Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Na príkaz Volterry - 5. kapitola

22.01.2012 (08:00) • lolalita • FanFiction na pokračování • komentováno 70× • zobrazeno 9726×

Bella:

Prespala som celý deň ako zabitá. Keď som otvorila oči, bola tma a tak som sa nemotorne pokúšala nahmatať svetlo. Znenazdajky sa zasvietilo a ja som nadskočila. Na posteli sedela Alice a zvláštne sa usmiala. Chvíľu mi trvalo, kým som zaostrila svoje unavené oči.

„Hovorila som ti, že je v poriadku,“ ozvalo sa od okna a ja som si až teraz všimla, že okrem Alice je v izbe aj Barbie. Teda, Rosalie.

„Ešte som nikoho nevidela spať dvanásť hodín,“ oponovala jej Alice. Ja som na tie dve šokovane vyvaľovala oči. Rose obišla posteľ a sadla si z druhej strany.

„Čo sa ti snívalo? Hovorí sa, že ak sa ti niečo sníva prvú noc na novom mieste, tak sa to splní,“ povedala Rose a Alice náhlivo prikyvovala.

„Čo tu robíte?“ opýtala som sa s prikrývkou vytiahnutou až po krk.

„Strážime ťa a kontrolujeme, či dýchaš.“ Alice sa zaškerila. „Už sme sa o teba báli a Esme trvala na tom, že sa musíš zobudiť, aby si sa najedla. Carlisle jej vravel, že si najskôr po tom všetkom unavená, ale ona si nedala povedať.“ Než som sa stihla spamätať, bola moja taška na posteli a Alice sa tam už nehanebne prehrabovala. „Nemáš žiaden župan?“ opýtala sa. Vtedy sa už v taške prehrabovala aj blondína. Súkromie očividne nič nehovorí ani týmto upírom. Rose vytiahla z tašky fotku a zadívala sa na ňu. Okamžite som jej ju vytrhla z ruky a pritlačila si ju obranne na hruď. Obe na mňa zostali zarazene pozerať. Určite odo mňa nečakali niečo podobné.

„Na tej fotke, to je...“ Rose nechala vetu otvorenú. Vzdychla som si.

„Mama a otec,“ šepla som. Alice sa ku mne nahla.

„Ukážeš mi ich?“ Vyzerala ako zvedavé decko. Chvíľu som váhala a potom som trocha neuvážene ukázala svoj najcennejší majetok. Podala som jej fotku. Obe sa na ňu dívali.

„Podobáš sa na mamu,“ vzdychla si Rosalie. Ustúpila krok dozadu a bola preč.

„Máš niečo z oboch,“ poznamenala Alice. To už bola Rose späť a podala mi snehobiely rámik. Bol presne tak veľký, ako fotografia. Prekvapene som zaklipkala očami. Toto som nečakala. Bolo to obyčajné gesto, ale pre mňa v tejto chvíli znamenalo veľa. Hneď som z rámika zložila zadnú stranu a Alice tam vopchala fotku. Položila ju na okraj stolíka pri posteli.

„Zajtra pôjdeme na nákupy. Potrebuješ niečo na seba a môžeš si aj trocha skrášliť toto sterilné prostredie.“ Zasmiala sa Alice. V tomto mala pravdu. Ja zbožňujem farby a toto je sterilne biele. Čo by však ale na to povedal majiteľ izby? Trocha rozklepane som sa postavila z postele. Obe razom pochopili.

„Príď sa dole navečerať. Čakáme ťa v kuchyni.“ Alice s úsmevom zatvorila dvere.

Vliezla som na pár minút do kúpeľne a potom som sa obliekla do trička a širokých nohavíc. Určite sa to tej princeznej elfov páčiť nebude, ale bude to musieť prežiť. Keď som siahla na kľučku, chvíľu som si dodávala odvahu, aby som vôbec z izby vyšla. Šla som opatrne po chodbe a zostala som stáť na okraji schodiska.

„Plánuješ skočiť?“ opýtal sa hromový hlas za mnou a ja som vážne nadskočila. Takmer som sa zrútila zo schodov, no pohotovo ma zachytil. Vyhupol si ma do náručia a začal sa smiať ako pominutý.

„Nemáš rozum, skoro si sa rozpleskla.“ Emmett so mnou v náruči zbehol do obývačky a ja som stuhnuto bez dychu a pohybu čakala, čo so mnou urobí.

„Polož ju, ty blázon,“ zrevala na neho Rose. Emm ma trocha ukrivdene položil na zem a odstúpil.

„Ešte si nepočula o eskalátore? Len som ju eskaloval zo schodov,“ povedal na svoju obhajobu. Mne by sa v tej chvíli krvi nedopátral ani upír. Bola som v značnom šoku.

„Ďakujem, ďakujem za eskalov... eskalovanie,“ šepla som koktavo. Carlisle sa odniekiaľ zjavil a prívetivo sa usmial.

„Poď sa najesť,“ povedal a šiel predo mnou do kuchyne. Na stole už stála teplá polievka. Sadla som si a začala ako na povel jesť. Vo Volterre som žila na pizze z reštaurácie. Upíri predsa nevaria a nejedia. Teda až na Esme, tá varí úžasne, ako som sa mala možnosť presvedčiť teraz a ráno. Carlisle si sadol oproti mne. Nejako som vydedukovala, čo bude nasledovať. Idem sa rozprávať s hlavou klanu.

„Odkiaľ si, Bella?“ opýtal sa ako prvé.

„Žila som s rodičmi vo Phoenixe.“ Nevedela som, čo čaká. Možno chcel, aby som hovorila sama a možno môžem hovoriť, len keď sa opýtajú. Mlčala som a dívala sa do taniera.

„My bývame vo Forks už dva roky. Naposledy sme tu žili pred šesťdesiatimi. To s nami ešte nebola Alice a Jasper. Najdlhšie sa poznám s Edwardom. Potom som premenil Esme...“ Carlisle začal rozprávať. Zjedla som polievku, vypila čaj a on rozprával. Urobil mi stručný prierez svojim životom a životom svojej rodiny. Počúvala som ho miestami so zatajeným dychom. Keď skončil, uprene sa na mňa pozrel. „Čo ty?“ Zhlboka som sa nadýchla.

„Bývali sme vo Phoenixe odjakživa. Chodila som tam do školy. Otec je policajt a mama bola bez práce. Nemám súrodencov.“ Cítila som sa akoby som vypisovala životopis. Povedala som mu základné informácie o sebe.

„Ako si sa dostala do Volterry?“ opýtal sa.

„Šla som z práce v bufete. Bolo neskoro. Chcela som si skrátiť cestu, a tak som prešla cez stavenisko. Bola tam dosť tma. Počula som volanie o pomoc. Skôr sipenie. Zrazu sa tam zjavil muž. Zľakla som sa. Myslela som, že ma chce okradnúť alebo... On sa na mňa díval a potom som zbadala, že za jeho chrbtom niekto leží. Druhá osoba sa plazila preč. Otočil sa a zodvihol ho do vzduchu. Ja ani neviem, čo sa stalo. Jednoducho som sa druhý deň zobudila v nejakej diere. Bola som asi deň alebo dva v tme. Potom prišiel ďalší muž. Alec ho oslovoval Eleazar. Povedal, že som nadaná a bol na mňa dobrý. Na druhý deň sa so mnou ten Alec začal zhovárať. Povedal, že ak chcem, aby moji rodičia žili, nebudem robiť problémy.“ Carlisle sa tváril akoby to prežíval so mnou. Bol napätý.

„Čo bolo potom?“ opýtal sa. Z očí sa mi začali kotúľať slzy.

„Vzali ma do Talianska. Mali môj pas a tašku s vecami. Vraj, keď budem robiť problémy, dopadnú moji rodičia ako tí dvaja na stavenisku. Pochopila som, že to nie sú ľudia. Vo Volterre mi potom Aro všetko vysvetlil. Bol ku mne celkom dobrý. Dovolil mi zavolať rodičom. Musela som im povedať, že som odišla, lebo už s nimi nedokážem byť. Urobila som to. Urobím všetko, aby boli v poriadku. Viem, čo dokážete,“ šepla som. Na stoličke som sa posunula trocha dozadu. Čakala som výbuch zlosti, že niečo rozmláti, no on sa otočil k chladničke.

„Chceš nejaké ovocie?“ Vyvalila som oči.

„Nie, neprosím si.“ Uprene som hypnotizovala tanier pred sebou.

„Bella, väčšina z nás si nevybrala kým sme, ale môžeme sa rozhodnúť byť inými. Ja a moja rodina sme iní. Náš druh je predurčený k zabíjaniu, no my sa to snažíme zmeniť. Nezabíjame ľudí. Netvrdím, že nikto z nás človeka nezabil. Hlavne obdobie po premene sme dosť...“

„Viem o novorodených. Povedali mi to a aj som jedného videla. Bolo to dievča, ktoré vybrali predo mnou. Aro ju takmer zabil. Pred tým sme tam boli spolu. Potom, po troch dňoch, bola niekým iným. Pred ňou tam dve zomreli.“ Vedela som to len z rozprávania, keď sa mi podarilo niečo zachytiť, pri tom ich mumlaní.

„Aro ťa vybral pre Edwarda. Náš spôsob života by možno napomohol tomu, aby si pri splodení dieťaťa neumrela. Edward ľudskej krvi odoláva bravúrne.“ Carlisle položil na stôl jablko a ja som si ho pokorne vzala.

„Nejde to inak?“ opýtala som sa a samú ma to prekvapilo. Carlisle vyžaroval pokoj a možno preto som sa nebála. Hlavne bolo jednoduchšie dívať sa do zlatých očí, než do krvavých.

„Skúmali sme tú možnosť. Je to zvláštnosť nášho druhu. Oplodniť ženské vajíčko mimo maternicu sa nepodarilo. Spermie mimo tela upíra hneď hynú. Udržia sa však v ľudskom organizme, čo je zvláštne. Traja poloupíri vznikli prirodzenou cestou. Je škoda, že Aro zabil ich otca skôr, než sme prišli na to, ako zvládol tie ženy nezabiť. Ženy ale potom umreli pri pôrodoch. To už nám objasnili poloupíri. Aro má ale záujem na tom, aby si prežila. Vo vhodný čas by sme ťa museli zmeniť. Otázne je, či sa ti podarí otehotnieť,“ povedal tak zvláštne, vedecky.

„Ako by sa jej to mohlo podariť, keď sa ti syn fláka kto vie kde? Bez chlapa to nejde,“ povedal Emmett a s hrmotom sa zložil na stoličku vedľa mňa. Carlisle pretočil oči.

„Potrebuješ niečo, Emm?“ prskol po ňom blondín.

„Daj jej už pokoj. Ja s ňou musím prebrať dôležité veci.“ Premeral si ma pohľadom. „Pozeráš futbal?“ opýtal sa a v zapätí dostal od Carlislea pohlavok. Pošúchal si temeno hlavy a s očami uprenými do mojej tváre čakal na odpoveď.

„Aj Európsky a aj náš,“ šepla som.

„Hokej?“

„Ten som aj hrala - ako dieťa,“ pípla som.

„Čo hovoríš na krasokorčuľovanie?“

„Balet na ľade? To nemusím.“ Emm sa na mňa nadšene usmial.

„Môj brat je idiot. Nebyť ženatý, vezmem si ťa ja.“ Začal sa hlasno smiať. Vtedy pribehla Rose a ja som sa na stoličke snažila splynúť s prostredím.

„Čo si povedal?“ opýtala sa ho drsne.

„Nič zlé. Povedal som, ak by som nebol ženatý a ja som a šťastne. Si moja hviezda. Zbožňujem ťa,“ povedal pohotovo a otrel sa o jej nos perami. Pripadalo mi to zvláštne. Nenápadne som sa postavila a chcela som odísť, no Rose ma zastavila.

„Ešte si vezmi to jablko.“ S núteným úsmevom som ho vzala a šla do obývačky. Na pohovke sedel ten druhý blondín. To meno mi nešlo na jazyk. Nie, žeby som ho chcela osloviť, na to som nemala odvahu, ale rátalo by sa aspoň pozdraviť. Nervózne som sa na neho dívala. Zodvihol pohľad a premeral si ma.

„Jasper, ak rozmýšľaš nad tým,“ povedal pokojne. Zrazu som od jeho osoby ucítila divný opar uvoľnenia a pohody. Žiaden strach a napätie. Niekde to zmizlo.

„Ako to robíš?“ opýtala som sa prekvapene.

„Ja nič nerobím.“ Zazubil sa na mňa.

„Ale robíš. Cítim, že to robíš ty. Ovplyvňuješ pocity?“ opýtala som sa.

„Tak Edwardov, Arov a Janin dar na teba nepôsobia a môj áno? Zaujímavé.“ Ďalej pozeral na televíziu. Ja som podišla bližšie, no on zodvihol ruku pred seba.

„Nepribližovať sa. Som vegetariánom najkratšie. Voniaš dokonalo, tak sa drž odo mňa ďalej. Ja si zvyknem, ale chvíľu to potrvá.“ Zalapala som po dychu.

„Áno,“ pípla som a urobila krok dozadu. Cúvala som ku schodom. Z hora sa v tej chvíli ozval Alicin hlas.

„Jasper,“ skríkla. On sa postavil a šiel smerom ku mne. V tom okamihu som nevedela, kam sa podieť. Začala som chaoticky uhýbať raz na jednu a potom na druhú stranu. Jasper ma chytil za rameno a jemne ma odsunul na stranu.

„Pokoj. Mám prísny zákaz ťa zjesť.“ Šiel pomaly po schodoch a smial sa. Ja som sa s úľavou oprela o schodisko. Toto bude ešte zaujímavé.

O mesiac neskôr:

Zabývala som sa a začínala si zvykať na dom a jeho obyvateľov. Bolo to iné, než vo Volterre. Všetci sa snažili mi pomáhať. Alice a Rose ma vzali na nákupy. Neviem, pripadalo mi to zvláštne. Niekedy som sa cítila ako domáci miláčik. Brali ma venčiť do obchodných centier, dávali mi jesť, venovali mi pozornosť. Od ďalšieho mesiaca som mala nastúpiť do školy. Carlisle mi stanovil pravidlá. Vysvetlil mi všetko, na čo som sa ohľadom upírov pýtala. Vychádzala som vlastne s každým. Jasper dokonca skrátil vzdialenosť môjho priblíženia k nemu o meter. Emmett sa zas na všetkom dokázal zabaviť. Postupne som sa od každého dozvedela jeho príbeh. Najviac ma zasiahol príbeh Esme a Rose. Cítila som ich bolesť. Rose sa nikdy nezmierila s tým, čím je. Túžila po dieťati, ktoré som ja mať mohla, ale nechcela. Vďaka tomu, že som vedela, čo sa jej stalo, som ju mohla lepšie pochopiť. Niekedy bola milá a uvoľnená a inokedy zas bola úplne ako kus skaly.

Edward sa neukázal celý mesiac a ako som správne pochopila, ani len nezavolal. Esme sa preto dosť trápila. Ja som bola celkom rada, že tu nie je. Priznám sa, že na mňa urobil veľmi zlý dojem. Bol ako kus ľadu. Oni boli iní. Boli milí a snažili sa, ale on... Skôr som sa desila toho, až sa vráti.

Večer som pozerala futbal s Emmettom a Jasperom. Carlisle prišiel z práce a šiel sa trocha venovať svojej žene. Podľa toho, že Emmett znechutene pridával a pridával zvuk som sa dovtípila, že boli hlučnejší. Na obrazovke sa práve center potkol o vlastnú nohu.

„Dočerta, to sú fušeri. Keby som tam nabehol ja...“

„Tak by lietali triesky,“ zasmiala som sa. Emm sa na mňa ublížene pozrel.

„Kedy lietali triesky?“ osopil sa na mňa. „Alice zas tárala, že? Ten strom tam nebol, keď som sa díval,“ prskol.

„Áno. Určite vyrástol, kým si sa obzrel späť,“ povedala som s úškrnom. Bavilo ma doberať si ho. Už som vedela, že sa nemusím báť. Emm zavrčal a Jasper mi palcom hore ukázal, že som jednotka.

„Ale si rozumiete, čo?“ zasyčal Emm. Zrazu obaja spozorneli. Pozreli na seba a potom synchrónne uháňali k dverám. Chcela som vedieť, čo sa stalo, a tak som šla za nimi. Obaja sedeli na niečom, čo som pre tmu nevidela. Smiali sa ako blázni. To niečo sa metalo a potom oboch vyhodilo do vzduchu. Emm po tom niečom alebo niekom vyštartoval a Jasper z druhej strany. Až teraz som si všimla strieborné auto. Jeden držal Edwarda za jednu ruku a druhý za druhú. Ten sa im pokúšal vytrhnúť a vrčal po nich.

„To sa robí, braček? Neozveš sa mesiac a potom si prídeš, akoby nič,“ rehotal sa Jasper, keď po ňom Edward cvakol na prázdno zubami.

„Bella, poď si udrieť. Taká príležitosť už nebude,“ zasmial sa Emmett. Edward sa zrazu prestal hýbať a pozrel uprene na mňa. Chcelo sa mi prepadnúť pod zem. Mala som na sebe futbalový dres z jeho skrine. Siahal mi až po kolená, a tak som ho používala na spanie a ako šaty po dome. Na nohách som mala, samozrejme, jeho hrubé ponožky. Alice mi v obchode nechcela ponožky kúpiť, vraj je to neestetické. Doteraz nikoho a hlavne mňa netrápilo, že si bez dovolenia beriem jeho veci, ale teraz som šla doslova omdlieť. Jasper Edwarda pustil a prirútil sa ku mne.

„Zbledla si. Si v poriadku? Nie je ti zle?“ Podoprel ma a to bolo za celý mesiac najbližšie, ako sme pri sebe boli. Emmett si ma pohotovo vyšvihol do náručia.

„Carlisle, mám pocit, že Bella bude zasa zvracať. Je zelená...“ vrieskal. Carlisle zbehol po schodoch.

„Zas si s ňou nadhadzoval? Hovoril som ti, aby si sa jej nedotýkal,“ prskol Carlisle. Pozrel na Edwarda a usmial sa.

„Vitaj doma. Konečne,“ povedal s úsmevom a už sa venoval len mne.

4. kapitola - 6. kapitola

Autor: lolalita (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Na príkaz Volterry - 5. kapitola: