom momente vletel do mojej izby.

Autor: GuardianAngel, v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek My heart is only yours 3. kapitola: