Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Na príkaz Volterry - 22. kapitola

03.04.2012 (21:45) • lolalita • FanFiction na pokračování • komentováno 86× • zobrazeno 13061×

Edward:

„Pomóc...“ zreval Emm a prebehol okolo mňa. Nechápavo som sa na neho pozrel a on sa zaškeril. „Tvoja žena má kladivo,“ šepol. Pretočil som oči.

„Kto jej ho dal?“ Pokrútil som hlavou a utekal do zadnej izby za Bellou. Akurát sa pokúšala z rámu dverí vytiahnuť klinec.

„Bella, zlatko, povedala si, že nebudeš robiť nič podobné, len upratovacie veci a nechytíš sa žiadneho náradia. Tak sme sa dohodli, že?“ Vzal som jej kladivo a ten klinec som vytiahol prstami.

„To sa nesmiem ničoho ani dotknúť?“ opýtala sa trocha nahnevane.

„Smieš sa dotýkať všetkého,“ pošepol som jej do ucha a jemne sa o jej lalôčik otrel perami. Rád ju provokujem a vlastne jej len nepatrne vraciam, čo robí ona mne. Belle sa zrýchlil pulz a splašil dych. Miloval som, ako na mňa reagovala. Zaškeril som sa a ona nehanebne vyštartovala rukou k môjmu rozkroku. Chytil som ju za tú neposlušnú končatinu a zodvihol obočie.

„Povedal si, že sa smiem dotýkať všetkého.“ Tvárila sa nevinne, ale ja som už vedel, že je to len maska nevinnosti, za ktorou sa skrýva pekne zmyselná žena. Bella ma posledné dni doslovne uháňala a ja som mal čo robiť, aby som sa ubránil. Ale takýto hon na upíra sa mi celkom páčil. Bolo to viac ako vzrušujúce a musel som byť v strehu pred ľudskou kráskou.

„Edward?“ šepla.

„Áno?“ Natisol som sa k nej a objal ju. Schovala si hlavu na mojej hrudi a strčila ruku do vrecka mojich nohavíc. Veľmi vzrušujúci pohyb. Vytiahla môj telefón a pozrela mi do očí.

„Smiem im zavolať?“ opýtala sa polohlasom. Dlho som sa na ňu zadíval.

„Na chvíľku a daj pozor, čo povieš,“ šepol som trocha s nevôľou. Bella prikývla, navliekla sa do bielej vetrovky a vyrazila cez terasu k jazeru. Nechal som ju. Aj tak budem počuť, čo hovorí a jej to dá aspoň aký-taký pocit súkromia. Nervózne vyťukala číslo a čakala. Podľa zvuku sa jej ozval záznamník. Sklamane si povzdychla.

„Ocko, mama, tu je Bella. Len volám, že sa mám dobre a všetko je v poriadku. Už nebývame vo Forks. Ozvem sa vám neskôr. Ľúbim vás.“ Zložila a rozhliadla sa okolo seba po krajine. Povzdychla si, strčila mobil do vrecka a vrátila sa do zrubu.

„Neboli doma,“ prehodila, keď prišla ku mne. Mobil mi strčila späť do vrecka. „Idem späť do domu. Som trochu unavená,“ šepla.

„Vezmem ťa,“ povedal som pohotovo.

„Nie. Prejdem sa.“ Jemne sa usmiala a šla. Nebolo to ďaleko. Pre človeka tak dvadsať minút rýchlejšej chôdze. Nerád som ju nechával takto chodiť samú, ale poistil som si to Alice. Zavolal som jej, aby jej vyšla oproti a dohliadla mi na ňu.

Po troch hodinách stačilo pozametať a boli sme hotoví. Emm s Jasperom a Esme už šli do domov a ja som ešte obliekol posteľ a zapol kúrenie na plno. Ak bude Bella chcieť, môžeme tu stráviť už dnešnú noc. Spokojne som si prezrel dom, keď mi zazvonil telefón. Pozrel som na číslo a trocha znervóznel. Cítil som sa, akoby ma niekto udrel do brucha. Niekto, koho úder by som, samozrejme, cítil. Zhlboka som sa nadýchol.

„Edward Cullen, prosím,“ povedal som naoko isto, ale bol som pekne nervózny. Na druhej strane bolo ticho a potom som počul ťažký povzdych.

„Charlie Swan. Chcem hovoriť so svojou dcérou,“ povedal rázne a očividne sa mi pokúšal nahnať strach.

„Pán Swan, ľutujem. Bella so mnou nie je. Poviem, že ste volali a zajtra vám zatelefonuje.“ Snažil som sa znieť upokojujúco a zamatovo som nechal svoj hlas plynúť.

„Čo to má znamenať? Moja dcéra nemá v tom sanatóriu telefón? Nedovolíš jej telefonovať, ty zmätok! Kam ste sa presťahovali a čo si zač?“ vyprskol po mne do telefónu hrozivo. Mne vyletelo obočie dohora. Charlie má guráž, aj keď vlastne netuší, s kým sa baví. Už viem, po kom je Bella taká bojovná a neoblomná. Spoznať jej rodinu by mohol byť celkom zaujímavý zážitok.

„Prestaň po tom chlapcovi jačať, lebo ti zloží,“ ozvalo sa niekde okolo Charlieho a počul som, ako mu Bellina matka vzala telefón.

„Prepáčte môjmu manželovi, Edward.“ Znela naozaj milo, teda popri pánu Swanovi. „Ja som Renée, som Bellina matka.“

„Teší ma. Ja som Edward. Som Isabellin manžel, ako už viete. Isabella, samozrejme, smie mať telefón, ale teraz ho mám ja. Už nie je v sanatóriu. Sme doma. Teda u mojich rodičov. Akurát som v domčeku, ktorý sme kúpili a prerábali sme ho s mojimi bratmi. Bella potrebuje pokoj, preto som povedal vášmu manželovi, že sa zajtra ozve. Kým prídem domov, bude už najskôr spať.“ Snažil som sa znieť prívetivo a hlavne vierohodne. Miešam pravdu s výmyslami, tak to hádam bude znieť dobre.

„A kam ste odišli z Forks?“ opýtala sa a ja som trocha zneistel. Mám im to povedať? Charlie je policajt. Asi pre neho nebude problém napichnúť telefón.

„Sme na Aljaške.“ Počul som ako Renée zalapala po dychu a zopakovala to Charliemu. Ten tiež hlasno vydýchol.

„Nehnevajte sa na mňa, ale budem už musieť končiť. Poviem Isabelle, aby vám zatelefonovala. Rád som vás, aspoň zatiaľ cez telefón, spoznal,“ šepol som zdvorilo.

„Aj my teba, Edward. Tak... že sa na ňu zajtra tešíme,“ šepla a ja som zložil. Vydýchol som si. Teda, bolo to dosť nepríjemné. No, mám svokrovcov, s tým sa budem musieť nejako zmieriť, keď je moja manželka človek. Prišlo mi to zrazu nesmierne vtipné.

Upíri nemajú rodičov, teda po väčšine už nie. Ja mám adoptívnych rodičov a rodinu. Mám bratov a sestry. Moja manželka je človek, s ktorým by som vlastne mohol mať dieťa a vlastnú rodinu. Mám svokrovcov. Ak by som nebol chladný ako kameň, s nebijúcim srdcom a nezamrznutý v čase, tak mám celkom normálny život, o ktorom môžu ostatní upíri len snívať. Pokýval som hlavou.

Keď som dobehol do domu, bolo už dosť neskoro, ale Bella nespala. Čakala na mňa. Podišiel som k nej a zozadu jej omotal ruky okolo pása a pritisol som pery na jej krk. Sedela na barovej stoličke v kuchyni, čelom k chladničke. Zasmiala sa a chytila moju ruku.

„Emmett, neblázni. Každú chvíľu môže prísť Edward,“ zaševelila a ja som nahnevane zavrčal. Jasne, keď nevtipkuje Emm s Jasperom, tak si zo mňa strieľa ona a ja som na to dosť zlý. Som šialene žiarlivý.

„Aby som ti na pár dní nezmizol. Na Aljaške máme pár rodinných známych,“ šepol som jedovato. Vedel som, že Bella okamžite zareaguje. Prudko sa na mňa otočila a schmatla ma za košeľu. Pritiahla si ma k sebe a doslova mi zavrčala do tváre.

„Len si to skús. Až potom uvidíš, čo je to manželstvo, zlatko,“ zasyčala a mňa tým skvele pobavila.

„Už začínam mať obraz. Hovoril som s tvojím otcom,“ šepol som a vybral z vrecka mobil. Bella vyvalila oči.

„S Charliem?“ vypískla.

„Najprv s ním a potom s Renée.“ Mrkol som na ňu.

„Nezapla som utajenie hovoru.“ Moja žena sa tragicky udrela do čela a previnilo sklopila oči.

„Nič sa nedeje. Keby si dal trocha námahy, tak zistí aj utajené číslo. Vieš, čo mi tvoj otec povedal?“ opýtal som sa a zodvihol obočie v mierne pobavenom geste.

„Že si ťa nájde a zastrelí ťa,“ šepla Bella.

„Nie, len že som zmätok, ale ten zvyšok mi možno oznámi pri ďalšom hovore,“ zasmial som sa. Belle do smiechu nebolo.

„On je schopný sem prísť. Nemáš tušenia,“ povedala zarazene.

„Zajtra mu zavoláš a upokojíš ho.“ Mrkol som na svoju nádhernú manželku v huňatom župane a privinul som si ju k sebe. Trochu sa jej roztvoril a moju pozornosť si získala jej obnažená hruď. Neboli vidieť jej nádherné prsia, ale ja mám dobrú predstavivosť.

„Bella, ty na sebe nič nemáš?“ šepol som. Belle zružoveli líca. Najprv sa pozrela tam, kam som sa uprene díval ja a potom na mňa.

„Mám nohavičky,“ povedala zase tak nesmierne nevinne. Má na sebe kúsoček látky a inak nič a ona sa tvári ako anjel čistoty, nemravnica jedna. Na mňa to proste bolo veľa.

Bella ma nešetrila. Vedela, čo robí a ja som nevedel, či sa mám hnevať alebo byť šťastný, že ma moja žena tak uháňa. Robila mi to teda pekne ťažkým. Už od zajtra s ňou budem sám v dome a to až bude zážitok. Vedel som, že si musíme pohovoriť, ale teraz moja ruka, akoby mala vlastný rozum, hrabla po opasku toho župana. Jemne sa rozovrel a ja som Bellu pritiahol k sebe a oprel ju čelom o svoje rameno.

Zaklinil som jej ruku na pás a druhou vbehol do vzniknutého otvoru. Uprene som svoju ruku na jej tele sledoval a ten pohyb mi odhaľoval stále viac a viac. Bolo to niečo unikátne, pikantné a poriadne horúce. Sústredil som sa na ten božský kopček, ktorý sa mi odkrýval. Lem látky sa ešte zavadil o jej tvrdú bradavku a keď po nej skĺzol, Bella takmer nepočuteľne zalapala po vzduchu a vzdychla.

Prstami som prebehol po jej brušku, až sa mi prst zavadil o tú neposlušnú, tmavoružovú nádheru. Bella oprela čelo o moje rameno a zaťala prsty v päsť, aj s kusom mojej košele. Bola tak nádherná, tak horúca a jej vôňa neskutočne zosilnela. Doslova som cítil tú dávku feromónov, ktorá sa vzniesla z jej pokožky.

Ruku, ktorú som mal až do teraz na jej páse, som jej presunul pod bradu a nadvihol jej tvár, aby som sa jej mohol pozrieť do očí. Druhou som jemne krúžil po hebkej pokožke jej prsníka a nedbalo pri tom párkrát prešiel aj po bradavke. Zakaždým sa dych mojej manželky zadrhol a potom rozbehol o niečo rýchlejšie. Jej oči sa leskli. Bol to unikátny pohľad.

Moje telo reagovalo ako v mrákotách. Vnímal som každý jej nádych a výdych, pohyb jej rias a zdvíhanie hrude. Jej srdce ma privádzalo do varu a jej telo... Mal som chuť zavyť na mesiac ako pes. Nahol som sa a pritlačil na pery tej malej krásky. Rýchlo mi ruky omotala okolo hrdla a župan sa jej úplne roztvoril. Tisla sa na mňa nahým telom a ja som zas neovládol vrčanie. Ako na povel celý dom stíchol a nehanebne sa všetci započúvali, čo sa bude diať. Stuhol som a odtiahol sa od Belly, ktorá skôr čakala bozk, ako to, že to ukončím.

„Ak má zas niektorí z tých dvoch pripomienky, nepôjdem dnes spať a budem im chodiť celú noc vyklopkávať na dvere,“ preniesla moja manželka nazlostene. Emmett vybuchol do nepríčetného smiechu a Jasper len sucho skonštatoval, nech si poslúži, lebo sa s ním aj tak Alice nebaví.

„Nie. Sú ticho. Až príliš,“ šepol som a Bella na mňa nechápavo vyvalila tie čokoládové oči.

„Tak prečo si...“ Začervenala sa. Napriek tomu, že ma dokázala nesmierne vydráždiť, bola stále tak rozkošne hanblivá. Ja vlastne tiež, ale ja som ju tak nehanebne neprovokoval.

„Prečo som čo?“ Vyceril som zuby v širokom úsmeve. Bella zodvihla výhražne ukazováčik.

„No veď počkaj, upír!“ zasyčala. Bola teda poriadne rozkošná, keď sa čertila.

„Nevyhrážaj sa mi, lebo s tebou nebudem chcieť zostať sám,“ povedal som pobavene. Bella úplne zvážnela.

„Ty sa so mnou aj tak bojíš byť sám,“ povzdychla si. Urobila krok ku mne a oprela sa mi čelom o hruď.

„Nebojím sa byť s tebou sám. Bojím sa, keď si ty sama so mnou,“ šepol som. Belle vyletel pohľad dohora a zodvihla obočie.

„Veď to je to isté.“

„Nie. Nie je. Už som ti raz ublížil.“ Tak, otvoril som Pandorinu skrinku. Vytiahol som tému, ktorej sme sa od toho dňa statočne všetci vyhýbali. Teda aspoň my dvaja, lebo moja rodina to pretriasala dosť často, akoby tam všetci boli. Pekne ma tým deprimovali.

„Edward, to už bolo dávno a odvtedy sme obaja oveľa ďalej. Sme manželia, boli sme v Taliansku, zamilovali sme sa do seba a ja ti bezvýhradne dôverujem. K tomu si sa zoznámil s mojím otcom, síce po telefóne, ale zoznámil. Dotýkaš sa ma, bozkávaš ma. Myslím si, že sme na najlepšej ceste posunúť sa ešte ďalej. Kedy bude dokončený dom?“ opýtala sa s úsmevom.

„Už je dokončený,“ povedal som neisto. Bella sa usmiala. 

21. kapitola - 23. kapitola

Autor: lolalita (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Na príkaz Volterry - 22. kapitola: