Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Na príkaz Volterry - 33. kapitola

23.06.2012 (21:15) • lolalita • FanFiction na pokračování • komentováno 63× • zobrazeno 9615×

Edward:

Vyzerala akoby jej tvár maľovali anjeli. Črty sa jej trocha zostrili, pery nabrali krvavý odtieň a riasi sčerneli. Vždy bola nádherná a nedokázal som si predstaviť, že by mohla byť krajšia. Jej ľudské telo bolo tehotenstvom s upírom vyčerpané, no aj tak vyzerala neodolateľne. Skláňal som sa nad jej tvárou a hladil ju po spánku. Pritisol som pery k jej a s posledným úderom jej srdca som od lôžka odstúpil. Bude to predsa len novorodená upírka. Už som mal tú česť s novorodenou Esme, Rose a, samozrejme, Emmettom. Nebolo to med lízať. Pomaly otvorila oči. Príliš pomaly na to, že mala teraz nekonečné možnosti v rýchlosti a rozsahu pohybu. Rovnako pomaly natočila hlavu na bok a upriamila na mňa karmínové oči. Boli prekrásne. Vždy to boli tie vrúcne jazerá, do ktorých som sa zamiloval na celú večnosť. Elegantne spustila nohy z lôžka a zhlboka sa nadýchla. Pery sa jej stočili do mierneho úsmevu a ja som jej ho opätoval. Prudko sa postavila a zastala tesne predo mnou.

„Milujem ťa,“ povedala zamatovo a ja som sa išiel blahom rozplynúť. Nič sa na našej láske nezmenilo. Naopak. Upírska láska je večná a ona mi práve potvrdila, že ma bude milovať naveky. Znova som sa usmial a ona opatrne priložila ruku k mojej tvári.

„Si nádherný,“ šepla.

„Ty si. Si dokonalá,“ povedal som unesene. Jej myseľ pre mňa zostala záhadou a rovnakou záhadou bol pre mňa jej pokoj a rozvaha. Čakal by som, že bude fascinovaná z nových možností svojho tela. Čakal som, že sa bude sťažovať na bolesť hrdla, spomenie, že počuje úplne všetko a vidí aj najmenšiu čiastočku prachu, no ona ticho stála a dívala sa mi do tváre. Prikryl som jej dlaň svojou na mojej tvári.

„Bella, vezmem ťa na lov, a potom...“

„Potom ma vezmeš za deťmi,“ usmiala sa.

„Presne tak. Vezmem ťa za deťmi a zvyškom rodiny. Uvidíme, ako to zvládneš a presunieme sa vyššie do hôr. Počkáme najprv na Rosalie a Emmetta.“ Bella zodvihla obočie.

„Kde sú?“

„To je na dlhé rozprávanie, láska. Všetko ti poviem. Najprv však lov.“ Konečne som sa trocha uvoľnil.

„Nie!“ povedala rázne a z hrude jej ušlo zavrčanie. Prekvapene som sa na ňu pozrel. Žeby len predsa nebola až taká neskutočne pokojná? „Najprv ma, prosím, pobozkaj,“ pípla a ja som si vydýchol. Nahol som sa.

„Bella, je to iné ako v tvojom ľudskom živote.“ Nadýchol som sa a Bella prikývla. Pevne sa postavila, nechala ma objať ju okolo pása. Bella dokonalo ovládala všetko, čo sa týkalo novorodených. Pripravili sme ju na každučký detail. Vedela, čo môže očakávať. Pomaly som sa priblížil k jej tvári a priložil svoje ústa na jej. Ešte aj jej upírska aróma mi spievala piesne horúcej lásky. Bozkával som svoju ženu, upírku, ktorá naplnila môj život šťastím. Bella bola celá napätá, no uvoľnila sa a objala ma, ako ja ju. Jej pery ma privádzali do šialenstva. Zrazu ma zovrela silnejšie a ja som bolestne zastonal do jej pier. Pustila ma a odskočila, akoby niečo hádam rozbila. Vrazila pri tom do steny chaty a tá sa razom zborila. Vyštartoval som k nej a stiahol ju na stranu. Moja milovaná práve zhodila polovicu chaty z obrovskej guľatiny. S otvorenými ústami sa dívala, ako sa uvoľňujú jednotlivé kmene stromov a padajú ako domino. Dom sa zrútil do seba ako po inplózii.

„Zbúrala si dom?" šepol som, keď nechápavo krútila hlavou.

„To som nechcela,“ pípla previnilo. Pousmial som.

„Musíš byť opatrnejšia.“ Vzal som ju za ruku a rozbehol sa. Bežala spolu so mnou asi dva kilometre a prudko zastala. Doslova zastavila na mieste aj mňa a prekvapene sa rozhliadla.

„Neskutočné!“ Začala sa smiať. Nemohol som uveriť tomu, aká je disciplinovaná a ako sa ovláda. To bolo priam nemožné. Toto mi Carlisle ani neuverí.

„Bella, teraz sa upokoj. Zhlboka sa nadýchni a započúvaj sa. Hovor, čo počuješ a cítiš,“ inštruoval som ju šeptom, lebo som cítil stádo vysokej na severe. Bella zavrela oči.

„Počujem vodu, šum lístia a hmyz. Počujem všetko. To je niečo. Cítim zem a trávu a cítim...“ Prudko otvorila oči a pozrela na mňa. „Čo je to?“ Znova nasala vzduch do pľúc a trocha nakrčila čelo a nos. Stádo sa trocha priblížilo a už som zreteľne počul ich srdcia. Vietor vial od skupiny zvierat k nám, čiže o nás nevedeli a hlavne, nemali tak dobrý čuch, ako my.

„Hádaj...“ šepol som jej pri uchu.

„Tofu...“ Uškrnul som sa nad tým trefným pomenovaním.

„Mám ti to ukázať?“ opýtal som sa.

„Poradím si,“ zachrapčala a odsunula ma za seba. Ak by to videl Emmett alebo Jasper, rehotali by sa ako blázni. Napokon som radšej ustúpil, lebo sa Bella mierne prikrčila a hrudník sa jej rozvibroval tichým vrčaním. Ovládol ju lov. Keby aj toto zvládala s prehľadom a pokojom, tak musí Aro prehodnotiť učenie o novorodených.

Bella prudko vyštartovala a stihla popri tom prevalcovať pár stromov. Narobila toľko hluku, že sa stádo splašilo. Bola však ďaleko rýchlejšia. Skočila na jednu srnu a zabila ju už samotnou váhou svojho tela. Pritlačila pery na srsť na krku v oblasti tepny a zaborila tvár do kožušiny. Znechutene vypľula chumáč chlpov a pokračovala v hltavom pití. Ja som zlomil väz jednej pomalšej, dezorientovanej srne. Skúsenejší upír by zložil dve naraz a postupne ich vypil. Nabudúce jej to pôjde lepšie. Aj tak bola neskutočne dobrá a hlavne, bola to najrajcovnejšia poloha, v akej som ju videl. Nechty mala zaborené hlboko v mäse srny a pri pití vydávala mľaskavý zvuk, ktorý som si razom zamiloval. Stehnami zvierala pevne telo zvieraťa a pohľad mala pevne zaseknutý v mojom. Keď po chvíli dopila, graciózne sa zodvihla. Z úst jej ešte kvapkali posledné kropaje krvi. Blysla pohľadom po srne pri mojich nohách a zas sa z nej dralo vrčanie. Ja som sa neovládol a zavrčal tiež. Mňa však srna netrápila. Mne to prišlo sexy. Bella sa nahrbila a priskočila. Ja som zase inštinktívne odskočil a Bella sa vrhla na zviera, no teraz už zlúpila trocha srstnatej kože z krku zvieraťa. Vyzerala ako divožienka v špinavých a dotrhaných šatách. Krv mala hádam všade. Chytila sa za krk.

„Páli to menej,“ šepla a naklonila hlavu na bok. Pozrela na zviera a potom zas na mňa. „Tá bola tvoja. Asi som ti mala trochu nechať.“ Pokrútil som hlavou.

„Neskutočne sa ovládaš. Vôbec sa nesprávaš ako novorodená. Mal som strach, aké to bude, no zvládaš to.“ Obdivne som pokýval hlavou a Bella sa ku mne nahla. Vyzeralo to tak, že ma chce pobozkať, a tak som sa aj ja nahol. Bola celá od krvi, ale teraz som túžil po jej ústach. Budem bozkávať upírku. Tú najnádhernejšiu upírku na svete. Nahol som sa, no obstal som na prázdno, lebo sa Bella prudko otočila a nahrbila k útoku. Začul som myseľ môjho brata a tak som opatrne chytil Bellu za ruku a pritiahol ju k sebe.

„Je to len Jasper. Chcel vedieť, že sme v poriadku,“ šepol som jej do ucha, keď sa medzi stromami objavila jeho blond hriva. Premeral si Bellu a neisto pristúpil bližšie. Skenoval jej pocity.

„Ahoj, švagriná. Vitaj v nesmrteľnom živote,“ mrkol na ňu a ona sa napriamila.

„Ďakujem, Jasper.“ Otočila sa ku mne. „Vezmi ma za dcérami. Neviem sa ich dočkať,“ povedala napäto. Jasperovi sa to veľmi nepáčilo, no videl, aká je pokojná a tak prikývol, keď som mu venoval dlhý pohľad.

Bežali sme k nášmu zrubu. Boli tu aj moji rodičia a venovali sa svojim vnučkám. Bella už z diaľky zaregistrovala tlkot srdiečok a stlačila mi ruku. Bola celá nesvoja a Jasper zareagoval ráznym zastavením.

„Naozaj to zvládne?“ opýtal sa ma nedôverčivo. Bella si povzdychla.

„Neublížila by som mojim deťom. Nikdy,“ šepla.

„Neboj sa. Dáme na teba pozor a ak by sa čokoľvek dialo, Jasper zakročí.“ Povzbudivo som Bellu objal a Jasper prikývol.

„Veľmi sa podobajú?“ opýtala sa moja žena, keď sme sa znova rozbehli.

„Ani trocha,“ zasmial sa Jasper a ja som pretočil oči. Keď sme zastali pred dverami, všetci už boli v pohotovosti. Alice s Esme sa postavili k dverám a Carlisle k postieľkam. Čakali až vstúpime. Vošiel som a pustil Bellu. Alice stála s rukami zloženými na hrudi a okamžite, ako zbadala Bellu, zabedákala.

„Čo si to zo sebou porobila!“ vypískla moja sestra a úplne ignorovala fakt, že stojí pred novorodenou. „Ty vyzeráš! Budeš sa učiť slušne loviť, lebo toto je príšerné. Na čo som sa snažila s vyberaním šiat?“ Chytila cíp Bellinej upravenej garderóby. Mal som pocit, že sa Bella naozaj hanbí. Sklopila pohľad a chytila si ruky.

„Alice, prestaň s tým,“ šepol som a Alice spustila ramená. Usmiala sa a nahla k Belle. Pobozkala ju na líce. Esme Bellu nemo objala a zavzlykala. Bella sa na ňu nechápavo dívala. Keď som zbadal, na čo moja matka myslí, zarazil som ju tlmeným zavrčaním. Bella po mne šľahla pohľadom.

„Prečo vrčíš?“ opýtala sa pridusene, lebo netušila, čo sa stalo.

„Bella, toto sú naše bežné prejavy. Ako človek si to nepočula a mimochodom, od kedy sme vstúpili, tiež miestami  nervózne vrčíš.“ Zodvihol som obočie a Bella prekvapene pozrela na Esme, ktorá moje slová potvrdila prikývnutím.

„Ja ich chcem vidieť,“ šepla plačlivo. Carlisle rýchlo pristúpil a objal moju ženu. Ja s Jasperom sme sa postavili k postieľkam a Carlisle s Esme k Belle. Pomalým krokom pristupovali k postieľke. Bella až celá nadskakovala, no išla pomaly, ako ostatní. Muselo jej to dať neskutočnú námahu, prudko sa nepohnúť.

Keď už stála nad postieľkou, celá sa zvláštne zachvela. Carlisle zareagoval, no rýchlo sa zas stiahol. Bella si tisla ruky k hrudi a striedavo sa dívala na dve medené hlávky v bielych prikrývkach. Naše dievčatká mali tri dni, no vyzerali ako trojmesačné deti. Rástli rýchlo a aj ich inteligenčný vývoj bol rýchly. Už teraz rozoznávali členov našej rodiny a čo viac, neustále sa domáhali svojej matky. Vedeli, že ju onedlho uvidia, ako sme ich všetci ubezpečovali. Rozumeli, čo im hovoríme. Medzi našimi dcérami bolo neskutočné puto. Boli na nerozoznanie rovnaké a dokonca sa aj rovnako hýbali. Boli ako zrkadlo. Bezpochyby šlo o jednovaječné dvojičky a vlastne sme ani netušili, že to je možné. Dvojvaječné, to by šlo, ale jednovaječné? Ďalšia záhada našej existencie a ďalší podnet na Carlisleovo bádanie.

„Sú ako anjelikovia. Sú úplne rovnaké a podobajú sa na mňa,“ šepla Bella rozcítene, na čo jedna z našich dcér popotiahla nosom a otvorila oči. Druhá ich otvorila behom stotiny sekundy a obe sa dívali na Bellu.

„Smiem sa ich dotknúť?“ opýtala sa pridusene a na to tie dve princezné spustili srdcervúci plač. Začali sa za Bellou naťahovať a domáhať sa jej. Pristúpil som k postieľke a vzal jednu dcérku a druhú vybrala Alice. Bella natiahla ruky a opatrne, až takmer so strachom sa dotkla našich anjelov. Tie v sekunde stíchli. Mal som asi Bellu pripraviť na to, čo dokážu, ale bolo už neskoro. Bella uskočila takmer do stredu miestnosti a šokovane sa dívala na naše dievčatá. Tie sa ako na povel rozplakali.

„To je v poriadku, Bella. Nebol som si istý, či ich dar prenikne tvojim štítom, ale najskôr áno. Čo ti ukázali?“ opýtal som sa netrpezlivo a Bella opatrne pristúpila späť a dotkla sa ich znova. Oni zas stíchli.

„Ty nevidíš, čo mi ukazujú?“ opýtala sa ma s pohľadom upretým na tie dve.

„Nie, nevidím. Len keď to chcú. To majú po tebe,“ šepol som, lebo sa Bella blažene usmievala. „Tak čo ti ukazujú?“ opýtal som sa nedočkavo.

„Teraz teba, ako sa nad nimi skláňaš,“ šepla. „Ako sa volajú?“ opýtala sa po chvíli, keď si opatrne brala jednu z nich na ruky. Druhej sa to samozrejme nepáčilo a tak som ju začal kolísať.

„Hneď si ťa mama vezme,“ šepol som a usadil sa na pohovku a Bella ku mne.

„Mama... Ja som mama,“ šepla Bella a nahla sa ku mne. V rýchlom bozku spojila naše pery a ja som zostal trocha zarazene civieť pred seba, lebo to bolo niečo neskutočné. Na jej terajšie bozky si nebudem musieť dlho zvykať. Sú tak intenzívne a silné. Nie ako keď bola človekom. „Urobil si zo mňa matku. Ďakujem ti za tieto dve krásky,“ šepla a mne vyrazila dych.

„Ty mne? Bella...“ Pokrútil som hlavou. „Nemajú ešte mená. Nechali sme to na teba.“ Bella sa zamyslela. Pozrela na princeznú na mojich rukách a ja som jej ju presunul do objatia.

„Budeš Esme, po babičke,“ šepla a Esme začalo krútiť kútiky úst od dojatia, no držala sa. „Budeš Esme Alice Cullen a ty zlatko,“ usmiala sa na druhú dcérku, „budeš Renée Rosalie Cullen.“ Alice s Esme sa na seba usmiali a boli to podľa nich tie najúžasnejšie mená. Bella však zosmutnela. Pritisla pery na hlávku Esme a potom Renée a pozrela na mňa smutnými očami.

„Čo ste povedali rodičom?“ Čakal nás dlhý rozhovor, pri ktorom Bella pevne zvierala naše ratolesti. Všetko som jej vysvetlil a ona miestami horko zavzlykala. Chápala však, že to inak nešlo. Rozprávali sme sa celé hodiny a Bella sedela bez jediného pohybu. Renée a Esme už sladko spali a ja som stále rozprával.

Po pár minútach, ako som dokončil svoje rozprávanie sa domom rozozvučal telefón. Alice ho okamžite vzala a pritisla na ucho.

„Ahoj, Rose,“ šepla.

„Sme v meste. Kde ste?“ opýtala sa náhlivo.

„Sme v zrube. Všetci,“ šepla Alice a mrkla na mňa. Rosalie mala stále tak smutný hlas, až mi to bolo ľúto, ale o chvíľu sa dozvie pravdu.

„Všetci?“ Hlas jej podskočil.

„Edward sa vrátil. Je tu. Čakáme ťa. Musíme odtiaľto odísť, tak sa ponáhľajte.“ Alice bola netradične stručná a zložila.

„Tá ťa zabije,“ šepla moja sestra smerom ku mne a pozrela na Bellu, ktorá sa smutne zahľadela na postieľky. Potom sa zase pozrela na mňa a chytila ma za ruku.

„Ochránim ťa,“ povedala s povzdychom. Rosalie bude vyvádzať a možno prídem aj o niektorú končatinu.

„Bude to pre ňu a Emmetta dosť šok. Mali by sme ich ísť počkať vonku,“ povedala Esme.

„Nemôžeme tu nechať novorodenú s deťmi. Nič proti tebe, švagriná,“ povedal Jasper s ospravedlňujúcim úsmevom smerom k Belle. Ona len chápavo prikývla. Rosalie bude zúriť, to bolo jasné a tak som sa rozhodol vziať ten hnev na seba. Veď ja som to všetko vymyslel. Keď som už začul ich myšlienky, postavil som sa do dverí a čakal. Autom zastavili pred zrubom a Rose neisto vystúpila. Počula už z diaľky srdcia našich detí a teraz zacítila aj ich vôňu. Jej myseľ bola neskutočná. Sprvu si myslela, že sa vrátili moji svokrovci, no ten zvuk sa jej zdal prislabý. Naozaj nevedela, čo si myslieť. Boli to dve srdcia, ktoré neočakávala a pach cudzieho upíra. Čakal som, že vbehne do domu a urobí poriadnu scénu, no ona stála pred dverami a dívala sa na ne. Prešiel som k dverám a otvoril. Rosalie sa na mňa uprene zadívala. Emm bol teda ešte viac mimo, než ona. Naozaj som nečakal, že ich to týmto spôsobom zmätie.

„Edward...“ povedala pokojne Rosalie. Naozaj bola pokojná. Vo svojom vnútri mala zmätok, bolesť a momentálne aj štipku nádeje. Začala v nej klíčiť ako malé semienko.

„Rosalie, ospravedlňujem sa ti, ale inak to nešlo. Musela si veriť tomu...“ Rosalie sa hlasno rozvzlykala a kolenami padla na tvrdú zem. Skôr, než som stihol zareagovať, zareagoval Emmett. Môj brat ešte stále netušil, čo sa deje, no ona to už vedela. Plakala a plakala. Pochopila to, dala si to do hromady. Nedokázal som sa hnúť. 

Autor: lolalita (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Na príkaz Volterry - 33. kapitola: