Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Najsilnejší zo všetkých - 2. kapitola

28.06.2012 (13:30) • Forevergirl • FanFiction na pokračování • komentováno 35× • zobrazeno 3721×

2. kapitola

Do rána som sedela pri telke a sledovala s Carlisleom všetky možné lekárske dokumenty. Netrpezlivo som čakala na Alice, aby som z nej všetko dostala. Len dúfam, že príde skôr ako do siedmej, lebo budem musieť ísť potom do práce. Škriatok malý! Vždy všetko vie a nepovie nič. Načo jej je potom schopnosť videnia budúcnosti? Len pre vlastné potreby?! 

„Bella, prestaň sa už vrtieť,“ zasmial sa Carlisle a vypol telku. „Už idú.“ 

V momente som bola pri dverách, ktoré som takmer prerazila. Alice práve s úsmevom dobehla k dverám a uhla, keď som sa na ňu vrhla, aby som ju chytila. 

„Neviem, o čo sa snažíš, ale nepoviem ti nič,“ povedala tým svojím piskľavým hláskom a usmievala sa ako slniečko na hnoji. 

„No tak, Alice, musíš mi to povedať. Čo si videla? Nejakého muža? Alebo ženu? "

Vyvalila mňa zhrozene oči. „Ženu? Zmenila si orientáciu?“ spýtala sa so smiechom. 

Len som si povzdychla, aby som po nej nezačala vrešťať. „Fajn, nehovor mi nič,“ vyprskla som na ňu nakoniec, keď sa mi v kuse rehotala pred tvárou. Dokonca ani Carlisle nedokázal skryť úsmev a to nehovorím o Emmettovi hore. 

„Idem sa prezliecť a idem do práce.“ 

Alice bola v momente pri mne. „Nemusíš sa hneď odúvať, Bella. Ja viem, že si netrpezlivá, ako celé dve storočia, ale potom by to nebolo také prekvapenie, chápeš? A pekne sa obleč, prosím ťa, aspoň tentoraz.“ 

Znovu povzdych a zdrhla som rýchlo hore, než by mi sama nakráčala do izby a vybrala tie najkratšie a najkrikľavejšie šaty, ktoré by prvé našla. Aj tak som sa vždy najlepšie cítila v bielom plášti, ktorý mi pripomínal všetko, čo robím. O chvíľu som bola hotová a Carlisle už čakal dole. Dnes mal rovnakú zmenu ako ja. Bola som rada, že mám obaja prácu v rovnakej nemocnici a vždy si môžem prísť k nemu po pomoc. Síce tam netrávi tak veľa času ako ja, hlavne kvôli Esme, ale miluje túto prácu rovnako. 

„Môžeme?“ 

„Áno. A rýchlo, než ma dostihne Alice a bude ma chcieť obliecť za bábiku,“ šepla som mu, i keď to Alice veľmi dobre počula a rýchlo zdrhla do auta. Carlisle nasadol vedľa mňa a pousmial sa. 

„Možno bude to čoskoro už dnes,“ vyšlo z neho. 

„Prosím ťa, nezačínaj s tým ešte aj ty.“ 

Veselo sa rozosmial a celú cestu sme viedli príjemný rozhovor. S ním a Jasperom som sa dokázala vždy najlepšie porozprávať. Neťahali do rozhovoru žiadne trápne vtipy a ich rady za celé storočia existencie mi dosť pomáhali vždy. 

Carlisle v nemocnici už dva roky pracuje ako chirurg. Vyštudovala som rovnako ako on snáď všetky lekárske odbory, tak si ich vždy v každom novom meste meníme. Teraz robím všeobecnú lekárku, je to zmena, keďže posledné roky som robila detskú pediatričku. Nikdy nebudem mať deti, tak som si to vždy vynahrádzala aspoň týmto. Síce sa to dalo nazvať osobným týraním, ale pohľad na detičky mi vždy vytvoril úsmev na perách. 

„Dnes zostaneš zase až do večera?“ spýtal sa ma pred nemocnicou, ale odpoveď už určite vedel. 

„Áno, a potom si skočím na lov.“ 

„Nemusíš to stále robiť, Bella. Nemôžeš byť stále sama, sme tu pre teba.“ 

Pousmiala som sa a pobozkala ho na líce. „Ja viem, Carlisle, ale určite ma chápeš. Pred Esme si bol tiež dlho sám, takže...“ 

„Bod pre teba. Ale bude to dobré, hlavne nebuď smutná, úsmev ti svedčí viac.“ Usmial sa na mňa na chodbe a už ho volala sestrička. 

Pred ordináciou už čakalo niekoľko ľudí, tak som rýchlo vošla dnu sa prezliecť. Ordinačná doba síce začína až o polhodinu, ale vždy beriem ľudí skôr, aby nemuseli dlho čakať. 

„Dobré ráno, Laura,“ pozdravila som svoju pravú ruku, ktorá už sedela za stolom a prezerala si karty s pacientmi. 

„Ahoj, Bella,“ povedala trochu odmerane a ani na mňa nepozerala. Toto sa na ňu nepodobalo, vždy bola vysmiata a každé ráno ma zahŕňala historkami z minulej noci, čo robila s Jeffom – jej priateľom. 

Rýchlo som sa skočila obliecť, aby som z nej mohla dostať, čo sa deje. Sadla som si k nej na stôl a prstom som klopkala do stola, keď ma ignorovala. 

„Môžeš, prosím ťa, prestať?!“ zvýšila na mňa hlas. 

„Čo sa stalo? Odpoveď nič neberiem.“ 

Povzdychla si a zrazu na mňa pozrela uplakanými očami. „Jeff ma včera požiadal o ruku,“ šepla a posmrkla. Chcela som ju v momente objať od radosti, ale netvárila sa príliš nadšene. 

„Ale...“ začala som zmätene, aby mi to dopovedala. 

„Predtým, než mi to povedal, som sa chcela s ním rozísť.“ Rukou si pretrela oči a nahlas si povzdychla. 

„Prečo, preboha? Myslela som, že ho miluješ. Vždy ste boli dokonalá a hlavne nerozlučiteľná dvojka, čo stalo?“ Nedávalo mi to zmysel, toto nebola Laura.

A zrazu sa začervenala a odvrátila odo mňa pohľad. „Ja... myslím, že som sa zaľúbila, ale do iného. Spoznali sme sa minulý víkend na diskotéke, potom sme išli k nemu domov a... a ja som zažila najlepší sex svojho života. Každý deň odvtedy sa stretávame, je tak pozorný, milý a...“ 

Prekvapene som na ňu hľadela. „Ako môžeš vedieť, že si sa doňho zaľúbila, keď ho poznáš len týždeň?“

Trochu neúprimne sa zasmiala. „Proste to viem. Viem, že tomu nechápeš, lebo si ešte nikoho nemala, ale je to tak. A Jeffovi som povedala, že si to ešte rozmyslím. Neviem, čo mám robiť.“ 

Znovu si chytila tvár do dlaní. Absolútne som nevedela, ako jej poradiť. Nikdy som nič podobné nezažila a dúfam, že ani nezažijem. Otvorila som ústa, ale predbehla ma. 

„V pohode, Bella, ja si už nejako poradím. Ale potrebovala som to niekomu povedať.“ 

„Dobre, zavolám prvého pacienta.“ 

Usmiala sa. „Nemala by som ho volať ja?“ 

„To máš jedno, ja sa toho rada ujmem.“ 

Otvorila som dvere a zavolala prvú pacientku. Mladá čiernovláska vstúpila dnu s hlbokým povzdychom a posadila sa. Bola dosť bledá a srdce jej bilo ako o život. 

Edward: 

„Izzie, prosím ťa, už sa upokoj. Máme všetko, neboj, hlavne už poď, lebo to nestihneme,“ povedal som jej už snáď dvadsiatykrát, ale stále všetko dokola kontrolovala, či všetko máme. 

„Dobre, dobre, už idem. Len dúfam, že sme zobrali všetky papiere a hlavne, že budú v tejto nemocnici lepší ako v tamtej,“ povzdychla si a konečne sme vyšli z bytu. Izzie ma ťahala až k výťahu a zišli sme dole. Všetci susedia sa hneď začali vypytovať, kam ideme, tak som nechal Izzie debatovať. 

Nenávidím, keď ma vždy všade tlačí, veď mám ruky, nie? Rukavice, čo som mal odložené na ruky, ruky na kolesá a mohol som ísť. Zbožňujem to napínanie svalov, keď môžem ísť na vozíku sám. Stále mám v myšlienkach ten pocit, keď som sa zobudil po operácii a mohol som pohnúť rukami, krkom a usmiať sa. Neviem ani, či som pocítil sklamanie, keď som zistil, že nohami nemôžem hýbať a stále žiaden cit. Bol som až príliš šťastný, že horná polovica tela dosiahla konečne voľnosť. A to platí doteraz. Človek sa má tešiť z každej maličkosti, túžim po cite v nohách, ale podarí sa to. Raz sa to podarí. Možno to bude trvať ešte roky, desaťročia... Mám len dvadsaťpäť, celý život ešte pred sebou. 

„Edward!“ začul som za sebou, tak som so smiechom pridal ešte viac v rúčkovaní. „Edward Masen, okamžite zastav, lebo dnes na večeru ostaneš o hlade!“ 

Ešte viac som sa rozosmial. „Urobím si niečo sám!“ skríkol som na ňu. Ľudia na mňa pozerali ako na blázna, ale ja som sa cítil skvelo, keď som tak rýchlo mohol jazdiť. Nakoniec som radšej zastavil, aby sa príliš nezadýchala a vydržalo jej niečo ešte na cestu naspäť. Po chvíli už bola u mňa a dychčala ako o život. 

„Nabudúce si zoberiem bicykel a uvidíme kto z koho,“ pohrozila mi a znovu mi chytila vozík, aby ma mohla ťahať. Och. 

„Predbehol by som ťa. A daj tie ruky preč, chcem ísť sám, načo myslíš, že každý deň posilujem, hm?“ 

Povzdychla si a dala ich preč. „Ale keď budeš unavený, okamžite mi to povieš, dobre?!“ 

„Samozrejme, madam. Tak teda poďme, nech sa môžem pokochať sexy sestričkami.“ 

Rozosmiala sa a rozstrapatila mi vlasy. „Hej, toto mi nerob! Vieš, že to neznášam!“ 

„Nebrbli. Ideme, o chvíľu sme tam. Som nervózna, priprav mi dopredu radšej nejaké granáty, čo budem hádzať po tých debilných lekároch, keď budú stále omieľať vetu, že sa s tým už nedá nič robiť.“ 

Natiahol som zozadu ruku, aby som sa mohol dotknúť tej jej. „Neboj, bude to dobré. Je to vraj perfektná nemocnica s profesionálnymi lekármi.“ 

„Tak to dúfam. Aha, tam je,“ ukázala na vysokú modernú budovu, ktorá sa týčila už zdiaľky.

Bella: 

„Dnes bolo nejako málo ľudí, nie? Ešte nie je ani jedenásť a nikto nikde.“ 

Laura len prikývla a ešte dopisovala niečo do karty pani Weberovej, ktorá bola posledná pacientka. 

„Idem za Mary, dobre? Keby niekto prišiel, stačí zavolať. Budem tam, kde vždy.“ 

Znovu len prikývla a ani na mňa nepozrela. Pokrútila som pobavene hlavou a vyšla von. Už zdiaľky som videla Mary na informáciách na začiatku budovy. Mary tu každý deň kecala so svojou sestrou, ktorá tu pracovala. Bol to vlastne Carlisleov nápad, aby sme tu dali takú menšiu recepciu, lebo ľudia nikdy nevedeli nájsť svojho lekára, keďže ide o najväčšiu nemocnicu v meste. 

„Ja neverím vlastným očiam, ona nemá na ksichte žiadny depresívny výraz. Čo sa stalo, Cullenová?“ pýtala sa ma už zdiaľky veselým úsmevom. Toto fakt milujem, musí hneď upozorňovať celú nemocnicu, že idem. 

„Ešte hlasnejšie, hore na detskom to nepočuli.“ 

Prevrátila očami. Oprela som sa o pult. Maryinu sestru som tu nevidela, asi si niekam odbehla. 

„A nič sa nestalo, len sa cítim dnes dobre.“ 

Podozrivo prižmúrila očami. „Čo si robila v noci?“ 

„Nič, čo si myslíš. Spala... sama, vo svojej posteli!“ 

Prikývla. „Máš pravdu, po dobrom sexe by si vyzerala inak.“ 

„Ešte hlasnejšie, fakt,“ sykla som po nej, keď sa za nami obzrel hlúčik ľudí, čo vychádzali práve von. 

„No tak sorry.“ Prevrátila očami. 

„Mary!“ skríkla sestrička oproti a celá spotená utekala naším smerom. „Pán Corby skolaboval!“ 

„A ty tam si načo?“ zamrmlala si popod nos a rozbehal sa za ňou. „Ešte sa porozprávame, Bella!“ 

Veď práve... No a čo mám robiť teraz ja? Oprela som sa rukou o pult a sledovala ľudí, čo chodili dnu. Našťastie som mohla poslúžiť, keď sa ma pár ľudí pýtalo, kde majú nájsť akého lekára. 

Natiahla som cez pult a z regálu som si zobrala lekársky časopis, tento som ešte nečítala Nenávidela som vždy tieto dni, kedy nebolo čo na práci. 

Byť upírom má milión výhod a možností, ale mne príde celá existencia nudná. Všetko, čo som chcela zažiť, som už zažila... teda skoro všetko. Možno by som mala skočiť na Aljašku, ako sa má Irina a všetci. Nevidela som ich pekne dlho.

„Vy ste anjel?“ ozval sa zrazu za mnou príjemný hlas. To bolo myslené na mňa? 

Zmätene som sa otočila, i keď pochybujem, že to bolo mierené mne. Za mnou sedel na vozíku muž s bronzovými vlasmi. No to nebolo prvé, čo som uvidela. Pohľad sa mi zasekol v tom jeho. Zelené oči mi hľadeli priam do duše. Roztomilo sa usmieval a ja som mala pocit, akoby sa mi rozbehlo srdce a vyrazil sa mi dych už len pri pohľade naňho. Bol krásny, veľmi krásny. Vyžarovalo z neho toľko inteligencie, nežnosti, láskyplnosti a príjemnosti.

Nie ja, to on bol anjel. 

Neskutočne vám ďakujem za komenty pri prvej kapitole. 

Ani nechcite vedieť, koľkokrát som túto kapitolu prerábala, aby som sa príliš neponáhľala, ale i tak je nespokojnosť na mojej strane. :D

A dopredu chcem upozorniť, že v tejto poviedke trochu pomením vlastnosti upírov. Naši vegetariáni sa na slnku trblietať nebudú. Len tí, čo sa živia ľudskou krvou, keďže by sa tu mali neskôr objaviť, ale to neviem ešte ani ja. :D

Autor: Forevergirl (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Najsilnejší zo všetkých - 2. kapitola: