Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » My to zvládneme, Renesmee! - 12. kapitola

15.09.2012 (11:45) • van • FanFiction na pokračování • komentováno 5× • zobrazeno 2312×

Hotel. Hotel, kde si? Ja už ďalej nemôžem. Takú dlhú cestu nezvládnem. Dieťatko ma stále silno kope, kvôli čomu som skoro spôsobila autonehodu! Ja tu cestu už jednoducho nezvládnem. Akoby sa všetko na mňa valilo z každej strany. Neprešiel ani celý jeden deň a Renée mi už opäť chýba. Mám chuť hodiť spiatočku a ísť naspäť k nej. Moje múdrejšie ja mi však našepkáva, že robím dobre. Ale teraz som úplne zmätená. Veľmi mi chýba, ale keby som sa vrátila, tak by bola v ohrození a to by som si nikdy v živote neodpustila.

Je to smiešne, stále som sa snažila chrániť ľudí, ktorých som milovala, pred netvormi ako napríklad: armáda novorodených upírov, Jamesom, Victoriou, alebo keď som ešte nevedela, čo sú vlkolaci zač, vtedy som sa prišla žalovať Charliemu. Charlie... Dosť! Teraz som pre nich nebezpečná ja.

Nechcela som sa rozplakať, tak som sa držala ako pravý bojovník. Až teraz mi došlo, čoho som sa vzdala. Vzdala som sa môjho pravého domova. Forks. Bolo to prvé miesto, kde som si nepripadala ako outsider, mesto, kde ma prijali takou, akou som bola. Mala som tam svojich prvých nápadníkov: Mikea a Jakea. S nimi by bol môj život ľahší, ale nikdy by som nestretla svoju pravú lásku, aj keď som z nej ochutnala trpkosť, ale aj sladkosť, ktorú som s ním prežila a na to nikdy nezabudnem. Tieto spomienky mi skoro nahnali slzy do očí, ale na šťastné spomienky by mal človek spomínať s úsmevom na tvári a nie kvôli nim plakať.

Vzchop sa, Bella! okrikovala som sa v duchu.

Čím skôr budem vo Volterre, tak tým lepšie pre mňa. Určite budú vedieť čo robiť. Sú to predsa najmocnejší upíri. Ale čo ak nie? Určite by ma potom chceli zabiť, alebo horšie, zabili by moje dieťa. To jediné, prečo ešte vôbec žijem na tomto prekliatom mieste. Ako by som si poradila bez tohto pokladu, ktorý nosím pod srdcom? Chcem už konečne vystúpiť z tohto prekliateho auta. Nechápem, prečo som si vôbec toto auto požičala od Patrika. O Patrikovi vie len moja mamka a možno Phil, ak mu to povedala. Patrik, moja záchrana v tomto meste, keď som tu ešte žila.

Už keď som chodila do škôlky, tak mnou opovrhovali ostatní. Nechcela som sa s dievčatami hrať s bábikami, lebo mi to prišlo hlúpe. Ani Renée to nevedela pochopiť. Keď sa so mnou už dievčatá nechceli baviť, tak začali o mne nepekne hovoriť chlapcom. Tí, čo im neuverili, sa aj tak so mnou nebavili, lebo som im pripadala čudná. Jediný, kto sa so mnou bavil, bol rozkošný, hnedovlasý chlapec s hnedou pokožkou, ktorý ma niekedy aj obhajoval. Bol to Patrik. Keď sme boli na základnej, tak sa stal obľúbeným a neskôr ho dievčatá považovali za najkrajšieho chlapca školy. Aj medzi chalanmi bol obľúbený, ale aj nenávidený, keď si ich baba nevšímala kvôli nemu, tak ho chceli veľmi ponížiť a urobiť z neho čudáka. A zase kvôli tomu, že sa bavil so mnou.

„Prepáč, že ťa kvôli mne považujú za čudáka. Povedz im pravdu, že sa spolu ani nebavíme, veď len občas prehodíme nejaké frázy a to je koniec. Nie sme kamaráti." Ešte si pamätám ako sa vtedy tváril, keď som mu to povedala. Ako keby som mu pichla nôž do chrbta.

„Ja sa chcem s tebou baviť a je mi jedno, čo si o tebe myslia ostatní. Pre mňa si výnimočná, aj keď záhadná osoba. Daj mi šancu, naozaj sa chcem s tebou kamarátiť."

Dala som mu šancu. Jeden chalan ma chcel zmlátiť, kvôli tomu, že som bola podľa neho divná, ale Patrik sa ma zastal a kvôli mne sa pobil. Tak si pomaly získaval moju dôveru. Jedine jemu som sa zdôverila, že sa bojím s niekým skamarátiť kvôli tomu, že by som ho stratila. Ako keď Renée odišla od Charlieho. Vtedy mi povedal, že nech sa stane, čo sa stane, my budeme navždy tí najlepší kamaráti.

Potom prišla stredná a naše cesty sa rozdelili a ja som odišla do Forks, lebo vo Phoenixe ma už nič nedržalo. Len mama. To bol ďalší dôvod môjho odchodu. Len kvôli mne nechodila s Philom na jeho zápasy a neužívala si, aj keď mi to Phil nikdy nepovedal, tak bol aj rád, že som sa rozhodla odísť.

Až teraz som ho opäť videla po dlhej dobe. Asi len pol hodiny sme sa rozprávali, keď som mu povedala, že sa ponáhľam na letisko do Bostonu. Opýtal sa ma, prečo chcem ísť až tam na letisko, a či sa tam mám vôbec ako dostať. Lebo podľa neho najprv konám, až potom rozmýšľam. Cs! Odpovedala som mu, že sa chcem ešte previezť a že chcem preskúmať našu Zem. Začal sa smiať, ale keď videl môj výraz, tak zostal na mňa pozerať ako keby som bola mimozemšťan. 

„To myslíš vážne?" Iba som prikývla.

Bolo pre mňa ťažké klamať ďalšej osobe, hlavne takej ako on, ktorý sa ma vždy zastal, ale čo ak by sa ho pýtala Renée? Nemohla som to riskovať. Rozhodol sa mi požičať auto, vraj sa mu darí v ekonomike, a tak ma trochu viac peňazí ako normálny ťažko zarábajúci človek. Tomu som sa pre zmenu zasmiala ja. Nakoniec som sa dala prehovoriť, tak som si požičala tohto pekného tátoša. Na môj vkus bol až príliš luxusný, keď som ho prirovnala k môjmu už bývalému miláčikovi. V hlave sa mi začalo premietať, ako som ho prvýkrát videla a čo som si o ňom myslela a teraz sa za tie myšlienky hanbím.

Až keď som počula trúbenia auta som sa prebrala zo spomínania a uvidela, že oproti mne bol obrovitánsky kamión. Keď mi došlo, čo sa deje, tak som strhla volant na pravú stranu, aby som sa zaradila do svojho pruhu. Pri ceste bolo miesto, kde som odparkovala svoje požičané Audi. Chcela som vystúpiť, ale keď som počula, ako ten kamionista začal nadávať, tak som radšej len ostala v aute. Predsa len títo vodiči nemajú dobré povesti. Cez polootvorené okno som zakričala:

„Prepáčte, ste v poriadku?"

„Či som v poriadku?! Tebe dal kto vodičák, ty..." A zase začal nadávať. Ešte raz som sa ospravedlnila a odišla.

Keďže som mala otvorené okno, ešte som počula pár nepekných slov. A nie som si istá, či slovo pár to dobre definuje. Kam na ne chodí?! Naštvalo ma to. Teraz mám v krvi toľko adrenalínu, že som schopná sa tam vrátiť a vraziť mu, ale musím myslieť na dieťatko. Ešte nikdy som necítila v sebe toľko adrenalínu, možno keď som skákala z útesu. Stop! Nemôžem sa  znova zamyslieť, lebo by som nemusela dopadnúť dobre. Dvakrát sa mi podarilo prežiť, ale tretíkrát by som mohla so šťastím skončiť v truhle a pod zemou. Ten vodič musel mať veľmi zlú výchovu. Ja sa budem snažiť, aby moje bábo neskončilo, ako tamten muž. 

Už som ani nemyslela na únavu, bola som naopak plná elánu. Prvýkrát som išla takou rýchlosťou a nemala som žiadnu zábranu, čo ma ešte viac prekvapilo. Medzitým som ešte aj bola na benzínke, na čo mi dal Patrik prachy, ktoré som prijať nechcela, ale buď mi dá aj prachy, alebo vytára Renée, kde chcem ísť vo svojom stave. To bolo nefér, ale aj tak som súhlasila! Teraz som mu za to vďačná, lebo tieto autá nesmierne rýchlo spracúvajú benzín a tiež nemôžem mínať všade, kvôli bábu.

Pár hodín a bola som tam. Kúpila som si jednosmernú letenku do Sevilla v Španielsku. V lietadle ma premohla únava, tak som celý let prespala. Až ma musela zobudiť jedna staršia pani, ktorá sedela vedľa mňa. So Sevilla som išla do Barcelony, lebo letisko v Seville je veľmi obmedzené. Mala som však problém. Nevedela som, ako sa dostať do Barcelony, lebo Audi je na letisku v Bostone, kde si ho vyzdvihne Patrik.

Mala som tri možnosti a jedna bola horšia než tá druhá. Prvá: ukradnúť, to ale už zamietam, ešte by ma chytili a hnusí sa mi to. Druhá: kúpiť si auto. Tretia: stopovať. Čo ak miniem všetky úspory, a budem musieť utiecť z Volterry, aj keď to nie je možné, ale ako sa hovorí všetko je možné, takže budem stopovať. Ale čo ak sa mi niečo stane, ak ma znásilnia? Renée zaškrtím ťa, prečo si mi to musela stále hovoriť, keď som bola malá. Teraz som poznačená! No nič, išla som sa s batožinou postaviť ku ceste. Až mi zastavilo jedno auto a šofér sa ma opýtal:

„Parla Italiano?" Či rozprávam po taliansky, jasné, tak plynulo ako po španielsky a to mi duplom nejde, viem iba niečo, ale aj tak som prikývla. Prečo Talian, veď nie som ešte v Taliansku!

„Ciao, dove ti piacerebbe andare?" V preklade sa ma opýtal, kam chcem ísť.

„In Barcelona."

„Sei fortunato, andiamo a Barcelona, se vuoi puoi venire con noi." Vraj mám šťastie ak chcem, tak môžem ísť s nimi. Cs, ešte že nemám plné gate!

Iba som prikývla a bola som šťastná. Asi im doplo, že moja taliančina je nanič, tak sa ma ani nič nepýtali, iba sa pozdravili. Bola som neuveriteľne rada, keď sme boli v Barcelone. Chcela som vydýchnuť, že sa moja cesta s nimi končí, ale oni sa však rozhodli, že ma zavezú až na letisko. O chvíľu sme tam už boli a ja som im so šťastným hlasom poďakovala, že som to prežila a nič sa mi nestalo, ale to som im samozrejme nepovedala. Podávala som im peniaze, ale odmietli, ešte raz som sa poďakovala a rozlúčila.

Išla som si kúpiť lístok do Ríma. Celý let som bola nervózna ako dopadnem v Ríme s dopravou. Potom som zaspala. Spánok však bol, našťastie, bez sna. Keď som bola v Ríme, tak som sa rozhodla znova stopovať, aj keď som myslela na to, že nemusím natrafiť na takých dobrých ľudí ako boli tamtí. Nakoniec mi zastalo nejaké talianske auto a znova to isté. Našťastie to bola šoférka, ale aj tak moje obavy nezmiernila, čo ak pôjde so mnou niekde a predá ma!

Nakoniec som prišla na to, že ovláda aj môj jazyk, a tak sme sa bavili. Bolo mi zo sebe smiešne, bola to príjemná žena. Poprosila som ju, aby mi zastala pred bránami. Tvárila sa nechápavo, ale zastavila mi. Poďakovala som, rozlúčila a ani ona nič nechcela. To sú ale milí ľudia.

Keď som stálu dlhšiu dobu pred hradbami Volterry, uvedomila som si, že na ne pozerám s rešpektom. Trocha ma to desilo. Vedela som, čo ma tam čaká a už len toho som sa bála. Spomínala som na to, ako som tu bola naposledy, ako som ho vraj zachránila, na Alice, Charlieho, ako vtedy vyvádzal. Ešte raz som si popremietala ich hlasy a tváre. Už som chcela vojsť, keď som počula, ako niekto kričí:

„Bella, nie, počkaj!" Bol to ten známy, krásny a zvonivý hlas, ktorý patril tomu malému škriatkovi. To znamenalo jedno. Alice je tu.

Autor: van (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek My to zvládneme, Renesmee! - 12. kapitola: