Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Na príkaz Volterry - 11. kapitola

09.02.2012 (12:45) • lolalita • FanFiction na pokračování • komentováno 103× • zobrazeno 12778×

Edward:

Dnes som sa oženil. Nečakal som, že sa ožením a už vôbec nie takto a s niekým, ako je ona. Ak by nebol zasiahol Aro, nikdy by som o ňu ani nezavadil. O žiadneho človeka. Nezaujímali ma ľudia, ani ako potrava a už vôbec nie ako partnerky. Keď Aro povedal, že mám s tým dievčaťom splodiť dieťa a vziať si ju, pripadalo mi to ako to najšialenejšie bláznovstvo, aké som kedy počul. Tá predstava mnou triasla ako elektrický prúd, ale čím bližšie bol dátum svadby, tým viac som to bral prirodzene. Moja rodina ju zbožňovala a všetci sa na túto svadbu tešili, akoby nevideli, čo je v pozadí. Prehnane mi všetci verili. Nikoho obzvlášť netrápilo, že nevesta ženícha neľúbi a naopak. Svadba mala svoj zmysel a význam.

Čakal som na ňu v kostole a deväťdesiat percent svadobčanov, výhradne našich priateľov, ma ľutovali. Počúvať ich myšlienky bolo na nevydržanie. Šepkali si o tom, ako ma Aro prinútil k sobášu.

Keď môj otec vstúpil do brány spolu s Bellou, všetci zmĺkli. Zrazu ma už nikto neľutoval, lebo môj otec voviedol do kostola anjela. Na chvíľu som zostal ako v tranze civieť na ženu v bielych šatách a mojim telom prešla vlna šťastia, že táto nádhera bude o chvíľu moja. Pozrel som sa rýchlo na Alice, ktorá jediná sledovala mňa a nie nevestu. Patrične namyslene zodvihla bradu. Otec mi ju pomalým krokom priviedol až pred oltár a ja som si prevzal jej teplú ruku. Postavila sa oproti mne a pozrela mi do očí. Tie jej pretekali smútkom, a to ma bolelo. Musí to byť pre ňu ťažké a hádam ťažšie, než je to pre mňa. Ja som ten silnejší, ten čo jej môže ublížiť, zabiť ju. To, či sa zvládnem ovládať, na tom visí jej život a hádam aj život jej rodiny. Obľúbil som si ju ako všetci. Nedalo sa nemať ju rád. Bola jemná a krehká a čistá ako ľalia. Nebola skazená svetom a verila v dobro, no okúsila aj to zlé.  Bol som plný protichodných pocitov, ale jeden, ktorý som očakával, že sa dostaví tu nebol. Nemal som pocit, že robím niečo zlé. Beriem si nevinného anjela a tá predstava sa mi celkom páči. Bella dnes bude moja prvá žena a spraví zo mňa muža.

Až na malé zaváhanie v kostole to dopadlo nadmieru dobre. Svadba, gratulácie a aj hostina. Bella sa správala dokonalo a okúzľujúco.  Nikto z našich hostí nepochyboval, že je výnimočná a pochvalu na Arov vkus som si vypočul z mysle asi každého zúčastneného, samozrejme, až na Tanyu. Tá veľmi rýchlo pochopila, že to hnedovlasé dievča je vážna konkurencia. Ženská myseľ ma nikdy neprestane fascinovať.

Prišla polnoc a to je zvyčajný čas, kedy mladomanželia opúšťajú spoločnosť. Alice už schmatla Bellu a vzala ju na poschodie prezliecť sa. Rozlúčil som sa teda s hosťami a šiel k autu.

„Si nervózny,“ oznámil mi Jasper, ale to sa vážne nemusel obťažovať. To som vedel sám najlepšie.

„Divíš sa mi?“ Zhlboka som sa nadýchol.

„Nemusíš to skúšať dnes,“ šepol.

„Čas sa nám kráti. Skúsim to. Možno to nebude tak ťažké.“ Neviem, koho som sa pokúšal oklamať, ale na Jaspera to nezaberalo. Oprel som sa o auto, keď Bella vyšla z dverí. Stratil som reč. Toto mi moja sestra robí naschvál. Nezmohol som sa na viac než na úsmev. Esme ešte Bellu pobozkala a už som si ju viezol domov, do domu na útese.

„Páčila sa ti svadba?“ opýtal som sa, aby som prelomil mlčanie.

„Všetci boli veľmi milí,“ povedala pokojne a dívala sa von oknom. Keď sme zastali pred domom, pomohol som jej vystúpiť. Srdce jej doslova mlátilo o hrudný kôš a mne kĺzal pohľad po celej jej postave v ľahučkom saténe. Nahol sa k nej a ona cúvla.

„Chcem byť len tradičný,“ šepol som a vyhupol si ju do náručia. Bola ako pierko. Opatrne som si ju odniesol do spálne a položil ju na zem. Trocha z nej bolo cítiť šampanské, ale to bolo dobré. Bude hádam trocha uvoľnenejšia. Mal som pocit, že sa dosť bojí.

„Potrebuješ nejaký čas v kúpeľni?“ opýtal som sa a snažil som sa pôsobiť uvoľnene. Prikývla a zmizla za dverami kúpeľne. Zložil som si sako a čakal ako na tŕni.

Opatrne vyšla z dverí. Bola naozaj krásna. Látka šiat dokonalo obkresľovala jej postavu. Hlboký výstrih by upútal pozornosť každého. Preberala ma k životu tým najkrajším a zároveň najbolestnejším spôsobom. Splašene dýchala a prsia sa jej zdvíhali. Nedokázal som od nej odtrhnúť zrak. Dívala sa na mňa trocha vystrašene a pokúšala sa upokojiť dych. Celá miestnosť voňala jej telom. V tme sa jej pokožka trocha leskla a svietila bielo ako pokožka anjela. Nervózne si zhrýzla čerešňové pery a žmolila v ruke látku šiat. Urobil som opatrný krok k nej a ona sa zhlboka nadýchla a prudko vydýchla. Jej dych ma udrel do tváre. Bolo to opojné. Moje telo sa prebúdzalo. Zatúžil som po nej ako muž. Cítil som, že ju chcem. Chcel som jej telo, chcel som si vychutnať jej teplo, mať ju len pre seba. Tým áno sa ku mne pripútala navždy. Tak nepatrné slovo a zmení životy dvoch tak rozdielnych bytostí. Niečo vo mne sa dnes celý deň tešilo len na túto chvíľu. Moje ruky samé od seba uchopili jej pás. Jemne sa chvela. Pritiahol som si ju bližšie. Dlaňami sa mi oprela o hruď. Sklonil som hlavu k jej krku a nadýchol sa. Bola ako droga, ktorá zamotá hlavu každému. Cítil som, ako sa môj hrudník a hrdlo chveje. Bella sa ani nepohla. Zatúžil som poznať chuť jej kože. Pritlačil som pery k jej krku. Srdce jej bilo na poplach a tep sa nepredstaviteľne zrýchlil. Neodtláčala ma. Stála a čakala, čo bude. Bola nervózna, ale to sa dalo pochopiť. Už v kostole som nedokázal myslieť na nič iné.

Pery sa dotkli tej najkrehkejšej pokožky. Bozkával som upírky, ale toto bolo ako cítiť na perách najhebkejší hodváb, s tou najpodmanivejšou vôňou. Jazykom som prebehol po tom kúsku kože, čo okupovali moje pery. Bella sa zachvela a cítil som, ako jej na tele nabehli zimomriavky. Páčilo sa mi, ako reaguje. Možno to predsa nebude až tak ťažké. Tak vzrušený som v živote nebol. Neovládateľne som ju chcel. Ako je možné, že všade chýbalo to iskrenie a pri nej sa cítim ako pri ohňostroji na Silvestra. V mojom vnútri vybuchovali farebné svetielka.

Odtrhol som pery od jej krku a tlačil ju pred sebou k posteli. S doširoka otvorenými očami ma sledovala. Narazila o rám postele a padla do bielych perín. Na nič som nečakal. Okamžite som využil príležitosť, ktorá sa mi doslova ponúkla. Vbehol som rukami pod jej sukňu a látka mi skĺzavala po rukách. Prebehol som po bokoch jej stehien a doľahol na jej telo. Snažil som sa odľahčiť, ale nie príliš. Chcel som, aby ma cítila. Zalapala po dychu.

„Prosím,“ šepla. Pozrel som jej do tváre. Vyzerala dosť vystrašene.

„Neboj sa. Keď budeš dobrá, pôjde to,“ šepol som jej do ucha a potom som sa vrhol na jej pery. Nechcel som byť naliehavý a surový, ale dá sa to, keď ju tak veľmi chcem. Musel som si dookola opakovať, že je veľmi krehká a musím dávať pozor. Ak by toto so mnou dokázala urobiť nejaká upírka, tak neváham a vezmem si ju so všetkým, čo k tomu patrí. Žiadnej upírke sa to ale nepodarilo. Budem asi predsa len dosť zvrátený, ako povedal Emmett. Vzrušuje ma jej tep, vôňa, chvenie jej tela a to neskutočné teplo, čo z nej sálalo. Nebral som už ohľad na to, že ma začala odtláčať. Rukou som vbehol medzi naše telá a nehanebne pohladil jej horúce miestočko. V tom vriacom lone by som sa rád roztopil. To, čo mi behalo mysľou, ma samého celkom desilo. Aké by to bolo dokonalé, jej telo a krv spolu. Bola by to extáza. Zabilo by ma blaho. Koľko rozkoše by mi mohla dať? Z tohto sa dievča nedostane. Chcem ju. Pár modrím, to predsa zvládne. Sám seba som o tom presviedčal. Nahol som sa k bozku, no ona otočila hlavou doprava. Všetko na posteli mi zavadzalo. Jediným pohybom som všetko prekážajúce zhodil na zem a vysunul sa s Belliným telom v náručí trocha vyššie. Celý som sa natisol medzi jej hodvábne stehná. Ruky mi zaprela do hrude.

„Prosím. Nie. Bolí to,“ zaplakala. Zdrapol som ju za zápästia a prirazil jej ich k hlave. Pritlačil som sa k jej rozkroku a pobozkal ju do výstrihu, ktorý predo mnou ešte všetko ukrýval. Zápästia som jej zovrel v jednej ruke a druhou som ju pohladil po stehne. Ona hlasno vykríkla. Nechápal som to, veď ju hladím. Najskôr jej bol len nepríjemný môj chlad. Otrel som sa rozkrokom o ten jej a dychtivo sa perami venoval výstrihu. Stiahol som jej z pŕs kus látky a kochal sa tým nádherným pohľadom. Potreboval som ochutnať jej bradavku. To dievča som nenávidel aj zbožňoval naraz. Nenávidel som ju, že ma nútila tak veľmi ju chcieť a zbožňoval za to, čo dokázala vyvolať v mojom tele. Pripadal som si ako na love, no mojou korisťou bola mýtická bytosť, ktorej som nechcel ublížiť, len sa ňou pokochať a potešiť. Znova som zovrel v ruke jej zápästie a ona zas zhíkla.

„Prosím...“ šepla zúfalo. Z očí sa jej valili slzy. Pozrel som jej do tváre. Stále som nechápal, o čo ide. Prebehol som pohľadom po jej tele a zhrozil sa. Doslova som odskočil dva metre od postele. Hľadel som šokovane na dievča v posteli. Hruď sa jej chvela v návale vzlykov. Schúlila sa na bok, na rozmlátenej posteli. Čelo postele bolo zlomené a to som sa ho len pridržal, keď som si uvoľnil opasok. Prikrývka a všetko naokolo bolo dotrhané a aj jej šaty boli na franforce. Pod jemnou a hebkou pokožkou som už videl, ako sa jej nalievajú modriny. Držala si zápästie pravej ruky a vzlykala. Vyzeralo to tak, že som jej ju zlomil. Bol som v šoku. To som predsa neurobil ja. To som predsa... Chrbtom som sa oprel o stenu a zviezol sa k zemi. Nedokázal som sa na ňu ani dívať. Šalel som. Mohol som ju zabiť. Som netvor. Ako je možné, že som si to ani neuvedomil. Pritlačil som si hlavu do dlaní. Bella na posteli stále ticho vzlykala. Vyskočil som na nohy a ona sa pri mojom prudkom pohybe trhla a vzlyky zosilneli. Vedel som, že ak by som k nej teraz čo i len pristúpil, vydesí sa.

„Hneď som späť,“ šepol som a rozbehol sa na prízemie. Chcel som zavolať Carlislea, no mobil som nechal, samozrejme, doma. Rozbehol som sa teda krížom cez les. Je to rýchlejšie než autom. Bál som sa o Bellu a vedel som, že potrebuje lekára a hlavne trocha upokojiť. Nikdy v živote som nebežal tak rýchlo.

Bella:

Už keď sa na mňa v izbe pozrel, vedela som, že sa o to pokúsi. Bol napätý a pomalým krokom sa blížil ku mne. Chvela som sa, ale nechcela som na sebe dať nič vedieť. Oči mu stmavli a mala som pocit, akoby nevnímal nič okolo. Najprv ma pobozkal na krk. Stuhla som. Bála som sa, že ma uhryzne, no neurobil to. Namiesto toho ma odtlačil až k posteli. Oddane som šla. Chcela som to mať za sebou a hlavne som dúfala, že to prežijem. Keď som narazila na rám postele, zrútila som sa do perín a on na mňa nedočkavo doľahol. Bol ako utrhnutý z reťaze. Surovo ma zvieral v objatí a hladil ma tak drsne, že som mala pocit, že mi láme kosti. Plakala som a prosila, no akoby ma nepočul. Bol príšerne ťažký. Mala som čo robiť, aby som sa vôbec nadýchla. Ruku potom vklienil medzi nás a ja som celá zamrzla. Ucítila som jeho ruku tam dole a zhíkla. Pevnejšie zovrel moje stehno a mala som pocit, akoby mi trhal mäso z kostí. Jeho ruka opäť zovrela moje zápästie a stiahol mi látku z hrude. Okamžite sa vrhol na moje prsia. Bolestivo mi perami drvil pokožku pŕs a bradavky. Rukou ma potom zovrel ešte pevnejšie a zápästie ma šialene zabolelo.

„Prosím...“ hlesla som zúfalo, ale ani som nedúfala, že to zaberie. Zabije ma. Toto neprežijem. On však stuhol a prebehol pohľadom po mojom tele. Potom zrazu jeho ťažoba z môjho tela zmizla. Netušila som, čo sa deje, ale bola som rada, že to prestalo. Schúlila som sa na bok a plakala. Všetko ma bolelo. Chvíľu bolo ticho a ja som nemala odvahu a ani silu sa na neho pozrieť. Začula som pohyb a to ma dosť vydesilo. Myslela som, že ide späť ku mne.

„Hneď som späť,“ šepol a počula som zavrieť dvere. Zodvihla som sa s námahou do sedu a hľadela na dvere. Hneď je späť – ozývalo sa mi hlavou. Potom ma zabije. Dokončí, čo začal.

Zmocnila sa ma panika. Vyliezla som z postele a tupá bolesť sa ozývala celým mojím telom. Cítila som sa ako zbitý pes. Triasla som sa a nohy ma nechceli niesť, no vedela som, že musím preč. Prešla som k dverám na terasu. Nemyslela som. Rozbehla som sa po verande a bežala smerom k lesíku. Kúsky roztrhaných šiat som si pritláčala k hrudi, aby som aspoň trocha zahalila svoju nahotu. Kus cípu látky z roztrhnutej sukne sa mi zamotal okolo členka. Spadla som a udrela si ruku, ktorú som mala najskôr zlomenú. Bolestne som vykríkla, ale snažila som sa to stlmiť tým, že som zaborila hlavu do studenej a mokrej trávy. Bolo mi jedno, že budem celá od hliny, len som nechcela, aby ma počul. Nejakým zázrakom sa mi podarilo postaviť. Pálili ma oči a svalstvo sa mi na nohách a rukách samo sťahovalo vo zvláštnom kŕči. Nebolo vidno takmer ani na krok a mňa hnal dopredu strach. Niekedy som sa bála tmy a do húšťavy by ma nikto nedostal ani cez deň, ale dnes ma hnal strach pred niečím ďaleko horším než sú vymyslený bubáci. Myslela som, že budem o chvíľu na ceste, no namiesto toho som dobehla na okraj útesu. Zostala som stáť. Mesiac žiaril nad obzorom. Nikdy nebol tak nádherný a veľký. Ako námesačná som šla na okraj skaly a zadívala sa na more. Bojím sa výšok, no teraz ma ovládol pocit pokoja. Slabá žiara osvietila celú krajinu a bolo to ako sen. Nemyslela som. Jednoducho som už chcela mať všetko za sebou. Beznádej ovládla moje telo a moju myseľ. Čo ma čaká, ak sa tam vrátim? O chvíľu zistí, že som preč a vezme ma späť a zabije ma. Ak nie dnes, tak neskôr. Klepali sa mi ruky a bosé nohy ma pálili, ako som bežala cez húštinu a po štrku. Do tváre ma ovial morský, slaný vzduch a ja som zrazu vedela ako z toho von. Zrazu som videla tak jasno ako by bol deň. Sám to povedal - bolo by najlepšie, ak by som bola mŕtva. Bolo by po problémoch. Rodičia by zostali na žive. Rodina Cullenových by mali po starostiach a môj manžel by bol voľný. Je to tak jednoduché a všetkému stojím v ceste ja a moje bijúce srdce. Mala som to urobiť už skôr. Zhlboka som sa nadýchla.

„Mama, otec, odpustite mi,“ šepla som ospravedlnenie vetru dúfajúc, že hádam nájde adresáta. Urobila som krok do prázdna. Padala som a útržky šiat mi viali okolo tela. Ani som nepípla. Načo kričať. V sekunde som ucítila nesmierny chlad a hladina vody sa za mnou zomkla. Stále som cez vodu videla mesiac. Všetko ma bolelo. Náraz o hladinu mi vyrazil dych a aj keď som chcela, nemohla som sa nadýchnuť. Zavrela som oči a nechala sa hojdať prúdom. Moje pľúca sa uvoľnili a ja som vdýchla slanú vodu. Myslela som, že mi roztrhá hrudník. Slaná tekutina v útrobách je ako žieravina. Hrdlo ma pálilo. Panika a strach mnou presiakla a ja som začala šialene kopať nohami a mávať rukami. Chcela som sa dostať nad hladinu, aj keď som pred sekundou bola rozhodnutá umrieť. Bolelo to, pálilo a cítila som, že to čo som si priala, teda smrť, je blízko. Prečo ale tak bolí? Veď hovoria, že je krásna a milosrdná.

10. kapitola - 12. kapitola

Autor: lolalita (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Na príkaz Volterry - 11. kapitola: