Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » My to zvládneme, Renesmee! - 11. kapitola

08.08.2012 (21:15) • van • FanFiction na pokračování • komentováno 4× • zobrazeno 1816×

Alice

„Stále nechápem, prečo sme museli odísť!" povedal mi tak trochu nahnevane môj miláčik. Naozaj som mu to chcela povedať, ale bála som sa, že ešte stretneme Edwarda a to by nedopadlo dobre.

„Poviem ti to v lietadle. Prepáč. Ale je to dôležité, aspoň pre mňa."

„Ale prečo mi to nemôžeš povedať?"

„Prisahám ti, že ti to potom vysvetlím, len mi ver, prosím, naozaj je to pre mňa veľmi dôležité." 

Vedela som, že toto naňho zapôsobí. Vždy chce pre mňa len to najlepšie. Bol to ten najlepší manžel na svete, ale niekedy si myslím, že si ho až nezaslúžim. Ako napríklad teraz. Cítim sa hlúpo, že mu to ešte nemôžem povedať, ale zároveň mám strach aj o Bellu. Musíme to jednoducho stihnúť!

„Si v poriadku? Ja... Prepáč, že som tak na teba vyletel, ale je to divné, keď viem, že odchádzame od našej rodiny," povedal mi. Trochu ma to zarazilo, lebo hovoril ako keby sme sa tam ani nemali vrátiť. Avšak ja sa plánujem vrátiť.   

„Hovoríš to ako keby sme sa tam už nemali vrátiť," povedala som mu obviňujúcim tónom.

„Ale ty sa tam už nechceš vrátiť. Preto sme odišli, no nie?" Oh, aký bol rozkošný, keď niečomu nerozumel.

„Nie, hlupáčik. My sa tam vrátime, len nie hneď. Predsa cítiš moje pocity a ja mám našu rodinu rada."

„Ale tvoje pocity sa trochu zmenili, a čo ak nás potom vyhodia?!" opýtal sa ma rozrušene, aj keď to chcel skryť. Chcela som sa pozrieť do Bellinej budúcnosti, ale s tým dieťaťom je jej štít stále silnejší. A ak ju nenájdem, tak sa nemienim vrátiť domov.

„Iba voči Tanyi a jej rodine! Inak, vieš si predstaviť, ako by ťa mal Emmett vyhadzoval z domu? Teba? A možno sa trochu spamätajú," povedala som a v tej chvíli som dúfala, aby sa moje slova splnili.

„Máš pravdu. Je to smiešne." Konečne sa môj manžel zasmial. O pár sekúnd sme už boli na mieste.

„No vidíš. A poďme kúpiť lístky." Jazz iba prikývol a usmial sa tým svojim kúzelným úsmevom, pri ktorom som sa rozplývala.

                                                                        ♦♦♦ 

„Dobrý deň, poprosím vás dva lístky do Phoenixu." Všimla som si, ako na Jasperovej tvári prebehlo sekundové prekvapenie.

„Jedno..."

„Áno," povedala som a rýchle zaplatila. Mali sme ešte pol hodinu, tak sme si zašli do malej kaviarne.

„Phoenix?"

„No... Áno."

„Bella, však?" opýtal sa ma Jazz, aj keď si myslím, že odpoveď pozná aj bez mojej schopnosti.

„Je to veľmi zlé, prosím, ver mi." Ešte nikdy som nevidela taký odcudzujúci výraz na jeho tvári ako teraz. No nemôžem mu to vysvetliť  teraz.

„Čo môže byť až také zlé?!" opýtal sa ma a bolo na ňom vidieť, že je nahnevaný.

„Nemôžem ti to ešte povedať. Riskovala by som, že by nás ešte mohli počuť." 

„Veď je to naša rodina, Alice?! Čo by ich o svätej Belle prekvapilo, hm? To, že teraz leží v posteli a nie preto, že tam plače, ale že je tam s mužom? Ona nebola až taká svätá ako si o nej myslíte! Jej pocity voči tomu psisku sa skoro mohli rovnať jej citmi k Edwardovi. A ver, že u Edwarda neostala len preto, že by ho až tak milovala, ale len kvôli jeho kráse a šarmu. Bola a je to obyčajná..." Rýchle zmĺkol, keď mu doplo, čo chcel povedať, ale ja som tomu nemohla uveriť. Zostala som stáť obarená ako socha a rozmýšľala o Belle. Stále som ale nemohla uveriť tomu, čo práve teraz povedal.

„Čože?!"

„Počula si, Alice. Je to len decko, ktoré neovláda svoje hormóny. Stále chcela len to jedno. Vtedy Edwardovi ešte na nej záležalo a bál sa, že keby súhlasil, tak ju navždy stratí."

Bola som naňho naštvaná, že mi toto o nej povedal. Popravde som však bola trocha sklamaná z Belly. Nikdy som si to o nej nemyslela, ale aj tak je to moja najlepšia kamarátka a mám ju rada, nech sa deje, čo sa deje. Bála som sa, že mi Jazz ešte niečo o nej škaredé povie, tak som sa rýchlo pozrela do budúcnosti, čo bude Edward robiť, aby som to mohla vysvetliť. Už sa nikdy nebudem pozerať do Edwardovej budúcnosti, kým je s Tanyou. Pretože väčšinoiu narazím na to, ako je s tou hnusobou v posteli. Blé. Takže by malo byť všetko v poriadku.

„Nechcem, aby si si o mne myslel niečo zlé a neprerušuj ma, prosím. Vieš, moja posledná vízia bola o Belle a..." Porozprávala som mu všetko o mojej vízii, tak, aby to mohol počuť iba on, ale stále som sa bála, že príde Edward a prečíta si to v myšlienkach.

„... nedovolím, aby sa jej niečo stalo!" A tak skončilo moje rozprávanie.

„Ja, prepáč... Som somár, myslel som si, že keď je teraz Ed k tebe taký hnusný, že chceš odísť kvôli nemu," povedal mi a ja som sa zasmiala.

„Si naozaj hlupáčik, ale môj a to sa nikdy nezmení! A mali by sme už ísť, aby sme stihli lietadlo."

„Áno, poďme." Let ani nebol dlhý, prešiel rýchlo. S Jasperom sme len sem-tam prehodili nejaké slová, lebo každý z nás bol ponorení vo svojich myšlienkach. Keď sme vystupovali z lietadla, tak ja som išla ukradnúť nejaké auto (nakoniec to bolo staršie Porsche než to, čo som mala ja vo Forks, ale aj tak) a Jazz išiel po batožinu, ktorú rýchlo dal do kufra (ale tam sa to všetko nezmestilo, tak aj na zadné sedadlo, no čo už) a išli sme smer Bellin domov. Je deväť hodín, tak dúfam, že ešte nebudú spať, ale keďže som upír, mám svoje obmedzenia. Rýchlo som zaklopala a otvorila mi Renée.

„Ahojte, Alice, Jasper! Som rada, že vás vidím, poďte ďalej."

„Dobrý večer, ďakujeme a dúfame, že vás nerušíme, len sme prišli za Bellou," povedala som jej a dúfala, že Bella príde čo najskôr dole. Jazz už nebol dlho na love a lietadlo plné ľudí mu tiež veľmi nepomohlo k sebeovládaniu.

„Viete, ona odišla, tak o siedmej, rozhodla sa, že odíde, práve teraz!" povedala mi a ja som na ňu zostala uprene pozerať. Čo jej šiblo?

„Teraz, keď je tehotná, nemohli ste ju prehovoriť, aby odišla napríklad zajtra ráno, čo ak sa jej niečo stane?"

„Alice, pokoj, určite by si to videla, prepáč, ja nemôžem..." zašomral len pre moje uši Jazz. Nechápavo som sa naňho pozrela, keď prehovoril:

„Pôjdem nám prenajať izbu, dobre, miláčik?" Vtedy si všimol, že ide Renée namietať, tak jej asi zmenil pocity, lebo vyzerala, že sa čochvíľa rozplače. Vyčítavo som na neho pozrela. V jeho pohľade bola ľútosť, ale aj niečo, čo prezrádzalo, že to musel urobiť. Iba som prikývla.

„Tak mi potom nezabudni napísať, kam mám ísť," povedala som mu, on sa iba usmial a rozlúčil. 

„Čo sa stalo, že tak náhle odišla?" 

„Ja neviem, len som vstala, išla do kuchyne a vtedy mi Bella povedala, že odchádza a nevie kam, no ale vedela som, že mi klame, vieš, ona nevie klamať," povedala mi a vtedy sa naplno rozplakala. Začala som ju utešovať. Trvalo mi pol hodinu, kým prestala plakať a bola schopná rozprávať. Ja Jazza zaškrtím. Nemohol jej náladu zmeniť na nejakú inú?!

„A nenaznačila ani kam ide?"

„Nie, nič, vôbec nič!" Vyzeralo to, že sa znova rozplače, ale ja jednoducho musím vedieť kam ide, aby už nebolo neskoro a neurobila hlúposť.

„Mohli by ste mi povedať celú vašu konverzáciu?" opýtala som sa jej a dúfala, že bude schopná hovoriť. Tak mi začala hovoriť. Dodávam tá konverzácia vôbec nebola dlhá, ale doplo mi, kam ide. A nič hlúpejšie jej už nemohlo napadnúť. Len Volterra, ak ju chytím, tak ...

„No ja už idem, aby som neprekážala a aby si Jazz nemyslel niečo hrozné, ďakujem vám a nebojte, nič sa jej nestane, dovidenia!"

„Prídeš zajtra?" opýtala sa ma s nádejou v hlase. Rada by som ju navštívila, ale už nemôžem strácať ani sekundu, nieto deň.

„Viete, mi s Jasperom chceme precestovať celú Ameriku, takže asi nie, ale nabudúce, hm?"

„Dobre, ďakujem ti, a ak náhodou nájdeš Bellu, povedz jej, že ju ľúbim, tak ahoj!"

„Nebojte, poviem, tak dovidenia a ďakujem!" Ihneď som zavolala Jazzovi a dúfala, že už sa nakŕmil. No, našťastie áno. Rýchle som sa ho opýtala, kde je a povedala som mu, aby ma počkal na konci mesta. 

„Ahoj, miláčik, zistila si niečo?" opýtal sa ma a pobozkal ma.

„Áno."

„A?"

„Je vo Volterre."

„Čo? To je zlé. A znamená to..."

„Že musíme do Volterry, ale ak ju stihneme ešte pred bránami Volterry, tak by to malo byť v pohode."

„Len dúfajme, že ju zastavíme včas, lebo by to nemuselo dopadnúť dobre. Tak poďme!" rozkázal Jazz a rýchle sme nastúpili do auta a išli.

„Povedal som ti, že ťa milujem?"

„Už asi miliónkrát a aj ja ťa milujem," povedala som mu a pobozkala ho. No stále som neprestala myslieť na Bellu. 

Ahojte, chcela by som sa vám poďakovať za komentáre k minulej kapitole. :) Dúfam, že vás táto kapitola nesklamala, lebo s ňou nie som až tak spokojná a zanecháte nejaký komentár, samozrejme, aj kritiku, aby som vedela, čo zlepšiť. Ďalšia kapitola bude, ako zvyčajne, z pohľadu Belly. Myslíte, že Bella stihne prekročiť brány Volterry skôr, ako ju Alice a Jasper zastavia? Teraz to osobne neviem ani ja. :D Tak sa nechajme prekvapiť. :) 

Autor: van (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek My to zvládneme, Renesmee! - 11. kapitola: