Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Najsilnejší zo všetkých - 6. kapitola

02.07.2012 (07:00) • Forevergirl • FanFiction na pokračování • komentováno 39× • zobrazeno 3505×

6. kapitola

„No tak, Alice, je to on či nie je? Prosím, povedz mi to už konečne.“ Pokrútila znovu hlavou a sledovala si ďalej nejaký program o móde. Uf, toto je zbytočné. Načo sa vôbec snažím?

Konečne sa na mňa otočila a čakal som, čo z nej vypadne. „Bella, nemôžem ti to len tak povedať. Musíš to cítiť a spoznať sama. Moje vízie sa môžu meniť z minútu na minútu a nechcem, aby si nimi bola príliš ovplyvnená, chápeš?“

„Hm.“ No nemilujte ju, keď vám tak presne odpovie na vašu otázku. Pohľad sa mi znovu zastavil na hodinách, stále bolo málo. Zrazu som mala pocit, že čas ide ešte pomalšie a na druhej strane, keď som bola s ním, tak príliš rýchlo.

„Prečo to zase urobili?!“ začala sa rozčuľovať zrazu Alice a vyskočila na nohy. „Ako tam mohli dať toho blbého návrhára, veď ani nevie, ako vyzerá sukňa. Debil!“ A už jej nebolo. Treskla dverami, no zrazu sa otvorili znovu a zase zatvorili. Po schodoch pomaly kráčal Jasper a nemal ďaleko do výbuchu smiechu.

„Už sto rokov sa to snažím pochopiť a stále som mimo,“ povedal so smiechom a sadol si ku mne. Chudák Jasper, má to s Alice občas pekne ťažké.

„Neboj, nie si jediný a to som žena ako ona.“

„Teraz sa pri tebe sedí normálne príjemne, Bells. Edward to má u mňa, i keď ho nepoznám.“

Usmiala som sa znovu zahĺbená do myšlienok o ňom. „Vieš, mám pocit, že to ide všetko prirýchlo. Videli sme sa len dvakrát a ja mám pocit, že už prešli roky. Nechcem, aby to dopadlo tak, že o týždeň z tej rýchlosti sa nebudeme môcť na seba ani pozrieť.“

„Tak takto chutí, keď sa upír zaľúbi, Bella. A netáraj také blbosti, nechaj tomu voľný priebeh. Nám stačí jeden pohľad, jedno slovo a vieme, že sme stretli našu polovičku na celú existenciu. No u ľudí to je ťažšie, ich emócie sa menia zo sekundy na sekundu. Jeden deň ťa milujú, druhý ťa nenávidia. Vždy boli a sú citovo nestály. Je len pár výnimok.“ Tak tým mi príliš nepomohol.

„A čo keď ťa tá osoba odmietne?“

Neveselo sa pousmial. „On sa môže zaľúbiť znovu a ty budeš celú existenciu trpieť. Ale podľa toho, čo mi vravela Alice, by Edward nemal byť taký. Ale to je teraz jedno, nemysli hlavne negatívne, lebo to poserieš hneď.“

„Išlo by to aj slušnejšie povedať, nie?“ spýtala som sa sarkasticky, ale on sa usmieval ako slniečko na hnoji.

„Už je trištvrte na sedem, Bella,“ šepol nevzrušene a začal si prepínať kanály na telke. Očami som skočila na hodiny. Sakra! V momente ma nebolo, rýchlo som sa osprchovala už len zo zvyku a obliekla sa. Carlisle musel ísť do nemocnice už nadránom, lebo sa zavolali na vážnu operáciu. Mne tam nedovolil ísť, tak som musela hniť doma, ale aspoň som si mohla trochu urovnať myšlienky.

Nasadla som do svojho milovaného autíčka a po ceste som viac než dosťkrát prekročila rýchlosť, aby som mohla byť v nemocnici čo najskôr. Ale na hlavnej križovatke sa zase ťahali ranné kolóny niekoľko desiatok metrov. Jasné, po tomto som fakt túžila. Nervózne som si klopkala prstami o volant, konečne sa autá pohli, ale to prešla už ale polhodina. Začalo sa dosť mračiť, určite bude pršať, nič nezvyklé na toto obdobie.

Až o trištvrte na osem som sa konečne dostala do nemocnice. Našťastie som dnes nemala ordináciu a robila za mňa Mary. V stredu som vždy pomáhala Carlisleovi na chirurgii alebo na pohotovosti. Mali sme to šťastie, že tu je lekárov veľa, takže sme nikdy neprišli do stavu, že by nejaký chýbal.

Tesne predtým, než som vošla do nemocnice, sa spustil pekný lejak. Ľudia utekali rýchlo dnu, na informáciach už stála Mary s Karen – svojou sestrou. Chcela som sa jej nenápadne vyhnúť, aby ma nezačala hneď spovedať ako vždy, ale niekedy mám pocit, že má lepší zrak a sluch ako my upíri.

Schmatla ma za rukáv a ťahala ma k malej sedačke, kde ma prinútila sadnúť si. „Prečo si mi to nepovedala?“ spýtala sa pekne nabrúsene.

„Čo som ti nepovedala?“ No očividne už vie o Edwardovi alebo myslí niečo iné?

Odfrkla si. „Nehraj sa tu na blbú, Bella. Ráno sa tu za Karen zastavil ten vtipný sexy chlap na vozíku, čo sa so mnou včera rozprával a zháňal pani doktorku Cullenovú. Hm, čo mi k tomu povieš?“ Naštvane si podupávala nohou, čo ma pekne znervózňovalo.

„Ja neviem, naozaj.“

„Aha jasné, tak prečo bol včera večer po operácii za tebou, hm? Prečo si mi to, sakra, nepovedala?“ Teraz sa tvárila zase urazene. By ma zaujímalo, ktorá sestrička zase šírila túto správu po celej nemocnici.

„Lebo nejde ešte o nič dôležité. Všetko je len na začiatku a ja nechcem hovoriť urýchlené závery, chápeš?“

Povzdychla si. „Jasné, jasné, rozumiem. Páči sa ti?“

„Až príliš. Je úžasný, srší z neho toľko vtipu a radosti,“ rozplývala som sa.

„Tak by si mala vedieť, že už je u Longovej aj s tvojím otcom a mám ti odkázať, že máš ísť potom za nimi.“ Automaticky som bola v momente na nohách.

„Ty si sa doňho zaľúbila!“ obvinila ma s úsmevom. Len som pokrčila ramenami a otočila sa k výťahu. Už len pár sekúnd a uvidím ho. Cítila som sa ako zaľúbená školáčka. Ani som sa neobťažovala prezliecť, zaklopala som na dvere a vošla dnu.

A uvidela som ten najkrajší pohľad na svete...

Prázdny vozík bol pri stolíku, vedľa neho Izzie, ktorej tiekli vodopády sĺz po lícach a oproti Carlisle s Longovou, ktorí držali Edwarda z oboch strán celou váhou a Edward stál na zemi. Oči sa mi stretli s jeho šťastným pohľadom, mala som pocit, že sa rozplačem. Bol tak nádherný a hlavne šťastný.

„Výborne, Edward,“ povedal Carlisle s úsmevom. „Teraz ťa chytíme voľnejšie a skús zaprieť všetky svaly, ako to robíš pri cvičení. Sme pri tebe, takže sa nemusíš báť, že spadneš. Je to len prvý pokus, nič sa nedeje, keď sa to nepodarí.“

Edward prikývol, pozrel sa na svoje nohy a vtedy ho obaja trochu pustili. Naplo sa mu celé telo a celými plochami nôh sa dotkol zeme. Stál! Izzie ešte viac vyhŕkli slzy a Edward sa šťastne rozosmial.

„Stojím,“ šepol a pozrel mi do očí, až som mala pocit, že sa mi zatočí hlava. Nežne som sa usmiala, no vtedy sa mu nohy samé podlomili, pribehla som k nemu a doslova na mňa spadol, ale chytila som ho a pevne objala. Tvár mi zaboril do vlasov a rozplakal sa.

Naozaj nemôžu tiecť upírovi slzy? Akoby mi zrazu tiekli po lícach a cítila som vlhko v očiach. Izzie k nám hneď prišla s vozíkom, no Edward ma stále držal a plakal od šťastia. Pohladila som ho po vlasoch. Odtiahol sa a vtom ma pred všetkými vášnivo pobozkal. Carlisle ho našťastie držal, tak nemohol spadnúť. Zatočila sa mi hlava, jeho horúce telo sa na mňa tislo a jeho pery ma zbavovali myšlienok. Po chvíli sa odtiahol a Carlisle mu pomohol sadnúť si do vozíka. Všetci na mňa prekvapene pozerali, ale ja som nemohla odtrhnúť oči od toho šťastného muža na vozíku. Natiahol ku mne ruku, tak som si k nemu kľakla a chytila ho za ruku.

„Stál som,“ šepol šťastne. „A to len kvôli tebe, keď som videl toľkú nádej a podporu v tvojich očiach.“

Usmiala som sa, vtedy prehovoril Carlisle a začal hovoriť s Izzie a Edwardom o jeho stave, ale ja som nedokázala od Edwarda odtrhnúť oči.“

„...ak sa nestanú žiadne neočakávané situácie, vyzerá to viac než dobre. Stále cvič s nohami. Pôjde to pomaly, ale dôležité je, aby si mohol stáť aspoň na pár sekúnd, niet sa kam ponáhľať. Ak by to nešlo, je možná aj operácia, ale je veľmi riskantná,“ dohovoril Carlisle.

„Ďakujem vám, doktor,“ povedal mu Edward.

„Nie je začo, Edward. Budete v poriadku, za to vám ručím.“

„Budem vás brať vážne,“ zasmial sa Edward.

Izzie poďakovala ešte Longovej a Carlisleovi a dokonca aj mne, čo ma trochu prekvapilo. Nevyzerala najskôr príliš nadšene, že tam som. Carlisle im povedal, aby prišli znovu o dva dni. Izzie vyšla s Edwardom ešte von, no povedal jej, aby išla napred, tak som s ním ostala sama na chodbe.

„Dnes večer, reštaurácia, len my dvaja a už naozaj. Aj keď najradšej by som ťa pozval už hneď teraz, lebo neviem, ako mám čakať do večera, ale máš prácu.“

„S radosťou súhlasím a sľubujem, že naozaj prídem.“

S úsmevom prikývol. „Dúfam, že neprekáža, že som ťa pobozkal pred všetkými.“

„Absolútne nie,“ šepla som a sklonila sa k nemu, keď ku mne natiahol ruku.

„Takže by neprekážalo, keby som to zopakoval znovu?“ spýtal sa šibalsky. S radosťou som sa sklonila nižšie. Jemne ma pohladil po líci a nežne pobozkal.

„Už sa teším na večer,“ zašepkal mi do pier a ešte raz sa obtrel perami o tie moje. „A ďakujem, dnes som zažil tie najúžasnejšie veci na svete.“

„Aké?“ spýtala som sa omámene.

„Mohol som poriadne pobozkať ženu svojich snov a držať ju v náručí a stál som. Ak budem každý deň zažívať s tebou tie najdokonalejšie chvíle, tak zbláznim od radosti. Len dúfam, že na to nejdem príliš rýchlo a neutečieš mi od strachu...“ zasmial sa rozpačito.

„Nie, ide ti to perfektne.“

„Tak to som rád, veľmi rád...“

Autor: Forevergirl (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Najsilnejší zo všetkých - 6. kapitola: