Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Najsilnejší zo všetkých - 5. kapitola

01.07.2012 (07:15) • Forevergirl • FanFiction na pokračování • komentováno 37× • zobrazeno 3509×

5. kapitola

„Dobrá práca, Bella. Bola si skvelá.“ Unavene som sa usmiala na Carlislea a musela som sa posadiť na malú stoličku na chodbe. Nikdy by som neverila, že to poviem, ale cítim sa totálne unavene.

„Mala tak blízko...“ šepla som, keď som si spomenula na malé dievčatko. „Len nechápem, prečo si zveril mňa, aby som ju operovala. Bola tak blízko smrti.“

„Pretože som vedel, že to dokážeš, Bella. Len my dvaja sme mohli počuť, že jej bije ešte srdiečko a nielen to. Všetci sú zachránení, a to je dôležité.“

Postupne vychádzali zo sály aj ďalší lekári a podávali si ruky s Carlisleom. Pristúpili i ku mne, tak som sa snažila nahodiť nadšený výraz. O chvíľu boli všetci preč...

„Bella, ideme domov?“ spýtal sa ma Carlisle, keď sa už prezliekol, ale ja som stále sedela na stoličke.

„Choď sám, ešte tu ostanem chvíľu.“

Prikývol, ešte som ho pobozkala na líce a sledovala ho, ako odchádza. Postavila som sa a išla do svojej kancelárie. Pohľad mi skĺzol na mobil, zobrala som ho do ruky a zapla. Žiadny zmeškaný hovor. Najhoršie, že som mu nemala ani ako zavolať, keďže jeho číslo nemám. Možno by som sa mala skočiť pozrieť do tej reštaurácie, možno tam ešte bude. No bolo už desať hodín, tak to asi ťažko. Klesla som na malej sedačke, tak som sa tešila na večeru s ním. Ani myšlienka, že ho už zajtra uvidím, ma nepovzbudila, ako som ho túžila vidieť práve teraz.

Ľahla som si nakoniec na koženú sedačku a privrela oči. Pri operácii tej malej som si zrazu uvedomila, ako je strašne ľudský život krehký. Jeden deň môžete byť maximálne zdravý a druhý deň zrazu do vás vrazí ožratý šialenec na kamióne a celý život vašej rodiny je ohrozený. A to ma prinútilo ešte viac premýšľať o Edwardovi. Musím sa poriadne pohrabať na internete a zavolať pár špecialistom vo svete. Musí existovať nejaká operácia, ktorá mu vráti cit do dolnej polovice tela.

Zrazu sa ozvalo klopanie a ja som sa normálne zľakla. Za dverami bolo počuť hlasné bitie srdca a podľa vône to bol... Počkať? Čo by tu robil o toľkej hodine?

„Už idem!“ zakričala som a v sekunde som bola pri dverách. Otvorila som ich a naozaj tam bol.

„Edward?“ spýtala som sa a musela som sa od radosti zasmiať. Naozaj to bol on. On v mojich dverách v nemocnici o desiatej večer, kedy som naozaj potrebovala s niekým byť.

„Prepáčte, že vás tu tak prepadávam, ale potreboval som vedieť, či ste v poriadku, keď ste neprišli,“ vysvetlil mi a na perách mu hral krásny úsmev.

„Som v poriadku, naozaj. Poďte ďalej.“ Vošiel dnu, zatvorila som za ním dvere a posadila som sa na sedačku. Sedel hneď oproti mne na vozíku a roztomilo sa usmieval. „Ako ste sa sem vlastne dostali? Je tu s vami Izzie?“

Zatváril sa nevinne ako anjel. „Nie, prišiel som sám, nemám to ďaleko. Izzie zaspala pri telke, tak som sa vyparil, lebo by ma inak nepustila. Potreboval som vás nutne vidieť.“

„Ja... prepáčte, že som neprišla...“

„To je v poriadku,“ skočil mi rýchlo do reči. „Keď som prišiel večer z reštaurácie, videl som v správach, že sa stala nehoda a zranení išli k vám do nemocnice. Priznám sa, že som bol sklamaný, keď som vás tam nevidel. Myslel som, že ste si to rozmyslela.“

„Nie, nie, to určite nie. Tešila som sa, nemala som ako zavolať, keďže vaše číslo nemám.“

„V poriadku, už som tu a spadol mi kameň zo srdca, keď vás vidím konečne,“ vyznal sa a stále sa tak roztomilo usmieval. „Ako dopadla vlastne operácia?“

„Našťastie dobre, aj keď neboli príliš veľké šance. Bojovali sme do samého konca a zachránili všetkých.“

„Musíte byť výborná lekárka na váš vek.“

„Všetko ma naučil otec, za čo mu budem vždy vďačná.“

Pousmial sa. „Máte skvelého otca. Moji rodičia zomreli len nedávno a už len kvôli nim som bol rozhodnutý, že budem bojovať i z posledných síl. Viete, stále mám pred očami ich tváre, ako na mňa vždy nežne hľadeli. Často som vídaval matku, ako plače v izbe na posteli a otec ju utešoval. Vždy som sa obviňoval, že za to môžem ja a oni ma vždy uisťovali, že to nie je pravda. No moja choroba zničila celú rodinu... Ale to je jedno, nechcem na to myslieť a chcem si užívať aspoň tú chvíľu, čo môžem byť s vami.“

„To mi je naozaj ľúto,“ šepla som a posadila som sa rovno. Prisunul sa bližšie a tváre sme mali tak blízko.

„Nie, neľutujte ma. Už som sa s tým zmieril, život ide ďalej, oni ostanú navždy v mojom srdci a nechceli by, aby som sa trápil ešte viac,“ povedal a zrazu ku mne natiahol ruku. „Máte tak krásnu tvár, vyzerá ako tvár anjela a zložením ako hodváb. Smiem sa vás dotknúť?“

Slová mi zanikli v krku a len som prikývla od úžasu. Horúca ruka sa nežne dotkla môjho líca, pohladil ma pozdĺž tváre, prešiel po čele, po nose a zastavil sa pri kútiku úst. Prudko som sa nadýchla, do úst sa mi dostalo trochu jedu, ale hneď som ho prehltla. Mala som vyschnuté v krku, ale nie kvôli jeho prúdiacej krvi pár centimetrov odo mňa. Palcom ma pohladil po spodnej pere, slastne som vydýchla a pery pootvorila.

„Dá sa vôbec opísať vaša krása slovami?“ spýtal sa šepky, ale nečakal odpoveď. A ja som bola až príliš omámená, aby som niečo povedala. Zelené oči mi hypnotizovali ústa a ja som sa nemohla vynadívať na jeho nádhernú tvár. Husté bronzové vlasy mu spadali trochu do tváre, vyzeral zrazu ako malý chlapec.

„Očarili ste ma včera tak, že som nemohol v noci zaspať. Neustále som myslel len na vás, úplne ste mi zamotali myseľ a moje myšlienky vyhľadávajú len vás. Máte nádherný úsmev a vaše oči... je hriech myslieť na ne neustále“ šepkal omamujúcim hlasom. Nedokázala som povedať nič, viečka sa mi samé trochu privreli, keď mi prsty vplietol do vlasov a prechádzal nimi po jednotlivých prameňoch.

„Snažíte sa takto omámiť každú ženu?“ dostala som zo seba. Trochu sa odtiahol, ale chytil ma za ruku a prstom mi prechádzal po dlani. Neuveriteľne príjemné.

„Nie, máte tú česť ako prvá.“ Oči mu zasvietili. „Je vám zima? Máte tak ľadovú ruku...“

To ma trochu vystrašilo a odtiahla som od neho rýchlo ruku. „Nie, nie je. Už... už od narodenia sa mi nedokrvujú ruky a nie som príliš teplokrvný človek,“ objasnila som mu to s pekne roztraseným hlasom. Nikdy som nevedela klamať, ale nepovedal nič.

„Tak v tom prípade potrebujete niekoho, kto vás zahreje.“ V očiach mu šibalsky zableslo a ja som sa musela zachichotať ako nejaká školáčka. Bol tak roztomilý.

„Čo keby sme si tykali? Možno sa poznáme len od včera, ale mám pocit, že odvtedy prešli mesiace,“ navrhla som mu nesmelo.

„Viete, že som mal na mysli presne to isté? Tak teda Edward.“

Potriasla som mu rukou a musela som sa pobavene usmievať. Dá sa vôbec byť s tým človekom v zlej nálade? „Bella.“

„Ako som už povedal, nádherné meno. Možno sa pýtam neskoro, ale máš priateľa? Prstienok nevidím...“

„Nie,“ zasmiala som sa nad jeho sebavedomím. „Nemal si na strednej prezývku – školský zvádzač dievčat?“

„Nie, nemal som veľa priateľov na strednej a dievčatá ma nezaujímali. Vždy som čakal na tú pravú...“ Znovu skĺzol pohľadom na moje pery. Musela som zadržať vzdych, ako ma fascinoval. Naozaj ho poznám len druhý deň? Nie je to už týždeň? Mesiac? Rok? Celý život?

„A dočkal si sa?“ Sakra, ja som debil. Čo som sa to spýtala?! O chvíľu si budem pripadať, že s ním normálne flirtujem. Ja flirtujem s mužom?! Nie, nie, to je u mňa nemožné, ani neviem, ako sa to robí.

„Myslím, že áno,“ šepol a znovu sa ku mne trochu nahol. Tvár mi ovial jeho sladký dych, až som mala pocit, že mi zabrnela pokožka. „Vieš, čo mám teraz strašnú chuť urobiť?“

Pokývala som hlavou smerom zľava-doprava. Zrazu si vplietol prsty do mojich vlasov a pritiahol si moju tvár bližšie. V panike sa mi rozšírili zreničky, no keď sa prisunul ešte bližšie, omámene som privrela viečka. A vtom sa to stalo. Horúce, mäkké pery sa dotli mojich ľadových úst. Prudko som dýchala, i keď mi to neprinášalo žiadne uvoľnenie. Nevedela som, čo robiť, nikdy som sa s mužom nebozkávala. Zrazu sa perami pohol po tých mojich, zopakovala som jeho motýlí dotyk. Takto musel chutiť najnežnejší bozk na svete... Odtiahol sa a otvoril oči vtedy ako ja. Radostne sa usmial.

„Moje predstavy sú oproti tomuto nič,“ šepol s úprimnosťou v hlase.

A vtom sa rozleteli dvere a dnu vbehla žena v pyžame. Zmätene som zaostrila, bola som stále mimo. Izzie.

„Edward Masen, ja ťa raz zabijem!“ skríkla po Edwardovi, ktorý sa na mňa pozeral a zadržiaval smiech. „Bella, prepáčte, že vás tu tak neskoro otravuje. On je nenapraviteľný!“

„Nie, nie, to je v poriadku. Aspoň sme si všetko... ujasnili.“

Prižmúrila oči. „Aha... tak dobre. Edward mal by si ísť domov, už je neskoro a musíš si dať lieky. Zajtra prídeme znovu a ty potrebuješ čo najviac sily.“

Edward na mňa s prosbou v očiach pozrel, ale mal smolu. „Izzie má pravdu, Edward. Otec chce zajtra vyskúšať tvoje nohy a potrebuješ dosť sily.“

Povzdychol si a prevrátil očami. „Čo už robiť, keď sa proti mne dohodnú dve ženské?“ zamrmlal si roztomilo popod nos. Izzie mu chytila vozík, poslednýkrát som mu pozrela do očí ako on mne.

„Uvidíme sa zajtra, Bella. Už sa neviem dočkať.“ A už bol preč.

Omámene som sa zvalila na sedačku. Tak takto chutí zaľúbenosť?

Pôvodne malo ísť o riadnu dávku romantiky, ale môj pokus zlyhal. Ale môžem vám sľúbiť, že v ďalších kapitolách si sladkých scien medzi tými dvomi ešte poriadne užijete. Toto bol len taký malý začiatok... :D

Opäť veľmi ďakujem za všetky komenty, veľmi si ich vážim. ;)

Autor: Forevergirl (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Najsilnejší zo všetkých - 5. kapitola: