Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » My heart is only yours 6. kapitola

09.12.2011 (19:45) • GuardianAngel • FanFiction na pokračování • komentováno 5× • zobrazeno 809×

6. kapitola

Pohľad Belly:

„Tak, ide sa na výlet. Poďme,“ otočila som sa na Elizabeth s úsmevom na tvári. Eli sa na mňa pozrela so strachom v očiach. Pravdepodobne zažila už mnoho nepríjemných situácií s normálnymi upírmi.

„Nemusíš sa ma báť. Ja nehryziem, nó, aspoň nie tak, ako si myslíš ty,“ povedala som s úsmevom na tvári a natiahla k nej ruku. Prekvapilo ma, že s úsmevom, no aj so strachom v očiach, ju prijala. Pomohla som jej vstať zo zeme a ruka v ruke sme odchádzali. Ešte som stihla hodiť úsmev cez rameno na Ara a už sme vychádzali zo sály. Došli sme na recepciu a tam na nás už čakal Anchel s milým úsmevom.

„Tak kam si to namierime?“ opýtal sa a pritom ma prešiel pohľadom od hlavy až po pätu. Potom zakotvil pohľadom na moju ruku, v ktorej som zvierala dlaň Eli. Len som pokrútila hlavou, nech to nerieši.

„Ja netuším. Kde sú tu nejaké obchody, kde by sme mohli nakúpiť všetko potrebné?“ Vážne som netušila, kde je tu na okolí obchodný dom, alebo niečo podobné. Viem, už som na tomto svete nejaké to storočie, ale Volterre som sa stále vyhýbala veľkým oblúkom. Od vtedy, čo som tu bola naposledy, ma to tu vôbec neťahalo. Vlastne ani vtedy ma to sem neťahalo, ale to som musela zachrániť Edwarda pred stupídnym rozhodnutím.

„Čo tak obchodný dom za Volterrou? Určite si okolo neho išla. No vlastne, podľa toho, kde si pristávala,“ odpovedal mi a otvoril dvere za svojím chrbtom. Boli tam nejaké schody, ktoré viedli dole.

„Ja tam nejdem. O nič sa nepokúšaj,“ prehlásila som varovným tónom a s prižmúrenými očami. Zasmial sa. No pokiaľ mu to je smiešne, len tak ďalej, nech si zo mňa robí srandu.

„No nesmej sa. Ja to myslím vážne. Nepokúšaj sa mi niečo urobiť.“ Vážne, ak si myslí, že tam pôjdem s ním, je to blázon. Automaticky som stiahla Elizabeth za svoj chrbát. Bol to úplne normálny reflex. Takto by som chránila aj Renesmé.

„Neboj sa, ja ti nič neurobím. Tadiaľ sa ide do podzemnej garáže. No, vlastne nikdy by som ti nedokázal ublížiť." Posledné slová si zašomral popod nos a myslím, že to plánoval tak, aby som to ja nepočula. Mýlil sa. No... tá veta mi niečo hovorila. Počula som ju už mnohokrát. A to dokonca z úst milovanej osoby, o ktorej som si myslela, že mi nikdy neublíži a predsa to dokázala a to tou najhoršou možnosťou.

„Tak fajn, ale aj tak sa o nič nepokúšaj,“ povedala som už so smiechom a nasledovala ho do garáže. Prišlo mi to strašne absurdné, takto sa strápniť. Zvláštne, že som nevedela o tom, že tu majú podzemnú garáž. Nikdy mi o tom nepovedal a vlastne ani nemal kedy, nikdy sme nerozoberali Volterrský hrad.

„Videl som tvoje auto a myslím, že pre nás troch je tam trochu málo miesta, tak navrhujem moje auto.“

„No jasné, moje je len pre dvoch. Doteraz mi to stačilo. Vlastne to druhé sedadlo nebolo vôbec využité." Zvedavo sa na mňa pozrel a ja som zostala prekvapene stáť, že som to povedala nahlas. Neplánovala som nikomu vešať na nos moju minulosť. Vôbec som nad tým nepremýšľala.

„Ja... nechcel som ťa rozrušiť.“

„Nie. To je v poriadku. Musím sa konečne zmieriť s mojou minulosťou.“ Odmlčala som sa. „Ja... kde máš auto?“

„Tamto. Toto je moje auto.“ Ešteže som sa naučila zahovárať situáciu.

Pozrela som smerom, kde ukazoval, a tam stál čierny Hummer s tmavými sklami. Nikdy sa mi Hummer nepáčil, stále mi evokuje krabicu na kolesách. Bolo to prekvapenie. Nečakala som takéto auto od upíra v Arovej garde. No čo potom urobil, ma ešte viac prekvapilo. On mi otvoril dvere na strane spolujazdca. To mi pripomenulo, ako mi tie dvere otváral môj manžel.

Zostala som zaskočene stáť a pohľadom som kmitala z dverí na Anchela. Pozrel sa mi do očí so zdvihnutým obočím a nechápavým pohľadom. Len som zavrtela hlavou a tým z nej vyhnala spomienky. S úsmevom som zasadla na sedadlo a Elizabeth tiež otvoril dvere. Kľúčik zastrčil do zapaľovania a z reproduktoru sa ozvali tóny piesne. Prekvapene som pozrela na rádio. Ako náhle si všimol môj pohľad, stíšil hudbu a svoju pozornosť venoval cúvaniu z parkovacieho miesta. Netušila som, že niekto taký, ako bol on, počúva Guettu.

„Takže... do toho nákupného strediska?“ pýtal sa stále sledujúc spätné zrkadielko. Pekelne sa sústredil. Medzi obočím sa mu urobila jemná vráska a rukami pevne zovieral volant. Normálne som čakala, kedy vyplazí jazyk a začne si ním pomáhať.

„M-hm, tak to vyzerá, že áno.“ S úsmevom som sa pozrela do jeho sýtomodrých očí. Ako je to možné? Veď ich mal karmínovo červené a žiadne šošovky nezafarbia oči do takejto jasnej farby.

Ako som tak naňho pozerala, musela som vyzerať ako úplný idiot. Stavím sa, že oči som mala tak vypúlené, že by stačil malý náraz a hľadali by sme ich pod nohami. A moje ústa sme museli ťahať niekde za autom. Spamätala som sa až na jeho tichý smiech. Aby som zamestnala svoje oči, ruky a aj ústa, sklopila som tienidlo a odkryla zrkadielko, v ktorom som si kontrolovala make-up a rúž na perách.

Až po chvíli som zbadala v zrkadielku odraz Elizabeth, potichu sediacu a sledujúcu ubiehajúcu krajinu. Toto dieťa je vážne veľmi tiché a predpokladám, že aj plaché. K tomuto činu ju muselo viesť niečo iné ako smäd. Určite. Alebo si to namýšľam iba ja?

Z premýšľania ma vytrhol zvuk otváranie dverí na mojej strane.

„Už sme tu,“ oznámil mi s úsmevom Anchel. Podal mi ruku a pomohol mi vystúpiť z fakt vysokého auta a aj kvôli mojím krátkym šatám. Normálne sa divím, ako som sa na neho mohla vyškriabať, nehovoriac ani o Elizabeth.

To isté zopakoval s Elizabeth a mohli sme vyraziť na nákupy. Aspoňže viem, ako správne nakupovať. Mám šťastie, že na akú švagrinú shopaholičku som narazila. Nad spomienkou na Alice som sa musela samovoľne usmiať. Elizabeth sa v momente postavila po moju pravicu a vystrašene sledovala niečo za mojím chrbtom. Tam smeroval aj pohľad Anchela, ktorý nečujne pre človeka, ale dosť nahlas pre upíra, vrčal. Vzduch v podzemnej garáži sa vôbec nehýbal, takže neviem kto, alebo čo tam stálo. Keď ma to niečo poklepalo na rameno, vystrašene som sa otočila a prekvapene sledovala osobu predo mnou. Nikdy by mi nenapadlo, že ju tu stretnem.

Pohľad Emmetta:

Viem, som taký rodinný šašo, ale táto situácia donútila dokonca aj mňa múdro uvažovať a nerobiť žiadne vtipy. Nikdy by som nepovedal, že oni dvaja sa rozídu. Veď boli ako dva magnety, keď sa pohol jeden, pohol sa aj ten druhý.

Nikto nevedel, kam Edward chodí, prečo odchádza, alebo za kým. Nevedela to dokonca ani naša vševediaca sestrička. Nevedeli sme o tom, až dokým sme neprišli na návštevu minulý rok počas prázdnin. Vtedy to bolo už rok po tom, čo Edward začal odchádzať z domu.

A teraz ten nečakaný odchod Belly. Nevedno kam. S nikým sa nerozlúčila, nechala tu iba zdrap papiera, prostredníctvom ktorého sa s nami rozlúčila. Esme to úplne dostalo. Nikdy by nepovedala, že stratí dcéru takýmto spôsobom. Vlastne, keby mi pred rokom niekto povedal, že prídem o sestru takýmto spôsobom, vysmial by som ho a poslal na psychiatriu s tým, že mu začína drbať.

Po dvoch dňoch sme sa s Rosalie museli vrátiť na univerzitu, končili sa nám prázdniny. Nechcelo sa nám nikam ísť. Chceli sme ostať doma a čakať na Bellu, alebo ju dokonca ísť hľadať. No Esme nám to zakázala, vraj to zvládnu aj sami. No ako sme sa pred hodinou dozvedeli, z domu odišli už aj Jasper a Alice. Jasper to vraj už nevydržal a musel odtiaľ odísť. Rozumiem tomu. Mať taký dar, ako má on, ja by som sa už dávno zbláznil. Ak je to vôbec možné u upíra. Musím sa na to opýtať Carlisla.

Veľmi sa ospravedlňujem za tak dlhý termín, čo ste museli čakať, no škola a toto sa nedá robiť naraz. Ale už sa budem snažiť pridávať kapitolky pravidelne. Takže ďakujem za dochvíľnosť.

Samozrejme očakávam komentáre, aby som vedela, čo si o poviedke myslíte. Vopred ďakujem. GA

Autor: GuardianAngel, v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek My heart is only yours 6. kapitola: