Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Na území šťastia - 3. časť

20.09.2012 (09:00) • Nesii • FanFiction na pokračování • komentováno 16× • zobrazeno 1945×

1. kapitola

Postavila som sa zo stoličky a chcela odísť na záchod, no Edwardove ruky ma ihneď  zadržali a posadili na miesto. Prekvapene som si sadla a pozerala mu do očí, či mu preboha preskakuje. To sa ani nemôžem ísť vycikať? Zabudol, že ja som človek a je to moja každodenná potreba ako preňho krv. Asi mu to budem musieť vysvetliť.

„Prosím, Bella, neodchádzaj,“ nariekal ako malý chlapec, čo nedostal svoju lízanku. Znova som naňho vykoľajila oči a prevrátila ich.

„To už ani na záchod nemôžem ísť. Zabudol si, že aj ja mám svoje potreby?“ vyjachtala som zo seba a znova sa postavila. Stavím sa, že keby Edward bol človek, bol by celý červený ako rajčina. Zahanbene sklonil hlavu a zatriasol tou bronzovou hrivou len tak pre seba.

„Prepáč,“ zašeptal potichu jeho melodickým hlasom, pri ktorom sa mi aj teraz podlamujú kolená.

Zvrtla som sa na päte a ladne kráčala na dámy. Otvorila som dvere z dreva a vstúpila do pekných a čistých záchodov s vyleštenými kachličkami po celých bokoch. Zamkla som sa a potom sa vycikala. Ešte pred tým, ako som sa vrátila, som si umyla ruky, uprela vlasy i tričko a kráčala k môjmu upírovi – teda môjmu, ako sa to vezme. Môj už dávno nie je, ale to je však jedno.

Espresso už bolo na stole aj s jeho minerálkou, ktorej sa pravdaže ani nedotkne, a jeho medovým pohľadom mi skĺzal po tele, až som sa celá rozpálila. Zapýrila som sa a crkla, že som tu. Edward ako omráčený zamykal hlavou a pozrel mi do očí.

„Bella,“ začal a povzdychol. Je ťažké povedať jednu vetu? Musí sa vždy zastaviť a povzdychnúť si alebo zamykať hlavou?! Ach bože, ak to takto bude pokračovať, asi zaspím. Čo sa to so mnou deje? Prečo som taká, ach viem, to tehotenstvo.

Chytila som si bruško a pohladila si ho. Edward okamžite spozornel, keď som sa nežne zhovárala s drobčekom. Usmial sa a zdvihol obe ruky na stôl akoby ma chcel chytiť za ruku a pohladiť ju. No nespravil to.

„Bella, ja prosím ťa, odpustíš mi niekedy za to, čo som spravil? Že som ti tak ublížil, prosím. Milujem ťa celou svojou dušou a neviem si predstaviť svoju existenciu bez teba. Bez tvojej krásnej sladkej vôni ako ruže, bez tvojho krásneho tela, bez tvojich plných a sladkých pier, bez teba Bella,“ dokončil svoj sladký monológ a potom mi chladnú ruku priložil na moju, ktorú som mala položenú na stolíku.

Nechala som ho. Jednak sa mi to páčilo a jednak mi jeho teplota bola príjemná. Bábätko okamžite zareagovalo na jeho dotyk a silno ma koplo, až som zalapala po dychu. Edward okamžite vyštartoval zo stoličky a už čupel pri mojich nohách a vyhŕňal mi tričko. Ani som nestihla zareagovať a už mi hľadel na podliatiny a modriny, ktoré mi práve jeho malou upírskou silou spravilo toto. Potrebuje krv a ja tiež.

„Bella, čo sa to deje? Je normálne, že ti takto ubližuje?“ spýtal sa vykoľajene a ja som si rýchlo tričko stiahla pod zaoblené brucho ako v štvrtom mesiaci normálneho tehotenstva u žien.

„Áno, je to úplne normálne,“ Prikývla som a usrkla si z kávy. Napila som sa ešte raz a vtedy ma naplo. Rýchlo som sa postavila a utekala na záchod s rukou na ústach. Ihneď, ako som sa dostala k záchodu, vypustila som zo seba všetko, čo som dnes zjedla. Edward mi znova držal vlasy a hladil ma po pleci. Zrazu, keď ma naplo a znova som išla vracať, miesto žlče som vracala krv. Vyplašene som hľadela na záchod plný mojej krvi a počula som, ako Edward zalapal po dychu.

„Aj toto je normálne, Bella?“ spýtal sa, teda mi to oznámil a hneď pokračoval: „Beriem ťa ku Carlisleovi,“ povedal neoblomne, no ja som zakrútila hlavou.

„Nie, jediné, čo potrebujem je krv, Edward, môžeš mi ju zohnať?“ vysúkala som zo seba tých pár slov, čo mi robili problém. Postavila som a hneď spláchla. Prešla som k umývadlu, umyla si ruky, prepláchla tvár a postavila sa zoči-voči namosúrenému Edwardovi.

„Na čo ti je, preboha, krv?“ spýtal sa prekvapene a ja som naňho nahnevane zazrela.

„Prečo máš, preboha, toľko otázok. Získaš mi tú krv, alebo si to mám zohnať ja?!“ vyštekla som naňho s novou nahnevanou ja, ktorá práve stúpala na povrch.

„Dobre. Ale spravme kompromis. Ty mi povieš prečo potrebuješ krv a pôjdeš sa prezrieť ku Carlisleovi a ja ti dám toľko krvi, koľko len budeš chcieť.“ On ma vydiera? Ale, tá krv... tá je lákavá. Aj bábätko bude v poriadku, ale ak pôjdem ku Carlisleovi, zistia, že nemám normálne tehotenstvo a potom... ale aj tak, jednoducho musím pristúpiť na tento jeho „kompromis“, pretože sa mi strácajú nápady ako zháňať krv. Prikývla som a povzdychla.

„Dobre, poďme. Ale krv mi zoženieš teraz hneš. Krv zo zvieraťa,“ pošepla som a Edward znova na mňa čumel s takým prekvapeným kukučom. Prikývol asi aj rád, že mu konečne vysvetlím, čo sa so mnou deje a zdvihol sa zo stoličky. Hneď na to aj ja.

Edward hodil na stôl peniaze a pomaly, bok po boku, sme kráčali k jeho autu, môjmu obľúbenému, čo mal. Anston Martin, tak krásne auto, že hneď ako ho uvidím, slintám. Teraz tomu nebolo inak. Hneď, ako si ma Edward všimol, pousmial sa, ako vždy. Otvoril mi dvere a ja som si okamžite sadla do mäkkého koženého sedadla, ktoré bolo celé nadýchané jeho krásnou vôňou. Nenápadne som si pričuchla k sedadlám a povzdychla si. Vtedy si vedľa mňa sadol Edward, naštartoval a smeroval do Bringstonských lesov, ktoré sú až nadmieru zahustené. Keď zastal, vystúpil a ešte predtým, ako vyrazil do lesa, mi zašepkal:

„Ostaň tu, Bella.“

Zatiaľ čo on mi hľadal vhodného darcu krvi pre moje bábo, ja som si pustila hudbu, pohodlne sa usadila do sedadla a počúvala tóniny Debussyho, ktoré ma vždy vedeli uspokojiť-  teda, okrem Edwarda, ten to vedel lepšie. Skôr ako dohrala hudba, Edward sedel v aute s fľaškou plnou krvi. Ihneď som sa nahla k tej fľaši, otvorila štupeľ a priložila k perám. Hltavo, skôr dravo, som pila tú lahodnú krv so zavretými očami a užívala si tú ľahkosť. Keď som dopila celú dvojlitrovú fľašu krvi, podala som mu ju a chrbtom ruky si utrela ústa. Cítila som sa taká silná a spokojná, že som chcela vykričať celému svetu ako ho milujem. Zdvihla som pohľad a pozrela do Edwardových čiernych, no vydesených, očí.

„Radšej sa nebudem na nič pýtať, u nás doma nám to vysvetlíš,“ podotkol a znova vyrazil k určite dokonalému domu, ktorý bude sršať prepychom.

Celých päť minút, čo sme šli v aute, som sa pozerala von oknom a ignorovala Edwardove pohľady na moju osobu. Práve som premýšľala, čo im poviem na to, že mi neuvidia žiadne dieťa cez tú hrubú a tmavú upírsku blanku. Bála som sa, že sa začnú strachovať a ublížia môjmu malému. Aj tak, už je neskoro na všetko, to malé bude musieť ísť von a živé!

Prosím. Ani neviem, či sa vám to páči, keď je tu tak málo komentárov. Má cenu pokračovať? Lebo za päť komentárov sa mi neoplatí pokračovať. 

Ak tu bude viac komentárov, ako v minulých častiach, pridám ďalšiu, ak nie, ostane to v mojom notesku.

P. S.: Ak teda sa mi oplatí pokračovať, pridám kapitolu až v nedeľu popr. v sobotu. ;)

Autor: Nesii (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Na území šťastia - 3. časť: