Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Na príkaz Volterry - 14. kapitola

20.02.2012 (19:45) • lolalita • FanFiction na pokračování • komentováno 108× • zobrazeno 12666×

Bella:

Opatrne som zišla po schodoch do kuchyne a sadla si za stôl. Od kedy som prišla z nemocnice, prešli už tri týždne. Modriny som už nemala a ruka bola ako nová. Stále okolo mňa všetci chodili po špičkách. Nemohla som ani do školy. Rodina bola na love už od včera a so mnou tu dnes zostal len Emmett, ktorý niečo opravoval v garáži. Edward sa odo mňa zase držal bokom. Neustále ma ale sledoval. Odpovedal len na otázky a sám ma neoslovil.

Jasper bol v poslednom čase tiež dosť zvláštny. Nechápala som prečo a pýtať som sa nechcela. Čakala som, že Edward zase zdúchne, ako to robil pred tým, ale nie. Od toho večera, keď som sa mu zobudila na hrudi, sme dokonca spolu nezostali ani na sekundu sami. Bolo to zvláštne, ale mne to chýbalo. Mala som chuť sa s ním aspoň pozhovárať. Ten upír je neskutočný extrémista. Buď sa mi vtlačí do postele alebo sa na mňa ani nepozrie. Nič medzi tým pre neho neexistovalo a pritom som cítila, že by sme mohli byť priateľmi.

Chodil ako bez duše a nejako som vo svojom vnútri vedela, že je to moja vina. Za to, čo sa tú noc stalo, sa na neho hnevali všetci okrem mňa. Je predsa upír a ja človek. Ich nikto nenúti spať s niekým, ako som ja. Od toho, či to zvládne, závisí veľa. Ide o jeho rodinu a o tú moju.

V kuchyni som si vzala chlieb, keď sa z garáže ozvala ohromná rana. Nazula som si prvé topánky, čo mi prišli pod ruky a vybehla ku garáži. Emmett nahnevane búšil do kapoty auta. Keď si všimol, že som tam, otočil sa a nevinne usmial.

„Nedá sa opraviť,“ povedal rozkošne.

„Emm, to sa už určite nebude dať opraviť, keď si to rozflákal,“ zasmiala som sa a podišla k nemu.

„Kúpim si nové,“ povedal nevzrušene a zaklapol pokrivenú kapotu. Zavesila som sa mu okolo ramena a šli sme k domu.

„Čo dnes budeme robiť?“ opýtala som sa.

„Neviem. Edward mi nakázal, aby som na teba dal pozor a ak budeš mať čo i len pokrčené tričko, tak ma stiahne z kože a zavesí za...“ Stíchol a zaškeril sa.

„Viem si predstaviť za čo.“ Obaja sme sa začali smiať. „Nechce sa mi tu byť celý deň zatvorená. Čo ak by sme niekam šli?“ opýtala som sa. Emm ustúpil a skrížil predo mnou ruky do kríža.

„Pokušiteľ. Satan. Zvedieš ma na zlé chodníčky a ja budem visieť za Emmettka v prievane.“ Tváril sa akoby bol koniec sveta.

„Emmett, nepreháňaj. Chcela by som sa ísť pozrieť do domu na útese,“ šepla som.

„Na to zabudni. Zachcelo sa ti zas skákať? To teda nie. Tam ťa nevezmem.“ Založil si ruky na hrudi.

„Prosím. Je to predsa aj môj dom. Požiadala by som Edwarda, ale ten sa tvári, akoby som ho mučila, keď spomeniem ten dom. Nikto sa to nedozvie. Budeme mať tajomstvo. Len ty a ja. No tak,“ skúšala som ho obmäkčiť. Odolával takmer do obeda a keď ma nejedovane poslal obliecť sa, vedela som, že som vyhrala.

Pred domom som si osedlala upíra a hnali sme sa lesom k domu. Bol zamknutý a tak sa Emm vyhupol na strechu. Prepchal sa cez úzke okienko a s pavučinou vo vlasoch mi prišiel otvoriť. Rovno som si to namierila do spálne. Okrem postele tu nič nebolo. Prikrývky a vankúše boli preč. Zostal tu na posteli len holý matrac. Ešte aj snehobiele nebesia boli preč.

Prešla som k šatníku a otvorila ho. Zalapala som po dychu. Viseli tu len moje svadobné šaty a Edwardov svadobný oblek. Bolo mi divné, že som ho a ani šaty nenašla doma. Otvorila som dvere na terasu a vyšla von. Emm mi bol v pätách. Nepovedal ani slovo.

„Prečo si chcela ísť sem?“ opýtal sa.

„Je to predsa môj dom, no nie? Je tu krásne,“ šepla som. Sadli sme si na terasu a začali sa zhovárať. Emm bol celkom fajn, keď sa nebláznil. Hovorila som mu o poslednom roku doma. Hovorila som mu o mame a otcovi. Emm bol dobrý poslucháč. Vždy povedal čo si myslel.

„Otec na mňa vždy kričal, že skončím s nejakým grázlom,“ povedala som na záver rozprávania. Emm sa zasmial.

„A ty si skončila s upírom.“ Škodoradostne  sa zaškeril, no v sekunde zvážnel. „Sme v riti, sestrička,“ šepol a ja som na neho nechápavo pozrela. Vyskočil na nohy a v sekunde sa skryl za mňa. Držal ma pred sebou ako štít a ja som až teraz pochopila prečo. Edward stál pred nami a tváril sa ako boh pomsty. Oči sa mu stiahli do štrbiny a výrazne stmavli. Skrivil obočie a svalstvo na čeľusti sa mu naplo. Hneval sa.

„Čo som ti povedal!“ zavrčal na Emmetta.

„Chcela ísť sem,“ šepol spoza môjho chrbta.

„Jasne som ti povedal...“ Urobila som krok k Edwardovi. V poslednom čase mi nikdy neodporoval a tak som to skúsila.

„Ja som sem chcela ísť. Je to predsa aj môj dom. Dostali sme ho od Esme spoločne a mne sa tu páči. Ty by si ma sem nevzal,“ povedala som rozhodne.

„Nepovedala si, že sem chceš ísť. Ja by som ťa sem...“ Stíchol. Pozrel na Emmetta a potom na mňa. „Dobre. Prines ju potom späť a nech sa jej nič nestane,“ povedal Emmettovi a otočil sa k odchodu.

„Edward!“ skríkla som a on sa otočil. „Nevezmeš ma domov ty?“ opýtala som sa a on sa pozrel na brata, ktorý za mojim chrbtom určite robil opičky.

„Priviedol ťa sem Emmett, tak nech ťa vezme aj domov.“ Totálne ma jeho slová odzbrojili. Prekvapene som zostala stáť a pozerať na neho. Posledné dni mi nič neodmietol a bol až nadmieru milý a teraz vyzeral dosť nahnevane. Ustúpila som krok dozadu a on zas nahodil ten bolestný výraz.

„Dobre. Ak nechceš,“ šepla som a otočila sa k Emmettovi. Sadla som si späť na prútené kreslo. Emm sa pozrel na Edwarda. Edward si povzdychol a sadol si ku mne.

„Dobre, vezmem ťa ja. Ideme už?“ opýtal sa a ja som kývla, že nie. Povzdychol si a zostal sedieť.

„Ja teda môžem ísť?“ opýtal sa Emmett.

„Áno. Na dnešok si prepustený z mojich služieb,“ zasmiala som sa a Emmetta nebolo. Edward sedel ako na ihlách.

„Ako bolo na love?“ opýtala som sa.

„Fajn,“ odvrkol.

„Nahnevala som ťa, že som sem chcela ísť?“ opýtala som sa bez servítky. Edward sa dosť zmenil. Nebála som sa, že mi ublíži, skôr som mala obavy, že ja ublížim jemu.

„Nie. Ja som si len myslel, že sem nebudeš už nikdy chcieť prísť, po tom, čo sa tu stalo,“ šepol a ani sa na mňa nepozrel.

„To, že som skočila, bol skrat. Už to neurobím,“ šepla som. Edward sa na mňa nechápavo zadíval.

„Nemyslel som to, čo sa stalo na útese, ale to, čo sa stalo tam.“ Kývol hlavou do izby a sklopil pohľad. Šokovane som na neho pozrela.

„Edward, ja to beriem tak, že sme to aspoň skúsili. Neustále myslím na svojich rodičov. Čas sa nám už takmer minul a ja mám strach...“ Z očí sa mi kotúľali slzy. Edward si predo mňa rýchlo kľakol a vytiahol z vrecka vreckovku.

„Neboj sa. Pôjdem za Arom a výmenou za teba mu ponúknem svoje služby. Desaťročia sa ma pokúša dostať do gardy. Neodmietne,“ povedal rozhodne a ja som takmer zamdlela.

„Nie! To predsa nemôžeš. To nejde!“ zvreskla som na neho. Povzdychol si.

„Rozhodol som sa. Obávam sa však, že ťa nebude chcieť pustiť. Bude chcieť tvoju zmenu, Bella. Uvidíme, čím nás prekvapí, ale tvoji rodičia by mohli byť v bezpečí a moja rodina tiež.“ Nemohla som sa dívať do tých jeho smutných očí.

„Možno mu budem stačiť iba ja. Nenavrhuj mu, že sa k nemu pridáš. Ponúknem mu svoju oddanosť a...“

„To nedovolím. Nie! Nemôžeš sa naveky pripútať ku garde. Ty už patríš do našej rodiny. Môže nariadiť tvoju premenu, aby nedošlo k vyzradeniu upírov, ale nemôže ťa prinútiť byť v garde a...“ Teraz som ho nenechala dohovoriť ja.

„Alebo to ešte skúsime,“ šepla som a pozrela ponad Edwardovo rameno na posteľ. Edward sa zachvel. Natiahol ruku a pohladil ma po líci.

„Bella, nikdy, rozumieš, nikdy sa ťa už nedotknem. Už ti neublížim,“ šepol a postavil sa. Chytil ma za ruku a pritiahol k sebe. Zrazu som bola na jeho chrbte a rozbehol sa k domu rodičov. Pevne som zovrela jeho hrdlo a schovala si tvár do jeho pokožky. Utekal ďaleko rýchlejšie než Emm.

„Nechcem ísť ešte domov,“ šepla som mu do košele. Prudko zmenil smer a rozbehol sa do lesa. Vymrštil sa do vzduchu a chytil sa hrubého konára. Ja som vypískla a pevnejšie sa k nemu pritisla. Vyskočil na strom a v sekunde bol úplne hore. Ladne skákal z konára na konár a ja som si to užívala.

„Rýchlejšie. Ešte!“ povzbudzovala som ho a hlasno sa smiala. Bolo to úžasné. Cítila som sa neskutočne voľná a slobodná. Vonku sa začalo stmievať a Edward vlastne takmer stále bežal. Zastavil sa len párkrát, aby som si trocha natiahla nohy.  Veľa sme nenahovorili, ale nebolo treba. Začalo byť chladnejšie. Zastavil sa a stiahol si bundu. Obliekol ma a potom si ma už len zodvihol do náručia, nie na chrbát. Bežal, aj keď oveľa pomalšie.

„Čo keby si zavolala rodičom?“ opýtal sa a ja som vyvalila oči.

„Aro povedal, že nesmiem,“ šepla som. Edward zastavil.

„Ja viem. Ale ak by si im len povedala, aby sa o teba nebáli a že si v poriadku. Aspoň by si ich počula. Aro by sa to nedozvedel a pochybujem, že sleduje ich telefón.“ Vybral z vrecka mobil a podal mi ho. Chvejúcimi rukami som ho vzala a začala ťukať dlhé číslo. Bola som nervózna.

„Čo im len poviem,“ šepla som. Edward mi položil ruku na rameno a usmial sa. Zvonilo to.

„Prosím, Charlie Swan,“ ozvalo sa v slúchadle. Ten hlas mi rozbúchal srdce a pocítila som v hrudi príjemnú horúčavu.

„Ocko? To som ja, Bella,“ šepla som. Na druhej strane bolo najprv ticho.

„Bella! Bože môj. Renée! To je Bella, naša Bella. Počuješ!“ volal s plačom na moju matku a ja som sa tiež rozplakala.

„Ocko, počúvaj. Mám sa dobre. Vážne. Odpustite mi, že som tak odišla, ale...“

„Bella, to je v poriadku. Ozvala si sa. Nehneváme sa. Milujeme ťa.“ Počula som, ako sa moja mama domáha, aby jej dal telefón a on jej ho dal.

„Bella, moja Bella. Dcérka, kde si?“ opýtala sa mama. Edward sa na mňa pozrel a pokrútil hlavou, aby som nepovedala, kde som.

„Mami, je mi dobre. Vážne,“ povedala som. Edward len prikyvoval. Charlie sa zas zmocnil telefónu.

„Len sľúb, že ešte zavoláš,“ povedal môj otec. Edward zas prikývol.

„Zavolám. Sľubujem. Ahoj, oci. Ľúbim vás.“

„Aj my teba, miláčik,“ povedal otec a ja som zložila. Podala som Edwardovi mobil. Odložil ho a ja som plakala. Bola som šťastná, že som ich mohla počuť. Na nič sa nevypytovali, akoby pochopili, že by som im aj tak nemohla nič povedať. Kto vie, čo si mohli myslieť. Edward ma vzal do náručia a rozbehol sa k domu. Ja som stále rumázgala. Bola som dojatá a šťastná. Edward ma postavil na prvý schod na schodisku v dome. Rose už pribehla, no Edward zodvihol ruku, aby mlčala. Určite si myslela, že plačem kvôli nemu, ale ja som plakala šťastím.

„Ďakujem,“ šepla som. Edward sa usmial.

„Nie je za čo.“ Pohladil ma po boku a ja som v tej chvíli stratila hlavu. Neviem, čo ma to napadlo, ale hodila som sa mu okolo krku a silno ho objala. Bola som mu tak neskutočne vďačná. Pritlačila som pery na jeho. Najprv prekvapene stál, no potom ma pevne zovrel v objatí a hladne si začal brať moje ústa. Zneistela som, no on neváhal a bozk ešte prehĺbil. Jeho pery mi chutnali viac, než som si bola schopná priznať. Vo chvíli prudko vydýchol a odtlačil ma od seba. Vyzeral, že nemôže polapiť dych, ale upíri predsa dýchať nemusia. Oči mal úplne čierne a uprene sa na mňa díval.

„Ja som nechcela, prepáč,“ povedala som prvé, čo mi napadlo, lebo vyzeral na kolaps. Rose stála bez pohybu, len očami kmitala medzi ním a mnou a zrazu prepukla v obrovský smiech. Obaja sme sa na ňu pozreli. Rose si dala ruku na tvár a dusila ten záchvat.

„Jasper nekecal. Je to pravda. To je sila,“ smiala sa a ja som nechápala, o čo jej ide. Edward len tlmene zavrčal na svoju sestru.

13. kapitola - 15. kapitola

Autor: lolalita (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Na príkaz Volterry - 14. kapitola: